Za modrotlač sa už vydáva takmer všetko modro-biele, vraví modrotlačiar Matej Rabada

Nepochádza z farbiarskej rodiny, no už desať rokov sa venuje modrotlači, vo vlastnej dielni farbí plátna od vlani, živnosť si založil tento rok. Hoci sa okrem výroby venuje MATEJ RABADA aj propagácii tejto farbiarskej techniky na prednáškach a workshopoch, stále ho prekvapuje, koľko ľudí si myslí, že modrotlač na Slovensku v roku 2010 zanikla a už sa nerozbehla.

Aká je vaša obľúbená farba?

Zelená.

Živí vás farba modrá, kde a kedy ste prvýkrát videli modrotlač? Mali ste z nej niečo doma, alebo až v škole?

Študoval som textilnú tlač v škole úžitkového výtvarníctva v Ružomberku. V druhom ročníku sme mali zadanie modrotlač, natlačili sme svoje vzory a pán Trnka nám to vo svojej dielni v Púchove farbil. Vtedy som sa s modrotlačou stretol prvý raz.

Čím vás modrotlač lákala tak, že ste sa jej začali venovať? Aj tým, že už v tom čase sa jej okrem pána Trnku na Slovensku nikto nevenoval?

Na strednej škole som ešte nevedel, že sa modrotlačou budem zaoberať, ale páčilo sa mi to, že sa do tradičnej techniky vniesla sieťotlač. No aj tak mi prišla tá technológia príliš náročná. Neskôr som pokračoval na katedre textilu na VŠVU a robil som so sieťotlačou ďalšie práce. Vtedy som sa dozvedel, že už modrotlač na Slovensku úplne zanikla, skončila aj posledná dielňa pána Trnku. Boli sme v českom múzeu, kde bola expozícia venovaná aj modrotlači, a tam sa mi to zapáčilo. Začal som uvažovať, že by som to mohol vyskúšať, lebo určité predpoklady som na to už mal. Až vtedy, niekedy v roku 2012, som sa rozhodol, že vyskúšam robiť.

Začínali ste trochu netradične – snažili ste sa začať vyrábať modrotlač na základe štúdia literatúry, až neskôr ste sa obrátili na existujúce dielne v Česku. Skutočne ste sa spoliehali na to, že sa taká prácna technika dá z literatúry naučiť?

Vtedy som si myslel, že len čo získam z literatúry receptúru, bude to fajn. Až neskôr som zistil, že receptúra je možno len 10 percent úspechu. Prácne som zháňal materiál, trvalo veľmi dlho, kým som sa dopátral k všetkému, čo potrebujem. Začal som skúšať a skončilo sa to tak, že modrotlač mi síce vyšla, ale bola svetlomodrá a nevedel som docieliť tmavomodrú. Tak som napísal do dielne v Strážnici, či by som nemohol prísť na exkurziu. Tam mi vysvetlili, že sa plátno do roztoku namáča na niekoľkokrát, aby bola farba tmavomodrá, do rezervy treba pridať ešte niečo, teda veci, ktoré sa už z literatúry nedozviete, to vám poradí len niekto, kto s tým pracuje. Na začiatku som si vážne myslel, že ak to namiešam, môžem farbiť.

Radili vám ochotne, nebrali vás ako budúceho konkurenta?

Sú dva typy starých farbiarskych rodín – jedni hovoria, že treba okolo toho zachovať isté rúško tajomstva, ale neuvedomujú si, že aj preto, že okolo toho držia tajomstvo, modrotlač úplne zaniká. Druhí – a to bol aj prípad strážnickej dielne, ktorá mi pomohla – nemajú problém poskytnúť aj vlastnú receptúru, pre nich bolo dôležité, že sa zachová tá technika.

Modrotlači sa venujete niekoľko rokov, ale živnosť ste si založili až tento rok. Kedy ste si uvedomili, že by vás modrotlač mohla aj živiť?

