Denník N

František Mikloško: Nie som si istý, či táto vláda zvládne Kotlebu

František Mikloško (68). Organizátor sviečkovej demonštrácie v roku 1988, v novembri 1989 bol členom koordinačného výboru Verejnosti proti násiliu, v rokoch 1990 – 1992 bol predsedom Slovenskej národnej rady. V roku 1992 vstúpil do KDH, poslancom bol do roku 2010. Dvakrát kandidoval za prezidenta. Foto N – Tomáš Benedikovič
František Mikloško (68). Organizátor sviečkovej demonštrácie v roku 1988, v novembri 1989 bol členom koordinačného výboru Verejnosti proti násiliu, v rokoch 1990 – 1992 bol predsedom Slovenskej národnej rady. V roku 1992 vstúpil do KDH, poslancom bol do roku 2010. Dvakrát kandidoval za prezidenta. Foto N – Tomáš Benedikovič

Koaličnú zostavu nepovažuje za tragédiu, zároveň hovorí, že najväčší problém Slovenska je korupcia. František Mikloško si myslí, že jeho generácia so skúsenosťou s porážkou komunizmu aj mečiarizmu ešte raz môže Slovensku pomôcť.

Čo poviete na novú vládu?

Tieto voľby ukázali momentálnu spoločenskú situáciu Slovenska a myslím si, že v danej chvíli na viac nemáme. Hneď ráno po voľbách mi volal Eugen Korda, aby som k tomu niečo povedal, a tak som hovoril, že jediné racionálne riešenie je Smer, SNS, Most-Híd a Sieť.

A je to v poriadku?

So Smerom vyrástol obrovský problém korupcie. Bola to kauza za kauzou a mal som pocit, že sa tomu nedá brániť, pretože pri moci je jedna strana. Ale fenomén korupcie nie je len záležitosťou Smeru, ale aj Slovenska. Poraziť korupciu si bude vyžadovať viac času, než si myslíme, no myslím si, že táto vláda ju zmierni. Bugár zrejme bude zápasiť. Bude v politike tridsať rokov a bude mu záležať na tom, aby odišiel s nejakou tvárou.

A Procházka?

Som prekvapený, že Procházka úplne rezignoval a nič nehovorí, zrejme nevie celkom zniesť výsledok a postavenie vo vláde, ale myslím si, že tiež budú istou zábranou. Nemyslím si, že sa chcú všetci len dostať ku korytu. Vidím aj istú nádej, že sa nebudú polarizovať slovensko-maďarské vzťahy. Aj SNS, ktorá držala kontinuálne protimaďarskú líniu, sa musí krotiť. V tom vidím ďalší zmysel.

Čo poviete na Kotlebu?

Osobne som problém rastúceho Kotlebu podcenil. Všetci ostatní politici sa k tomu budú musieť nejako postaviť. Budú mu musieť zobrať vietor z plachát, ale to bude umenie, pretože bude v opozícii, nebude mať žiadnu zodpovednosť a bude si robiť svoju veľmi rafinovanú politiku. Odkedy majú túto novú stranu, sú veľmi opatrní, nehovoria nič moc zvláštne, chodia po Slovensku a signalizujú, že existujú. To bude možno najväčší problém tejto vlády a nie som si istý, či to zvládne.

Boli ste dvadsať rokov poslancom a v parlamente ste sa stretávali aj s poslancami za SNS, HZDS či s komunistami. Dnes tam majú kotlebovcov a nevedia sa dohodnúť, ako sa k nim správať.

V prvej chvíli chcem povedať niečo iné. V jednom spote použili záber, kde som sa zúčastnil na jednom pohrebe a podávam si tam ruku. Cítil som potrebu podpísať sa pod vyhlásenie mladých zo Spoločenstva Ladislava Hanusa, že tadiaľto cesta nevedie. Vyhlásenie vydala aj katolícka cirkev s Ústredným zväzom židovských obcí. Trnavský arcibiskup Ján Orosch, do ktorého diecézy patria dvaja z kňazov, čo podporili Kotlebu, sa tomu nebude môcť nevenovať. Oni budú jasne hájiť kresťanskú líniu, a preto je dôležité zaujať správne stanovisko.

Ako majú reagovať politici?

