Povedali mu, že už nebude behať – zabehol 30 maratónov okolo Islandu za 30 dní

Rozprávame sa po tom, ako ste v sobotu zabehli naboso polmaratón v Prahe, v nedeľu maratón v Bratislave a pondelkový beh z Bratislavy do Viedne ste zrušili len preto, že ste krátko po chorobe. Prečo to robíte?

Väčšinu z týchto akcií beriem ako tréning na ďalšiu akciu. Tento rok sa chystám štýlom „každý deň maratón“ zabehnúť tisíc kilometrov po českých horách. To vychádza na 23 maratónov za sebou a oproti tomu sa mi tri dni pobehovania zdajú ako ľahší tréning.

Tá otázka zostáva rovnaká. Prečo to robíte?

Ako v jednom filme povedal istý Forrest Gump, chcelo sa mi bežať, tak som proste bežal. Inak to má aj svoj hlbší zmysel. Robím to pre vozičkárov, ktorých týmto podporujem. Niečo im prispievam za každý svoj ubehnutý kilometer ja a tri ročníky, čo som behal po Islande, im prispievala aj ČSOB, tí tiež dávali kopec peňazí, plus sa mohli pridať ďalší ľudia. Nakoniec sme vybrali len pri prvom behu okolo Islandu 150-tisíc českých korún (5500 eur), za ktoré sme mohli vozičkárom kúpiť nový ručný bicykel.

Vaša podpora vozičkárov súvisí s nehodou, ktorú ste mali v roku 2007, po ktorej vám lekárka povedala, že na behanie môžete zabudnúť. Čo sa vám stalo?

Okrem iných zranení som utrpel aj zlomeninu stavca, takže som mal rok aj štvrť zašraubovanú chrbticu a počas rekonvalescencie som prežil niekoľko týždňov v rehabilitačnom stredisku v Kladruboch, kde som stretol veľa ľudí na vozíku. Sú to tam tí zo šťastnejších. Majú tam aj oddelenie s ľuďmi po úrazoch krčnej chrbtice, ktorí sa nehýbu vôbec. Pobyt tam ma veľmi ovplyvnil, tam mi lekárka povedala, že si už možno nezabehám, tak som si povedal, že keď sa ešte niekedy proti jej vôli rozbehnem, tak by som to rád spojil s pomocou týmto ľuďom.

Čo sa stalo pri tej nehode?

V pravotočivej zákrute na jednej juhočeskej ceste sme vyšli do ľavého jazdného pruhu a trafili protiidúce auto. Sedel som na mieste spolujazdca, kde nebol žiadny airbag, takže všetku energiu nárazu pohltil bezpečnostný pás, z čoho boli mnohonásobné zlomeniny rebier, prasknutie hrudnej kosti, zlomenina bedrového stavca a ďalšie pomliaždeniny. Zastavilo sa mi dýchanie a záchranári ma už vo vrtuľníku museli dvakrát oživovať.

Čo si pamätáte?

Pamätám si všetko do nárazu. Počul som mačkajúce sa plechy, potom som omdlel, lebo som sa nevedel nadýchnuť. Potom si pamätám pristávanie vrtuľníku, záchranára, ktorý ku mne beží s veľkou injekciou, a ja mu hovorím, že nech neblázni, že som v pohode. On na to: „To víš, že jo,“ trochu to pichlo a potom si už nič nepamätám. Na sále sa mi vedomie zvýšilo natoľko, že som si uvedomoval, že nedýcham sám, ale niečo dýcha za mňa. V jednom momente som sa zľakol, že ďalší kyslík nedostanem, pretože tomu prístroju veľmi dlho trvá, kým sa za mňa znovu nadýchne. Na poslednú chvíľu tam však niečo zapískalo, zafúkalo, ja som sa nadýchol a opäť upadol do bezvedomia.

Pamätáte si na ten pocit, keď vám lekárka povedala, že si už možno nezabeháte?