Začínal som tak, že som farbil v pivnici v dvestolitrovej nádrži, vodu som si nosil vo vedrách z bytu, preplachoval som látky doma v byte. Tak sa to dalo robiť so školskými prácami, s tým nebol problém. Ale keď som sa s tým, že robím modrotlač, dostal viac do povedomia, začal som chodiť aj na prednášky, workshopy, o modrotlač bol záujem, tak som začal premýšľať nad tým, že sa jej budem venovať. Pôvodný plán bol taký, že modrotlač skúsim popri práci vo voľnom čase, neskôr sa jej budem venovať naplno. Ale modrotlač je časovo náročný proces a využívať všetok voľný čas na modrotlač – to by som asi nerobil. Tak som si nakoniec povedal, že sa do toho vrhnem po hlave a naplno. Teraz ju už musím robiť poriadne, lebo som na to získal aj investície, peniaze z grantov, takže musím mať výsledky.

Ako ste získali peniaze? Zrejme ste si museli aj požičať na rozbeh biznisu.

Mne sa, našťastie, podarilo získať peniaze z grantov, prvý grant som získal už počas štúdia, ďalší o rok neskôr. Našťastie mi finančne pomohla aj rodina. Využil som aj nenávratný príspevok, ktorý dáva Úrad práce pre začínajúcich podnikateľov, je rozdelený na tri roky.

Ako ste si vybrali miesto, kde budete mať dielňu?

Rátal som s tým, že na Slovensku určite bude obec, ktorá by mohla mať zbytočný priestor, čo by sa dal na výrobu modrotlače využiť a pre obec by to mohlo byť zaujímavé. Oslovil som obec Párnica pri Dolnom Kubíne, lebo som vedel, že tamojšia starostka už robila pár zaujímavých projektov a táto vec by ju mohla nadchnúť. Hneď mi odpísala, že majú pre mňa priestor, a ak sa mi bude páčiť, za symbolický nájom mi ho prenajmú.

Vedeli ste správne zvoliť, akú veľkú kaďu – kypu na farbenie potrebujete?

Rozmer kypy, v ktorej sa farbí, závisí od šírky a dĺžky plátna, ktoré chcem farbiť, a aj od  miestnosti, kde budem vyrábať. Moja dielňa nie je veľká – priestor, kde farbím a tlačím, má len 5 x 6 metrov. Bežne bývajú nádrže štvorcové alebo kruhové, zakopané do zeme, lebo sú vysoké, podo mnou je pivnica, takže ja mám len časť kypy zapustenú do podlahy, 1,50 metra mi trčí vonku, mám ju obdĺžnikovú, lebo štvorcová by mi zaberala veľa miesta a nemohol by som sa pohybovať okolo tlačiarenského stola.

Posťažovali ste sa, že je dosť veľký problém zohnať dobré plátno, pritom Slovensko kedysi malo tradíciu textilnej výroby. Kde ho kupujete?

Je to problém, lebo aj keď prídete do metrového textilu a máte látku, kde je uvedené, že je to stopercentná bavlna, málokedy to stopercentná bavlna je. Čo pri bežnom šití spravidla neprekáža, ale pri farbení áno. Nevýhodou je, že obchody v metrovom textile vám nepovedia, od koho odoberajú plátno, aby ste si ho kúpili od nich, nie priamo od dodávateľa alebo od tkáčovne. Prechádza to cez niekoľko ľudí, a aj keď tkáčovňa pôvodne napíše, že pomer je 70 : 30 v prospech bavlny, obchod to chce predať drahšie, tak dá 80 : 20, a kým to prejde cez päť skladov, je z toho už stopercentná bavlna. A nemôžete to ani reklamovať, lebo povedia, že to tak dostávajú.

Je to teda tak, že reálne zloženie niekedy zistíte, až keď plátno vytiahnete z kade?

Áno.

A odkiaľ ho teda odoberáte?

