O slovenskom ľudovom rusofilstve

Príbeh sa začína na letných hodoch v okresnom mestečku na severe s proruskými preferenciami vysoko aj na slovenské pomery. Na scénu vystupuje miestna kapela a prvú skladbu, ktorú zahrá – nevymýšľam! –, je Sinatrova klasika New York! New York! V angličtine. Rozhliadam sa neisto okolo, očakávam piskot, nesúhlasné bučanie, ukazovanie prostredníkov, hádzanie skazených vajec, prípadne oblievanie speváka na pódiu pivom. Ale nič sa nedeje. Ľudia pokojne sedia, počúvajú, k tomu si zajedajú… Nie, nie šašlyk ani peľmene ani boršč, ale hamburgery, čínu, kebab, jelítka z Poľska a samozrejme barbecue. A takto to pokračuje ďalej, Sinatru strieda ABBA, potom Bob Dylan, Obladi-oblada od Beatles, rock and roll od Elvisa, za tým niečo modernejšie od Oasis, slaďák od Phila Collinsa a tak ďalej a tak ďalej. Potom sa kapely prestriedajú, nastupuje miestna rocková omladina a prvý song, ktorý spustí, je stará dobrá odrhovačka Smoke On the Water od Deep Purple. A zase nikto nič, žiadne protesty, žiadny Kuffa, ktorý by vlastným telom zahatal toľký príval západnej pakultúry v našej doline, sa neukáže. A to sú už niektorí účastníci hodov slušne naliati, takže odvaha by aj bola… Ruštinu akosi nepočuť, nikto sa nedožaduje zmeny repertoáru.

Prejdem cez leto ešte pár ďalších obecných i okresných hodov, jarmokov a ľudových trhov, ale na ruštinu, ruské pesničky, ruské výrobky či ruské jedlo nenarazím ani raz. A ani raz nenarazím ani na prejavy nesúhlasu s toľkým anglo-americko-západniarskym prznením nepoškvrnenej postate našej slovensko-slovanskej kultúry, ako sa to deje na ľudových podujatiach a diskotékových tancovačkách od Kútov po Sabinov. A to ešte nehovorím o country zábavách a trampských pesničkách o hrdinoch z Guadalcanalu, smutne hučiacej Niagare, louisianských poliach s bavlnou, či o chlapíkovi, ktorý chodí po Broadwayi hladem sem a tam. Doposiaľ som ešte nikoho nepočul brnkať pri táborovom ohni na balalajke pesničky o statočných panfilovcoch, rozoranej celine alebo o hrdinoch výstavby plynovodu Urengoj. A aj ten džez, aj ten swing, rock and roll a aj ten dnešný rap sa k nám privalil spoza Atlantiku a nie spoza Uralu.

V ľudových knižniciach sa dozviem, že na rozdiel od anglo- a inej západojazyčnej literatúry súčasnú ruskú literatúru či klasiku si požičiava, teda číta promile čitateľov. Možno síce argumentovať, že v porovnaní s prekladmi anglických kníh toho z ruštiny vychádza naozaj nepomerne málo, nuž ale „it’s economy, stupid“. Nepoznám vydavateľa, teda vlastne podnikateľa, ktorý by nereagoval na dopyt po prekladoch súčasnej ruskej literatúry, ak by taký bol. Ale nie je. Bežného slovenského rusofila ruská literatúra nezaujíma, nečíta (a nikdy ani nečítal) nielen Dostojevského, ale ani súčasnú ruskú literatúru. To je dosť škoda, lebo v tom minime, čo sa predsa len preloží a vydá s rizikom finančnej straty, by nepochybne našiel tituly a autorov (Sorokin, Jachinová, Gluchovskij, Sencov, Šiškin, Rachmanovová…), ktorí by mu trochu otvorili oči. Možno.