V prvom rade: mal ho Kiska prijať alebo nie? To je rozhodnutie, ktoré by som nechal priamo nemu. Možno ho mal prijať, pretože tá strana nebola zrušená, šla do volieb a získala dvestotisíc hlasov. Ale aj prezident má niekedy právo byť sám sebou a urobiť nejaké osobné gesto. Čiže v tomto smere to akceptujem.

foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

A v parlamente?

Zažíval som to dvadsať rokov a musím povedať, že sa tam nedá žiť v neustálom napätí. Vezmite si už len to, že je tam malý bufet, kde sa stretávate… Nakoniec, nemôžete žiť dvadsaťštyri hodín v nenávisti. Preto to nebude také jednoduché. Život ich nejakým spôsobom prinúti byť spolu. Otázka je, či niekto z politikov dokáže vystihnúť to, v čom je čaro Kotlebu.

V čom je podľa vás?

V prvej rovine je to fakt, že ukázal na migrantov, ale nemyslím si, že je to hlavný dôvod jeho úspechu. Poukázal aj na Rómov, ale ani to by som nedával na prvé miesto. Treba si uvedomiť jednu vážnu vec – a to je vodcovský princíp, ktorý Slováci potrebujú. Teda nie všetci, ale zhruba polovica. Andrej Hlinka, Vladimír Mečiar, Robert Fico – Slováci stále niekoho takého potrebujú. Príbeh Roberta Fica sa pomaly končí, tento priestor zatiaľ nevie nikto zaplniť, no obávam sa, že ho začína zapĺňať Kotleba.

To je dosť fatalistické vysvetlenie. Ako keby sme sa z toho nevedeli vymotať.

Práve preto hovorím, že tieto voľby nám znovu ukázali našu tvár a že to nie je len politický problém, ale aj problém demokracie, médií, školskej výchovy či európanstva. Stále napríklad poukazujem na to, že na Slovensku nevidno žiadnu hrdosť na to, že sme Európania. Európa sa nám zredukovala na Brusel, Úniu, Komisiu, veľké platy a sekírujúcich úradníkov, ale Európa je aj jej história, naše hrady, kaštiele, umenie, myšlienky, ktoré máme spoločné. Toto vidím ako pozitívne riešenie. Negatívne vymedzovanie sa a hľadanie ďalšieho vodcu nie je riešenie.

Keď hovoríte o potrebe vodcu, je jedno, či sa hlási ku kresťanstvu, nacionalizmu či k ľavici?

V deväťdesiatom siedmom či ôsmom Mikulášovi Dzurindovi mnohí hovorili, že musí byť ako malý Mečiar, inak neosloví ľudí. On si to trochu zobral k srdcu a možno sa do toho aj trochu tlačil, ale nemal na to, predsa len to bol demokrat, ktorý akceptoval Západ. Hovorili to aj Jánovi Čarnogurskému, ktorému teraz Putinov vodcovský princíp imponuje, ale vtedy to nemal.

Onedlho to bude desať rokov, čo ste s Danielom Lipšicom, Vladimírom Palkom, Pavlom Minárikom a Rudolfom Bauerom na predsedníctve KDH tesne prehrali hlasovanie o tom, či má ísť KDH na rokovania so Smerom o zostavení vlády. Je to podobné ako dnes?

Dnes je to úplne iná situácia. My sme vtedy boli nahraditeľní. Keby sa aj to rokovanie začalo, Fico nám mohol povedať: Nepáči sa vám? Vypadnite a ja zavolám SNS a HZDS. Veď som bol pri tom, keď Čarnogurský prišiel na naše predsedníctvo do Senca s tým, že Smer poveril Jozefa Migaša, aby oslovil jeho a on nás. Keď nás prehlasovali a Čarnogurský volal Migašovi, že KDH je ochotné ísť do vlády Smer, KDH a SMK, ten mu odpovedal, že to bolo myslené inak, teda Smer, SNS a KDH. Fico vtedy mal zálohu, ale teraz nie je nahraditeľný nikto. Keď jedna strana vypadne, vláda padne a budú predčasné voľby.

Dosiahli Most a Sieť dosť?

To, že Béla Bugár hovorí, že môže vyskakovať do výšky šesť a pol percenta, nie je celkom tak, ale je to racionálny človek, ktorý nechcel hrať divadlo. Napokon, aspoň dosiahli veľa pre menšiny, s čím Fico zrejme nebude mať problém.

Vydrží im to spolu?