Ten pocit bol niečo v zmysle, že je to dobrá krava. Na podobné výroky lekárov som zvyknutý. Mojej mame lekári od dvanástich rokov tvrdili, že nikdy nebude mať deti, tak som na tomto svete možno preto, aby som nasieral lekárov a usvedčoval ich z toho, že nehovoria pravdu. V pražskej nemocnici v Motole som sa na to pýtal druhého lekára, či si myslí, že ešte niekedy budem behať, či až možno maratóny, a ten mi povedal, že môžem robiť, čo mi strach a bolesť dovolia, pretože vzdať sa to dá vždy. To som si zobral za svoje. Hneď šiesty deň po operácii, keď ma preložili do domáceho ošetrenia, som začal posilňovať ruky na šikmej lavici, ktorú mi tam ešte pred nehodou náhodou priviezol kamarát.

Koľko ste behávali pred nehodou?

Maratóny som behal už pred nehodou, tak tri-štyri ročne, ale po nehode som si každý krok začal viac vážiť, a teda aj každý maratón. V priemere tak teraz zabehnem niekoľko desiatok ročne, pretože ma to viac baví.

Je to niečo ako oslava toho, že to môžete robiť?

Hej, presne tak, viac si uvedomujem, že som to už nikdy nemusel zažiť, a preto to chcem zažívať stále znovu.

V roku 2012 ste za 30 dní zabehli 30 maratónov a obehli ste tak Island na podporu vozičkárov. Ako ten nápad vznikol?

Najprv prišla myšlienka v rehabilitačnom stredisku v Kladruboch, ktorú mi vnukla moja skvelá družka, a hneď vzápätí som rozmýšľal, ako to spojiť s pomocou vozičkárom. Športový klub vozičkárov Praha, ktorý som svojou činnosťou na Islande podporoval, práve vtedy spúšťal projekt Spojenci športovcov na vozíku, kde za každý strelený gól, odohraný zápas, víťazný set, trafený terč alebo ubehnutý kilometer venuješ malú sumu peňazí, trebárs jednu korunu. Čiže to nikoho nezabije, keď to dá, ale zároveň, keď je tých ľudí veľa, tak to môže hodiť peknú sumičku na podporu ich činnosti.

Ako vám však napadlo, že je vôbec možné ubehnúť tridsať maratónov za tridsať dní? To asi normálnemu človeku nenapadne.

Videl by som to opačne. Prečo by normálnemu človeku malo napadnúť, že to možné nie je?

Napríklad preto, že trpí už po tridsiatich minútach behu.

Musím povedať, že aj mňa na základnej škole behanie veľmi otravovalo a štvalo ma, že nás nútili behať. Tridsať minút by som asi vtedy behať nevydržal.

A čo sa potom zmenilo?

Časom som prišiel na to, že je to zábava, že si človek vyčistí hlavu, zvýši si fyzickú kondíciu a že je to svojím spôsobom meditácia, uvoľnenie – problémy, ktorých som mal pred behom plnú hlavu, nevyzerajú po behu také veľké a dostávajú realistickejšie rozmery.

Základná poučka pre človeka, ktorý chce začať behať, je, že má behať pomaly, najlepšie tak, aby sa dokázal s niekým rozprávať. Súhlasíte?

Súhlasím. Ak človek s behom začína, určite by nemal behať dlhé trate ani žiadne intenzívne úseky. To znamená: ísť si ľahko zabehať, pričom rozhovor je ukazovateľom toho, že ešte stíha s dychom. To má každý inak, závisí to od výkonnosti, takže aj tempo, pri ktorom sa zvládnete rozprávať, je pre každého iné.

Čo by ste poradili človeku, ktorého pomaly behať nebaví a na rýchly beh mu nestačí dych?

Otázka je, prečo by mal taký človek behať, keď ho tie začiatky nebavia.

Väčšinu ľudí nebaví pomaly behať.

Rovnako ako všetky ostatné veci na svete, behanie nemusí byť pre každého. Je to síce teraz móda, ale nemusí to baviť všetkých. Aj keď si myslím, že by malo, tak predsa len niekto môže mať od narodenia inak postavené bedrá a s tým nič nespraví.

Už skôr ste mi povedali, že základnou poučkou podľa vás je, že nie je dôležité behať pomaly, ale tak, aby mal z toho človek radosť.

Stojím si aj za týmto výrokom, ale to už je myslenie pre pokročilejších. Napríklad, ja nie som súťaživý typ. Väčšinu pretekov absolvujem bez ohľadu na to, koľký som alebo ako rýchlo ich dobehnem, ale s ohľadom na to, aby som si to užil alebo splnil svoj tréningový cieľ.

Prečo vôbec chodíte na organizované behy, keď nie ste súťaživý typ?

