Jediná dobrá vec, čo zostala po Stalinovi na Ukrajine. Vetrolamy môžu na fronte rozhodovať o víťazstve alebo prehre

Píšu Alex Horton a Serhij Koroľčuk, článok zverejňujeme so súhlasom The Washington Post.

Hlaveň ukrajinskej húfnice vykúkala z lístia len natoľko, aby mohla zamieriť na ruské pozície vzdialené niekoľko kilometrov. Posádka sa pripravila na paľbu.

„Páľ!“ zakričal člen posádky zlomok sekundy predtým, ako potiahol za šnúru na húfnici M101 americkej výroby a vyslal do vzduchu delostrelecký granát. Strelec odhodil dymiacu nábojnicu a do zápisníka si zapísal ďalší zásah.

Všetko, vďaka čomu sa táto paľba mohla uskutočniť – úkryt pred dronmi, čas a priestor potrebný na vybudovanie opevneného bunkra a cesta, ktorá k nemu vedie –, má korene v plánovanom poľnohospodárstve zo sovietskych čias.

Rady stromov, známe ako vetrolamy, boli pred desaťročiami vysadené na celej východnej a južnej Ukrajine, aby spevnili priľahlé polia a pomohli znížiť eróziu pôdy spôsobenú prudkým vetrom.

V moderných bojoch v ukrajinskej stepi, kde je takmer nemožné ukryť sa pred sústavným sledovaním dronmi, sa vetrolamy stali jedným z najcennejších terénnych prvkov, o ktoré ruské a ukrajinské jednotky bojujú.

Vojakom poskytujú útočisko, kde sa môžu zhromaždiť pred útokom, kryť sa pred nepriateľskou paľbou alebo v tichých chvíľach počúvať vietor, ktorý sa preháňa vo vetvách.

Kontrola nad strategickými vetrolamami môže podľa vojakov rozhodovať o víťazstve alebo prehre na bojisku.

„Línia stromov znamená život,“ povedal člen delostreleckého tímu v 15. brigáde Národnej gardy. V súlade s ukrajinskými vojenskými protokolmi uviedol len svoje krstné meno Olexandr.

Dedičstvo z čias Stalina

Hoci prvé línie stromov boli navrhnuté už v 19. storočí s cieľom zastaviť degradáciu pôdy, vetrolamy vysadené naprieč stepami vznikli až za čias sovietskeho vodcu Josifa Stalina.

Valentyna Movčanová, riaditeľka Ústavu biomedicínskych technológií na Ukrajinskej univerzite, to označuje za „možno jediné pozitívne dedičstvo, ktoré nám zostalo z tých hrozných čias“.

„Ktosi povedal ‚Otcovi národov‘, že len výsadbou lesných pásiem je možné dosiahnuť 30-percentné zvýšenie úrody – a to je pravda,“ hovorí a opisuje, ako potom Stalin zmobilizoval obrovské množstvo ľudí na ich výsadbu.

Okrem ochrany vrchnej vrstvy pôdy boli pásma stromov taktiež užitočnou zásobárňou biodiverzity – stali sa domovom opeľovačov a dravcov, ktoré vyživovali plodiny a chránili ich pred škodcami.

V súčasnej vojne sa vetrolamy ukázali ako cenné naprieč celým frontom, najmä však vo vidieckych oblastiach, kde je príliš málo budov alebo boli zrovnané so zemou pri delostreleckých útokoch.

Jeden z vojakov hovorí, že ak by ich pred desaťročiami nevysadili, teraz by vojaci na oboch stranách pravdepodobne museli kopať zákopy o niekoľko metrov hlbšie, len aby sa mali kde ukryť.

Ukrajinský dronový tím zo 68. brigády v Luhanskej oblasti vlani na jeseň v sprievode reportérov Washington Postu odišiel na okraj vetrolamu a usadil sa tam, aby plnil svoju misiu a útočil na neďaleké ruské jednotky.

Niekoľko metrov široký vetrolam slúžil ako krytý chodník pre vojakov smerujúcich na frontovú líniu alebo odchádzajúcich na krátky oddych.

Stromy poskytovali úkryt, ale oblohu nad nimi križovali ruské vrtuľníky a drony, ktoré si boli isté, že niekde v kroví číha nepriateľ. Vnútri vetrolamu sa ozývali občasné raketové a delostrelecké údery, čo bola zjavná snaha ruských síl o náhodný zásah.

