Ak si zvolíte tých druhých, bude vojna. Prečo v gruzínskych voľbách uspeli vládni populisti

O tom, že v Gruzínsku neprebehli najčestnejšie voľby na svete, niet pochýb. Sprevádzalo ich zastrašovanie, kupovanie si voličov aj násilnosti vo volebných miestnostiach. To, či sú výsledky skreslené, sa však dá len odhadovať.

Jedna istota by tu však bola: Európskej únii sa rovnako ako v Moldavsku nedarí vzdorovať ruskej propagande, nechápe ani miestne „odchýlky od európskych noriem a zvyklostí“, nevie zrozumiteľne hovoriť s ľuďmi s iným kultúrnym zázemím, nechala sa zatiahnuť do vnútropolitického boja a stojí dnes na strane jedného zo znepriatelených táborov – proeurópskych intelektuálov a mestského obyvateľstva.

Skrátka, EÚ pôsobí často veľmi nešikovne. Jej príťažlivosť sa obmedzila na bezvízový styk a dotácie, podporu neziskoviek a sexuálnych menšín. Čo vôbec neznamená, že nerobí nič iné. Len to v Gruzínsku mnohí nevidia a mnohí ani vidieť nechcú.

Podľa údajov zverejnených gruzínskou ústrednou volebnou komisiou dopadli sobotné voľby jednoznačne – zvíťazila vládna strana Gruzínsky sen so skoro 55 percentami, spojená proeurópska opozícia zostala pod 40 percentami. Ako však bude vyzerať budúci gruzínsky parlament, zatiaľ nevie nikto – 88 kresiel obsadia ľudia oligarchu a vodcu Gruzínskeho sna Bidzinu Ivanišviliho, zvyšok zrejme zostane prázdny. Opozícia výsledok volieb neuznala a poslanecké mandáty odmieta.

Viacero domácich aj zahraničných pozorovateľských misií upozornilo na toľko porušení zásad slobodných a demokratických volieb, že by to stačilo na ich zrušenie. Lenže situáciu v Gruzínsku má pevne rukách jeden muž a jeho tím – Bidzina Ivanišvili a víťazný Gruzínsky sen. Tí sa nič rušiť nechystajú. Naopak, oslavujú a jasajú.

Oslovili sme gruzínsku sociologičku a politológa, aby zhodnotili výsledok „osudového hlasovania“, ako niektoré médiá nazývali tieto parlamentné voľby, a vysvetlili, prečo a ako k nim krajina ležiaca v bývalom sovietskom Zakaukazsku dospela. Obaja sa zhodujú v jednom: falšovanie, vyhrážanie aj podplácanie sa vyskytli, ale či by bez toho opozícia zvíťazila, vôbec nie je isté. Opozičné sily boli pôvodne rozdrobené, rozhádané a pred voľbami sa narýchlo zjednotili za pomoci prezidentky Salome Zurabišvili.

„Na výsledkoch volieb sa podieľali tri faktory: Po prvé: drsné nezákonné metódy zo strany vládnej strany, neprípustný tlak na voličov, kupovanie hlasov, pripúšťam aj manipuláciu s elektronickým hlasovacím zariadením. Po druhé: propaganda Gruzínskeho sna založená na hesle ‚Volíme mier a stabilitu‘. A po tretie: opozícia mala omnoho menej zdrojov než vládna strana. Nezmohla sa na efektívnu kampaň, hlavne mimo veľkých miest,“ hovorí profesor politológie na Ilijskej štátnej univerzite v Tbilisi Ghia Nodia, bývalý gruzínsky minister školstva a vedy.

Bude však podľa neho len veľmi ťažké dokázať, že práve toto malo rozhodujúci vplyv. „Nie je to vylúčené, ale nie je to isté,“ pripúšťa.

Popredná gruzínska sociologička Marina Muschelišvili, expertka na transformáciu postsovietskych krajín a spracovanie sociologických dát, pôvodne vyštudovala matematiku a mechaniku na Moskovskej štátnej univerzite. Výsledok volieb ju prekvapil: „Podľa sociologických prieskumov mala spojená opozícia získať viac než Gruzínsky sen. Ale to sa nestalo. Vládnuca strana prehrala v Tbilisi, ale drvivo zvíťazila v chudobných, od moci závislých a apolitických regiónoch.“

Stratégia kra

Gruzínsky vidiek skutočne hlasoval inak než Tbilisi. Menej vzdelaní ľudia ľahšie podľahli jednoduchej rétorike vládnej strany, ktorá hlásala: keď si nezvolíte nás, ale tých druhých, bude vojna. My zaručujeme pokoj, mier a stabilitu, žiadne hrdinstvo a prudké pohyby nie sú na programe dňa.

