Vedec v Holandsku: Slováci väčšinu peňazí na vedu splachujú do záchoda, mnohí sa na ňu iba hrajú

MICHAL MOKRÝ sa narodil v roku 1982, vyštudoval Lekársku fakultu UPJŠ v Košiciach, kde sa stal Študentskou osobnosťou Slovenska za lekárske vedy a farmáciu. V roku 2007 odišiel na doktorandské štúdium do Holandska na Utrecht University. Pracuje ako vedec na pediatrickej klinike v Utrechte, kde sa zameriava na zápaly čreva. Je spoluautorom približne 40 publikácií (vrátane článkov v Cell, Nature, Nature Methods, Cell Stem Cell, Cell Reports, Immunity, EMBO journal, Nucleic Acids Research, Gastroenterology). Je ženatý, má jedno dieťa.

Zo Slovenska ste navždy odišli už dva týždne po promóciách. Čo sa stalo?

Veda ma zaujímala už počas vysokej školy, so spolužiakmi sa nám už vtedy darilo pravidelne publikovať práce v karentovaných časopisoch. Prekážalo mi však, že všetko sa robilo len na kolene. Iná vec je, že v tom čase som ani len netušil, že veda sa dá robiť aj inak.

Rok pred koncom školy som sa dostal na tri mesiace do Holandska, kde som zrazu videl špičkové laboratórium. Pochopil som, ako veľmi zaostávame za svetom a že ak ostanem doma, nikam sa neposuniem. Od tej chvíle mi bolo jasné, že musím ísť von.

S vedcami na Slovensku ste v kontakte dodnes. Čo vám hovoria?

Najviac ich trápi nedostatok peňazí na výskum, frustrácia, že nech robia, čo chcú, aj tak to nikam nevedie, a tiež problémové vzťahy na pracoviskách. Samé žabomyšie vojny, ktoré v Holandsku prakticky nepoznám.

Vedec Matúš Maciak z Karlovej univerzity mi spomínal, že vedecká sféra na Slovensku je orientovaná najmä na kvantitu, teda na publikovanie čo najväčšieho počtu odborných článkov.

A má pravdu. Aká však musí byť úroveň takýchto článkov? Mnohé sú naozaj zbúchané len preto, aby sa vykázali čísla, pretože existuje množstvo časopisov, ktoré sa síce tvária vedecky, ale zverejnia hocakú hlúposť.

Keby ste videli, koľko takých indických a čínskych periodík existuje, žasli by ste. Stačí im poslať kompilát, náhodne vytvorený cez Google, zaplatiť 100 eur a máte istotu, že to vyjde. Bude to mať dokonca pridelené čosi ako ISSN, len reálny prínos pre vedu bude nula celá nič.

Sú vôbec problémom slovenskej vedy peniaze? Nie jej skostnatenosť?

Peniaze problémom sú, ale ani zďaleka nie hlavným. Ak by teraz nový minister školstva nalial do slovenskej vedy raz toľko, stále to bude o ničom. A ak by do nej rovno nalial aj desaťnásobok súčasného rozpočtu, výsledok bude stále hanebný.

Prečo?

Lebo každé euro, ktoré ide do vedy na Slovensku, je využívané oveľa neefektívnejšie ako vonku. A nemyslím tým Holandsko, Slováci to totiž robia horšie aj od vlastných susedov. Povedzme si to otvorene – mnohí sa na vedu iba hrajú.

Aj vedec vo Švédsku Matúš Soták však tvrdí, že v investíciách do vedy Slovensko predbiehajú už aj balkánske krajiny.

Samozrejme, nemýli sa, sme na chvoste, nič to však nemení na tom, že ešte aj z toho mála, čo investujeme, vyprodukujeme po prepočte na jedno euro menej ako Čech, Maďar, Poliak či Nemec.

Totálne nám totiž zlyhávajú elity, ktoré majú vedu ťahať a určovať, čo je momentálne top, teda veci, na ktoré sa treba sústrediť. Neklamme sa, že máme dobrý onkologický výskum, keď to je nezmysel. Pravda je taká, že máme slabý biomedicínsky výskum ako celok.

Z čoho vychádzate?

Na prstoch jednej ruky spočítate kliniky, ústavy a vedecké skupiny, ktoré sú aspoň porovnateľné s tým, čo sa produkuje v západnej Európe. Zvyšok je totálny balast a hranie sa na vedu, nie veda samotná.

