Zmier medzi Andrejom Babišom a ministerstvom vnútra nemá žiadnu právnu ani morálnu hodnotu

Autor je bývalý predseda Ústavného súdu

Začnem citáciou z uznesenia Mestského súdu Bratislava IV, ktorým bol schválený zmier medzi Andrejom Babišom a ministerstvom vnútra: „Súd je toho názoru, že navrhovaný zmier strán sporu sa neprieči hmotnému právu, a preto súd… schválil zmier, ako je uvedený vo výrokovej časti…“.

Podstatou výroku je to, že ministerstvo vnútra uznáva, že žalobca bol neoprávnene ako agent evidovaný v registračných protokoloch bývalej Štátnej bezpečnosti.

Skúsim po týchto dvoch úvodných vetách vysvetliť, čo ma na zmieri, ktorý je už právoplatne schválený, vyrušuje. Ako bývalého sudcu, právnika aj akademika.

Tisíc- a dvanásťtisíceurové analýzy zostali nedopovedané a nepoužité

Ministerstvo vnútra sa vybralo cestou zmieru po dvoch právnych rozboroch. Rozhodujúci bol záver. Malá šanca na úspech. Hrozba vysokých trov konania a iných nákladov. Inak povedané, v spore s Andrejom Babišom mal navrch žalobca.

Na kritiku popísaných papierov by nestačilo ani desať komentárov. Napokon, nie je až taká potrebná.

Iba jeden postreh. Odôvodnenie nálezu Ústavného súdu, ktorým boli zrušené predchádzajúce rozhodnutia okresného a krajského súdu v prospech Andreja Babiša, stačí na odmietnutie hrozby malého úspechu. K tomu pridajme obsah doterajších spisov a stanoviská Ústavu pamäti národa.

Lenže ministerstvo vnútra, isto poznajúc jediný zákonný predpoklad na schválenie zmieru, v zmysle ktorého súd zmier neschváli, ak je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, malo trvať na tom, aby analýzy potvrdili, že zmier navrhnutý žalobcom nie je v rozpore s takými predpismi. V skutočnosti – s celým platným právnym poriadkom Slovenskej republiky…

Chápem, taká časť analýzy by bola strastiplná. Odborník by sa musel komplexne venovať právnym predpisom, ktoré upravovali činnosť agentov Štátnej bezpečnosti, právnym normám prijatým po Nežnej revolúcii, ktoré sa zaoberali dôsledkami komunistického režimu, odboja, prenasledovaním občanov bývalej ČSSR, dôsledkami vyplývajúcimi zo zákona o pamäti národa, najmä zákonným povinnostiam a oprávneniam Ústavu pamäti národa. Navyše bolo by nevyhnutné vziať do úvahy právny názor senátu Ústavného súdu a výsledky doterajšieho dokazovania.

O tom sa v poskytnutých materiáloch nedočítame.

Škoda. Taký prístup by ich síce predražil, ale výsledky by stáli za to. Určite by prinajmenšom spochybnili súlad navrhovaného zmieru so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Sudkyňa mestského súdu, vcelku rozumne, po analýzach nesiahla, nie sú ani okrajovo spomenuté v uznesení. Pre jej rozhodovanie nemali žiaden význam.

Aj uznesenie mestského súdu je „napoly upečený chlieb“

Pozrime sa bližšie na „obal“ schváleného zmieru. Na uznesenie Mestského súdu Bratislava IV.

Súd rozhodne o tom, či uzavretý zmier schvaľuje; neschváli ho, ak je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi (nie so záväzným právnym predpisom, tak ako to súd nesprávne uvádza v bode 5 odôvodnenia, citujúc nesprávne § 148 ods. 2 Civilného sporového poriadku).