Obrátil som sa na jeden veľkosklad v Ružomberku, majú kontakty a povedali, že niečo skúsia zohnať. Ide to priamo z českej tkáčovne, posielajú to do veľkoskladu, je tam len jeden prostredník – aj kvalita je zaručená, aj cena je nízka.

Nemáte problém so znehodnotením roztokov z kadí? To predsa musí byť nebezpečný odpad. Kam ho vylievate?

Nádrže sa nevylievajú, vždy sa len dolieva voda a dosypú chemikálie a najmä farbivo – indigo.

Ani po roku, po dvoch sa nevylejú?

Nie, aj starí farbiari majú aj 50 rokov starý roztok v kadiach, len ho dolievajú a dosýpajú. Keď ešte farbili vonku, cez zimu im zamrzol, na jar, keď sa roztopil, podolievali, podosýpali, pomiešali a fungovali ďalej. Moja nádrž má 1200 litrov, vždy pred farbením treba kypu domiešať, no celá nádrž obsahuje menej chemikálií, ako sa používa bežne v domácnosti na dezinfekciu.

Rovno ste robili modrotlač sieťotlačou, ale tradične sa na plátno modrotlačové vzory odtláčali drevenými formami. Tie ste nepoužívali ani v začiatkoch?

Tlačenie drevenými formami som si síce vyskúšal, ale nepoužívam ich, lebo som žiadne formy nezdedil, pretože nie som potomkom farbiarskej rodiny. Prvé dva-tri roky som ani žiadne nemal, až potom som sa k nejakým dostal. Ale väčšina z nich nie je ideálna na tlač. A samy osebe majú podľa mňa vysokú historickú hodnotu.

Používate tradičné vzory, no vymysleli ste si už vlastné. Dá sa povedať, o ktoré majú ľudia väčší záujem, ktoré sú najžiadanejšie?

Tradičných vzorov bolo veľmi veľa, aj sa ich dá veľa získať, ale počas školy som si vždy navrhoval aj vlastné vzory. Bolo to logické, pretože som to študoval, takže som nemohol len kopírovať vzory z minulosti. Ale keď som si založil živnosť, musel som viac prihliadať na to, čo ľudia chcú, a majú skôr záujem o tradičné vzory, ktoré poznajú. Asi dve tretiny sú tých, tretina mojich vlastných.

Do akej miery sa sieťotlačou práca urýchli oproti tradičnej tlači drevenými formami?

Nevýhodou sieťotlače je, že všetko musíte vopred vymerať – vzor, aj ako sa bude sito posúvať po plátne, to zaberie veľa času. Drevenou pečiatkou len tlačíte a hneď viete, kam máte ďalej pokračovať. V konečnom dôsledku je sieťotlač asi o niečo rýchlejšia, ale má nevýhodu – ak majú malé drevené formy  20 x 20 centimetrov a po šírke plátna ich natlačíte sedemkrát, na metri je to 35-krát, keď sa vám ich z toho päťkrát nepodarí správne odtlačiť, zanikne to. Keďže sieťotlač má veľké sitá, na metri tlačím len štyrikrát, keď len jedno pokazím, mám väčšiu škodu.

Pri odtláčaní drevenou pečiatkou sa vzor pokazí slabým nanesením farby či nedostatočným tlakom na pečiatku. Čím sa dá vzor pokaziť pri sieťotlači?

Pri strojovej sieťotlači to problém nie je. Pri ručnej sieťotlači sa môže stať, že sa posunie sito – urobí sa dvojitý efekt. Druhá chyba môže byť nerovnomerný prítlak stierky – na jednej strane prejde farba, na druhej neprejde vôbec. Aj sklon, pod ktorým sťahujem stierku – keď je príliš plytko, podtečie farba pod sito, urobí mi len fľaky a nemám pekné ostré kontúry. Ďalšia chyba je, keď mi vyjde prašivá, slabá tlač, nie súvislá vrstva a už sa ten vzor nedá dopasovať. Tým, že sú sitá veľké, potrebujem ho jednou rukou držať, dúfať, že sa mi nepohne, druhou rukou tlačím 55-centimetrovú stierku, držať ju jednou rukou a tlačiť to rovnomerne je zložitejšie. Aj hustota sita či mäkkosť stierky hrá rolu.