Ak totiž napíšete článok, ktorý bude znieť odborne a akademicky, pričom iba replikujete desať rokov známu štúdiu, vede ste nič reálne nepriniesli, iba ste ju zbytočne imitovali. Nevyskúmali ste totiž ani nový liek, ani biomarker, dokonca ste sa k nim ani nepriblížili.

Keď počúvam vysokopostavených ľudí, napríklad niektorých dekanov na univerzitách či prednostov ústavov, až ma zaráža, ako svojim odborom nerozumejú, hoci sa za ne stali profesormi či vedúcimi katedier.

Nie je to príkre hodnotenie?

Znie to možno arogantne a namyslene, ale je to tak. Títo ľudia totiž často nemajú ani šajnu o trendoch vo svete. Vôbec nerozumiem, kde vôbec berú odvahu viesť doktorandov a rozhodovať, čo sa bude skúmať. Ako ich majú správne nasmerovať, keď sami tápu?

Postavenie slovenskej vedy vo svete je predsa úplne zanedbateľné. V tomto naozaj nejde o tliachanie frajera Miša Mokrého z Holandska, ktorému sa všetko ľahko hovorí, lebo je v zahraničí v dobrej nemocnici a na výskum má dosť peňazí. Ukazujú to totiž tvrdé dáta, nie ja.

Konkrétne?

Existuje takzvaný Nature Index, ktorý zostavuje jedno z dvoch či troch najvýznamnejších vydavateľstiev najkvalitnejších a najprestížnejších vedeckých časopisov. Inými slovami, v týchto časopisoch končí zväčša všetko, čo má pre svetovú vedu skutočný zmysel.

Pre každú krajinu či vedeckú inštitúciu sa pritom dá vypočítať skóre z toho, koľko článkov dokázali uverejniť práve v týchto časopisoch.

Aké skóre má Slovensko?

Za minulý rok vyprodukovalo 14 jednotiek kvalitnej supervedy, pričom väčšinu dokázali urobiť nie biomedicínske, ale fyzikálne a chemické vedy. Biomedicína, teda to, čo by nám malo predlžovať a skvalitňovať zdravie, na tom mala podiel necelých 10 percent, kým v Holandsku to bolo 30 až 40 percent.

Je 14 jednotiek veľa či málo?

Holandsko za ten istý čas vyprodukovalo 714 jednotiek. Nemecko ich malo až štyritisíc. Nie je to dostatočný dôkaz o tom, akí sme vo vede maličkí a bezvýznamní?

Lepšiu výpovednú hodnotu by pre nás malo Česko.

Tak si ju povedzme – za minulý rok vyprodukovalo takmer 150 jednotiek, teda desaťnásobok oproti Slovensku.

Takže v podstate sa doma iba chlácholíme tým, že občas máme skutočne excelentné svetové výsledky, ale v globále sme slabí ako trikrát vylúhovaný čaj?

Áno. Slovenský tím vedcov má článok v časopisoch Nature či Science možno raz za pár rokov. Nature pritom ročne publikuje stovky textov, Science tiež, dokopy ich je možno dvetisíc. My tam vieme dostať niečo raz za päť rokov, teda jeden článok na desaťtisíc textov zo sveta.

Prečo Česi produkujú desaťnásobne viac? Nie sú predsa desaťkrát väčšou krajinou ani do vedy neinvestujú desaťnásobne viac peňazí. Dokážu to, lebo pracujú oveľa efektívnejšie a múdrejšie. My sa síce vyhovárame na nedostatok peňazí, akurát zabúdame, že väčšinu z nich splachujeme do záchoda.

V čom je problém?

V tom, že v slovenskej vede panuje stále socializmus a komunizmus, teda že každému treba dať rovnakým dielom. Výsledkom je, že všetci sú približne rovnako spokojní a nespokojní. Navyše príliš veľa peňazí sa delí po politickej línii.

K peniazom by sa však mali dostávať najmä tí najlepší. Slovensko nemá ani len funkčný systém, ako by ich identifikovalo. Či si vezmete APVV alebo VEGA granty, stále to funguje tak, že napíšete projekt, ktorý posudzujú recenzenti na Slovensku, teda v krajine, kde sa každý s každým pozná.

Recenzovať by teda mali zahraničné vedecké tímy?

Jednoznačne. Treba sa otvoriť svetu a všetky žiadosti o štátne granty recenzovať zahraničnými vedcami, priam svetovými špičkami vo svojich odboroch.