Vzácny moment spojenia s prírodou

15. brigáda teraz zvažovala niekoľko faktorov, kým si vybrala miesto pre svoje húfnice v rámci misie v Doneckej oblasti. Jej cieľom bolo obmedziť ruský postup pri meste Selydove.

Pri čaji a káve za malým dreveným stolom diskutovali o umení správneho výberu vetrolamu pre delostreleckú jednotku.

Veliteľ zvyčajne dostane od svojho nadriadeného rozkaz o všeobecnej polohe a smere paľby a potom vyhľadáva vhodné miesta. Vojaci hovoria, že široké a husté vetrolamy sú cenné, pretože poskytujú viac možností na ukrytie vozidiel a vybavenia.

Vojaci sa potom zakopú do pôdy, aby pripravili zbraň a vytvorili si vlastný úkryt maskovaný polenami a hlinou.

Prístrešok 15. brigády mal hlinené steny a bol dosť veľký na to, aby sa doň zmestili dve poschodové postele a hromada elektroniky. Na jednom konci visel kalašnikov.

Olexandr a jeho kolega zo zbrojného tímu Vitalij kontrolovali nabitie batérií na ručných detektoroch dronov. Vysvetľujú, že zariadenia s prezývkou Candy zablikajú a zavibrujú so správou, aký typ dronu zachytili v okolí, ale nedokážu rozlíšiť priateľské drony od nepriateľských.

Ak sú frontové línie statické, vojaci môžu na takejto pozícii zotrvať aj niekoľko mesiacov. Keď však niektorá zo strán získa územie, musia sa rýchlo premiestniť. A keď ruské sily zistia, kde vo vetrolame sa Ukrajinci nachádzajú, je len otázkou času, kedy ich zasypú paľbou, čo ich prinúti ustúpiť.

Najvhodnejšie vetrolamy majú určité prevýšenie, tvrdí delostrelec Maxim. Vrcholy kopcov poskytujú silnejší rádiový signál pre drony a pomáhajú pešiakom strieľať na nepriateľov zhora.

Dodáva, že ruské a ukrajinské jednotky niekedy zúrivo bojovali o kontrolu najcennejších vetrolamov, pričom každá strana si uvedomovala výhodu, ktorú môžu poskytnúť.

Keďže Rusi pokračujú v ofenzíve v Donecku, vetrolamy im ponúkajú užitočný priestor na zoskupovanie síl pred útokmi.

„Je to výhoda aj nevýhoda zároveň,“ vraví. „Nepriateľ ich využíva rovnakým spôsobom.“

Pre niektorých vojakov tieto pásma stromov ponúkajú aj vzácny moment spojenia s prírodou uprostred vojny. Niektorí poznamenali, že je pokojnejšie byť v lese ako v zablatenom zákope vystavenom živlom a nepriateľskej paľbe. Vojaci pozorovali divoké psy, bažanty a sovy, ktoré si razili cestu pomedzi stromy.

Jeseň znamená blížiaci sa odchod

Delostrelecká posádka vystrelila ešte niekoľko nábojov a popoludní si sadla na ďalší čaj, chránená pred pohľadmi maskovacou sieťou.

Zrazu sa ozvalo bzučanie Candy. „FPV!“ zakričali vojaci a varovali, že v oblasti bol zaznamenaný jednosmerný útočný dron. Jeden z vojakov zdvihol pušku a nabil ju.

Dron napokon preletel okolím bez incidentu a po niekoľkých minútach vojaci obnovili občasnú delostreleckú paľbu. Ak by spozorovali nepriateľské ciele, boli pripravení do pár sekúnd začať intenzívnejší útok.

Rusi podľa vojakov nevedia, kde presne sa jednotka nachádza, čo jej poskytuje nejaký čas do budúcnosti.

Chlad prenikajúci cez stromy však znamená blížiaci sa koniec zotrvania na tejto pozícii. Listy začali s príchodom jesene žltnúť a čoskoro zrednú, čo prinúti vojakov nájsť si iné miesto na umiestnenie húfnice.

Sústavné ostreľovanie navyše zvyšuje pravdepodobnosť odhalenia. Prudké výbuchy tiež výstrel za výstrelom oslabujú krytie.

„Paľba!“ zakričal člen posádky. Okolie sa otriaslo a na zem dopadlo niekoľko listov, ktoré tak už neposkytujú kamufláž.