Korporátny život v meste som vymenila za dedinu. Porozprávam vám, čo by som dnes urobila inak

Manželia sekli s prácou v korporáte a po náročnej rekonštrukcii opusteného statku založili bio muštáreň. Alebo: Mladý pár cítil, že na výchovu detí potrebuje les a hlinu. Prípadne: Po tridsiatich rokoch v Prahe zistili, že už ich nebaví zakopávať o ľudí. To všetko znie asi oveľa romantickejšie než „Prestávajú nám stačiť peniaze a tiež by som si niekedy rada založila rodinu“. V mojom príbehu nájdete trochu zo všetkého.

Začalo sa to omnoho jednoduchšie než rozprávky o túžbe vrátiť sa ku koreňom. Pri jednom piatkovom stretnutí som s kamarátkami uznala, že je čas trochu rozšíriť rádius potenciálnych partnerov na Tinderi. Lenže vína bolo o čosi viac, motorika nebola už taká jemná, a tak sa mi skĺzol prst. Vo virtuálnom randení som sa zrazu dostala do miest, kde by som skôr než budúceho manžela očakávala zrútenú stodolu. Prosto mi to ušlo. Nenechám vás však dlho čakať, okolo tej stodoly o chvíľu pôjdu svadobčania a ja už tam zostanem.

Vráťme sa však na začiatok. Ja – stabilná práca v korporáte, diaľkové štúdium vysokej školy, vyhliadky na kariéru a hypotéku. On – labilné pripojenie na internet, stabilné presvedčenie, že patrí na vidiek, a odhodlanie, že raz stretne ženu, ktorá s ním v týchto končinách strávi život, poznámka: po prvý raz to nevyšlo. Základný obraz máte, poďme na prvé rande.

Teraz vám porozdávam ružové okuliare – azda sa ušlo všetkým. Sama si ich tiež znovu nasadím a môžem pokračovať. Stretli sme sa, zamilovali sa, ujasnili si, že on má v genetickej výbave dedinčana a ja meštiaka, a nastala fáza mingles hrdličiek. On v domčeku, ja v byte. Keď sme mali chuť byť na samote, šli sme k nemu, pri túžbe po civilizácii sme sa vydali do mesta. Akonáhle sme boli unavení alebo podráždení, každý sme boli vo svojom. Značka: ideál.

Asi po dvoch rokoch mi začalo dochádzať, a pozor, na rad prichádza téma korporátu, že zažívam niečo ako existenciálnu krízu. Nedokázala som si predstaviť ísť takto ďalej: celý týždeň monotónna práca od ôsmej do sedemnástej, cez víkendy výlety a rozhadzovanie peňazí, v pondelok sa celý kolobeh začínal odznova. Prestalo mi to dávať zmysel.

Od úplného syndrómu vyhorenia ma zachraňovalo diaľkové štúdium psychológie, ktoré som hltala, ale aj tak: napriek relatívnej životnej pohode, finančnému zázemiu a spoločnosti kamarátov mi stále niečo dôležité chýbalo. A takto sa ku mne začali zakrádať predstavy z kategórie „dedinský život“.

Romantika verzus realita

Každý, kto premýšľa, aký život na vidieku vlastne je, má predstavy trochu opité Instagramom, prípadne televíznymi seriálmi. Je to mocný kokteil, do ktorého sa primieša ešte David Beckham kŕmiaci sliepky, a nakoniec sa pridajú nostalgické spomienky na detstvo, keď ste celé leto trávili na chalupe s babičkou.

Keď sa k tomu pridá fakt, že sa v živote cítite ako ozubené koliesko, ktoré sa nesmie pokaziť a zastaviť, je veľmi ľahké urobiť rozhodnutie, že zrušíte zmluvu v byte a poviete: Tak na to kašlem, odchádzam na dedinu, chcem žiť viac v pokoji.