Myslím si, že vláda aspoň dva roky vydrží. Prvé dva roky každý rozmýšľa inak ako potom: vládnime, nemá zmysel to rozbíjať. Ale potom sa to prelomí a každý myslí na voľby, prevažujú vlastné záujmy, nakopia sa animozity, každý na každého niečo vie a podobne. Čiže tipol by som si, že voľby budú najskôr v roku 2018.

Mnohí majú okrem samotného Smeru problém aj s tým, že Maďari idú do koalície s nacionalistami, ľavica ide s pravicou.

Uvedomme si, že slovenská celoštátna úroveň je ešte stále komunálna. Ako vládnu richtári na dedine, ale aj v meste? Tak je to aj vo vláde.

Za Mečiara bola jasná deliaca línia.

Mišung bola už koalícia Smer, SNS, HZDS. A v deväťdesiatom ôsmom sme urobili ešte väčší mišung – veď sme tam mali SDĽ, ktorá si na tom vylomila zuby. Na celoštátnej úrovni na tom ešte nie sme tak ako inde v Európe. Ale nie sme v tom sami: pozrite sa na Belgicko, ako sa stále motá.

Rozumiete osobným útokom na poslancov Mosta, zrejme najviac na Františka Šebeja?

Je to zlé, ale poviem k tomu niečo iné. Mám pocit, že Fero Šebej sa chce stále vyviniť. Je to demokrat, vzdelaný človek a estét. Asi by si rád tento imidž podržal, a zrejme preto sa chce vyviniť. Ale načo? Rozhodol sa a hotovo. Politik sa musí rozhodnúť a či to bolo správne, sa ukáže možno o dva, tri roky. Čas to ukáže. Ak sa pomýlil, tak sa pomýlil, ale ani to nemusí byť pre politika tragédia. Myslím si, že situáciu vyhodnotil správne. Dnes sa nielen u nás, ale aj inde v Európe všetko prispôsobuje tomu, čo chcú ľudia počuť, ale v tomto smere je prchavá verejná mienka zlým radcom.

Čiže nie je to zo strany Mosta a Siete nejaký fatálny problém?

Nie, vôbec. Základným problémom Slovenska je obrovská korupcia, ktorá prechádza zhora dole, všetkými inštitúciami, a s ňou treba stále zápasiť. Je to hrozné, ale prežil som aj komunizmus, aj mečiarizmus a ten mi pripadá horší ako táto doba. Dnes je to zákerné v tom, že korupcia je ako rakovina, ale netreba prepadať zúfalstvu.

Ale ako je možné bojovať proti korupcii s Ficom a Kaliňákom?

No, bude to ťažké, ale je tu aj iná vec. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale v parlamente sú strany, ktoré síce majú percentá, no neviem, či sú schopné riadiť štát. Tu nie je alternatíva, ktorá môže zobrať zodpovednosť za štát do svojich rúk. To je niečo iné ako vykrikovanie alebo vykydnutie kopy hnoja na ulici.

Kedy ste stáli pred najťažšou politickou voľbou?

Priznám sa, že pokiaľ ide o rozhodovanie, nemal som nejaké ťažké obdobie. Spolu s Janom Čarnogurským sme roky tvorili dvojicu a potom sa k nám pridali ďalší ľudia ako Vlado Palko. Intuitívne sme si verili a zároveň sme sa nejako vnútorne utvrdzovali, že ideme správne. V roku 2006, keď došlo k rozkolu v KDH, som nesúhlasil s takým radikálnym postojom, aký zaujal Dano Lipšic, ktorý sa s nikým z nás neradil a ešte v noci vyriekol slová, z ktorých sa ťažko cúvalo. Na moju náturu to bolo strašne rýchle a radikálne, ale pri samotnom hlasovaní to nebolo ťažké.

Onedlho to bude 25 rokov, keď ste v predsedníctve SNR prvýkrát odvolali Mečiara z funkcie predsedu vlády. Vtedy to šlo tiež ľahko?

To bola zvláštna dilema a klamal by som, keby som povedal, že to bolo ľahké. Na jednej strane sa s Mečiarom už nedalo. Na druhej som ešte nemal pocit nejakého spoločenstva, ktoré by na to bolo pripravené. Bolo jasné, že ho treba odvolať, ľudsky mi to bolo jasné, ale politicky som nevidel veľkú alternatívu. Nebolo to ľahké. VPN sa rozpadalo, KDH váhalo, nakoniec rozhodol Laci Nagy, ktorý povedal, že MNI sa pridáva. Ale ešte za komunizmu som sa naučil, že s tým, kto má takéto mocenské ambície, sa nerokuje – treba sa mu postaviť a potom buď prehrám, alebo vyhrám. Ľudsky to bolo zrelé rozhodnutie, politicky možno nie.