Voliči Gruzínskeho sna sa obávajú, že príliš rýchly vstup do EÚ by mohol nahnevať Rusko. A to by potom podľa obáv mnohých naložilo s Gruzínskom rovnako, ako teraz nakladá s Ukrajinou.

„Bola to voľba medzi Európou a mierom, nie medzi Európou a Ruskom. Takto tu nikto neuvažuje. Voľte nás, volíte mier, bolo hlavné motto volieb,“ usudzuje profesor Nodia.

„Nakoniec, obyvateľov možno čiastočne pochopiť. Agresia proti Ukrajine potvrdila dve veci: zase by nám nikto nepomohol ako v roku 2008, keď na nás Rusko zaútočilo. A po druhé – Rusko je schopné všetkého,“ dodáva.

Podľa Muschelišviliho úspech vládnej rétoriky zodpovedá tradičnému rozdeleniu gruzínskej spoločnosti: „V Gruzínsku vždy boli hrdinovia, ktorí bojovali za svoju krajinu, a roľníci, ktorí volili stratégiu kra – vietor zafúka, vetvičky sa ohnú, potom fúkať prestane a narovnajú sa. Možno sme vďaka tomu prežili všetky tie dramatické stáročia. Možno to je racionálne, ale mne sa takto žiť nechce. Je to postoj malých ľudí.“

Z výskumov vyplýva, že takto uvažujú a voličskú základňu vládnej strany tvoria okrem obyvateľov vidieka aj štátni zamestnanci. Lenže tých je aj na vidieku veľa – v dostatočnej miere tu neexistuje malý a stredný súkromný biznis, a väčšina obyvateľov je tak závislá od zamestnávateľa, ktorým je často práve štát.

Mesto sa učí po anglicky

„Ukazuje sa, že tridsať rokov nám nestačilo na to, aby sme dokázali našu ekonomiku pretransformovať. Ľudia nemajú nezávislý príjem, ktorým by neboli pripútaní k vrchnosti. A tak ju volia,“ konštatuje sociologička. „Pritom inflácia je strašná a ceny rýchlo rastú. Je draho a ľudia to musia cítiť. Zlepšenie životnej úrovne na dátach nevidíme.“

Ibaže ani opozičné strany vo svojich programoch nič v oblasti ekonomických reforiem neponúkali – a ich predvolebná rétorika bola založená na negácií, populizme a polarizácii.

A tak časť mestského obyvateľstva stavila na Západ, kam ho opozícia mala doviesť. Na uliciach Tbilisi sa dnes už ťažko stretnete s mladým Gruzíncom, ktorý vie po rusky. Zato hovoria po anglicky.

„Mestskí Gruzínci posielajú svoje deti do západných škôl – a preto volia opozíciu, ktorá keď už nič iné, tak sľubuje rýchlu cestu do EÚ. Európa pre Gruzíncov však nie je hodnotový projekt, ale kariérny a ekonomický,“ vysvetľuje Muschelišvili.

Avšak aj voliči Gruzínskeho sna, ktorých sme oslovovali vo volebných miestnostiach, sa dušovali, že chcú vstúpiť do EÚ. Len tak nejako pomaly, po svojom, aby to nikoho – rozumej Rusko – nenahnevalo.

Dokonca ani voliči, ktorí na EÚ otvorene nadávali, nikdy nevyjadrili podporu Rusku či chuť vrátiť sa do jeho područia.