Už preto, lebo je to moja pracovná náplň – maratóny bežím, keď potrebujem napísať reportáž. Pri pražskom maratóne som mal motiváciu si ho zabehnúť aspoň pätnásťkrát preto, lebo som sa vďaka tomu stal členom klubu PIM Kings Gold, a teda mám ďalších pätnásť štartov zadarmo. Navyše to beriem ako tréning a tréning môže by kvalitnejší, keď behám s niekým v dave ľudí, ktorí vyznávajú tú istú filozofiu, než keby som si behal sám po lese. Keď potrebuješ natrénovať povedzme rýchlosť a ideš na desaťkilometrové preteky, tak tí ľudia a prostredie ťa vyhecujú k oveľa lepším výkonom, a teda aj k tvrdšiemu a účinnejšiemu tréningu.

Ktorý zo svojich výkonov si doteraz najviac vážite?

Určite to bude jeden z tých troch projektov na Islande. Najkrajší bol ten prvý, pri ktorom som Island obehol dookola. Vtedy som nevedel, či niečo také dokážem, aj keď som tomu veril. Bol som tam s rodinou, tak to bola zároveň netradičná dovolenka. Pri druhom behu, keď som bežal naprieč vnútrozemím, som už bol sám a musel som si po sily siahnuť fyzicky aj psychicky hlbšie. Ako som si raz bežal, zrazu som zistil, že už desať kilometrov bežím po zlej ceste, takže som sa musel vrátiť a nebolo za to ani komu vynadať. Alebo som minul tú správnu odbočku a zistil, že síce bežím do toho miesta, kde chcem večer alebo skoro ráno byť, ale bežím po dlhšej strane jazier, takže v tom zmysle to bolo náročné trochu inak.

Ako sa dá odbehnúť x maratónov s tým, že ešte máte ďalšie pred sebou? Aké je to nastavenie mysle?

Schizofrenické, pretože nesmiem myslieť na to, že ich mám trebárs ešte dvadsať pred sebou, pretože by ma to psychicky zdeptalo, ale zasa na to nemôžem ani príliš nemyslieť, pretože sa nesmiem práve dnes odrovnať tak, že by som to už zajtra nezvládol. Lepšie je myslieť na niečo úplne iné.

Prečítajte si

Pokojne stiahnite kúrenie, obliekajte sa menej a púšťajte studenú

Aký ste mali najlepší a najhorší čas, za ktorý ste zabehli maratón?

Najlepší som zabehol za 3 hodiny 19 minút z Nice do Cannes po morskom pobreží a najhorší bol jeden z tých islandských. Bol to siedmy deň okružného behu, terén bol náročný, pršalo a fúkal vietor v nárazoch rýchlosťou 80 kilometrov za hodinu. Bez pár minút mi to trvalo osem hodín.

Popri tom, že podávate takéto extrémne výkony, navyše beháte naboso. Neradí vás to medzi extrémistov medzi bežcami?

Niektorí to tak vnímajú a niektorí vôbec. Mám dosť známych a kamarátov, ktorí behajú naboso dvadsať rokov, a ja ich za extrémistov nepovažujem. Viac som sa o to začal zaujímať po tom, ako sa k nám dostala kniha od Christophera McDougalla Born to Run (Stvorení pre beh), kde som začal rozmýšľať o tom, že by minimálne v niečom mohol mať pravdu.

On mal pri behaní zdravotné problémy a po tom, ako si vyzul topánky, všetky prestali…

Nemal som zdravotné problémy, ale je pravda, že keď ma chceli zobrať do armády, diagnostikovali mi v osemnástich rokoch ploché nohy a dnes ploché nohy nemám. Noha, keď behá naboso, tak sa posilnia svaly aj šľachy, kĺby, zdvihne sa aj klenba. Je to to isté, ako keď ti dajú ruku do sadry. Za dva týždne, keď ti ju dajú dole, tak tá ruka bude tenšia, svaly atrofované. To sa nám deje aj s chodidlami. My ich uzavrieme do topánky a ony sa v nich nemôžu hýbať, tak svaly tiež zoslabnú.

Takže ste si prečítali knihu a zahodili topánky?

