Kto je na rade

Autor je režisér

Sú krajiny – a je jedno, ako dobre ich poznáme –, ktoré sa vám dostanú pod kožu. Nemuseli ste tam byť, ale máte pocit, že ste tam už boli, že k nám patria. V detstve som počúval clivú pieseň, spievala ju moja stará matka. Nepamätám si slová, ale zneli príjemne. Ani ona už nevedela, aká je to pieseň. Jej matka Iuliana sa (vraj) narodila v Rumunsku, ale to je na dlhé rozprávanie. Detská náklonnosť vzniká zvláštne. Ako malý som hláskoval nápis na travertínovom dome od architekta Skuteckého, kde som býval: Moldovia Assicurazioni Generali.

Po rokoch som našiel verše v pamätníčku svojej matky. Napísal ich moldavský poručík v roku 1945, ubytovali ho v dome starých rodičov. Bol rád, že žije, sníval o budúcnosti a bojoval tu rovnako ako letecké eso knieža Cantacuzino. Obaja, básnik aj pilot, sú dnes zabudnutí nevďačnými oslobodenými.

Po čase sa príbehy množili, počúval som ich a čítal; príbehy rabínov, pašerákov zo zaplaveného ostrova Ada Kale, ktorý pohltila priehrada Železné vráta; videl som ich v karpatských horách, ktoré poznáme z príbehov o Draculovi. Krajina, kde žili mnísi aj za socializmu pri kostolíkoch s maľbami vonku aj vnútri, vnútri boh a svätí, vonku spravodajstvo o dobytí Konštantínopola a iné aktuality. Provizórne kamenné oltáre, z ktorých kostolíky vysväcovali – inšpirácie sochára Brancusiho –, židovské cintoríny s náhrobnými kameňmi, na nich reliéfy ľudí a zvierat (ich tvorcovia veselo kašľali na zákazy), cigánska svadba, tanečnica zvonila ovešaná náhrdelníkom zo zlatých a strieborných mincí (bože numizmatikov, aj rímskych!). Noblesa dcéry kastílskeho granda. Kým u nás v Uhorsku si koncom 19. storočia mohol slávny cigánsky primáš zobrať za ženu aj šľachtičnú, tam vo Valašsku a v Moldávii ich predával bojar aj kresťanský kláštor ako vrece zemiakov.

A potom prišiel november ’89, plné námestia, všetci zvonili kľúčmi. Slušní aj eštebáci, tí, čo vydržali nebyť darebákmi, aj tí, čo sa nimi stali. Nastalo hromadné odpúšťanie, ja tebe, ty mne, my im (ale oni nie, to sme ešte netušili, že si nič nevšimli a že sa o pár rokov potichu vrátia na scénu), dokonca aj príbuzní obetí augusta ’68. Bolo chladno, ale hrialo niečo iné, v našom okrese bude raj na zemi. Len občas do toho rušivo vstupovali správy z tej fantasknej krajiny, ktorá sa nedá opísať, kde porazených zaživa napichovali na kôl, ako my napichujeme olivy. Rádio hlásilo o krvavej streľbe Securitate do podobných demonštrujúcich davov, akými sme boli my – a my sme mlčali, lebo náš chotár sa končí na západe pred Bergom a na východe za Čiernou nad Tisou, a čo je za hranicou, nás nezaujíma.

Dnes je ešte horšie. Za hranicou za Čiernou nad Tisou sa naozaj bojuje a z väčšiny, ktorá podporovala tých, čo sa bránia, sa stáva menšina. A o tých, ktorí môžu byť ďalšou obeťou agresie, sa nezaujímame vôbec. Moldavsko? Kde to je, pýtame sa ako Briti v časoch podpisu Mníchovskej dohody. Pýcha tých, ktorí sú v suchu.

Keď sme sa pred rokmi túžili dostať do vysnívanej Európskej únie, hľadali sme argumenty a kmotrov. Podarilo sa, sme tam. Teraz sme na ťahu. Kto iný ako my má povedať tým na západ od Bergu, že ak nepomôžeme, môže byť neskoro? Druhá strana nemlčí a vie, do čoho investovať. Prečo nie my?