„Tí, čo hlasujú za Gruzínsky sen, sa nesmierne urazia, keď im poviete, že sú za Rusko. Sú to skôr antiglobalisti, patrioti ‚veľkej gruzínskej identity‘, pravoslávneho kresťanstva, morálnych rodinných hodnôt. Ale to nie je čisto proruská orientácia. Môžu chcieť obchodovať s Ruskom, ale rozhodne chcú zostať Gruzíncami,“ myslí si Muschelišvili. „Väčšina obyvateľstva chce skrátka byť súčasťou EÚ a to sa týka aj voličov Gruzínskeho sna.“

Ako sa líšia demonštranti oboch táborov

Na prvý pohľad je však zjavné, že demonštranti na zhromaždeniach proeurópskej opozície a účastníci mítingov vládnej strany sú odlišní ľudia. Potvrdzujú to aj sociologické dáta.

„Gruzínsky sen prichádzajú častejšie podporiť tí, čo by v USA obdivovali Trumpa: sú konzervatívni, menej vzdelaní, bývajú na dedinách a v malých mestách. Živia sa prevažne fyzickou prácou,“ odvoláva sa na svoje výskumy Muschelišvili.

„V minulosti to tak nebolo. Teraz sa tábory rozdelili podľa sociálnych a ekonomických ukazovateľov. Ľudia hlasujúci za Gruzínsky sen sú tí menej vzdelaní, ktorí sa nechcú otvoriť svetu. Oni sa ho boja. Za opozíciu hlasuje hlavne vzdelaná mládež,“ vysvetľuje sociologička.

Podľa ďalších gruzínskych expertov sa na neúspechu „európskej idey“ v Gruzínsku podieľa čiastočne EÚ sama. Začiatky diskreditácie siahajú už do obdobia vlády na Západe slávneho a obdivovaného prezidenta a „otca reforiem“ Michaila Saakašviliho, ktorý dnes sedí v gruzínskom väzení.

EÚ si v Gruzínsku pokazila reputáciu

„Saakašavili nebol a nie je demokrat. Je to taký náš maličký Trump. Lenže nad ním držal ochrannú ruku Západ,“ kritizuje sociologička nepochopenie situácie v Gruzínsku a presadzovanie demokracie nedemokratickými, dokonca kriminálnymi metódami. „Dnes sa mnohí Gruzínci boja viac návratu Saakašviliho než Ruska a EÚ sa stala v očiach obyvateľstva jeho spolupáchateľom.“

Niet divu, že v roku 2012 Gruzínci oligarchu Ivanišviliho vítali ako priaznivú zmenu po období klanových vojen, represií a neúspešnej vojny o Južné Osetsko, za ktorú dodnes mnohí vinia Saakašviliho.

Ivanišvili bol dlho považovaný síce za podivína s extravagantnými maniermi, ale aj za človeka, ktorý budúcnosť Gruzínska vidí v EÚ. Nikto z politológov nám nedokázal odpovedať na otázku, prečo sa na jar tohto roku zrazu v jeho očiach stal z Európy strašiak, súčasť akéhosi svetového sprisahania homosexuálov a vojnových štváčov, ktorí chcú Gruzínsko obetovať a poštvať proti Rusku. A prečo pretlačil v parlamente diskriminačné zákony o zahraničnom vplyve a propagande LGBTI+.

„Tvrdí napríklad, že ho Európania nútili, aby na jar 2022 otvoril druhý front, odľahčil tak Ukrajinu a potom z Gruzíncov urobil partizánov, ktorí budú vzdorovať Rusku. On tomu asi verí. Vidí za všetkým akýsi svetový vojnový výbor, ktorý chce Gruzínsko zatiahnuť do vojny. A on, Bidzina, mu vzdoruje,“ opisuje uvažovanie Ivanišviliho profesor Nodia.

„Nečastoval Putina vulgarizmami ako Saakašvili, bol v rokovaniach s Rusmi konštruktívny, bol konzervatívec, ale nebolo na tom nič protieurópske,“ konštatuje Muschelišvili. „Myslím si, že on vlastne chce demokraciu, ale nevie, čo to je. Nevie, ako v nej žiť. Je to politický ignorant.“

„Keď predtým navrhol nejakú hlúposť, jeho tím mu vysvetlil, že toto sa v demokracii nerobí. Lenže teraz okolo seba už nemá nikoho, kto by ho miernil. Prepadol sa rovnako ako Putin do izolácie, stratil kontakt s realitou. Možno si doteraz myslí, že dovedie Gruzínsko do EÚ. Len si počká, kým sa Európa upokojí, ‚zorbanizuje‘ sa. Kým Európa príde k Bidzinovi,“ vysvetľuje sociologička.