Nebolo by to drahé, zdĺhavé a komplikované?

Nie, akurát by to bolo treba napísať v angličtine. Dnes existuje dosť firiem, ktoré celý proces dokážu rýchlo zmanažovať. Nie je to ani drahé, tobôž ak si uvedomíme, koľko peňazí by sa prestalo posielať na totálne nezmysly.

Zaplatíte za to možno päť percent, dosiahnete však perfektnú spätnú väzbu, lebo všetky žiadosti o granty zo slovenských univerzít nebudú recenzované najmä v Bratislave a Košiciach, ale trebárs vo Washingtone či v Tokiu.

Budú to robiť ľudia, ktorí nemajú žiadne väzby na slovenských vedcov, čím odpadne lobing a korupcia. Zahraničný vedec sa totiž poctivo pozrie, aké veci dotyčný publikoval dovtedy, či má projekt vôbec zmysel a či nejde o hlúposť na míňanie financií.

Reálne by sa tak ukázalo aj to, ktorý z vedeckých tímov na Slovensku je naozaj dobrý a ktorý sa len vezie.

Presne tak. A možno by tých pár dobrých inštitútov, ktoré sa už dnes dokážu vyrovnať svetovej vede, začalo reálne prosperovať a robiť ešte lepšie veci.

Odpadli by všetci, ktorí ťažia z nespravodlivého systému len preto, že majú konexie a správne politické tričko. Prišli by totiž o peniaze. Je obrovskou chybou, že takáto zdravá konkurencia neexistuje na Slovensku už dávno.

A chybou je aj to, že už po revolúcii naše laboratóriá nezačali všetky projekty povinne realizovať v spolupráci so západnými. Obe strany by sa totiž naučili užitočné veci.

Kto recenzuje vaše žiadosti o granty? Nie náhodou Holanďania?

Nie. Napríklad grant od gastroenterologickej nadácie dostanú možno dvaja či traja vedci ročne, pričom moju žiadosť recenzovali výhradne ľudia, ktorých som nepoznal, a ani jeden nebol Holanďan.

Navyše som musel presvedčiť ešte aj komisiu, ktorá má posledné slovo. Mal som prezentáciu, kde som musel detailne vysvetliť, o čo pôjde a ako konkrétne to pomôže pacientom. V komisii pritom sedia priamo ich zástupcovia, pričom majú tvrdé otázky.

Je len na vás, či presvedčíte aj pani s rakovinou hrubého čreva či pána s Crohnovou chorobou, že do piatich rokov by im váš výskum mohol pomôcť. Ako by asi vyzerala komisia na Slovensku? Ja na bráchu, brácha na mě? Košice dnes prihrajú peniaze Bratislave a tá im to neskôr vráti?

Čo by mal minister školstva zmeniť v našej vede?

Začať tvrdo podporovať iba najlepších. Slovensko je malá krajina, nemusí sa tváriť, že podporuje každú malú podvetvu výskumu len preto, lebo to je dané historicky.

K tomu musí vytvoriť nezávislý systém na to, aby tých najlepších identifikoval. Nie každý vedecký tím a inštitút je totiž skutočným centrom vedeckej excelentnosti. Treba sa preto otvoriť svetu, aby nás mohol posudzovať aj kritizovať.

O tom, kto je najlepší, nikdy nemôže rozhodovať náš kamarát a známy zo spriatelenej fakulty, ale profesor z Holandska, Nemecka, USA, Japonska, zo Singapuru. Urobí to veľmi rád a nebude to ani drahé.

Lenže my kritiku nemáme radi.

A to je chyba. V Holandsku si štandardne pozývame najlepších profesorov zo sveta, trebárs z Harvardu, vysvetlíme im a ukážeme, čo robíme, a zvyšok času už hovoria len oni, lebo nás hodnotia.

Ak niečo vykonávame zle, vyslovia to veľmi kriticky, ak sme v niečom jedineční, pochvália nás a poradia, ako ďalej. Lenže my sa nebojíme konfrontovať s lepšími a počúvať ich rady. Neuráža nás to, ale motivuje.

Vedúci zastúpenia Európskej komisie na Slovensku Dušan Chrenek minulý rok pre Sme uviedol, že na vedu a výskum teraz môžeme z programu Výskum a inovácie do roku 2020 získať až 1,8 miliardy eur. Ďalších vyše 400 miliónov eur je v tomto programe určených na podporu inovácií v malých a stredných podnikoch. Veľa sa dá získať aj z celoeurópskeho programu Horizont 2020, ktorý má rozpočet až 77 miliárd eur. Prestanú naši vedci konečne nariekať nad nedostatkom peňazí? Toľko ako teraz sa ich nikdy neponúkalo.