Čo robíte s nepodarenou modrotlačou? Na vašom facebooku som si všimla, že ľudia majú záujem aj o ňu, predávate ju?

Sú ľudia, ktorí to berú tak, že ak má plátno nejakú chybu, to k tejto technike patrí, pretože ide o ručnú prácu. Ale posielať plátno s tým, že môžem natrafiť na niekoho kto to práve oceniť nemusí, pretože si zaplatil za kvalitnú prácu, s tým by som mal problém. Preto tlač, ktorá nevyjde, skôr využívame na výrobky – postriháme, ušijeme z toho tašky či vankúše. Ale aj keď je zlá tlač z jednej strany, dá sa to z druhej strany použiť ako modré plátno. Jedna pani, ktorá robí obrazy, si zobrala odo mňa 12 metrov nepodarkového plátna, aj keď za nižšiu cenu. Ukázala mi výsledné obrazy a vyzeralo to super, chyby na nich nebolo vidno alebo ešte vynikli.

Ako rozoznám pravú tlač od nepravej, originál od toho, čo sa zaň vydáva?

Za modrotlač sa už vydáva takmer všetko modro-biele. A sú len dva triky, ako to výrobcovia alebo predajcovia oklamú. Prvá, najbežnejšia je, že sa biele plátno potláča modrou farbou, vynechajú biely vzor, rotačnými šablónami, valcová tlač v Číne sa vyrába na kilometre. Rozpoznáte ju podľa toho, že z rubu je to plátno biele. Druhý variant je, že je modré plátno, naň sa tlačí krycia biela, to rozpoznáte podľa toho, že z oboch strán je modré, ale biela vystupuje na povrch vlákna, je akoby gumovejšia. Vo veľkovýrobe sa používa skôr prvá metóda, tlačí sa modrá na biele plátno. Menšie kolekcie – firma si dá potlačiť tričká, tašky a zástery – modrotlač síce imitujú, ale modrotlač to nie je.

Ako často vidíte napodobeniny modrotlače, napríklad na remeselných trhoch?

S pravou modrotlačou som sa na trhoch, ani remeselných, nestretol. Niektorí predajcovia odoberajú modrotlač z Česka, je ich však veľmi málo, ale aj väčšina vankúšikov nie je modrotlač. Možno päť percent z toho, čo sa predáva na trhoch, je pravá modrotlač a z nich robím tri percentá ja.

Ako veľmi vám pomáha spolupráca s ÚĽUV-om? Robíte spoločnú propagáciu na workshpoch, predpokladám, že od vás aj odoberá tovar.

Odberateľom zatiaľ nie je, v takom objeme ešte nestíham vyrábať. Dodávam im niekedy na komisionálny predaj, no ten je vo veľkom neefektívny, pretože v tovare máte veľa peňazí a čakáte, či sa predá, alebo nie. Nemôžem si dovoliť mať v plátne 2000 eur a čakať, či sa predá do roka alebo do mesiaca. Ale v rámci propagácie a marketingu mi ÚĽUV pomáha veľmi. Nadviazal som s ním kontakty už počas školy, začal s ním robiť workshopy, prednášky, výstavy, kde som mal svoje modrotlače – vďaka nim som sa dostal do povedomia. Pomohli mi aj k medializácii. A vážnejšie moju prácu začali ľudia brať, keď som si založil dielňu a živnosť. To bol moment, keď ma začali brať ako oficiálneho farbiara. Dovtedy som bol niekto, kto sa snaží o obnovu remesla.

Ak vaším odberateľom nie je ÚĽUV, objednávajú si modrotlač ľudia cez internet?