Nie, dodnes behám aj v topánkach, ale snažím sa prekladať tréningy behmi naboso. Teraz som síce trochu poľavil, ale pred dvoma rokmi som zabehol polmaratón aj maratón naboso. A netrénoval som nejak extrémne. Keď som si išiel zabehať na dvanásť kilometrov, posledné dva-tri kilometre som sa vyzul a vyklusal som sa naboso. Zážitok z takého behu – bez ohľadu na povrch – ma presvedčil, že to má zmysel. Keď som o tom písal, napadlo mi také prirovnanie, že je to ako stretnúť niekoho po rokoch a zistiť, že sa nič nezmenilo. Že je to ako návrat starého priateľa.

Čo zranenia?

V Nemecku som stretol chlapíka, ktorý naboso behá aj 48-hodinové preteky, stretol som ho bosého na januárovom maratóne. Ten človek, keď sa ho spýtaš na zranenia, povie ti: Áno, môžeš sa zraniť, to je normálne, ale to je život, ja sa života nebojím.

Nie je beh na betóne alebo asfalte neprirodzený, nie sú tam aj otrasy kĺbov väčšie?

Neprirodzené to asi je, keďže v prírode skôr neexistoval ani betón, ani asfalt, ale s otrasmi je to naopak. Aj McDougall vo svojej knihe Stvorení pre beh písal, že spätný náraz, ktorý dostane ľudský kĺb pri dopade na zem, je väčší v akýchkoľvek topánkach než bez nich. Takže v tomto smere je to úplne nelogické, že vôbec nejaké topánky používame. Samozrejme, zabraňujeme tým zraneniam, ale prirodzenejšie by pre nás bolo chodiť naboso. Poznám dvoch ľudí, ktorí dokonca nenosia topánky vôbec, chodia tak po meste, na nákupy, občas majú problém s políciou, lebo ich nechcú pustiť do obchodu z hygienických dôvodov. Ale skôr je to naše vnímanie estetiky.

Za koľko sa dá z nulovej kondičky natrénovať na polmaratón?

Ak sa nebudeme baviť o tom, za koľko ho zabehnete a ako budete vyzerať dva týždne potom, som presvedčený, že zdravý človek dokáže zabehnúť aj 42 kilometrov prakticky bez tréningu – samozrejme, oveľa pomalšie ako trénovaný človek. Je to síce hlúposť, keď na to ten konkrétny človek nie je zvyknutý, že si môže ublížiť, ale poznám dvoch ľudí, ktorí jeden deň vstali z gauča a odbehli maratón.

Nebavíme sa o možnosti, že chcem riskovať svoj život, ale že si chcem maratón užiť.

To pokojne aj rok-dva. Videl som v televízii chlapíka, ktorý si nechal položiť na hlavu betónový kváder, príde k nemu druhý a veľkým kladivom mu rozbije ten kváder, čo má na hlave. Určite ten človek nevstal jedného dňa z postele a nepovedal si, že je to dobrý nápad, ale niekoľko rokov tvrdo makal. Keď mu urobili röntgen lebky, tak zistili, že ju má vďaka tomu trikrát hrubšiu ako normálny človek. A to nenarastie za týždeň. To, kam smerujem, je, že keď dáme telu primeraný tréning a čas sa prispôsobiť, tak dokáže čokoľvek – aj ubehnúť maratón. Ideálna doba je aspoň rok, skôr dva, trénovať trikrát týždenne. Postupne si treba zvyšovať dávky, časom si ísť zabehať do kopca, pracovať aj na rýchlosti, aby sa človek nezranil a dal to aj v primeranom čase.

Čo napíšete o bratislavskom maratóne?

Že je fajn, že je tu dosť miesta sa rozbehnúť, že si ľudia navzájom neprekážajú.

Pre vás osobne to bol však jeden z tých ťažších maratónov…

Zážitkovo bol náročnejší, pretože som deň predtým vyvádzal kraviny a bez dostatočnej prípravy som naboso bežal pražský polmaratón. Preto som mal pri bratislavskom maratóne stiahnuté lýtka a množstvo otlakov na chodidlách.

Kedy ste naposledy bežali maratón pred tým bratislavským a kedy bude najbližší?

London Digital na bežeckom páse vo štvrtok minulého týždňa a o dva týždne idem do Británie behať dvanásťhodinovku.

Koľko zabehnete za dvanásť hodín?

