Pavol Štrba
Niektorí ho prirovnávali k „moslimskému“ Martinovi Lutherovi Kingovi, teda k akémusi reformátorovi v islamskom svete. V domovskom Turecku ho však tamojší režim považoval za teroristu stojaceho za pokusom o prevrat, ktorý neskôr tvrdo potlačil režim prezidenta Recepa Tayipa Erdogana ešte pred ôsmimi rokmi.
Pre iných zase nebol ani jedným, ani druhým. Bol len skrátka mužom ohrozujúcim rastúcu Erdoganovu moc v krajine, ktorá už dnes nie je považovaná za „čistú“ demokraciu.
Turecký duchovný Fehtullah Gülen bol aj preto považovaný za akúsi sivú eminenciu opozície voči Erdoganovi. V pondelok zomrel v Spojených štátoch, kam ešte na prelome milénia utiekol pred tureckým režimom.
Erdogan tak možno prišiel o svojho najvplyvnejšieho oponenta. S Gülenom podľa niektorých odchádza aj nádej, že turecký poloautoritársky režim môže v dohľadnom čase padnúť a že ho môže nahradiť jeho „umiernenejšia“ verzia.
Zosnulého tureckého duchovného v istom období dokonca označovali za druhého najvplyvnejšieho muža krajiny.
Z umierneného imáma aktivista
Gülen sa narodil v roku 1941 a prvú polovicu svojho života bol „obyčajným“ imámom. Začiatkom 80. rokov sa jeho pozornosť presunula z náboženských na sociálne aktivity, ktoré z neho spravili jedného z najvplyvnejších aktivistov vtedajšieho Turecka. Zakladal sociálne podniky, ale najmä sa sústredil na vzdelávanie mladých, ktorých okrem iného viedol aj k študovaniu islamu.
Postupne sa k jeho hnutiu za islamskejšie, ale aj umiernenejšie Turecko pridávali desaťtisíce stúpencov.
Gülenov vplyv v občianskej spoločnosti v priebehu 80. a 90. rokov 20. storočia neustále rástol, rovnako ako počet jeho nasledovníkov. V tradične sekulárnom Turecku, ktoré od svojho založenia Kemalom Atatürkom prísne dbá na oddeľovanie viery a štátnej moci, to začal byť problém.
Gülenovo hnutie, v Turecku známe ako Hizmet (v preklade „služba“), sa najprv presadilo na školách a neskôr otvorilo vzdelávacie inštitúcie v celom Turecku a vo svete. Jeho hlavným cieľom bolo na jednej strane propagovať myšlienky islamu, na strane druhej však otvárať aj medzináboženský dialóg s príslušníkmi iných vierovyznaní.
Ako sa hnutie rozrastalo, jeho stúpenci začali podnikať pod značkou jeho hnutia a obsadzovať pracovné miesta vo vláde a armáde. Turecký režim to postupne začal vnímať ako ohrozenie a niečo ako presakovanie islamu do štátnych sekulárnych štruktúr. Hoci paradoxne – „islamizácia“ Turecka nastúpila práve s Erdoganom.
„Gülen bol neuveriteľne vplyvným kazateľom a túto popularitu využil na vytvorenie vzdelávacej siete a podporu medzináboženskej angažovanosti,“ povedal pred dvoma rokmi pre stanicu al-Arabíja Abdullah Antepli, profesor medzináboženských vzťahov na Duke University a bývalý líder Gülenovej komunity. Gülenova interpretácia islamu podľa neho kládla dôraz na vzdelávanie západného typu, demokratické hodnoty a medzináboženské vzťahy.
Označili ho za teroristu
No rozkol medzi Gülenom a Erdoganom sa postupne začal prehlbovať – podľa analytikov najmä tým, lebo Erdogan cítil, že mu v štáte rastia mocenská konkurencia.
Hnutie Hizmet bolo kedysi Erdoganovým spojencom, ale turecký prezident sa v roku 2013 obrátil proti nemu a prisľúbil, že zatvorí stovky jeho škôl a vládu zbaví „gülenistov“, ktorých nazval „štátom v štáte“.
Policajti spriaznení s Gülenom boli obvinení z vykonávania razií proti Erdoganovým spojencom a turecká vláda v máji 2016 oficiálne vyhlásila Hizmet za teroristickú organizáciu.
Ešte v roku 1999 sa Gülen presťahoval do amerického štátu Pensylvánia a odvtedy tam žil. No jeho exil v Spojených štátoch negatívne poznačil aj americko-turecké vzťahy, pričom obe krajiny sú členmi NATO.