​A čo film? Netuším, perestrojková a postperestrojková vlna filmov, ako Pokánie, Choď a pozeraj sa, Studené leto roku 1953, Kukučka, Svojráz národného lovu, Taxi Blues, Unavení slnkom (áno, režiséra Nikitu Michalkova, dnes lovca amerických bosoriek!) Afgánec, Leviatan, Drahí súdruhovia, doznela, a aj tak na ne do kina chodila len tá istá hŕstka intelektuálov, ktorí dnes krútia hlavami, kde sa zrazu vzalo u našej inak voči ruskej kultúre rezistentnej pospolitosti toľko vrelého vzťahu k Rusku. Nič ruské, na čo by húfne chodili davy, sa dnes nepremieta. Lebo aj tu platí: keby bol záujem. Ale nie je. Ľud chodí do kina hojne hlavne na americké horory, americké pseudokomédie, animáky od Marvela a doma pozerá Netflix. Ten je tiež americký.

​Takže tu máme logicky záhadu – odkiaľ sa pri takom očividnom nezáujme o všetko ruské a po tom všetkom, čo sme v  bratskom ruskom objatí za štyri desaťročia prežili, berie u nás toľko ľudových rusofilov? Ja si myslím (ale mám to sociologicky overené len z rozhovorov pri pive a borovičke), že základom dnešného slovenského ľudového rusofilstva nie je skutočná láska k Rusku, ale schizoidný antiamerikanizmus, manažovaný na sociálnych sieťach vplyvovými operáciami ruských tajných služieb a na oficiálnej politickej scéne prikrmovaný Ficom a jeho šťukami. O vplyvových operáciách sa dá hovoriť preto, lebo bratskou láskou k Rusku zahorela značná časť populácie až po vypuknutí vojny na Ukrajine. Mnohí z týchto ľudových rusofilov, bez ostychu si užívajúcich všetky výdobytky západnej/americkej civilizácie od tridsiatich jogurtov z Kauflandu až po nekonečnú ľahkosť slobody prejavu na amerických sociálnych sieťach, reagujú rusofilným vzplanutím ako Pavlovov pes len vo chvíli, keď začujú či keď si prečítajú slovo Ukrajina. A Fico k tomu prikuruje len preto, že sa vďaka tejto vlne dostal znovu k moci a nemôže prestať, lebo by šiel z kola von. Pritom ani jedným, teda ruským špiónom, a ani druhým, teda Ficovi a jeho šťukám, nejde o žiadne šírenie lásky k Rusku. O slovenskom ľudovom rusofilstve (ale ani sami o sebe) si preto žiadne ilúzie nerobia.

​Tým chcem povedať, že súčasné slovenské ľudové rusofilstvo nemá žiadne hlboké korene, nečerpá vlastne z ničoho, ani z onej legendárnej štúrovskej proruskej tradície, ktorá vlastne existuje len ako ahistorický matičiarsky konštrukt. Je rovnako plytké, povrchné a naivné, ako sú predstavy väčšinového slovenského ľudu, ktorý nikde nebol a nič okrem rodnej doliny ho nezaujíma, o živote v Amerike. Lebo rusofilstvo by vari malo byť niečím viac ako hromžením na Ameriku a Ukrajinu a posielaním facebookových srdiečok Putinovi. Nič také sa však v živote slovenského ľudového rusofila nekoná: nepočúva ruskú hudbu, nepozerá sa na ruské filmy, neučí sa ruštinu, nevarí si v nedeľu uchu, nechodí na dovolenku do Irkutska. A tak si márne lámem hlavu, ako inak by sa okrem protiamerických a antiukrajinských výronov na sociálnych sieťach malo vlastne také slovenské ľudové rusofilstvo prejavovať.

​S láskou k Rusku je to u nás asi tak, ako so vzťahom k MUDr. Kotlárovi. Tisícky dobrákov ho svojimi hlasmi vyniesli do parlamentu, obdivujú, ako múdro a krásne hovorí o pandémii, ktorá nebola, ale liečiť by sa u neho nedali. Aj Rusko je rovnako múdre a krásne, ale žiť spomedzi horeuvedených by tam nikto nechcel. A nič na tom nezmení ani díler ruských práčok a novodobý Zdeněk Nejedlý, bláboliaci pod pseudonymom Ľuboš Blaha z Červeného námestia, chránený europoslaneckou imunitou fašistickej EÚ.