Bývalý český veľvyslanec v Rusku: Vrátil som sa s posttraumatickým syndrómom, trvalo mi dva roky, než som sa z toho dostal

Do júna tohto roku mal český veľvyslanec v Rusku Vítězslav Pivoňka za úlohu „dobyť späť ambasádu v Moskve“. Vrátiť ju do českých rúk. Ako totiž hovorí, ovládali ju ruské upratovačky, kukučky a ploštice.

Prišiel v časoch priateľa Ruska prezidenta Zemana a odišiel v úlohe predstaviteľa „nepriateľskej krajiny“. S posttraumatickým syndrómom a pocitom, že na Čukotku, kam vždy túžil ísť, sa už nepozrie.

Hovoríte, že ste dobývali českú ambasádu späť – čo ju dovtedy ovládali iné sily?

Bola pod veľkým vplyvom miestnych. Ruských občanov, ktorí pre nás pracovali.

Zjednodušene povedané, vy ste ich mali povyhadzovať?

Mal som za úlohu pomocou určitých technických opatrení zamedziť ich vstupu do určitých priestorov, potom ich vytlačiť mimo všetkých úradných teritórií a nakoniec aj povyhadzovať.

Takže upratovačky na veľvyslanectve boli ruské špiónky?

Počítame s tým, že každý Rus, ktorý pracuje nielen na českej, ale aj akejkoľvek západnej ambasáde, je buď pracovník, alebo spolupracovník kontrarozviedky.

My Rusom nepodstrkujeme svojich špiónov prezlečených za údržbárov?

Nemôžem hovoriť, ako to robíme my.

Prezraďte aspoň to, čím ste to „dobývanie ambasády späť do českých rúk“ začali…

Začal som postupne vymedzovať priestory, kam nesmie vstúpiť ruská noha. Napríklad sa zakázanou zónou stalo poschodie, kde sedel veľvyslanec. Povedali sme ruským zamestnancom: Sem už ísť nesmiete.

Kto vám potom upratoval?

Ak museli do zakázaných priestorov predsa len ísť, bol im pridelený český sprievod. Celý čas ich strážil náš človek. Aj upratovačku.

Dostavil sa nejaký výsledok?

Pomerne rýchlo.

V septembri za mnou do Moskvy prišla manželka. Pamätám si prvé ráno. Spíme v spálni v rezidencii. S balkónom. O 8.10 v rohu smerom von začala v múre kukať kukučka. Na vrany sme boli zvyknutí, ale kukučka?

Kukala aj na druhý deň. Išli sme ju hľadať. A zistili sme, že v tom múre nie je vták, ale ploštica. Takmer dva mesiace nám každé ráno kukala. Medzi 8.10 a 8.20 nám kukaním vysielali signál.

Čo vám podľa vás chceli naznačiť?

Chceli povedať: „Nemáte to pod kontrolou.“

Vytvorili nám diskomfort. Mne a mojej manželke chceli spôsobiť stres.

A nielen nám. Moji kolegovia sa napríklad vrátili z dovolenky a mali radiátory omotané igelitovými taškami. Vypnuté chladničky plné jedla.

Podarilo sa im vás rozhodiť?

Mám za sebou diplomatickú službu v Kyjive, keď Ukrajine vládol prezident Viktor Janukovyč (člen proruskej Strany regiónov, dnes žije v Rusku – pozn. red.). Vtedy som zažil obrovský tlak zo strany ukrajinskej kontrarozviedky. Vrátane toho, že mi liezli do bytu a rozsvecovali svetlá, otvárali okná, rozbili mi sklá na aute. Takže sme dosť odolní.

Nepovedala vám niekedy manželka: „Kukučka je už na mňa priveľa, ideme domov?“

Nepovedala. Moja žena má vysoký stupeň odolnosti.

Báli ste sa niekedy o život?

Ja mám dosť hrubú hrošiu kožu. Bezpečnostný prah sa mi posúval a posúval… Potom ma na ulici oslovil neznámy chlap a pýtal sa, čo si myslím o vojne. Zo všetkých stoviek ľudí na Majakovského si vybral mňa?

Zvýšený stres sa pre vás stane normálom. 

Pre diplomatov je miera diskomfortu určená dotykom. Fyzickým dotykom. V tomto smere Rusi nepísané pravidlá dodržiavajú.

Bol niekedy náš diplomat napadnutý?

Bol v zlom čase na zlom mieste. Rizikové sú bary. Ako sa postupne situácia v Moskve zhoršovala, chodilo sa už len do Českého domu. Naši ľudia vedeli, že inam ísť nemôžu.