Časť vety: … „že navrhovaný zmier strán sporu sa neprieči hmotnému právu…“ je v jasnom rozpore s požiadavkou Civilného sporového poriadku. Zmier nesmie byť v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Nielen s hmotným právom. Vysvetlím. Hmotné právo je iba časť týchto všeobecne záväzných právnych predpisov. Zostáva ešte veľká skupina procesných a zmiešaných predpisov, ktorej sa v uznesení mestského súdu nedostalo žiadnej pozornosti. Vedome, nevedome, nevieme.

Taký nedostatok odôvodnenia uznesenia dosť spochybňuje jeho zákonnosť. Jej porušenie sa však za platného právneho stavu nedá napraviť. Kedysi to bolo možné.

Rozpor zmieru so zákonom o pamäti národa nevidí len ten, kto nechce

Problém schválenia zmieru medzi Andrejom Babišom a ministerstvom vnútra nespočíva len v tom, čo bolo napísané o nedostatkoch odôvodnenia, nesprávnej citácii Civilného sporového poriadku a odkaze iba na hmotné právo.

Vážnejším pochybením pri schvaľovaní zmieru je, že jeho obsah je dokázateľne v rozpore minimálne so zákonom č. 553/2002 Z. z. o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939 – 1989 a o založení Ústavu pamäti národa a o doplnení niektorých zákonov (zákon o pamäti národa).

Bez ohľadu na schválený zmier je totiž Ústav pamäti národa povinný (ale i oprávnený) podľa § 17 a nasledujúcich zákona o pamäti národa sprístupňovať všetky dokumenty v jeho pôsobnosti vrátane údajov o Andrejovi Babišovi. A v jeho pôsobnosti sa nachádza aj evidovanie žalobcu ako agenta v registračných protokoloch bývalej Štátnej bezpečnosti.

Táto povinnosť je súdne vynútiteľná.

Ďalšia ťažkosť je v tom, že schválený zmier úplne opomína to, že Ústav pamäti národa je samostatná právnická osoba. Z tohto dôvodu bolo povinnosťou súdu uvážiť rozpor zmieru s týmto autonómnym postavením Ústavu pamäti národa, ktorý eviduje a zjavne bude naďalej evidovať Andreja Babiša ako agenta. Rozpor je v tom, že sa schválením zmieru rozhoduje o vnútorných pomeroch a dokumentoch niekoho, kto nie je stranou sporu.

Zmier je nevykonateľný a bez akejkoľvek hodnoty pre Andreja Babiša

Zbytočne položíme otázku, či uznesenie súdu o schválení zmieru možno nútene vykonať voči Ústavu pamäti národa. Nie je to prípustné. Ide o samostatnú právnickú osobu, ktorá nebola stranou v spore končiacom posudzovaným zmierom. Takže nemá žiadnu vynútiteľnú povinnosť implementovať schválený zmier.

Zostručním. Schválený zmier je v rozpore s § 17 a nasledujúcich zákona o pamäti národa. Nebráni totiž tomu, aby Ústav pamäti národa bol povinný a oprávnený naďalej sprístupňovať všetkým oprávneným osobám údaj a dokumenty o tom, že Andrej Babiš bol evidovaný ako agent v registračných protokoloch bývalej Štátnej bezpečnosti.

Okrem toho uznesenie mestského súdu o schválení zmieru nemá z toho istého dôvodu „nárok“ ani na to, aby bolo zapísané v tej časti dokumentov, v ktorých sa nachádzajú údaje o tom, že Andrej Babiš bol agentom.

Ak by som bol advokátom žalobcu, isto by som ho upozornil na to, že takto schválený zmier nemá žiadnu právnu ani morálnu hodnotu. Žiadnym spôsobom ho neočisťuje, ba naopak, necháva otázku jeho pôsobenia ako agenta navždy otvorenú. A keďže podľa právnych analýz bola iba malá šanca, že by spor prehral, tak odporúčanie v ňom pokračovať by bola „dobrá rada nad zlato“. Ale to je len poznámka o tom, že ozajstná právna pomoc nemá spočívať v prístupe: uhádni, čo klient chce, a vyhovej mu.