Chceme len ruský plyn a mier. Reportáž zo štátu, ktorý váha nad EÚ, zatiaľ čo ho chce Rusko zhltnúť

„Vy. Za to môžete vy! Nie teda vy ako vy, ale vy ako… ako Európa!“

Sedeli sme vo volebnom štábe opozičnej Strany socialistov Moldavskej republiky, v hlavnom meste problematickej separatistickej a proruskej enklávy Gagauzsko v Komrate. Aj keď sme dostali kávu a sušienky, atmosféra zatiaľ nebola veľmi priateľská.

Socialisti nenávidia favoritku volieb a súčasnú hlavu štátu Maiu Sandu a o nás ako o reprezentantoch západného sveta si myslia, že ju vodíme ako bábku.

„Vy vodíte ju a vás vodia USA,“ povie Sergej Stoianoglo.

Nejde o zhodu mien s hlavným protikandidátom prezidentky Sandu vo víkendových voľbách. Sergej je bratrancom Alexandra Stoianogla, bývalého generálneho prokurátora Moldavska, ktorého Sandu zosadila z funkcie a urobila z neho svojho úhlavného nepriateľa. Teraz proti nej kandidoval.

„Nie sme žiadni separatisti,“ vyhlásil Stoianoglo už pokojnejšie, keď zistil, že nerozdávame prihlášky do NATO. „Chceme byť nezávislé Moldavsko, priateliť sa so všetkými, nevstupovať do žiadnych klubov, blokov ani aliancií. A či ja, ktorý som slúžil v sovietskej armáde, môžem byť občanom členskej krajiny NATO?“

Na podobné názory, aké počujeme z úst bratranca Stoianogla, sme narážali v každej volebnej miestnosti: Nechceme byť súčasťou žiadnej ríše, ani tej vašej, ani ruskej, ale chceme byť zadobre so všetkými, s vami aj s nimi, chceme lacný ruský plyn aj otvorené hranice na európsky pracovný trh, žiadame priame lety do Moskvy aj do Prahy, do Petrohradu aj do Frankfurtu.

Až do februára 2022, keď Rusko zo vzduchu aj po zemi znovu zaútočilo na – teraz už celú – Ukrajinu, sa moldavská taktika „byť zadobre so všetkými“ zdala mnohým legitímna.

Teraz sa moldavská spoločnosť ostro rozdelila na dve časti. No nie na proruskú a proeurópsku, ale na tú, ktorá už nechce mať s Ruskom nič spoločné a je ochotná dočasne aj trpieť, len aby sa zbavila jeho vplyvu, a na tú, ktorá by chcela zachovať dobré vzťahy s Bruselom aj s Moskvou.

„Chce do EÚ, pretože nemá deti, nepozná naše tradície a nevie, čo je to rodina. Nie je matka, nemá cit a nedodržiava naše zvyky,“ hovorí o prezidentke Sergej Stoianoglo. „Je to zlá ženská!“

Nie je jediný, kto vidí v bezdetnosti prezidentky „protest proti tradičnej rodine“, o ktorej tak často hovorí aj ruský prezident Vladimir Putin.

Ešte v jednom sú niektorí Moldavci s ruským lídrom zajedno: „V momente, keď Moldavsko začnú ťahať dokonca aj do NATO, tretej svetovej sa už nevyhneme,“ sformuluje obavy časti obyvateľstva člen volebného štábu prezidentského kandidáta Stoianogla Ivan.

„A preto nás Západ potrebuje – aby mohol lepšie zničiť Rusko,“ opakuje to, čo počúva z ruskej televízie, ktorú denne sleduje podstatná časť Moldavcov ovládajúcich ruštinu.

Ukrajinci mu neprekážajú, je mu ich dokonca ľúto, ale do vojny ich podľa neho dostrkal Washington, ktorý tak chcel oslabiť Rusko. „A Sandu nás tam ťahá tiež,“ dodá už rozčúlene.

Skromná elegancia medzi panelákmi

Prezidentka pôsobila oveľa pokojnejšie ako ľudia z tímu jej súpera. Do svojej volebnej miestnosti na obyčajnom kišiňovskom sídlisku prišla pešo a presne o 11 h dopoludnia. Býva tu v dvojizbovom byte a odmieta sa presťahovať do prezidentskej rezidencie s tým, že náklady na prevádzku prezidentskej kancelárie treba v najchudobnejšej krajine Európy minimalizovať.

Ako vždy bola oblečená v štýle skromnej elegancie, usmievavá a k novinárom ústretová. Jej bodyguardi nepripomínajú tých, ktorí obvykle chránia hlavy štátov. Nevytvárajú okolo nej hradbu, nie sú nevrlí a neodháňajú dotieravých kameramanov, ktorí drobnej žene strkajú objektívy priamo pred oči.

„Prosíme, naozaj veľmi vás, priatelia, prosíme, trošku ustúpte dozadu, aby ste si neublížili,“ zvolá muž sprevádzajúci prezidentku, aj keď vie, že jeho prosba nebude vypočutá.