Aj preto sme mali na ambasáde posilňovňu a bar. Pretože ten stres bol obrovský a každý potrebuje nejako vypustiť paru. Chodil som tam aj ja.

To, čo ste opísali predtým, musel robiť niekto, kto sa po českej ambasáde v Moskve mohol pohybovať… 

Miestne sily. Postupne nám dochádzalo, že majú k dispozícii kľúče, o ktorých sme nevedeli.

Takže ste im ich vzali?

Kľúčová akcia bol krok číslo dva. Vymenili sme všetky zámky.

Taký rozvod… 

Presne tak. Rozvod. Premýšľal som, prečo to dospelo až tak ďaleko.

Prišli ste na to?

Áno. Jeden taký rozvod s Rusmi už prebehol – v roku 1989. Lenže sme ho nedotiahli. Tvrdý rozchod prebehol až teraz.

Výbuchy vo Vrběticiach v roku 2014, z ktorých boli obvinení ruskí agenti, znamenali veľmi prudký obrat. Pokým ste dokončili akciu kľúče a vytesnenie ruského personálu do príslušných medzí, ovplyvnila rusko-české vzťahy táto diverzia?

Nastalo niečo, čomu hovorím obdobie bielej vrany – na zozname nepriateľov Ruska boli vtedy len Američania a my. Keď som prišiel na rokovanie európskych delegácií, bol som medzi všetkými jediný, ktorého krajina nemala s Ruskom žiadne vzťahy. Všetci sa ich ešte snažili budovať. My sme im hovorili, aby sa pozreli na nás… Ako sme dopadli.

Bolo rozhodnutie o vyhostení ruských diplomatov po Vrběticiach primerané? Zachovali sme sa dôstojne?

Myslím si, že áno.

Pre vtedajšieho prezidenta Zemana a jeho tím muselo byť ťažké stať sa cez noc nepriateľmi Rusov. Nechceli to spolu s Moskvou nejako zamiesť pod koberec?

Ja by som skôr povedal, že sme si z toho sami urobili súčasť vnútropolitického boja.

Mňa sa na toto stále všetci pýtajú, ale ja som v tej chvíli ani nebol v republike. To, čo nasledovalo, je najväčší hrdinský čin našej zahraničnej politiky od roku 1989. A je úplne jedno, aká politická elita to začala a aká dokončila. Domáci partizáni ma naozaj nezaujímajú.

Viete, existuje kategória, ktorej sa hovorí štátny záujem. Niekedy sa dokonca aj dá dohodnúť s mediálnym priestorom a niečo na nejaký čas odložiť. Áno, všetko zlé musí byť potrestané. Ale v danej chvíli zverejnenie informácie môže uškodiť nám samotným. Nemôžeme si vŕtať dieru do vlastnej lode…

Máte na mysli niečo konkrétne, čo sa malo radšej zamlčať?

Nič sa nedalo zamlčiavať. Veď my sme im potom úplne rozbili rezidentúru.

Tak aspoň sme ich prekvapili, nie?

Bolo to hrdinstvo. Rozhodne nesmieme teraz pochybovať o tom, či sme to neprehnali. Keď už sme sa odhodlali na úder, nesmieme sa zohnúť, ale, naopak, pokračovať. Len tak nás začnú rešpektovať. Sláva stromu národa je zalievaná krvou hrdinov, hovoria Rusi. Ani my však nie sme Švejkovia.

Oni si to však o nás myslia… 

Švejk je prvý sovietsky hybrid použitý proti nám. Legionársku tradíciu Sovieti cielene prekryli švejkovskou. To urobili naschvál. Hovoriť o legionároch bolo zakázané, Švejk bol velebený.

Už však asi nie sme Švejkovia. Preradili si nás z kategórie mladší, trochu zábavný brat do kategórie nepriateľ?

Mocnosti nepremýšľajú len v kategóriách priateľov a nepriateľov. Majú celú škálu vzťahov: kooperácia, komunikácia, kontakty, konfrontácia, vojna. Hrajú vysokú hru. Nejde v nej o emócie, ale o ciele.

Rusi sú prosto nastavení inak než my.

Ako funguje slávna ruská diplomacia? Je naozaj taká špecifická?

Je. Typické napríklad je, že keď tam dorazíte, oni sa na vás „pozrú“. Počas troch mesiacov človeka detailne monitorujú. Kde a ako sa pohybuje, ako sa správa, na čo sa pozerá na internete, či nesleduje niečo chúlostivé, či jazdí autom iba cez deň alebo v noci, či si pripravuje určité trasy, napríklad aj únikové, a kade vedú…

… a starostlivo si všetko zapisujú?