Kúpil si štát ako firmu

Podľa profesora Nodiu však Ivanišvili už do EÚ nemieri: „V poslednom období sa otvorene obracia ruským smerom. Samozrejme, tvrdí, že v roku 2030 vstúpime do EÚ, ale to je absurdné, keď sa pozrieme na to, čo v skutočnosti robí.“

Ani podľa Nodiu sa tak Ivanišvili nesprával vždy. „Postupne však vytvoril akúsi volenú monarchiu, kde o všetkom rozhoduje jediný človek, ostatní sú jeho asistenti. On si vždy myslel, že si Gruzínsko kúpil ako firmu a teraz ju bude riadiť. Je to jeho biznisový projekt.“

Podľa sociologičky po voľbách hrozí, že Európa sa právom od Gruzínska odvráti, a uvoľní tak miesto veľkému susedovi: „To, že sa v Gruzínsku usídli autoritársky režim a ono sa obráti na východ, nielen k Rusku, ale aj k Ázii ako takej, nemusí nutne znamenať pre obyvateľstvo z ekonomického pohľadu ujmu. Ľudia to asi cítia. Môžu si povedať: Obetujeme nejaké tie ľudské práva, ktoré ani veľmi nemáme, ale bude sa nám dariť lepšie ekonomicky. Síce som to od Gruzíncov nečakala, ale zdá sa, že sa to deje.“

Ivanišvili vydesil Gruzíncov nielen vojnou, ale aj údajným vytláčaním „normálnej“ väčšiny LGBTI+ komunitou.

Práva sexuálnych menšín sú v Gruzínsku nepochybne dlhodobo porušované. Väčšinová spoločnosť však vníma tlak Európy na riešenie týchto problémov ako nemiestny. V predvolebnej kampani sa z LGBTI+ stala hlavná téma.

Strach z mužského mlieka

„EÚ urobila chybu, keď práve na túto tému tlačila aj v Gruzínsku. Je to proces a preskočiť niektoré etapy sa nedá,“ hovorí Muschelišvili.

Aj podľa profesora Nodiu hral boj za práva LGBTI+ hneď po vojne ústrednú rolu v kampani: „Bidzina napríklad tvrdí ľuďom, že muži budú tiež mať mlieko rovnako ako ženy. Asi tomu väčšina Gruzíncov neverí, on to hovorí tiež trochu so zveličením, ale predsa len to odstrašujúci vplyv má. Na ruku mu hralo, že je tej propagácie genderu a LGBTI+ naozaj na Gruzínsko veľa a prechádza do absurdných podôb. Niektoré skupiny sa správajú ku konzervatívnejším občanom agresívne, vyzývavo, ale demokracia toto jednoducho prináša. Len u nás to bolo zneužité.“

Aj keď vládna strana pred voľbami vykresľovala Európu ako útočisko pre LGBTI+ a vojnového štváča, túžba stať sa členom EÚ neopadá. „Potrebujeme EÚ ako bezvízový projekt. Ale nič viac. Sme hrdí a suverénni a ako takých nás musíte prijať,“ tlmočí predstavu vládnej strany o spolupráci s EÚ profesor Nodia.

Čo bude po voľbách? Nikto z expertov na túto otázku nedokáže presne odpovedať. Prezidentka Zurabišvili sa napríklad bojí, že bude uväznená. Ani to profesor Nodia nevylučuje: „Bidzina rád posiela svojich odporcov do väzenia. Je schopný zavolať ministrovi vnútra a povedať mu: ‚Hej, tu toho mi posaď za mreže‘.“

Napriek tomu ani on, ani sociologička Muschelišvili necharakterizujú Gruzínsko ako totalitnú krajinu. Opozícia sľubuje protesty, Gruzínsky sen zase zákaz opozičných strán a mimovládnych organizácií.

Gruzínska vláda v nedeľu večer oznámila, že v žiadnom prípade neuvažuje o obnove diplomatických vzťahov s Ruskom. Pokým neodíde z okupovaných enkláv Južného Osetska a Abcházska. A tiež že v pondelok v Tbilisi privíta toho, kto Gruzínskemu snu ako prvý zablahoželal k víťazstvu – maďarského premiéra Viktora Orbána.