Európsku úniu neodmieta nikto, no každý od nej chce niečo iné. Reportáž z predvolebného Gruzínska

Auto poposkočí, až žuvačky značky Dirol vyletia z krabičky, z ktorej si klienti taxislužby môžu voľne brať. Vraj je to tak v Európe bežné.

Gruzínsky vodič hundre, potom nadáva, prediera sa rozbitými uličkami cez obytné domy. Zázračne prechádza cez vnútrobloky, ale znovu a znovu naráža na ulicu zatarasenú buď policajnými autami, alebo skupinkami mužov v uniformách aj bez nich, ktorí ho nekompromisne otáčajú. My sa na tom zabávame, on už menej.

Nekonečné zápchy sú dnes ešte nekonečnejšie než inokedy. Do cieľa v centre Tbilisi nás mladý Gruzínec s pravým kaukazským temperamentom dopraviť nedokáže a evidentne to vníma ako svoje profesijné zlyhanie. Ako keby za to mohol on.

Je sčasti zdrvený a sčasti rozzúrený. Vraj za to môžu „sedláci“.

Čo od nás vy Európania chcete?

Grandiózny predvolebný míting tri dni pred parlamentnými voľbami, ktoré sú v Gruzínsku aj v zahraničí vnímané takmer ako osudové, organizuje vládna strana Gruzínsky sen a zaplatil ho jej čestný predseda Bidzina Ivanišvili – najbohatší človek v regióne, bývalý premiér a neoficiálny vládca krajiny.

Táto demonštrácia, ktorá ochromila centrum mesta na niekoľko hodín, lacná nebola. Konala sa na Námestí slobody, kde stáli dve obrovité pódiá, na ktorých vystupovalo viacero umelcov – predovšetkým predstaviteľov gruzínskeho popu -, politikov a aktivistov. Rozdávali sa vlajky aj letáky a panovala viera vo „víťazstvo rozumu“ v sobotných voľbách.

„Prišli sme z Poti,“ smeje sa na mňa zlatom vyzdobenými ústami Goga, čerstvý dôchodca, v minulosti technik na stavbe. Viezli ho sem spolu s ďalšími desiatkami spoluobčanov z tohto gruzínskeho prístavu osem hodín. Úmorná cesta. Ale kto sa len tak zadarmo pozrie do Tbilisi?

Dôchodok má nízky – 200 lari, teda 68 eur. Pri gruzínskych cenách, ktoré v bežných obchodoch zodpovedajú tým našim, a napríklad mliečne výrobky v supermarketoch sú dvojnásobne drahšie, to na pokojnú jeseň života veľmi nevyzerá. Goga si musí privyrábať ako strážnik vozového parku svojho bohatého spoluobčana.

Manželka učí na základnej škole a prišla s ním, len práve teraz s kamarátkami chodí po obchodoch. V Tbilisi boli naposledy pred šiestimi rokmi.

„Pozrite,“ začne zoširoka a nahlas, aby prekričal prejavy politikov, ktorý vďaka dokonalému ozvučeniu doliehajú ďaleko za hranice námestia, takmer až k miestu, kde parkujú desiatky autobusov a mikrobusov.

Polícia to tu od rána organizuje, aby sa sem – na priestranstvo pri veľkej križovatke triedy Rustaveli a ulice Meraba Kostavu – všetky dopravné prostriedky vošli. Priviezli stovky, možno tisíce ľudí z celého Gruzínska, aby si mohli nakúpiť, prejsť sa po metropole a večer potom zatlieskať vodcovi Ivanišvilimu, jeho dvom synom, ministrom a straníckym funkcionárom.

Jeho synovia Cotne aj Bera Ivanišvili vystúpili na pódiu s emotívnym prejavom, ale veľké vášne v mnohotisícovom dave nevyvolali oni, ani nikto z umelcov, či už tancovali, spievali, bubnovali – skrátka snažili sa zo všetkých síl. Reper Bera dokonca predviedol svoj legendárny hit, ktorý napísal už v roku 2011 – Gruzínsky sen. Práve podľa neho sa volá strana jeho otca.