Áno, ktokoľvek mi napíše mail, vyhotovím objednávku, pošlem poštou. Ale je mi jasné, že to tak dlho nepôjde. Postupne by som chcel mať v každom kraji jednu predajňu, s ktorou by som sa dohodol na istom stálom odbere. Mal by som zmluvu zatiaľ na rok, na odber povedzme 30 metrov látky mesačne, to by mi zabezpečilo stabilný príjem. Ak by im po roku ostali na sklade metre látky, tak by sa zmluva nepredĺžila. Výhodou by bolo, že v každom kraji by bol výhradný predajca mojej modrotlače.

Mali by to byť predajne s remeselnými výrobkami či metrový textil?

To ešte neviem, lepšie by bolo podporiť predajcov, ktorí robia s remeslom. Lebo veľký metrový textil bude mať odbyt vždy. Pôvodne som napríklad v Kubíne plánoval predávať v metrovom textile, ale teraz otvára Lenka Vavrečanová hand made obchod s výrobkami a myslím, že takto by to malo byť, jeden druhého podporiť.

Živnosť máte od januára tohto roka. Viete už na modrotlači zarobiť aj pri tých množstvách, ktoré stíhate vyrábať, a pri nákladoch na materiál?

Zbohatnúť na tom nezbohatnem, ale uživiť ma to uživí, minimálne na oravské pomery veľmi slušne. Síce teraz nestíham vyrábať, mal som veľa workshopov, ale nie som každý deň zavretý 12 hodín v dielni, čo je hlavné, že si vyhradzujem čas aj na svoj osobný priestor, aby ma to fyzicky nezničilo, ak to mám robiť ešte 40 rokov. Aby som si po dvoch rokoch nepovedal – fajn, ale prestalo ma to baviť, končím.

Kapacitne ste momentálne na strope, čo zvládate a stíhate sám?

Dielňa by zvládala aj viac, ale to by som nemohol chodiť na workshopy, ktoré považujem za dôležité, lebo  sa tým dostávam sa do povedomia. Stále som prekvapený, koľko ľudí si myslí, že sa modrotlač na Slovensku momentálne nevyrába, že skončila v roku 2010. Nevedia, že sa to už rozbehlo, informácie sa šíria pomaly.

Workshopy bol váš nápad či ÚĽUV-u?

Keď som sa už modrotlač naučil robiť, napísal som do ÚĽUVu, predstavil som sa, že vyrábam v malom modrotlač, a ponúkol im stretnutie. Doniesol som si vedro, bandasku s indigom, ukázal som im to. Rozhodli sa nadviazať spoluprácu a robil som prednášku v škole aj s ukážkou farbenia. Zistil som, že ľudia majú o to záujem.

Beriete to aj tak, že si tým vychovávate nových zákazníkov?

Beriem to aj tak, aj tak, že by som bol rád, aby sa prestalo hovoriť, že modrotlač na Slovensku zanikla alebo sa nezačala znovu robiť. Aby vedeli, že ešte to tu je – alebo, že už to tu zase je.

Hlásia sa vám aj záujemcovia o prácu, ktorí by vám chceli pomôcť?

Občas sa niekto ponúkne, že by u mňa rád robil, ale bolo by náročné niekoho zaučiť. Lebo naučiť niekoho robiť sieťotlač nie je ľahké, mám desaťročnú prax a stále urobím niekde nejakú chybu, nie je to úplne ono, neviem, či by som to vedel niekoho naučiť a ako dlho by trvalo, kým by dostal grif do ruky. Farbenie by som asi nezveril do rúk nikomu, možno len priateľke Veronike, ale to si nezaslúži, aby chodila celá modrá ako ja.

Stretávate sa s modrotlačiarmi z okolitých krajín?

V okolitých krajinách sú po dvaja, kontakt mám len so strážnickou dielňou majstra Jocha, bez ktorej by som bol asi doteraz v štádiu pokusov. Druhá česká mi ani nedopísala, stráži si svoje tajomstvo, ale rešpektujem to.