Každý u nich má šanón. Keď zhromaždia dostatok informácií, až potom si vyhodnotia, či je človek čistý diplomat alebo spravodajca s diplomatickým krytím.

Rusi takto sledujú všetky ambasády a v Moskve sú ambasády všetkých štátov sveta – vyše dvesto.

Čo nasleduje po troch mesiacoch monitorovania?

Keď vás budú aj potom chcieť „robiť“ – tak sa v odbornom žargóne hovorí sledovaniu –, tak si to rozhodne nevšimnete.

Vás „robili“?

To, čo sa stalo nám, bolo niečo iné. Bola to iná operácia: to vás takto niekto osloví menom vo výťahu. Alebo na ulici. Alebo sa vám zrazu za hodinu nečakane vybije telefón. Alebo vám na diaľku rozsvietia svetlá na sekretariáte veľvyslanca.

To sa vám dialo?

Aj horšie veci. Mali sme na ambasáde pár. Mali manželskú krízu. Manželka odišla do republiky. Potom sa vrátila a vo svojej bielizni našla nohavičky inej veľkosti. V areáli veľvyslanectva.

Sú to staré praktiky. Za socializmu miestne ruské sily napríklad počítali fľaše alkoholu a sledovali, kto koľko na ambasádach vypije, kto koho púšťa do dverí, aby pochopili skutočnú hierarchiu a presne vedeli, kto je kto.

Svoju veľvyslaneckú misiu v Rusku ste začali za prezidenta Miloša Zemana a zakončili za prezidenta Petra Pavla. Z toho mi vychádza, že ste sa niekedy nutne museli dostať do rozporu so svojím svedomím. Skrátka, jedno z týchto období pre vás muselo byť veľmi nekomfortné, nie?

Prišiel som do Moskvy v roku 2018 krátko po návšteve prezidenta Zemana. Posledná návšteva českého premiéra v Rusku bola v roku 2013. Posledný minister tam bol v roku 2005. Dialóg na úrovni vlády vtedy neexistoval. Rokovalo sa len o biznise.

My sme museli dokázať odhadnúť, v čom je možné spolupracovať a v čom nie. Zmena na Pražskom hrade pre mňa nemala taký zásadný význam. Ja som riešil úplne iné veci než vojny na domácej scéne za prezidenta Zemana.

Keď idete na takú ťažkú misiu, ako je ruská, musíte mať leva na hrudi. Musíte byť absolútne ukotvený vo vlastnej krajine. Pyšný na to, že jej môžete slúžiť.

Pretože inak vás ovládajú emócie a krajinu, kde ste, začnete buď nenávidieť, alebo obdivovať.

Pýtam sa skôr na to, či vás nehnevalo, že vás obchádzal Pražský hrad, ktorý kontaktoval Kremeľ sám. Že vás opomínali… 

Zahraničná politika Českej republiky je dielom trojnožky. Patrí tam prezident – a my sme oficiálne prezidentovi ľudia, či sa nám to páči, alebo nie –, vláda a zahraničný výbor parlamentu.

Áno, vždy môžem zo služby odísť. Zajtra poviem: mám toho dosť a idem.

Stáva sa, že veľvyslancovi je proti srsti plniť úlohy, ktoré mu zadávajú z domova?

Keď veľvyslanec dostane príkaz niečo urobiť, má právo pýtať sa, či je to naozaj primerané. Ak vám to potvrdia, už máte len dve možnosti – splniť to alebo ísť domov.

To sa týkalo situácie, keď vás z Prahy vyslali na vojenskú prehliadku na Červené námestie?

Áno. Bolo to po Vrběticiach. Tie vybuchli v apríli a vojenská prehliadka bola v máji. Vtedy však ešte prevládala snaha neťahať do sporu medzi nami obete druhej svetovej vojny. Tak som na tú prehliadku šiel.

A teraz?

Teraz je nová vojna.

Myslela som, že vám nemuselo byť príjemné, keď mal Kremeľ priamu linku na prezidenta Zemana a vás ani neinformovali o tom, o čom sa rozprávajú…

Ale ja som bol ako na fronte… Viete, tá priama linka sa skončila Vrběticami. Nie Zemanovým odchodom, ale Vrběticami. Vtedy česká vláda rozhodla, že sa tendra na dostavbu jadrovej elektrárne Dukovany nezúčastnia ani Rusi, ani Číňania.