Ľudia, ktorí držia v rukách zástavku s číslom 41, pod ktorým je strana vedená na volebnom lístku, ju však nebudú voliť kvôli piesňam, tancom a sľubom, ale hlavne preto, že predstavuje to, čo poznajú. Tušia, čo sa od nej dá čakať, a to sa zdá byť v súčasnej neistej atmosfére to najlepšie. Ani v predvolebnom programe Gruzínsky sen neponúka nič zásadne nové, lepšie a pútavejšie.

Tohtoročná kampaň je založená na negovaní, strašení a sľuboch, že sa nič nezmení.

„Som presvedčený, že s podporou Gruzínskeho sna ochránime naše rodinné hodnoty, náš mier a našu svetlú budúcnosť,“ zvolá mladší miliardárov syn Cotne. „Som radový mladý Gruzínec“ – ani týmto výrokom dav nezabaví. „Existuje voľba medzi vojnou a mierom – vládnuca strana má dobré argumenty a ja s ňou súhlasím,“ ukončuje svoj prejav.

Ani miliardárovi synovia, ani slávni športovci a umelci hovoriaci z tribúny jeden po druhom pána Gogu z Poti nerozšantili. Vlastne prišiel na míting už rozhodnutý: „Pozrite, čo od nás vy Európania chcete? My sme Gruzínci, naši susedia sú Rusi, musíme to s nimi nejako urovnať a s vami spolupracovať tiež. Čo nás chcete vmanipulovať do vojny? Chcete, aby tu bolo to isté, čo na Ukrajine?“

Uistili sme ho, že nechceme, a spýtali sme sa, či mu jeho dôchodok stačí na spokojný život. Priznal, že nestačí.

Gruzínsky sen je pri moci dvanásť rokov. „Mohli by to robiť lepšie,“ pripúšťa Gogu. „Ale teraz nejde len o nejaký dôchodok, ale o to, či bude vojna,“ povie a vlažne zamáva vlajočkou.

Strach z vojny aj LGBTI+

Vojna je jednou z hlavných tém gruzínskej predvolebnej kampane. Vládni politici v posledných týždňoch svojim občanom opakovane tvrdia, že ak budú voliť proeurópsku opozíciu, bude musieť Gruzínsko vstúpiť do vojny proti Rusku. Alebo sa Rusi sami naštvú, že im ďalej a ďalej do „ich“ regiónu preniká Západ, a sami na Gruzínsko zaútočia. Tanky majú pripravené v okupovanej gruzínskej enkláve Južné Osetsko, 40 kilometrov od Tbilisi.

Teóriu o zatiahnutí Gruzínska do vojny proti Rusku veľmi podrobne rozobral práve Bidzina Ivanišvili v rozhovore, ktorý tento týždeň poskytol gruzínskej televízii Imedi.

Tvrdil v ňom, že západní partneri požadovali na jar 2022 po napadnutí Ukrajiny Ruskom od vtedajšieho gruzínskeho premiéra Iraklija Garibašviliho, aby otvoril druhý front. Aj keď údajne existovali odhady, že krajina nevydrží vzdorovať dlhšie než tri dni, prispela by vraj k oslabeniu Ruska a roztriešteniu jeho síl. Toto tvrdenie, ktoré márne, ale vytrvalo vyvracajú predstavitelia opozície, Gruzíncov vydesilo.

Platí to aj pre staršieho muža z Tbilisi. Na míting prišiel vraj sám, nikto ho neprehováral ani nepriviezol. Má tu stretnutie s kamarátom, ktorého neprehovárali, ale priviezli až z Kutaisi. Obaja sú radi, že sú spolu, a Gruzínsky sen volili už niekoľkokrát, takže mu dajú svoj hlas aj teraz.

„Sme malí,“ vysvetľujú jeden cez druhého, „chcete, aby sme bojovali po boku Ukrajincov? Ale keď nás Rusi (v roku 2008 – pozn. red.) prepadli, prečo sa niekto nepridal k nám? Ani vy, ani Ukrajinci. Vy nás pred Rusmi neubránite,“ vyhlási a ženy stojace okolo pritakávajú. Rozhodne vraj nedopustí, aby ich synovia a vnuci museli ísť do vojny. To sa vraj radšej s Rusmi nejako dohodnú. Veď sa vždy nejako dohodli.