Snažíte sa preniknnúť aj do návrhárskych sfér – skúšate spolupracovať na tričkách, kravatách. Je to cesta, ako modrotlač ľuďom viac priblížiť?

Minulý rok sme chodili s metrážami, tento rok by sme už chceli ísť aj s výrobkami. Nevýhodou predaja na trhu je, že musíte mať univerzálnejšie veci – obrus, vankúš, taška, kravata, motýlik, také, čo si vie ktokoľvek kúpiť. Lebo pri košeliach nemusíte trafiť veľkosť, keď budem robiť konfekčné veľkosti, veľa mi môže ostať na sklade. Šiť na zákazku je náročné a na jarmokoch nebudeme predsa brať miery. Máme však v pláne aj odevy, no tie už nebudú v takej „masovej“ produkcii.

Spolupracovali ste už aj so salašom, ktorému ste dodali modrotlačové výrobky. Ako ste sa k tomu dostali?

Tam bol prevádzkar môj kamarát, ktorý mi dohodol stretnutie so šéfkou, tej sa to páčilo, povedala, že chce na skúšku vankúše z modrotlače, ale nakoniec si polovicu z nich rozchytali zamestnanci. Nebol to komisionálny predaj, zaplatila nám a potom to predávala. Skončilo sa to tak, že budeme do reštaurácie robiť aj závesy a obrusy a v lete možno aj oblečenie pre čašníčky a čašníkov.

Ľudové motívy sa objavili aj v logu predsedníctva SR v EÚ. Neoslovili aj vás?

Škola úžitkového výtvarníctva dostala ponuku ísť s modrotlačou na päť dní do Bruselu. Mňa oslovili, aby som tam robil workshopy, ale to som zamietol, lebo mne zaplatiť len cestu a ubytovanie je málo. Keby som bol študent, neváham a idem, ale pretože mám živnosť, neoplatí sa mi to finančne. Ale ponúkol som im, že sa môže natlačiť z tradičných metráží do rámikov podľa rozpočtu a mohlo by sa to rozdávať ako pohľadnica. Nebol by k tomu problém natlačiť aj to logo alebo čokoľvek iné. Na to mi už neodpovedali. Ponuka bola pre mňa nevýhodná, dal som svoju, nedohodli sme sa, ale nelámem si nad tým hlavu. Zo slovenského veľvyslanectva v Ríme mi však napísali, že by si chceli dať natlačiť metráže z loga predsedníctva SR v EÚ, tomu som sa potešil. To by mohlo byť fajn, keď to už budú mať na jednom veľvyslanectve, čisto teoreticky by sa to mohlo zapáčiť aj iným. Z veľvyslanectva je už kratšia cesta k tomu, aby sa ešte niečo oficiálne takto vyrobilo. Na druhej strane to nie je lacná záležitosť, ak by to bolo len na propagačné materiály, tak sa to viac oplatí klasickou priamou tlačou.

Mnohí študenti textilných škôl uvažujú o materiáloch budúcnosti, takých, čo tu ešte neboli. Vy ste šli smerom dozadu, neoľutovali ste to zatiaľ?

Pre textilného dizajnéra, ktorý chce nájsť niečo, čo osloví veľké firmy, ktorým predá patent, je to cesta. Ale ja som nikdy nemal ambíciu ani ísť do zahraničia, mne sa na Slovensku páči, aj z Bratislavy som sa vrátil na Oravu. Možno nie som príliš ambiciózny, ale skôr ma láka mať svoje miesto, svoj pokoj a robiť to, čo ma baví. Robím prácu, ktorá má zmysel, svoju hodnotu, je o ňu záujem, ľudí teší. Čo viac mi treba?

Takže si viete predstaviť, že ju budete robiť aj o 20 rokov?

Vždy a s radosťou.