A keby Vrbětice neboli, tak by vyhrali Rusi? 

To neviem. Nebol som tu a netuším, ako to bolo rozdané.

Mohli sa Rusi snažiť získať pred ostatnými výhodu cez Zemanovho poradcu Nejedlého?

Každý štát mal v ČR svojho oficiálneho lobistu. Nielen Rusi. Dostavba jadrovej elektrárne je vplyvový nástroj.

Toto všetko však po Vrběticiach padlo. Keď prišiel na Hrad prezident Pavel, už s nami v Moskve nikto nehovoril. Diali sa iné veci: hodená dymovnica, demonštrácie proti nám s plagátmi „Stop fašizmu“…

Žili sme vtedy už nielen pod tlakom tajných služieb, ale poštvali proti nám aj časť spoločnosti.

Aj za tejto situácie ste zostali v Moskve s rodinou?

Moja dcéra ochorela a s manželkou po Vrběticiach odcestovali domov. Syn so mnou zostal, kým sa začala vojna na Ukrajine.

Nakoniec som tam zostal sám. Bolo to asi najťažšie obdobie môjho života. Vrátil som sa s posttraumatickým stresovým syndrómom. Trvalo mi dva roky, kým som sa z toho dostal. Teraz sa už smejem a môžem športovať.

Vrátili by ste sa do Moskvy, keby bola možnosť?

Nie. Pracovne nie. Ale veľmi by som chcel vidieť Čukotku. Štyrikrát som tam mal ísť a pokazil mi to covid. Už sa mi to asi nepodarí.

Vy si myslíte, že sa už do Ruska nikdy nepozriete? Že sa nikdy nezmení? Teraz nemám na mysli prerod na demokratickú krajinu. Možno by sme to ani nemali od Ruska vyžadovať. Ale stačilo by, keby pre nás prestalo byť nebezpečné a išlo si vlastnou cestou… 

Súhlasím. Za takej situácie by som tam pokojne šiel.

Je Rusko smutný príbeh?

Nie. Smutný nie. Akurát sme z niečoho vytriezveli.

Keď mi niekto, kto bol v Rusku strieľať losy, začne hovoriť, aké to tam je nádherné, rešpektujem to. Ale prežil som v postsovietskom priestore šestnásť rokov a viem, ako sa Rusko mení. A viem, že narodiť sa v Českej republike je za odmenu. Musíme si túto svoju výsadu vedieť ubrániť. Nemyslím zbraňami, ale musíme zvyšovať svoju odolnosť proti hrozbám.

Neovládajú nás pri hodnotení Ruska klišé?

Vidíme ho romanticky…

Myslela som skôr, že sa na Rusov pozeráme ako na grobianov. Ako na stádo opitých mužíkov. 

Česká spoločnosť naplňuje teórie o kultúrnej vojne. Spoločnosť je rozdelená, a to aj vzťahom k Rusku. Jedna časť ho preceňuje, čo má historické korene, druhá podceňuje. Vidí Rusov ako opilcov, pochybuje o tom, že dokážu lietať lietadlami a podobne.

Obe pozície sú veľmi škodlivé a bránia nám vidieť Rusko také, aké je.

A aké je?

Nepriateľské voči západnému svetu a jeho hodnotám.

Ruský režim. Ale čo bežní Rusi?

Sme súčasťou systému. Rusko funguje inak. Na každého tam existuje šanón. A všetci to vedia.

Napríklad korupcia: je všadeprítomná a systém to monitoruje. Putin tak môže zatvárať až päť percent svojich najvyššie postavených úradníkov ročne. Oni netušia, kedy im kto zaklope na dvere.

Platí však jedna zásada – existuje úplne najužší okruh okolo Putina a na ten on nesiahne nikdy. Na nikoho.

Slovo drží. Keď svojmu predchodcovi Borisovi Jeľcinovi sľúbil, že jeho rodinu nechá na pokoji, nikto sa jej potom ani nedotkol.

Pre nás je ruské samoderžavie, ktoré tam pretrváva, niečo neprijateľné. Ale môže to časti ruského obyvateľstva vyhovovať?

Najužší okruh okolo Putina je ako sekta. A to je pre ruskú spirituálnu dušu nesmierne príťažlivé.

Sú príhody, ktoré sú pre nás doslova šialené. Napríklad keď Putin pozval na lov jeleňov talianskeho premiéra Berlusconiho a zo skoleného zvieraťa vyrezal nožom srdce, ktoré mu podal v drevenej krabičke. Berlusconi sa povracal. Vedeli, že sa to stane, mali ho načítaného.