V práci som oznámila, že končím, a kamarátkam so slzami v očiach povedala, že sa v januári sťahujem. Koniec dvoch domácností, ktoré sa stávali čoraz viac finančne aj prakticky náročnými, koniec mingles éry, ideme bývať spolu. Nový rok, nový začiatok, príroda, bude to bomba.

Prvá vec: ak plánujete sťahovanie na dedinu – či už je to do domčeka, stodoly, tiny housu, maringotky alebo kamkoľvek –, nikdy to nerobte v zime. Môžu totiž nastať situácie, keď budete potrebovať druhých. Ale druhí ľudia tam čo? No nie sú. Respektíve sú, ale sú zalezení, tvária sa, že vás nevidia (ale vidia), ale vy ich nepoznáte a máte na zozname presne nula kontaktov, ktoré by mohli vyriešiť zákernosti typu horiaca elektrina, víchricou vylomené okno alebo jednoducho akútna potreba si s niekým pokecať.

Ja som v tej chvíli už pár ľudí poznala, ale bolo mi trápne klopať na dvere a povedať: „Dobrý deň, prosím, pôjdete mi pomôcť nasadiť okno?“ alebo „Je mi smutno, môžem ísť k vám?“ A popravde, ani sa mi nechcelo. Cítila som sa vytrhnutá z koreňov, cnelo sa mi – za šumom mesta, za drnčaním električiek a áno, chýbala mi aj tá istota, že v utorok a vo štvrtok budem počuť od susedov zvučku Ordinácie v ružovej záhrade. Prišla som na to, že sťahovať sa v januári, pre mňa odvtedy najdepresívnejšom mesiaci v roku, bol jednoducho zlý nápad.

V meste zimu prežijete ľahko. Zavoláte si s niekým, stretnete sa, popijete, idete do kina, nakúpite… máte všetko a všetkých na dosah, necítite sa sami. Na dedine, kde sa končí cesta a kam predajca pečiva chodí iba dvakrát do týždňa, sa končí aj všetka sranda. Zima tu dáva až príliš mnoho príležitostí na nostalgické spomienky a tiež na pochybnosti: Urobila som dobre?

Ráno ma budilo šialené ticho, všade bolo bielo, manžel vstával skoro do práce, takže som sa prechádzala po prázdnom dome. Čakala som na tú radosť, s ktorou som dosť počítala, keďže som po toľkých rokoch mala voľno. Eufória z voľna a nového začiatku však neprichádzala, skôr prichádzali úzkostné stavy a panika.

Po niekoľkých týždňoch, keď som si to v novom bydlisku vyslovene pretrpela, som vycítila, že takou zmenou budem musieť prejsť s pomocou psychoterapeuta. Ak vás toto vydesilo, mám upokojenie: šokom bola iba prvá zima. Na ďalšiu som už bola pripravená. A mám pre vás radu: na sťahovanie je ideálne veľmi romantické, pohodové a plodné obdobie jari a leta.

Mestské straty a vidiecke nálezy

Chcem tým povedať, že sťahovanie nie je len formalita. Okrem výmeny občianskych preukazov čaká veľká zmena aj vašu dušu. Tá sa môže zachovať úplne inak v priestore, ktorý je pre ňu nový, neznámy a odlišný od toho, na čo bola dovtedy zvyknutá. Došlo mi, koľko vecí som brala ako samozrejmosť a koľko maličkostí vytváralo v meste sieť, vďaka ktorej som si bola sama sebou istá.

Fakt, že najlepšia kamarátka bývala o ulicu ďalej alebo že idete do kaviarne a cestou vždy stretnete niekoho, koho poznáte. Zvuky susedkiných papúč o siedmej ráno. Tieto malé veci boli každodennými kotvami, ktoré človeku našepkávajú, že tu nie je sám, tu je doma. A potom tiež čisto praktické veci, akými sú dostupnosť jedla a tepla.