To som ešte neskúšal. Behá sa to na okruhu, stále dokola. Dopredu poznáte trasu a máte stále občerstvenie poruke. Ale človek si pripadá ako škrečok.

Kedy vás začalo behanie baviť?

Ku koncu strednej. Chodil som behať do lesa.

Je zlé, keď žiaci musia behať, lebo im to telocvikár prikáže?

Nie nevyhnutne. Mohlo ma to baviť už vtedy, keby telocvikár k tomu pristúpil pedagogicky, keby vysvetlil, načo je to dobré. Keby nám vysvetlil základy. Prečo som unavený po 30 metroch? Ako sa zlepšovať? Na mladých by to fungovalo, pri mladých ľuďoch idú pokroky rýchlo.

Čo robia deti zle, keď po 30 metroch nevládzu? Idú rýchlo?

Nič nerobia zle, len nie sú zvyknuté behať.

Bežci bývajú chudí. Ak chcem schudnúť, mám behať?

Áno, tvrdia, že to pomáha. No keď som bežal okolo Islandu, nezhodil som v podstate nič. No bola tam moja priateľka a varila mi. Keď som však bežal 21 maratónov za 21 dní z východu na západ Islandu, schudol som štyri kilá. Viac v svalovej hmote. Nezvládal som si pripravovať dobré jedlo. Často behaním ľudia schudnú. Na úvod si však treba dať pozor: keď máte 30 kilogramov nadváhy, treba behať opatrne, lebo šľachy a kĺby nie sú na beh pripravené. Radšej postupne, začať možno chôdzou alebo indiánskym behom.

Pri behu sú takí, ktorí sa sústredia iba na beh, a potom sú takí, čo potrebujú hudbu alebo audioknihu, len aby nemuseli myslieť na bolesť a na to, čo robia. Na čo myslíte pri behu vy?

Často vôbec ani neviem. Na Islande si užívate prírodu, občas musíte bojovať s nepriazňou počasia. Občas sa rád prebehnem s hudbou, ale často s ňou nebehám. Vnímam zvuky z okolia. Dobrá možnosť je ešte rozprávať sa. Jeden z najkrajších maratónov, ktoré som odbehol, bol, keď sa ku mne na Islande pridal miestny dôchodca a utekal som mnou asi 45 kilometrov. Asi päť hodín sme si mali stále čo povedať. Najlepšie je, keď sa kocháte prírodou a len tak si letíte priestorom.

Čo vtedy, keď trpíte a musíte presvedčiť sám seba, že treba ísť ďalej? Čo si vtedy hovoríte?

To sú najväčšie chvíle. Snažím sa myslieť na niečo iné ako na beh. Na vysávanie doma, ale sú tam aj hlbšie filozofické myšlienky.

Pomôže vám, keď sa zavesíte za bežca pred vami? Dokáže vás to potiahnuť?

Nie. Skúšal som to, ale dlhodobo nie som schopný držať s niekým rýchlosť, potrebujem v tom slobodu.

Už ste niekedy vzdali preteky?

Bohužiaľ, áno. Raz normálny maratón v Prahe v parku Stromovka, behalo sa dokola a nevedel som si predstaviť, že ešte musím ísť mnoho kolečiek. Tak som odbočil na hotdog a pivo. A druhýkrát som skúšal ultramaratón Borderland Ultra v Nemecku. Z pomerne veľkej zimy som prišiel do teploty 30 stupňov nad nulou. Na 82. kilometri ma to zložilo, asi som málo pil. Považoval som to za veľký neúspech.

Cítite ešte zranenia z autonehody?

V niektorých okamihoch behu áno. Niečo je inak. Keby som celý deň chodil s ťažkým batohom, tak to cítiť.

Máte traumu z jazdy autom?

Šesť-sedem mesiacov potom som mal strach. Dodnes nemám rád tých, čo v protismere idú veľmi natesno. Udržiavam si aj väčší bočný odstup.

Čo je váš sen?

Chcel by som raz prejsť na lyžiach trasu, ktorú prešli pôvodní dobyvatelia Južného pólu. To je asi tisíc kilometrov tam a ešte sa musím dostať aj späť na pobrežie. Zatiaľ sa o to pokúsil Angličan Henry Worsley, ale 48 kilometrov pred cieľom zomrel.

Prečítajte si

Hlavne sa neubehajte k smrti, veľa športu naozaj škodí