Rovnako Putin vedel, že keď chce vyviesť z miery Angelu Merkelovú, má na ňu pustiť psa.

Takže nič nerobia náhodne, všetko majú premyslené?

Nesmieme ich podceňovať.

Ruská elita je spravodajsko-bezpečnostná. Hlavní predstavitelia ruského štátu sú spravodajcovia, ktorí vyrastali v určitej sociálnej skupine. Tá ich vychovala, tá ich determinovala. Oni prijali myšlienkové pravidlá svojej skupiny. Tou hlavnou je konšpirácia. Náhoda neexistuje. Za všetkým niečo vidia.

V kombinácii so strachom, s riadenou korupciou a udavačstvom je ten systém neuveriteľne stabilný.

Opakovanie chaosu z 90. rokov nehrozí?

Tí, čo zažili rozpad ZSSR, urobia všetko, aby ich to nepostretlo druhý raz. Dnes je vládnuca elita úplne iná. Okolo Jeľcina boli vtedy samí intelektuáli s okuliarmi. Dnes nikto z elity nenosí okuliare, pretože je to u nich symbol slabosti.

Zdá sa, že ani rozpad Ruska, ktorý si niektorí na Západe želajú, nie je na programe dňa. 

Rusi nám toto podsúvajú – vraj chceme strategickú porážku Ruska, jeho rozpad na osem častí podľa nejakých máp.

A chceme?

Rusko má teraz 4223 jadrových hlavíc a viac než 1500 jadrových nosičov. Asi nie je v našom záujme, aby vzniklo dvadsať malých autoritárskych štátov s prístupom k týmto zbraniam…

Vy ste sa dosť zaoberali československými legionármi. Na ruskej strane ste nenašli veľa pochopenia…

V histórii existuje len jedna jediná armáda, ktorá opustila územie Ruska neporazená. Inak platí, že „kto s mečom prišiel, mečom padol“ – Poliaci, Nemci… Len Čechoslováci odišli z Vladivostoku neporazení.

Štve ich to? Alebo o tejto historickej etape veľa nevedia?

Ale vedia. Raz za mnou do Ruska prišiel námestník nášho ministra obrany. Cestovali sme do Samary – podľa zmluvy sme mali právo na pamätník stojaci na kostiach našich legionárov. A prijal nás zástupca riaditeľa kultúrneho odboru radnice. To je poníženie. A ešte nám vysvetlili, že už majú pamätník Švejka, tak akí legionári – Česi už sú predsa v meste prítomní prostredníctvom Švejka.

V susednom meste už bol pamätník legionárov hotový. Zaplatili sme ho a chceli sme ho umiestniť. Lenže na tom pamätníku bol nápis: „Stavajte si pamätníky Nemcom v Lidiciach.“

Je veľa pesničiek o Čechoch a dodnes sú aj miesta, kde sa deťom hovorí: „Nehnevaj, lebo príde Čech!“ Nie čert, ale Čech.

Švejka si vážia?

Je to symbolické. Veď Švejkov „otec“ spisovateľ Jaroslav Hašek bol červený komunistický komisár! Zo Samary utekal pred našimi legionármi… Tými, ktorí bojovali proti boľševikom.

Boli by ste radšej, keby si vážili skôr legionárov ako Švejka?

Lenže pre Rusov je práve Švejk predstaviteľom českého národa.

Teraz však už majú Švejkov plné zuby. Zmenili stratégiu voči nám počas vášho pôsobenia v Moskve?

Áno. Za celých päť rokov pobytu v Rusku som nezažil jediné pozitívne rokovanie na ministerstve zahraničných vecí. Ani jedno.

Ani v zákulisí? Keď ste ukončili oficiálnu časť, nepotľapkali vás po pleci a nepovedali: „Vieš, my musíme…“

Oni stále hrali svoju rolu. Kedysi sa počas štúdia na MGIMO učili hrať aj divadlo. Minister zahraničných vecí Lavrov píše verše. Ich diplomacia je umenie.

Usmievajú sa, hovoria pokojne, ale vlastne vám nadávajú.

Sú majstrami svojho remesla?

Nie sú geniálni, to nie. Ale majú naučené postupy.

Pozrite sa na ich reakciu, keď im Ukrajinci vleteli do Kurskej oblasti. Dlho nič nerobili. Mali čas. Týždeň alebo mesiac… Je to cársky manier. Umierajú ľudia, ale cár pozoruje, ako systém funguje. Vždy platí jedno: cár je dobrý, bojari sú zlí.