„Všimnite si: je tu dnes nejaký chlap s náušnicou v uchu?“ pýta sa ma naliehavo až agresívne ženy okolo štyridsiatky. „Nie je,“ odpovie si vzápätí sama. „To vy tam máte chlapov s náušnicami. A to je akože normálne?“

Kým stihnem čokoľvek povedať, pridáva sa k nim okoloidúci chlapík s buldočkom. Pes má roztomilú tvár a na obojku srdiečka. „Viete, my sme Gruzínci. Gruzínci sú poriadni chlapi. Žiadni chlapci s náušnicami v ušiach alebo v nose! A u vás majú títo ľudia viac práv než my normálni,“ parafrázuje niektoré tézy, ktoré povedali politici na pódiu.

Téma náušníc je veľmi živá, pretože to tu počujem ako argument za posledné dni už niekoľkýkrát.

Unavení mladí a ich prezidentka

Skupinka mladých, zjavne unavených ľudí sedí pred parlamentom. Chúlia sa do vlajok EÚ. Nie je to najlepšie poznávacie znamenie pre určenie, kto ku ktorému táboru patrí, pretože na mítingu Gruzínskeho sna viali vlajky EÚ tiež.

„Oni sú pomätení,“ povie však otrávene dievča a kývne smerom k davu mieriacemu na Námestie slobody vypočuť si Bidzinu Ivanišviliho.

Študuje na vysokej škole. Hovorí po anglicky a po rusky vraj už ani nevie. Volá sa Líza.

„Nie, nie sú pomätení, na to ich je priveľa,“ opraví ju vedľa sediaci mladík Tato. „Len sa boja. A politici ich desia tým najhorším, čo môže byť – vojnou a homosexuálmi.“

Obaja mladí ľudia pomáhali organizovať veľkú demonštráciu na podporu opozície pred niekoľkými dňami aj mnohotisícové protivládne akcie na jar tohto roku. Boli na desiatkach demonštrácií. Žiadne výsledky svojho snaženia vraj zatiaľ nevidia.

Na poslednej demonštrácii demokratickej opozície prehovorila aj tvrdá stúpenkyňa eurointegrácie, prezidentka Gruzínska Salome Zurabišvili. Na Gruzíncov apelovala, aby nezišli z nastúpenej cesty a neverili lžiam a demagógiám.

Majú teraz naozaj namále, pretože po tom, čo gruzínska vláda prijala niekoľko sporných zákonov namierených proti neziskovým organizáciám, opozícii aj LGBTI+ ľuďom, Únia pozastavila pomoc tejto kaukazskej krajine a zabrzdila jej cestu k členstvu.

Bidzina Ivanišvili však svojich občanov upokojuje a tvrdí, že sa nič strašné nedeje. Európa aj USA vraj zase dostanú rozum. Väčšina jeho voličov mu verí – prieskumy vidia Gruzínsky sen ako jasného favorita, aj keď 50 percent ako v roku 2020 zrejme nezíska. A o moc sa bude musieť možno aj podeliť. Okrem iného s tými, ktorí pravidlá platné v Európe chcú čo najskôr zaviesť aj tu v Zakaukazsku.

Neberte deťom pohlavie

Vládni politici nevyzývajú na ustúpenie Gruzínska od eurointegrácie. Na predvolebnom mítingu Gruzínskeho sna to nikto ani nenaznačil. Keď vraj v EÚ prestanú s tým „vojnovým štvaním“ a „ničením starých dobrých tradícií“, tak bude všetko v najlepšom poriadku.

Ivanišvili hromží, že v sobotu sa v Gruzínsku bude bojovať o samotnú existenciu gruzínskeho štátu tak, ako ho vybudovali „naši predkovia“ a do modernej podoby ho doviedol práve jeho Gruzínsky sen. Je vraj potrebné nechať Kaukazu jeho zvyky, jedlo, mužskú tvár a vojenskú neutralitu.

Nedovoliť, aby gruzínski rodičia, „rovnako ako tí európski, dovoľovali svojim deťom, aby si v puberte menili pohlavie podľa rozmaru“. Ale zase by bolo dobré si zachovať bezvízový styk s Európou, rovnako ako s Ruskom a Čínou.

Všetko teraz funguje tak, ako má, tvrdí gruzínska vláda. Tak prečo to meniť. Stačí počkať, kým sa vojna o Ukrajinu skončí, a potom sa s Rusmi zase všetci začnú rozprávať. Gruzínsko to robí už teraz.