Denník N

Slovák robí svetový výskum o morálke. Ako ľudia vnímajú poľahčujúce okolnosti?

Ako o morálke uvažujú ľudia z kultúry Yasawa v Pacifiku? Foto – Wikimedia/cc
Ako o morálke uvažujú ľudia z kultúry Yasawa v Pacifiku? Foto – Wikimedia/cc

Antropológovi Martinovi Kanovskému vyšla štúdia v časopise PNAS. Spolu s časopismi Nature a Science patrí k najlepším prierezovým vedeckým časopisom na celom svete.

Predstavte si, že kúpete dieťa, zazvoní telefón, vy odbehnete a váš potomok sa medzitým utopí. V druhom scenári sa vrátite k vaničke, ale nič hrozné sa nestane. Batoľa sa na vás spokojne usmieva.

V oboch prípadoch ste sa správali úplne rovnako, ale výsledok bol celkom iný. Na označenie tejto situácie sa v etike používa výraz morálne šťastie.

Predošlé výskumy ukázali, že ľudia sa veľmi zaujímali o zámery rodiča. Pýtali sa: chcel, alebo nechcel dieťa utopiť? Ak nie, zrejme išlo o nešťastnú náhodu a viniť ho z tragédie nemožno.

Lenže doterajšie výskumy sa robili hlavne na študentoch amerických univerzít. Či o zámeroch v našom správaní uvažujú ľudia rovnako aj inde vo svete, napísal štúdiu Clark Barrett z kalifornskej univerzity v Los Angeles a jeho tím.

Bratislava, 21.8. 2015. Martin Kanovský. Foto N - Tomáš Benedikovič
Martin Kanovský (1970) je sociálny antropológ. Pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave. Venuje sa kognitívnej a evolučnej antropológii, antropológii detstva a vzdelávania a robustným štatistickým metódam v sociálnych vedách. Foto N – Tomáš Benedikovič

Pred pár dňami ju vydali v časopise PNAS. Jedným zo spoluautorov článku je aj slovenský sociálny antropológ Martin Kanovský z Fakulty sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.

Účasť na špičkovom výskume

Spolu s časopismi Nature a Science patrí PNAS k dlhodobo najlepším prierezovým vedeckým časopisom na celom svete. Vychádza od roku 1914, vydáva ho Americká akadémia vied.

Úspech Kanovského práce umocňuje nielen to, že jeho výskum sa objavil v prvotriednom časopise, ale aj to, že na ňom pracoval so svetovými esami. Upozorniť treba obzvlášť na meno Joseph Henrich. Ide zrejme o jediného človeka na svete, ktorý má definitívu (tenure) v štyroch vedeckých odboroch naraz – v psychológii, ekonómii, antropológii a evolučnej biológii.

Henrichova kniha Tajomstvo nášho úspechu o kultúrnej evolúcii, ktorá vyšla na konci minulého roku, je na stránke Amazon ohodnotená čitateľmi maximálnym počtom hviezdičiek. Nečudo, že po ňom nedávno siahla Harvardova univerzita.

Preložené do ľudskej reči – ak by bol Kanovský futbalista, hral by za FC Barcelona a za spoluhráča by mal Messiho.

Prednáška Josepha Henricha o kultúrnej evolúcii. Zdroj – YouTube

Rôznorodosť spoločností

„Študovali sme posudzovanie zámerov a poľahčujúcich okolností pri hodnotení morálnosti či nemorálnosti rôzneho druhu prečinov. Kládli sme si otázku, či ľudia v rôznych kultúrach automaticky považujú zámery a poľahčujúce okolnosti za dôležité pri rozhodovaní o morálnosti nejakého správania,“ vysvetlil Kanovský pre Denník N.

Do výskumu autori zaradili pestrú zmesku desiatich spoločností. Pochádzali zo Spojených štátov, ale aj z Ukrajiny, Afriky, Južnej Ameriky, Pacifiku alebo Austrálie. Kultúry sa veľmi líšili – boli veľké aj malé, moderné alebo tradičné.

Kanovský zbieral dáta niekoľko mesiacov na Ukrajine. „Chceli sme tam mať modernú spoločnosť, ale zároveň rurálnu,“ objasňuje zaradenie našich východných susedov do štúdie. 

Screenshot (2)
Desať spoločností, ktoré vedci zaradili do svojho výskumu. Zdroj – Barrett a jeho tím (2016)

Variabilita v zámeroch

V každej z kultúr ľudia uvažovali nad rovnakým typom správania, ktoré obsahovalo nejaký druh prečinu, išlo napríklad o krádež alebo fyzické ublíženie. „Príhody sa líšili tým, že v niektorých z nich boli formulácie, ktoré jasne navodzovali zámer. Ľudia ich spravili úmyselne. Iné viedli k rovnakým výsledkom, ale išlo o výsledok náhodnej činnosti. Predstavte si to na príklade, že niekoho udriete – urobiť to môžete buď náhodou, lebo ste sa potkli, alebo zámerne, pretože ste sa pohnevali,“ hovorí Kanovský.