Odsťahovaním sa na vidiek sa z toho všetkého vytrhnete a to, čo sa môže na prvý pohľad zdať ako „útek do raja“, je potom v skutočnosti hlboký a niekedy aj dosť boľavý ponor do vlastného vnútra a objavovanie nových aspektov samého seba. A k tomu nepohodlie, bahno, zima. No my dedinčania vieme, že po zime príde jar. A na jar sa zase začína život.

Keď po prvý raz vojdete bosí na vlastnú záhradu s rannou kávou v ruke a žmúrite do silného jarného slniečka, možno ešte v pyžame a rozstrapatení… potom sa to zvyčajne otočí a vy si poviete: tak presne toto som chcel/a.

Veľa z mojich známych, ktorí sú na tom podobne, hovoria, že jar je dokonalou obhajobou úteku z mesta. Podpisujem sa pod to. V meste som o cykle prírody a fázach roka ani veľmi nevedela – jediný rozdiel bol v tom, že v zime sa bolo treba obliecť viac a v lete sa chodí na kúpalisko. Teraz som však na chod roka oveľa viac naladená.

Viem, že v januári je už nutné chystať prvé semienka, vo februári niektoré z nich rašia, v marci je už záhrada celá nepokojná. Apríl, to už máme obývačku zarastenú a rastliny sa už nemôžu dočkať, a máj, vtedy sa začína raj. Potom prichádza leto, zaváranie, sušenie byliniek, každý deň čerstvé ovocie a zelenina, raňajky, obedy a večere vonku. Potom babie leto, jeseň, slivkový lekvár, sušené jablká, lúskanie orechov, cesty s jablkami do muštárne a, samozrejme, „slivovica“. Vtedy už sme dosť unavení, rovnako ako záhrada okolo nás, a vnímame, že tak ako príroda, aj my potrebujeme relax.

Pri tom všetkom mi, samozrejme, asistuje syn, ale aj manžel, mama a niekedy aj širšia rodina, keďže ruky sú potrebné. A keď na mňa niekedy prídu pochmúrne myšlienky a želala by som si dom predať, tak potom sú presne toto tie fakty, ktoré si musím pripomínať. Niektorí odborníci to nazývajú eko-exodus a áno, tesné napojenie sa na prírodu vrátane starostlivosti o ňu je jeden z dôvod, prečo z mesta odísť a začať život, ktorý dosť pravdepodobne zažila vaša (pra)babička.

Lenže nie všetci z vás odchádzajú na dedinu kvôli tomu, že chcú, ale pretože musia. Na môj odchod z mesta síce netlačili strašiaci ako inflácia, energie a neustále sa zvyšujúce nájmy, ale keby som zostala, čelila by som rovnakej dileme, len o pár rokov neskôr. A tak vás chcem aj trochu utešiť a napísať vám, čo si na dedine po siedmich veľmi pestrých rokoch vážim a čoho by som sa už teraz ťažko vzdávala.

Mať alebo byť?

Na zoznam benefitov by som okrem toho, čo som spomenula pred chvíľou, určite dala bytie. Obyčajné chvíľky, bez tlaku na výkon (ak teda neporovnávate, ako je na tom s úrodou sused a či jeho manželka nemá krajšie muškáty než vy, ha!). To je to, k čomu sa síce niekto prepracováva dlhšie, ale dedina to servíruje ako na zlatom podnose.

Žiť pomalšie, veľa si toho vypestovať, toľko sa nehnať, ale sem-tam si tiež dobre zamakať. Mať ako hlavné ihrisko pôdu a lesy okolo, ísť na huby, ovlažiť sa v potôčiku, možností je hromada. A áno, všetko sa to odohráva v prírode, s ktorou začnete mať veľmi tesný vzťah. A vďaka tomu, čo všetko som sa od nej naučila, u seba určite vnímam oveľa väčšiu snahu ju ochraňovať, vážiť si ju a dopriať ju aj tým, ktorí prídu po nás.

