Denník N

Prečo sa mladým páči Kotleba?

Prvovoličov mohla k extrémistom nahnať nehybnosť, vek ich starých rodičov a informačný chaos.

Veľa mojich známych zvažovalo len dve možnosti – Kollára a Kotlebu. Z nich vyberali menšie zlo. Toľko citát študenta z debaty o extrémizme, ktorú som v pondelok moderoval na Univerzite Konštantína Filozofa. Tento hlas, ktorý zďaleka nebol ojedinelý, mi pripomenul sériu diskusií so stredoškolákmi, ktorú sme pri príležitosti Novembra absolvovali v Prievidzi s Martinom M. Šimečkom.

Keď sme vtedy išli domov, ešte sme si odpor k súčasnému politickému systému, miestnej podobe kapitalizmu, NATO či utečencom vysvetľovali ako prejav hlučnej menšiny. Ešte aj februárové výsledky simulovaných volieb stredoškolákov, ktoré tesne vyhral Kollár pred Kotlebom, sa dali zľahčovať ako recesia. Až kým neprišiel marec a neukázalo sa, že nebola. Hľadať príčiny toho, prečo mladých oslovuje krajná nesystémovosť, ak nie rovno fašizmus, je zložité, ale tu je pokus pomenovať aspoň pár možností.

Po prvé, súčasní prvovoliči nezažili žiaden zásadný spoločenský posun, žiadne veľké zlepšenie. Ako na tomto mieste odznelo už mesiace pred voľbami, najmladší z dnešných prvovoličov sa narodili v roku, keď končil Vladimír Mečiar. Do Únie a NATO sme vstúpili, keď ledva išli na základnú, v podobnom čase prebehli posledné veľké reformy. A potom nič. Keď mali osem a mohli ako-tak začať vnímať politické súvislosti, došiel prvýkrát k moci Fico a odvtedy je to rovnaké.

Je to nehybnosť, ktorú pred nimi dlho nezažila žiadna generácia. Pád komunizmu, koniec mečiarizmu, integrácia so Západom, to všetko boli jasne uchopiteľné ciele, ku ktorým sa dalo upínať a ktoré dávali nádej na zlepšenie života. Zároveň pre staršie generácie platí, že každá z nich zažila aspoň niečo horšie – starší totalitu, mladší aspoň chaos 90. rokov a neistotu, či neskončíme mimo civilizácie. To im dáva silu akceptovať „stabilitu“, a keby už aj nebolo lepšie, nevadí. Ale toto nemá prečo uspokojiť niekoho, pre koho je Fico so zvyškom „štandardnej“ politickej scény to najhoršie, čo kedy videl.

Relatívny posun k niečomu lepšiemu je v tomto zmysle zrejme dôležitejší ako všetky objektívne merania toho, že „nikdy lepšie nebolo“. A kto ponúka nejakú víziu viditeľne iného, nového politického sveta? Kotleba, Kollár, v inej podobe Matovič a Sulík.

Druhým zásadným faktorom, ktorý uľahčuje nástup Kotlebovi, je vek starých rodičov dnešných prvovoličov. Ak majú okolo šesťdesiatky, tak sa narodili niekedy v polovici 50. rokov. Chýba tak akýkoľvek priamy kontakt s vojnou, hoci aj prenesený cez dve generácie. Kým ešte tridsiatnici mohli počúvať v rodine aj priame skúsenosti zo slovenského štátu (a aspoň na nižších úrovniach vzdelávania ich mohla zastihnúť socialistická, jasne protifašistická línia vzdelávania), dnes už je čoraz ľahšie vyrobiť z toho virtuálnu tému, na ktorú sú na Facebooku rôzne názory.

Čím sa dostávame k poslednej téme – informačný chaos. Mienkotvorné tlačené médiá nikdy neboli väčšinovou vecou, ale aj v televíziách, ktoré v minulých desaťročiach formovali masové povedomie, fungovala zvyčajne aspoň základná príčetnosť. Minimálne v porovnaní s mnohými dnešnými webmi. Ak niekto vychádza z rodiny a prostredia, kde nie je tradícia dôvery v zabehnuté spravodajské značky, a sám sa rozhoduje, čomu uverí, môže to rozhodnutie dopadnúť aj zle.

Ocitáme sa tak v situácii, keď je na jednej strane stále zložitejšie vysvetliť hrozbu, ktorú predstavujú totalitné režimy, pretože osobná skúsenosť s nimi je čoraz vzdialenejšia, a na druhej je stále viac zdrojov, ktoré tvrdia, že demokracia a kapitalizmus vlastne majú rovnako veľa plusov a mínusov ako totalita a socializmus. A v tomto tvrdení sú pre mnohých uveriteľné.

[Kúpte si knihu Kotleba. Odkiaľ prišiel a ako je možné, že sedí v parlamente od novinára Daniela Vraždu.]

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Marian Kotleba

Komentáre

Teraz najčítanejšie