Autori zistili, že vo všetkých kultúrach brali ľudia ohľady na zámery aktérov priestupkov. Ale bola tam veľká rôznorodosť. Výsledky výskumu objasnil Kanovský takto: „Pre všetky kultúry platí, že v nich ľudia rozoznávajú zámer. Ale v niektorých berú pri morálnom usudzovaní do úvahy oveľa viac výsledok nejakého činu, napríklad udretia. Bez ohľadu na to, či ste niekoho udreli zámerne, alebo nie, škodu musíte nahradiť. Morálnosť činu sa posudzuje podľa reálnej škody. Hoci títo ľudia plne chápu, že ste konali nezámerne, aj tak príde trest a správanie považujú za nemorálne.“

„Niektoré východoázijské kultúry, ale čiastočne aj juhoamerické, zohľadňujú oveľa viac výsledok činu ako zámer. Platí to hlavne pre kultúru Yasawa z Pacifiku. V tejto a iných spoločnostiach zostane miera trestu a morálnosť či nemorálnosť činu rovnaká bez ohľadu na to, či tam bol zámer, alebo nie. Motivácie a zámery sa do udeleného trestu príliš nepremietajú. To je iba naša západná predstava, že vnútorné stavy sú automaticky univerzálne dôležité,“ dodal slovenský sociálny antropológ.

Poľahčujúce okolnosti

Aj pre poľahčujúce okolnosti platilo, že v odlišných kultúrach k nim ľudia pristupovali odlišne. Ide o okolnosti, ktoré ospravedlňujú spáchanie činu, ktorý by sme inak považovali za odsúdeniahodný. Poľahčujúcou okolnosťou je napríklad zabitie v sebaobrane.

Kanovský s kolegami si myslí, že zameranie sa skôr na výsledky našich činov ako na zámery je evolučne podmienené. „Keď niekomu spôsobíte reálnu ujmu, je vlastne jedno, či ste mali dobrý alebo zlý zámer, alebo či tam bola alebo nebola poľahčujúca okolnosť. Na fakte spôsobenej ujmy sa nič nemení,“ vysvetľuje Kanovský.

Vplyv individualizácie a kresťanstva

Ako si potom vysvetliť, že v západnej kultúre tak veľmi posudzujeme zámery a vôbec vnútorné pochody aktérov nejakého morálneho priestupku? Intuícia nám napovedá, že človek, ktorý zabije v sebaobrane alebo pod vplyvom alkoholu, si zaslúži iný trest ako chladný vrah, ktorý vraždu dlho plánoval.

„Za presun k preskúmavaniu vnútorných stavov môže skôr modernizácia a individualizácia našej spoločnosti, ešte predtým aj kresťanstvo. Skúmanie samého seba, introspekcia, sa u nás stala veľmi dôležitou. Ale pôvodné evolučné mechanizmy boli zamerané na hodnotenie sociálnych akcií a ich výsledkov, nie vnútorných stavov,“ myslí si Kanovský.

„Mnohé kultúry (platilo to aj pre tú našu v minulosti) považujú hĺbanie o mentálnych stavoch a zámeroch za neefektívne. Zohľadňovanie mentálnych stavov je dôležité skôr pri predpovedaní budúceho správania a príprave naň. Nie však na hodnotenie sociálnych akcií, ktoré už nastali a mali dôsledky, často zhubné.“

Oľutujú prehrešok

Autori sa pýtali aj na to, ako sa zmení reputácia aktérov morálnych prehreškov – či už ich spáchali zámerne, alebo nie. „Americká, ukrajinská a čiastočne aj iné kultúry ovplyvnené kresťanstvom mali tendenciu tvrdiť, že reputácia tých ľudí, ktorí robia zlé činy, sa neoslabí. Lebo tí ľudia to vraj oľutujú. Iné kultúry takúto koncepciu vôbec neuznávali,“ povedal pre Denník N sociálny antropológ.

Kanovského výskum ukazuje, ako veľmi je naše uvažovanie o morálke kultúrne podmienené. Univerzálne základy morálky síce existujú, ale nespočívajú v žiadnych všeobecných návodoch na správanie, ktoré by dodržiavali všetci ľudia na svete. Ide skôr o akési tendencie a predispozície, napríklad ku kooperácii.

„To, čo my mylne považujeme za univerzálne, je veľakrát iba produktom našej kultúry a historického vývoja. Ako je to zvyčajné vo vede, skutočné univerzálne a evolučne podmienené základy nášho správania a usudzovania musíme hľadať inde ako v bežných, kultúrne podmienených morálnych koncepciách nás samých, nech už sa nám zdajú akokoľvek samozrejmé,“ vraví odborník.

Dostupné z: doi: 10.1073/pnas.1522070113

Morálka

Teraz najčítanejšie