Pamätáte si svoju prvú návštevu Ruska? Alebo ešte ZSSR?

Bolo to v roku 1986. Som z Benešova a naším družobným mestom bol Klin. Narodil sa tam Čajkovskij a ten sa kamarátil s Dvořákom, často za ním cestoval do Prahy.

Ja som z Poděbrad a v 80. rokoch minulého storočia som bola zbierať jahody v Mytišči, kde sa vyrábajú vagóny pre metro. Spomínam si, že mi tam veľmi nechutilo…

Ja som vtedy počas návštevy ZSSR schudol osem kilogramov. Stále nám dávali nejaké kaše.

Čo vám ukázali? Nám Lenina v sarkofágu…

Aj my sme stáli v tom strašne dlhom rade pred mauzóleom a nesmeli sme mať ruky vo vreckách.

Ale najviac si pamätám Volgu. Rieku. Mám ju v hlave preto, že pri nej začnete chápať, prečo Rusi žijú v inom časopriestore.

Stačí skúsiť prejsť v Moskve na jeden záťah ulicu. Sú také široké, že ich prekonávate na etapy…

Keď som ako veľvyslanec chcel niekam ísť, autom mi trvalo dve hodiny, kým som vôbec opustil Moskvu. Na kávu sme cestovali tak ďaleko, ako keby sme u nás išli do Brna. Aj v tomto by som hľadal rozdiely medzi nami a nimi.

Prejavuje sa to aj v diplomacii. Pracujú napríklad s pojmom „strategická trpezlivosť“ – nikdy nereagujú hneď a priamočiaro. Počkajú si, nechajú vás čakať, uvrhnú do neistoty, kedy to príde.

Keď v západných médiách čítam komentáre týkajúce sa Ruska, vidím, ako mnohí netušia, čo to je. Ako podceňujú Putina. Nerozumejú mu.

A vy?

Rešpektujem Rusko a jeho vlastnú cestu.

Máte Rusov rád?

Rusko mám rád. Oddeľujem však režim a krajinu. Veď viete – keď vám Rus začne hovoriť, že ste „brat“, potom ste brat na celý život. Dá vám úplne všetko.

Nemusíte ani telefonovať, keď idete na neohlásenú návštevu.

No je rozdiel, keď už sú tí vaši bratia dvaja alebo traja. Keď sa v nich začne niečo prebúdzať.

Ako diplomat som sa však skôr zhováral s ľuďmi z parlamentu. Žiadnych skutočných priateľov som v Rusku nemal. Na Ukrajine áno. Tam to bolo úplne iné.

Ukrajinci vám boli bližší?

Rusi sú vzhľadom na podmienky, v ktorých žijú, vzhľadom na počasie, históriu aj všetky prežité bolesti bližšie k Orientu. Aj prah bolesti majú inde. Je to krutejšia spoločnosť, je aj viac spätá s prírodou, a teda odolnejšia ako my.

Úlohu hrá aj pravoslávne náboženstvo – v jeho poňatí jednotlivec nemá cenu. Duša patrí Bohu a telo cárovi. Komunistická strana s touto tézou pracovala úplne rovnako.

Rusi čakajú, že im niekto povie, čo majú robiť, Ukrajinci nie. Rusi odnepamäti trpia, Ukrajinci trpieť nechcú.

V 90. rokoch minulého storočia bol veľvyslancom v Rusku Luboš Dobrovský. Mal ambíciu donútiť českých novinárov – boli sme tam nastálo traja –, aby v ruskej realite nevyhľadávali stále niečo negatívne, aby Rusov občas pochválili. Keď odchádzal, museli sme ho my mierniť v jeho negatívnych emóciách. Nestalo sa vám niečo podobné?

Stalo. Bolo by však veľmi jednoduché celú tú misiu takto zahodiť.

My Česi robíme pri hodnotení Ruska jednu veľkú chybu. Máme pocit, že všetko, čo Rusia robia, robia kvôli nám. Ale Moskva hrá svetovú hru. Určité kroky robí preto, aby to videla Čína, India, šiitský a sunnitský svet, USA. My sme skutočne nič.

To ste predsa vedeli, keď ste tam išli.

Viete, ja som stále mal akúsi inú predstavu. Veď sme spolu obchodovali… Každý rok k nám prišlo pol milióna turistov. Živili časť Prahy a ďalších miest.

Tak ako to, že sme „nič“?

My sme totiž drobní predstavitelia liberálneho individualizmu. Oni sami seba označujú za národ kráčajúci po samostatnej, špecifickej civilizačnej ceste.