Napriek požiadavkám tureckých politikov americkí predstavitelia pod vedením Obamovej administratívy nezačali konanie o vydaní Gülena do Turecka. To zvýšilo napätie medzi Washingtonom a dôležitým spojencom NATO najmä preto, že turecká spolupráca bola vtedy potrebná na pomoc pri ukončení občianskej vojny v Sýrii a na zvládnutie exodu utečencov.
Obvinili ho z prevratu
Kým jeho priaznivci uvádzajú zdravotné dôvody Gülenovho pobytu v USA, iní by Gülenovo rozhodnutie presťahovať sa tam označili skôr ako dobrovoľné vyhnanstvo. Väčšina expertov sa prikláňa k tomu druhému, Gülenovovi skrátka doma hrozili tie najprísnejšie tresty, pretože ohrozoval Erdoganovu moc.
Gülen opustil Turecko v období, keď bol vyšetrovaný za podkopávanie vlády, ktorá bola v tom čase stále pevne pod kontrolou tureckej sekulárnej elity a bola podporovaná armádou. V roku 2000 bol v neprítomnosti uznaný vinným z plánovania zvrhnutia vlády prostredníctvom dosadzovania štátnych zamestnancov do rôznych vládnych úradov.
Hon na Gülena sa však v skutočnosti spustil až v roku 2016, keď ho obvinili zo zosnovania armádneho prevratu voči Erdoganovi.
Turecká vláda po pokuse o štátny prevrat v roku 2016 zatvorila všetky školy, nadácie a iné subjekty Hizmetu v Turecku.
Keď sa 15. júla 2016 skupina približne 10-tisíc odpadlíckych vojakov pokúsila o štátny prevrat, tureckému režimu na čele s Erdoganom trvalo len 12 dní, kým vzburu potlačilo. Hneď v prvú noc pokusu o prevrat zahynulo viac ako 250 ľudí a mnohé štátne infraštruktúry utrpeli značné škody. Vláda okamžite vyhlásila, že za neúspešným pučom stojí práve Gülenovo hnutie. Dôkazy o tom, že za všetkým skutočne stáli jeho stúpenci, však stále Erdogan nepredložil. No aj priaznivci Gülena priznávajú, že minimálne časť jeho stúpencov skutočne mohla stáť za pokusom o zvrhnutie Erdogana.
Počas násilnej noci vojaci prepadli televízne stanice, v Istanbule a Ankare bolo počuť výbuchy, strieľalo sa do demonštrantov a ostreľovali sa budovy parlamentu a prezidenta. Prevrat však nezískal podporu verejnosti ani širšej armády a armádna frakcia, ktorá ho viedla, bola nútená kapitulovať.
Niektorí z vojakov zajatých po pokuse o prevrat sa údajne priznali, že prijímali rozkazy od Gülena, hoci nie je známe, za akých podmienok sa tieto priznania mohli uskutočniť. Amnesty International zdokumentovala mnohé prípady ich priznaní pod mučením.
Čo bude s Tureckom teraz?
V nasledujúcich dňoch po prevrate vyhlásilo Turecko výnimočný stav, ktorý bol odvtedy dvakrát predĺžený, s cieľom odstrániť v krajine akýkoľvek vplyv gülenovcov. Ankara sa takisto pokúsila o násilné vydanie duchovného z USA a požiadala viaceré zahraničné vlády, aby zrušili všetky Gülenove organizácie pôsobiace v zahraničí. Niektoré vlády, ako napríklad Pakistan, tejto žiadosti vyhoveli, kým iné, ako napríklad Nemecko, to odmietli.
Gülen medzitým dôrazne poprel akúkoľvek účasť na pokuse o prevrat. Jeho stúpenci tvrdia, že z neho robia obetného baránka, aby prezident Erdogan mohol potlačiť svojich oponentov. Okrem toho tvrdia, že sú obeťami vládnej snahy o potlačenie slobody prejavu a náboženstva. Erdogan dodnes tvrdí, že každý stúpenec Gülena je terorista.
Gülen sa netajil svojimi názormi na tureckého prezidenta. „Všetci narcistickí diktátori a tyrani ako Hitler a Stalin majú zlý koniec,“ povedal Gülen v roku 2020 pre nemecký Die Welt, pričom gestom ukázal na Erdogana. „Ich vláda sa vždy končí zúrivosťou. Aj jeho postihne rovnaký osud.“
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