Predseda vlády Vladimír Mečiar v júni 1990 zložil sľub do rúk nového predsedu SNR Františška Miklošška. foto - TASR
Predseda vlády Vladimír Mečiar v júni 1990 zložil sľub do rúk nového predsedu SNR Františška Miklošška. Foto – TASR

Ale vydarilo sa to.

To áno, Čarnogurského vláda urobila základnú transformáciu a Slovensko sa mohlo oveľa viac motať. Nakoniec, aj Mečiar pokračoval v mnohom v tom, čo tu už bolo.

Pri Dzurindovi a SDK ste ako člen KDH dilemy nemali?

My sme boli kamaráti, kandidovali sme spolu na východnom Slovensku, ale postupne sa začal vzďaľovať, do jeho okruhu som nepatril a mám pocit, že ma ten okruh ani neprijal. Mali sme problémy, ale myslím si, že ešte aj po odchode z vlády tam stále niečo bolo. Teraz som mu po dlhých rokoch napísal, čo som už povedal na narodeninách Petra Zajaca. Pre našu generáciu znamenajú tri vrchy v slovenskom znaku tri vzopätia. Prvým je pád komunizmu, druhým pád mečiarizmu a tretím bude koniec rozkladu, ktorý je však komplikovanejší, pretože mám pocit, že Slovensko je akési vyhorené, prázdne. Odkázal som mu, že podľa mojej mienky to nepôjde bez našej generácie, ktorá má za sebou tie dve vzopätia.

Dzurinda je mladší, ale napríklad ľudia z vedenia VPN majú už okolo sedemdesiat.

Mám taký pocit, že k tomu zápasu, ktorý už odohrajú iní, ešte budeme privolaní. Sme svedkami tej kontinuity a pri všetkej skromnosti je to zaujímavá generácia – politicky, intelektuálne, umelecky. Zrejme to vyrástlo aj vďaka dotykom s prvou republikou prostredníctvom rodičov, aj vďaka dotykom so šesťdesiatymi rokmi, skúsenosti s normalizáciou.

Pápež František bude mať osemdesiat. Mnohí katolíci nad ním ohŕňajú nos a, naopak, oceňujú ho mnohí ľudia mimo cirkvi. Nie je to pre katolícku cirkev problém?

Ja v ňom vidím až proroka. Prišiel vo chvíli, keď sa Európa chveje. Prišiel z Argentíny a vidí Európu ako celok, čo je veľmi aktuálne, pretože Európa všetky problémy – napríklad utečencov, možno až sťahovanie národov – musí riešiť ako celok, a je smiešne, keď si myslíme, že Slovensko samo niečo vyrieši. Európa je ako keby na vrchole, veď v Nemecku či vo Švédsku už vlastne niet chudobných ľudí, no on sa pozerá na svet ich očami. Aj doma, aj tu sa skláňa nad ľuďmi, ktorí nemajú žiadnu perspektívu a majú jedinú ambíciu – prežiť. Je to iný pohľad. Keď je človek bohatý a zdravý, ako keby nič nepotreboval – ale príde choroba, krach, a človek všetko vidí ináč. Pápež nás vyzýva, aby sme videli tieto hodnoty už na začiatku, nie až keď nás to prikvačí. V tom vidím jeho prínos. Myslím si, že liberálny svet to intuitívne vníma ako nádej, len to nevie vysloviť.

A cirkev?

To je problém, pretože počas tých stáročí sa naučila na istú imperiálnosť. Tá bola v istých obdobiach dôležitá až nevyhnutná, ale stáročiami nahromadené myslenie či pocit v cirkvi je ťažké zmeniť.

foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Je taká aj slovenská cirkev?

Slovenská cirkev to má obohatené ešte o uhorský rozmer, kde bol biskup gróf a chodil na koči.

Nie je to dokonca tak, že sa s druhou generáciou ponovembrových biskupov niečo zhoršilo?

