Keby volila len Bratislava, bolo by lepšie

Autor je bývalý poradca predsedu vlády

Keď sú politické strany v koncoch, zvyknú občanov a občianky „ohúriť“ nápadmi na zmenu volebného systému. Aj z aktuálnej programovej konferencie Hlasu vyšiel jeden takýto, a to bez bližšieho upresnenia. Predseda strany Šutaj Eštok potrebu zmeny volebného systému okomentoval týmito slovami: „O osude Slovenska nemôže predsa rozhodovať len Bratislava (…) Toto je spôsob, ako vrátiť moc do rúk ľuďom… Každý región musí mať priamo zastúpeného svojho poslanca v Národnej rade.“

A teraz sa pozrime, čo hovorí ústava, s malým dôvetkom, že chvalabohu za to, že sa rozpadnutej bývalej koalícii podarilo aspoň toto:

• Poslanci sú volení vo všeobecných, rovných, priamych voľbách s tajným hlasovaním podľa zásad pomerného zastúpenia.
• Za poslanca možno zvoliť občana, ktorý má volebné právo, dosiahol vek 21 rokov a má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky.
• Územie Slovenskej republiky tvorí pre voľby do Národnej rady Slovenskej republiky jeden volebný obvod.
• Podrobnosti o voľbách poslancov ustanoví zákon.

Vidí azda niekto v týchto ustanoveniach to, čo povedal Šutaj Eštok, že o osude Slovenska rozhoduje len Bratislava, že treba vrátiť moc do rúk ľuďom a každý región musí mať priamo zastúpeného svojho poslanca v Národnej rade? Ak človek nemá vidiny, nemôže to tam vidieť, lebo to tam nie je. Politickým stranám totiž nič nebráni v tom, aby na svoje kandidátky umiestnili ľudí z regiónov a trebárs aj úplne vynechali Bratislavčanov. Keď to vezmeme z tej sarkastickej strany, tak na to, aby bol parlament plný „huliakov“, sa nemusí ešte meniť volebný systém. Dá sa to dosiahnuť aj tým súčasným.

Vlky v ovčej koži?

Z vety predsedu Hlasu Šutaja Eštoka, že zmena volebného systému je spôsob, ako vrátiť moc do rúk ľuďom, implicitne vyplýva, že ľudia túto moc nemajú. Ale to je celkom chybná úvaha. Práveže ľudia moc majú. Nechcú si ju nechať vziať, chránia si ju a dávajú to najavo tým,

• že v čoraz väčšom počte chodia voliť;
• že sa počas volebného obdobia zapájajú do rôznych pripomienkových konaní k návrhom zákonov;
• že podpisujú petície;
• že vyvesujú čierne vlajky na hrady;
• že chodia na demonštrácie;
• že sa zúčastňujú na rôznych zbierkach vrátane tých za zachovanie slobodnej žurnalistiky;
• že blogujú, komentujú udalosti na sociálnych sieťach;
• že na divadelných predstaveniach bojujú za slobodnú umeleckú tvorbu…

Ak v tomto kontexte hmlistá požiadavka Hlasu na zmenu volebného systému nie je trápna, tak je nebezpečná, lebo namiesto posilnenia moci ľudu sa za ňou dá vytušiť pravý opak – jej „orbánovské“ oslabenie. A keď sme pri téme oslabovania moci občanov a občianok, rok štvrtej vlády Roberta Fica je práve rokom stupňujúcej sa konfrontácie s ľudovou mocou. Presnejšie, s jej nezávislými, slobodnými a kritickými prejavmi.

Ale keď sa na ten rok pozrieme z vyššej perspektívy, zistíme, že azda už každá spoločenská vrstva má svoje veľké obavy a úzkosti bez ohľadu na to, komu v politike drží stranu. Ľudia, ktorí preferujú slobodu, sa boja o demokraciu. Starí a chorí ľudia sa boja, že ich nebude mať kto v upadajúcom zdravotníctve liečiť, kto sa o nich postarať. Ľudia, ktorí majú hlboko do vrecka, sa boja Ficovho konsolidačného balíčka, rastu cien, inflácie. Ľudia, ktorí slobodne tvoria, sa boja, že im do tejto slobody hrubo zasiahne „machalovská“ moc.

Ľudia, ktorí požadujú spravodlivosť, sa boja vlády mafie a korupcie. Ľudia, ktorí majú strach z Ruska, sa boja, že vláda ich svojou politikou na všetky štyri svetové strany vyviaže z Európskej únie a NATO a navráti do područia Kremľa. Ľudia, ktorí sledujú vývoj verejných financií, sa boja štátneho krachu. Ľudia, ktorí majú racionálny prístup k svetu, sa boja dezinformácií a „kotlárovčín“. Ľudia, ktorí fandia vládnej koalícii, sa boja, že sa rozpadne.

Ľudia, ktorí sa desia násilia, sa boja, že atentát na premiéra bol len začiatkom. Ľudia, ktorí tužia po pokoji a poriadku, sa boja prehlbovania chaosu a konfliktov. Ľudia, čo prepadli kultu Fica, sa boja, že neustojí tlak opozície a padne. Ľudia, ktorí stoja za prírodou, sa boja, že ju tarabovia a kuffovia zničia. Ľudia, čo chcú rúbať stromy, poľovať na vlky a medvede, sa boja ochranárov a Európskej únie. Ľudia, ktorí chcú dobiehať životnú úroveň EÚ, sa boja čoraz väčšieho zaostávania…

Takže, ak je tu ešte niekto bez obáv a úzkostí, nech sa hlási u súdruha Žinčicu.

Ach, tie regióny

Ak sa vrátime k požiadavke Hlasu (ale i KDH) na zmenu volebného systému, tak taký volebný systém neexistuje, ktorý by načrtnuté obavy a úzkosti odstránil alebo aspoň znížil ich teplotu z bodu varu na trebárs päťdesiat únosných stupňov. Vo volebnom systéme, ktorý údajne dostatočne nezohľadňuje záujmy regiónov, problém určite nie je. V tejto súvislosti prichádza na um dokonca taká rúhavá myšlienka, či to nie je vlastne naopak, že či tá hĺbka a šírka spoločenského nepokoja a rozkladu nie je spôsobená práve tým výrazným zastúpením regiónov vo vysokej politike.

Veď si len zaspomínajme: aj vtedy, keď významne prehovorili regióny (HZDS, SNS), sa rozpadlo Československo – celkom funkčná federatívna republika s dobrým historickým ukotvením i dobrou európskou perspektívou. Inými slovami a obrazne, keby volila len Bratislava, Slovensko by bolo mnohých úzkostí a obáv ušetrené. V praktickej politike to znamená nefantazírovať o účelových zmenách volebného systému, ale staviť na regionálnych lídrov, ktorí majú za sebou hodnoverný príbeh a dokážu vzbudiť v ľuďoch dôveru. To je výzva najmä pre demokratické a proeurópske sily. Toľko vyhrotených obáv a úzkostí po prvom roku novej vlády sme tu totiž dávno nemali. Ak vôbec.