Susedia

Znie to idylicky, však, tak to trochu zriedime štipkou z kapitoly „človečina“. V meste si môžete vybrať, s kým sa budete stretávať, na dedine sa však budete stretávať aj s tými, ktorých si nevyberiete. Dedina je totiž malé miesto, uprostred ktorého je obrovský kotol a v tom sa varia dve hlavné ingrediencie: starousadlíci a naplavenina. Naplavenina, to sú cudzí, ktorí prišli okupovať, starousadlíci sú zase tí, ktorí majú právo si vás do špiku kostí preklepnúť.

Ak sa prisťahujete na vidiek, budete musieť prejsť cez audit rady starších: to je zvyčajne nejaký starousadlík, ktorý drzo príde a bez škrupúľ sa spýta, čo tam asi chcete robiť. Pri tom vás čaká hodinová prednáška o histórii jeho vlastnej rodiny, počas ktorej vám dá tak trochu najavo, že váš pozemok je vlastne tak trochu aj jeho pozemok, pretože jeho prapradedo čosi.

Vy dedovi na jeho novovydedenom pozemku uvaríte poctivú tureckú kávu, pretože je to práve on, ktorý sa postará v dedine o vašu úvodnú povesť a okrem iného vás o pár mesiacov môže napríklad naučiť, ako upliesť korbáč, alebo prezradí, ako čo najchutnejšie pripraviť zemiaky.

Chcem tým povedať: nemusíte si ich všímať, to je variant číslo jeden, ja som však uznala, že pre vyladenie dvoch svetov bude dobré sa so starousadlíkmi stýkať. Ctiť si ich tradície, hoci napríklad šibačka je pre mňa úplná hovadina, naliať im počas fašiangov štamperlík a potom si zase na druhom konci vypočuť, že som teda nemala upratané úplne presne podľa ich predstáv. V skratke: vzťahy so starousadlíkmi môžu byť komplikované, niekedy vás to aj naštve, ale ešte stále… je tu ďalšia naplavenina.

Blízke priateľstvá

Migračná vlna smer na vidiek spôsobila, že vás pravdepodobne na dedine bude v rovnakej životnej situácii niekoľko. Zo skúsenosti viem, že naplavenina má k sebe blízko, a aj my máme najbližších priateľov medzi nimi, aj keď nie úplne. Nikdy som nechcela žiť v satelite, kde za betónovými múrmi budeme mať nóbl záhradku, bazén, trampolínu a dieťa nebude vedieť, ako sa volá susedov syn.

 

Dokonca ani nemáme plot a sem-tam sa mi stane, že si malí chlapci z dediny odomknú, vyzdvihnú si olovrant (vedia, v ktorom šuplíku máme sladkosti) a pri ceste z kuchyne naverbujú syna, aby sa šiel hrať von.

Keď susedka upečie buchty, často ich nájdem na prahu dverí, keď upečiem ja, tiež im odnesiem. To isté platí pre višne, cukety, tekvice, vajíčka… ako sa hovorí po anglicky, sharing is caring a myslím si, že práve u nás „šérujeme“, čo sa dá. O susedov na dedine sa treba starať. Vrátane záležitostí ako stráženie detí či domácich zvierat, dovoz vecí z mesta či polievanie záhradiek.

Materská radšej v meste

A teraz smutnejšia kapitola: materská. Dieťa v zašpinenom oblečení, ústa zamazané od černíc, bosé nohy, bio potraviny… Toto všetko som videla tiež, ale úprimne: v šestonedelí ma to prešlo. Keby som si spätne mohla vybrať, prvý rok dieťaťa by som určite zostala v meste. Možno aj dva.

Samozrejme, veľmi záleží na priestore, na ľuďoch, ktorých máte okolo seba, a ako ďaleko ste od rodiny. U nás však všetky tieto fakty hrali proti tomu, aby materská vyzerala ako z rozprávky. Okruh, po ktorom sa dalo chodiť na prechádzky, ste prešli zhruba za desať minút, s nosičom sa, samozrejme, dalo zájsť aj ďalej. Keď si však predstavíte, že takto budete tráviť ďalších niekoľko rokov, je vám do plaču.