Nemajú však pravdu?

Majú. My sme zameraní na osobnú slobodu jednotlivca. To je pre nás najviac. V Rusku som sa naučil, že to nemusí platiť pre každého, a rešpektujem to.

My vnímame štát ako HDP na hlavu. To je pre nás najdôležitejší ukazovateľ. Podľa toho meriame aj Rusko a utešujeme sa, že určite vykrváca. Všetko meriame podľa vyspelosti ekonomiky. To je však absolútne nepochopenie Ruska. Pracujú s úplne inými kategóriami.

Na prvých troch miestach v rebríčkoch popularity je vždy armáda, spravodajské služby a prezident. Toto v Európe nikde nenájdete.

Prezidentova administratíva je taký ústredný výbor strany…

… a vláda je len služobný orgán, ktorý napĺňa určené ciele. Presne ako za ZSSR.

V administratíve majú rôzni ľudia na starosti rôzne krajiny.

O nás sa stará kto?

O Českú republiku Alexej Gromov – patrí do skupiny „česká mafia“. Ide o diplomatov, ktorí pracovali v administratíve Borisa Jeľcina a predtým slúžili v Českej republike alebo na Slovensku. Majú nás dokonale spracovaných.

Od detstva cestovali do Prahy alebo do Bratislavy. Vyrastali s českou elitou. Naučili sa zbierať na všetkých informácie, zaznamenávať si ich a uchovávať.

Dokonale vedia odhadovať charaktery ľudí. Tušia, kto zo sledovaných Čechov vyrastie a kto nie, kto je na dievčatá, kto na chlapcov. Obvykle vyštudovali Moskovskú štátnu univerzitu medzinárodných vzťahov, slávne MGIMO, a diplomatickú akadémiu.

Rozumejú nám lepšie než my im?

Áno. Oni na nás pracujú veľmi dlho.

Je náš hodnotový systém skutočne univerzálny? Nie je iluzórne chcieť od Ruska, aby bolo ako my?

Túto chybu však robíme nielen vo vzťahu k Rusku, ale aj vo vzťahu k Indii, Číne… Naša cesta je pre nás tá správna a jej vrcholom je sloboda jednotlivca. Predstavujeme si, že všetci ostatní idú rovnakou cestou, iba sú kúsok za nami.

Lenže filozofia, ktorú presadzuje nielen Rusko, je založená na multipolárnom svete, ktorý bude rozdelený do regiónov s vedúcimi hegemónmi. O nás hovoria ako o zlatej miliarde. Sme pre nich bohatá, dekadentná menšina. Okrem euroatlantického sveta k nám patrí napríklad Austrália, Južná Kórea, Japonsko, Izrael.

Proti nám stojí zvyšných sedem miliárd. V tejto skupine Rusko reprezentuje pravoslávnu časť sveta.

Takže sme sa všetci v 90. rokoch minulého storočia mýlili, keď sme ich chceli dostať medzi „slušné“ demokratické štáty? Nabádali sme ich, aby dodržiavali ľudské práva, radili sme im, ponúkali pomoc… No oni šli svojou cestou a len sa pretvarovali?

Sekli sme sa. Aj ja som veril, že obdobie Borisa Jeľcina je zrodom demokracie v Rusku. Ale pre nich to bol najväčší chaos v dejinách. Najhoršie obdobie.

My sme dúfali v koncepciu spoločného európskeho domu. Putin dodnes rozpráva, že s Clintonom riešil, ako Rusko vstúpi do NATO…

A nebola to tá správna cesta?

Lenže to by Rusko nesmelo niekam vstúpiť a hneď začať napĺňať svoju vlastnú imperiálnu víziu. Majú v sebe zakódovaný imperiálny pud a bojím sa, že nie sú schopní s tým niečo urobiť.

Viete, čo je Gerasimovova doktrína? Vyhlásenie permanentného konfliktu vojenskými aj nevojenskými prostriedkami. Pre nich sa skončili obdobia vojny a mieru. Sú v permanentnej vojne a my sme teraz zistili, že sú vo vojne aj s nami.

My si na to ešte len zvykáme, oni už majú spracovaný plán – nazývajú to Horizont 2040. Menia jadrovú doktrínu, počítajú so „sibirizáciou“ Ruska. Viete, že dobytie Moskvy neznamená porazenie ZSSR, dnes Ruska. Majú celú Sibír a už Stalin vedel, že všetko dôležité musí odsunúť tam.

Keď bude stále pri moci Vladimir Putin, dokážeme s ním zase rokovať?

