Náš trojročný syn ťažko znáša narodenie sestry, odmieta režim a vybíja si zlosť na otcovi. Ako máme pracovať s jeho správaním?

S manželom sme rodičmi 3-ročného syna Félixa a čerstvo ročnej dcérky Olívie. Milujem svoje deti, od ich narodenia sa snažíme, aby medzi nás zapadali, aby sme boli parťáci a vychádzali si navzájom v ústrety. Syna som na narodenie sestričky pripravovala mesiace. Pozerali sme, ako kope, natierali bruško krémom a rozprávali sa, aké to bude, keď príde. Mal vtedy 2 roky.

Po príchode z pôrodnice sa tešil len chvíľu a potom akoby mal pocit, že mu prišla konkurencia, ochraňovala som ju v pomere jej veku ku Félixovmu. Vysvetľovala som mu a dohovárala, nebila som ho za to.

Teraz má už 3 roky a Olivka jeden. Je mu viac-menej hmotnostne rovnocenná a vedia si medzi sebou vybaviť veci – ručne stručne, ale stále v medziach normy. Snažím sa nerobiť medzi nimi rozhodcu a nevyhlasujem, kto za čo môže, ale hľadáme riešenie, aby boli obaja spokojní.

Problém je však v tom, že vidím na synovi, že máva návaly hnevu, zrazu sa z ničoho nič rozbehne a narazí do nás. Skočí, vedome ublíži a potom sa smeje. Odmieta akýkoľvek rituál spánku, jedenia alebo prechádzok, aký máme roky. V posteli podskakuje, pichá do očí a vykrikuje. No proste správa sa ako fagan, ktorého nikto nevychoval. Keď ho konfrontujeme s jeho správaním a chceme sa o tom porozprávať, v 50 percentách prípadov sa rozplače, ale nikdy nevysloví, či mu niečo vadí alebo žiarli. Len sa rozplače a potom sa tvári, že nič sa nestalo, rozbehne sa a hrá sa ďalej.

Manžel bol vždy slabší článok vo výchove, nevedel si s Félixom nastaviť hranice, tak si ho doslova vybral za obeť a vybíja si všetko na ňom. V dôsledku toho sa mu manžel vyhýba a Félix plače, keď s ním nemôže byť alebo keď ho neuspáva. V momente, keď príde, zas robí manželovi zle. Ťahá ho za tričko, vlasy, hryzie ho…. Ak ho vyzve na hru, agresívne odhadzuje hračky, skočí naňho a smeje sa, všetko ničí. Mám pocit, že sa to deje, len keď príde manžel. Nerozumieme tomu správaniu, ktoré prichádza plus-mínus raz mesačne a trvá niekoľko dní. Manžel to už nezvláda a začína sa špirála nervozity a agresie. Potrebovali by sme poradiť.

Simona, 26 rokov

Odpovedá psychologička Jana Ashford

Milá Simona,

medzi Vašimi deťmi je dosť malý vekový rozdiel, Váš Félix bol ešte maličký, keď sa Vám narodila Olivka. Aj keď mohol byť na jej príchod pripravený najlepšie, ako sa to dalo, stále to bol preňho šok a doteraz sa zjavne ešte len zžíva s tým, že má sestru, že už nie je jediné dieťatko svojich rodičov. To, čo opisujete, že sa medzi Vašimi deťmi deje, je celkom častá súrodenecká rivalita, ktorá patrí k takémuto veku detí a takémuto vekovému rozdielu. Je fajn, že v konfliktoch medzi deťmi nerobíte sudcu či policajta, ale sa snažíte hľadať konštruktívne riešenia.

Váš synček je zároveň v období, keď sú mnohé deti ešte v období vzdoru. Ľahko sa nahnevá, vie, čo by chcel a čo nie, ale nedokáže to ešte efektívne odkomunikovať. Zvládanie emócií je ešte slabé, čo je veku primerané. Smiech po tom, ako spraví niečo nevhodné, je zrejme uvoľnením napätia, ktoré cíti. Aj si uvedomuje, že robí niečo nesprávne, aj si nevie pomôcť – hľadá spôsob, ako dať svoje napätie von.

Čo by Félixovi mohlo dobre padnúť, je individuálna pozornosť jeden na jedného – hra s jedným rodičom, kým ten druhý je s Olivkou, výlet s tým druhým rodičom, kým prvý je s Olivkou… V týchto momentoch si môže naplniť svoje potreby a vďaka tomu byť potom pokojnejší a ústretovejší, keď bude aj spolu so sestričkou. Potrebuje si byť istý, že ho máte radi, aj keď pribudla zlatá sestrička, že stále je pre vás aj on veľmi dôležitý.

Takisto by mohlo pomôcť, ak by ste Félixovi pomohli dať jeho pocity do slov. Ak ich on sám nevie sformulovať, môžete sa skúsiť pýtať, respektíve navrhnúť nejaké možnosti: „Asi si sa nahneval, keď prišla Olivka a už sme sa nemohli sami hrať… Možno ti niekedy chýba byť so mnou len sám? Nepáčilo sa ti, keď…?“ Jednak ho tým naučíte vyjadrovať, čo cíti, jednak mu tým odkomunikujete pochopenie a prijatie jeho pocitov. Môžete tému súrodeneckej žiarlivosti alebo hnevu a iných emócií otvoriť aj cez detské knižky, ktorých už je teraz veľa dobrých aj na Slovensku.

Spomínate aj Félixov vzťah s Vaším manželom. Zdá sa, že Félix túži tráviť s tatinom čas, ale keď sú spolu, je nepokojný. Bolo by fajn, keby sa manžel nenechal odradiť a trávil aj tak so synom čas. Aby spolu robili aj pohybové aktivity – chodili von, na bicykel, do lesa, na ihrisko… Aby mal Félix možnosť dostať zo seba nervozitu pohybom a aby sa hrali aj fyzické hry, aby spolu pre zábavu zápasili a podobne. Mohol by to byť dobrý spôsob, ako sa priblížiť a zároveň dostať zo seba napätie.

Manžel zároveň potrebuje zadávať Félixovi hranice. Je možné, že niektoré z prejavov správania sú práve o tom, že synček testuje, kam až môže zájsť, respektíve si pýta, aby mu tatino hranicu určil. Aj my rastieme s našimi deťmi a učíme sa naše rodičovské zručnosti. Zadávanie hraníc je jedna z nich. Na to, aby sme sa to naučili, potrebujeme mať priestor a čas a takisto nám pomáha povzbudenie partnera.

Félix je ešte malý, veľmi formovateľný. Prajem vám, nech týmto obdobím prejdete čo najhladšie.