Potom je tu dosť opomínaná záležitosť: samota. Samozrejme, samotu môžete zažiť aj v meste, ale tam aspoň vyjdete s kočíkom von a idete medzi ľudí. Ja som vyliezla von a zaborila sa do bahna. To mi pripomína jednu historku. Dosť často chodím k jednej bylinkárke do obce Žítková, čo bola istý čas veľmi atraktívna lokalita, od ktorej si veľa ľudí veľa sľubovalo: kúpili starú usadlosť a v magickom kraji očakávali, že začnú žiť prinajmenšom rovnako magický život.

Mnohých z nich však predstava tamojšieho kúzla prešla po prvej zime alebo po prekonanej popôrodnej kríze, pretože keď rodíte po prvý raz a okolo seba máte len les, žiadny signál a najbližší obchod je v dedine, od ktorej vás delí zasnežená neodprataná cesta, potom je základnou výbavou na prežitie silná povaha.

Dochádzanie, krúžky a práca

Ďalšou vecou, ktorú si premyslite, je to, kde budete pracovať. Mne veľmi nedávalo zmysel presťahovať sa a potom vstávať skoro ráno a hnať sa do mesta. Ideálne pre mňa bolo byť niekedy v meste, niekedy doma. A to nakoniec aj mám. Veľmi rada idem do Prahy a nechám sa obskakovať – niekto mi prinesie kávu, čerstvý koláč, kúpim chlieb, idem na stretnutie, riešim iné veci než zemiaky a to, ako zahubiť slimáka. Potom sa však zase veľmi rada vraciam domov, pretože v Prahe sa mi už ťažko zaspáva.

Po rokoch na vidieku si zvyknete, že všetko utíchne doslova so sliepkami. Práve teraz na služobke som sedela so synom v hoteli a on mi povedal, že Praha bzučí. Neviem, aké to je mať tinitus, ale predstavujem si to nejako takto. Mám už úplne inak nastavený senzorický prah a vo veľkom meste som veľmi rýchlo zahltená podnetmi. A to platí, bohužiaľ, aj pre ľudský kontakt.

Už nepotrebujem toľko ľudí. Môj sused – zhodou okolností psychoterapeut – ma hneď na začiatku varoval, nech si dám pozor na to, aby som nezačala byť sociálne lenivá. Sociálnu lenivosť na sebe už samozrejme pozorujem: som zvyknutá na dosť veľký priestor, nechce sa mi do veľkej spoločnosti, kde mi niekto bude narúšať osobnú zónu, horšie zvládam hluk.

Je to úplná otočka v porovnaní s tým, aká som bola. Keď sa však na to pozriem napríklad podľa teórie slávneho psychológa Junga, tak odpovedám: do tridsiatich som živila jednu časť seba – tú spoločenskú, hyperaktívnu, ktorá nezvláda samotu -, teraz však nastal čas na druhú polaritu – tú smerujúcu dovnútra skôr než von, keď som sama so sebou častejšie než s inými.

Vystačiť si sama so sebou

Na začiatku som naznačovala, že moje dedinské začiatky neboli úplne z kategórie „humor a paráda“. Keď sa pozriem na svoje minulé ja, vidím vorkoholika. Magora, čo sa stále za niečím ženie, pokým ho nezastaví nejaký kolaps.

Teraz si skôr občas pripadám ako z románu Vajce a ja. Riešim problémy so sliepkami, sem-tam vinou dopravy neprídem včas na stretnutie, smejem sa, keď ma pán v pálenici presviedča, že „jeden šoférsky“ v krvi policajt nespozná. A som vďačná. Čakala som romantiku ako z automatu, ale tá sama neprišla. Musela som sa k nej dostať sama.

Dúfam, že aj vy, ktorých to čaká, nájdete napriek všetkým zápletkám na dedine svoje miesto. A teraz už naozaj končím, idem po vajíčka.