Budeme musieť nájsť nejaký bod nula. A od neho sa odraziť.

Čo by malo byť tým bodom nula?

Napríklad nejaká dejinná udalosť, ktorú vidíme rovnako. Dnes nič také nemáme. Rusko ani nerešpektuje právo voľby svojich susedov. Ukrajina podľa nich nemá právo voľby, pretože je to ruská nárazníková zóna a my sme do nej vliezli, a tak vyprovokovali vojnu.

Obstáli ste v ruskej misii, takej ťažkej, špecifickej a náročnej?

Musel som sa veľa naučiť. Voči sebe som obstál. Ale obstál som?

Tak inak. Mali ste na rokovaniach vždy pocit, že ste dôstojným súperom absolventov veľkej ruskej diplomatickej školy?

Myslel som si, že som na ruskú misiu dobre pripravený. Napriek tomu mi v Rusku chvíľu trvalo, kým som sa naučil byť tým dôstojným partnerom.

Opíšem vám rokovania s mojím ruským náprotivkom, riaditeľom 3. teritoriálneho odboru Olegom Ťapkinom. Diplomat, špecialista na Rakúsko a nemecky hovoriace krajiny aj Vyšehradskú štvorku. Hlavní preňho boli Nemci a Poliaci, my sme taký prívesok.

Dávali vám to najavo?

Keď som za našu stranu predložil akýkoľvek návrh, nikdy ho nerešpektovali. Nikdy. Pretože sa stále riadia Brežnevovou doktrínou obmedzenej zvrchovanosti niektorých štátov. Oni sú predsa veľkí a najlepšie vedia, čo je pre nás dobré…

Ich spravodajsko-bezpečnostná elita má štáty rozdelené podľa niekoľkých kategórií. Napríklad: máte jadrovú bombu? A koľko? A máte nosiče? Zem, vzduch, voda? Máte schopnú armádu a dokážete ubrániť sami seba ako štát? A máte vôľu? Pretože vôľa je viac ako kapacita. Máte dostatočný bezpečnostný vplyvový aparát? Kontrolujete medzinárodné organizácie? Nie. Takže nič.

Aké teda bolo rokovanie s pánom Ťapkinom?

Prišiel som k nemu hore, sadol som si a Ťapkin povedal: „Nazdar, Víťo! Ako sa máš?“

Ja na to: „Oleg, dobre. Tak som počul, že si mal infarkt.“

On: „No áno, no, to vieš, Nemci, Poliaci, ešte vy… samé starosti. A ty?“

Ja na to: „Aj ja mám problémy s tlakom…“ To bola pravda. Mňa tá situácia naozaj ničila. Zdravotne som na tom bol veľmi zle.

Tak sme sa tak sťažovali na zdravie, až povedal: „Tak začneme.“

Zrazu tam sedel niekto úplne iný. Profesionál.

Potom nastala časť, ktorá sa koná na takzvanom mieste oznamovania. Rokovania sa skončia a on povie: „Poď, odprevadím ťa k výťahu.“ Idete a on hovorí: „Na rovinu ti poviem, vzťahy sa zhoršujú. Mierime do slepej uličky. Povedz doma, či to naozaj tak chcete…“

Ja odpoviem: „Ale čo vaša ambasáda v Prahe? Tá štve úplne všetkých.“

Potom odchádzam. Obaja vieme, že my diplomati sme tí, ktorí udržiavajú posledné komunikačné kanály. Aby sa predišlo obrovským nedorozumeniam.

Napriek tomu vás z Moskvy povolali domov.

Moje stiahnutie bolo gesto. Do júna tohto roku som zostal veľvyslancom. Ale už som úradoval z Prahy.

Majú také gestá zmysel? Všimne si ich Rusko vôbec?

S Ruskom musíme zápasiť, aby sme ho zastavili. Musíme mu prirábať starosti, ale nie kopaním do členka.

Tak čím?

Napríklad zákazom pohybu ruských diplomatov po EÚ.

Nehrozí, že Moskvu veľmi nahneváme?

Nie. Ak Rusov niečo naozaj hnevá, sú to zbrojné iniciatívy ako tá naša muničná. To ich naozaj vytočilo a začali o nás hovoriť inak. Nepovedia, že ukrajinská armáda českými vampírmi zabila… ale že české vampíry zabíjali (český raketomet RM-70 Vampire na podvozku Tatra 815 – pozn. red.).

A ja viem, že Rusko nám toto bude chcieť vrátiť a pomstiť sa nám.