Túto generáciu považujem za obetovanú. Po tých prvých disidentoch, ktorí tiež robili zmätky, prišla generácia, ktorá by mala nájsť nový štýl, ktorý prináša František. Ale je možné, že je to nad ich sily a že to vlastne ani nemožno očakávať. Možno ešte predstavujú istú kontinuitu a čaká sa až na ďalšiu generáciu, ktorá sa možno poučí z ich chýb.

Sú nádejou mladší biskupi Milan Lach a Jozef Haľko?

Mali šťastie, že prišli až po kauze biskupa Róberta Bezáka, neboli zatiahnutí do toho, čo spoločnosť veľmi zle vníma. Ale oboch ešte čaká cesta a povedal by som, že sa musia poučiť aj zo samotného Bezáka. On, samozrejme, priniesol niečo nové, ale možno nebol dosť trpezlivý a, naopak, bol už dosť sebavedomý. No stále tvrdím, že mu bolo veľmi ublížené.

Nedávno vyšla kniha Radosť evanjelia na Slovensku – Pokus o analýzu situácie katolíckej cirkvi, ktorej ste spolueditorom. Čo hovorí?

Je to taký výkrik. Mnoho kňazov ju neprijalo, možno má chyby, ale jej zmyslom je, aby sa na Slovensku začalo o katolicizme, kresťanstve diskutovať. Od Druhého vatikánskeho koncilu prešlo päťdesiat rokov, ale tu sa diskutuje maximálne o tom, ako prebieha liturgická reforma. Doba sa zmenila, máme za sebou dvadsaťpäť rokov slobody, ale v katolíckych médiách nenájdete reflexiu toho, kde sme. Cirkev tu však nie je pre seba, ale preto, aby niečo ponúkala ľuďom, aby reflektovala ich problémy. Musí sa k tomu postaviť, napríklad vo výchove kňazov.

Nie je dobrým signálom spomínané spoločné vyhlásenie ku Kotlebovi?

To je dobré. Aj preto, že je to na začiatku volebného obdobia, pretože sa to bude ešte vyvíjať.

Nesúvisí s kotlebovcami a s ich uctievaním Jozefa Tisa napríklad pastiersky list slovenských biskupov k sedemdesiatemu výročiu deportácií, kde ich síce jasne odsúdili, ale nepomenovali skutočnosť, že na čele vojnového štátu stal kňaz?

Nemyslím si to. Keby sa od neho hneď teraz všetci biskupi dištancovali, nič sa nezmení. Museli by to aj tak robiť znovu a znovu.

Neurobili to ani raz.

Neurobili to, ale je to taká vážna vec, že sa musia rozhodnúť sami, ja im do toho nemám čo hovoriť.

jednak miklosko

Vy by ste to urobili?

Ako kňaz? Je to fiktívna otázka… Ale asi by som pomenoval, že Tiso nesie politickú a morálnu zodpovednosť, a musel by som dodať, že s jeho popravou ako kňaza mám problém. Jeho zodpovednosť bola ďaleko väčšia, ako si myslíme. Celé slovenské prostredie bolo alibistické: neozval sa takmer nikto – ani komunisti, ani predstavitelia iných náboženstiev, ani intelektuáli. Všetci boli ustráchaní, ale som presvedčený, že si to odôvodňovali Tisom, že keď to dovolí on, nie je to ich vec.

Pýtam sa preto, že keď plačeme nad Kotlebom, ktorý sa odvoláva na Tisa, nezobralo by mu jasné pomenovanie Tisovej zodpovednosti vietor z plachát?

Neviem, či sú dnes slovenskí biskupi takou autoritou.

V týchto dňoch vychádza kniha rozhovorov, ktoré s vami viedol Ján Štrasser. O čom je?

Je tam prakticky celý život. Som veľmi unavený a Jano, ktorý si všetko ohromne naštudoval, je unavený tiež. Už to ani nechcem vidieť, ale zároveň mám oslobodzujúci pocit, že som to konečne uzavrel a bolo mi dopriate sa k tomu nejako postaviť. Kniha má takmer tristo strán, ale sám by som to v takomto rozsahu nikdy nezvládol. Neviem, ako to bude prijaté, ale mám pocit, že som povedal všetko a už k tomu nemám čo dodať. Trvalo to dokopy rok a ku koncu som sa budil, či som tam niečo nezabudol. Strašná únava, ale aj šťastie.

Slovensko

Teraz najčítanejšie