„Dnes rozhodujeme o budúcnosti našej krajiny na mnoho desiatok rokov dopredu,“ povie prezidentka rumunsky. Žiadosť jedného z novinárov, aby predniesla niečo aj v ruštine, ktorú počuť na ulici, v obchodoch, reštauráciách i domácnostiach oveľa častejšie ako úradný jazyk Moldavska, ktorým je rumunčina, nevypočuje.

Kto sa tu chce vyhnúť trapasu, mal by si zapamätať, že žiadna moldavčina od roku 2023 neexistuje. „Od vlaňajška sa v Moldavsku oficiálne hovorí len rumunsky. Nie moldavsky!“ napomínajú nás vládni úradníci.

Nie všetci obyvatelia krajiny však tento jazyk dokonale ovládajú.

Aj pracovníci colnice, úradníčky na ministerstvách alebo členovia volebných komisií s nami ochotne hovoria po rusky do chvíle, kým sa objaví predseda alebo iný nadriadený – potom hneď prejdú do rumunčiny, pretože anglicky prakticky nikto nevie.

Do Bruselu bez šípok, zato s privilégiami pre LGBTQ

Prezidentku sprevádzala skupinka zhruba tridsiatich podporovateľov, ktorí skandovali: „Moldavci, hlasujte! Moldavci, hlasujte!“ Staršia pani, znalá volebného zákona, ich okríkla: „Držte huby, v deň volieb nie je žiadna agitácia povolená!“

Do akého tábora patrí, pani nechce povedať. „Na prezidentské voľby idem, to je moja povinnosť,“ vyhlási odhodlane. „Ale referendum je nanič. To ste nám vnútili a toho sa ja nezúčastním. Pretože keď niekam vlezieme, budeme vo vojne s Ruskom. Ako Ukrajinci. A kto nás bude brániť? Nikto. Vy určite nie. Žiadnu Ukrajinu tu nechceme.“

Možno aj táto žena sa stala cieľovou skupinou volebnej kampane financovanej podľa moldavskej polície Moskvou. Zamerala sa najmä na šírenie dezinformácií diskreditujúcich EÚ.

Objavovali sa napríklad správy, že Brusel chce zakázať zber šípok v Moldavsku alebo nariadiť súkromným firmám, aby mali vo vedení zastúpenie ženy a ľudia z menšín LGBTQ. Okrem toho sa šíril naratív, že Európa potrebuje pre prípad vojny Moldavsko ako nárazníkové pásmo, kde sa budú odohrávať boje, tak ako teraz na Ukrajine.

Ľudia prichádzali do volebných miestností až do zotmenia, celý deň, často s deťmi a v slávnostnej nálade.

Na dedinách a v menších mestách je zrejmé, že Moldavsku chýba celá jedna veková kategória – ľudia vo veku od 25 do 50 rokov. Zhruba tretina obyvateľstva trojmiliónovej krajiny sa totiž presunula za prácou do zahraničia. Časť do krajín EÚ, časť do Ruska.

Aj oni však mohli ísť k volebným urnám v 234 volebných miestnostiach otvorených v zahraničí.

Zatiaľ čo v európskych štátoch ich bol dostatok, napríklad v Taliansku šesťdesiat, v Ruskej federácii bolo len päť miest, kde mohli Moldavci vyjadriť svoju vôľu. Prorusky orientovaná opozícia protestovala proti tomuto nepomeru, no ústredná volebná komisia argumentovala tým, že najviac Moldavcov žije práve v Taliansku – 250 000.

Lenže do Ruska odišlo vyše 300-tisíc občanov Moldavska. Vzhľadom na bezvízový styk ich bude pravdepodobne o niekoľko desiatok tisíc viac.

Práve diaspóra pracujúca v západnej Európe priviedla v roku 2020 Sandu do prezidentskej funkcie. Teraz na ňu prezidentka nalieha, aby sa vrátila a pomohla budovať nové Moldavsko. Európske.

Lenže víkendové referendum, respektíve jeho výsledok nemá žiadny právny dôsledok – je iba vyjadrením verejnej mienky bez akýchkoľvek záväzkov. Bude signálom, či a ako veľmi sa moldavská spoločnosť bojí odbočiť zo „zlatej strednej cesty“ prudko na Západ.

Rodičia Moldavcov, ktorí pracujú v zahraničí a posielajú časť svojich zárobkov domov, sú nespokojní s ekonomickými výsledkami vládnutia prezidentky Sandu – najmä s prudkým rastom cien energií. Dúfajú, že opätovné zblíženie s Ruskom bude znamenať aj zlacnenie plynu a elektriny. A obnovenie exportu ovocia, zeleniny a hlavne vína a koňaku do Ruska.

„My nie sme žiadni fanatici,“ vysvetľuje Sergej Stoianoglo program svojho bratranca, prezidentského kandidáta. „Chceme len lacný ruský plyn a mier. Je to snáď veľa?“