To sú šialené peniaze, ak ich však nezačneme férovo dávať iba najlepším, opäť to bude mať rovnaký efekt ako ich spláchnutie v záchode. Zase sa totiž iba nakúpia najmä predražené prístroje, o ktorých objednávatelia neraz nebudú tušiť, na čo slúžia.

Som v tomto pesimista, lebo tak sa to dialo doteraz. Po univerzitách sa porozdeľovali milióny, nakúpili sa drahé prístroje a takmer nik na nich žiadnu dobrú a užitočnú vedu neprodukoval. Boli to totálne vyhodené peniaze.

Nie je to generalizácia?

Nechcem generalizovať, keď však zájdete do niektorých biomedicínskych centier na Slovensku a uvidíte, čo všetko majú k dispozícii, odpadnete. Také vybavenie nemáme ani v Holandsku, kým u vás naň sadá prach, lebo sa použije raz, dvakrát, prikryje sa dekou a koniec.

Samozrejme, česť výnimkám, lebo sú aj tie a vedel by som ich menovať. Na Slovensku sú totiž aj skvelí vedci, ktorých keby ste premiestnili na hociktorú západnú univerzitu, nezistili by ste medzi nimi rozdiely.

Ide však len o výnimky, a aj o nich som presvedčený, že vzhľadom na nepodnetné prostredie neprodukujú toľko, koľko im umožňuje ich potenciál. Keby boli v Utrechte, stali by sa kráľmi. Každý z nás potrebuje podnetných a špičkových kolegov, inak ustrnieme.

Kam smerujete?

Vezmite si jedného z najinteligentnejších vedcov, akého má Slovensko k dispozícii, Petra Celeca. Môže sa pri svojej snahe rovno pretrhnúť, stále nie je v dostatočne podnetnom prostredí. Nemá totiž okolo seba ďalších desať „celecov“, ktorí ho motivujú až do úplnej krajnosti.

To isté Tibor Hlavatý. Keď sa pozriete na jeho publikácie a výskumy, musí vám byť jasné, že v jeho veku by už bol so svojimi výsledkami v Holandsku profesorom a viedol by špičkový inštitút s obrovskými peniazmi. On aj Celec sú však úspešní napriek systému, nie vďaka nemu.

Zuzana Vitková minulý rok pre science.sk robila rozhovor práve s Celecom. Uviedol, že u nás nemožno mať paralelne dva granty z APVV alebo VEGA. Na Slovensku by vraj Edison nemohol vymyslieť žiarovku či gramofón, pretože by mal projekt žiarovky na štyri roky. Musel by mať dopredu premyslené, ako ju o štyri roky vymyslí, potom by na to dostal peniaze, následne by štyri roky riešil žiarovku a o ďalší grant na gramofón by mohol požiadať až o štyri roky.

Z malej časti to takto funguje aj v Holandsku, nemáme tu však ten nezmysel, že grant môžete mať buď z APVV, alebo VEGA. Môžem mať síce len jeden personálny grant od konkrétnej gastroenterologickej nadácie, existuje však päťdesiat ďalších možností, kde k nemu získať ďalšie peniaze, a nadácia mi v tom rozhodne nebude brániť.

Inými slovami, grantov môžem mať toľko, koľko ich dokážem manažérsky zvládať. Ak zvládnem skupinu s 50 ľuďmi a 20 rôznymi projektmi, lebo mám dobrý systém, nik zhora ma nebude obmedzovať. Administratívne obmedzenia na Slovensku sú choré.

Celec nechápe ani to, prečo máme v slovenskej vede verejné obstarávanie, kde musia vedci každú položku zdôvodňovať viacerými ponukami a spĺňať množstvo zbytočných vecí. V Nemecku verejné obstarávanie vo vede neriešia. Kúpia to, čo potrebujú dnes, nie to, čo odhadovali, keď pred troma rokmi písali grant.

Samozrejme. V Holandsku si kúpim, čo potrebujem, a žiadne verejné obstarávanie ma nezaujíma. Prieskum o cenách si robím iba pre seba, lebo viem, že ak som dostal iks peňazí a kúpim trebárs predražený mikroskop či protilátku, neostane mi na ostatné potrebné veci.

Je v mojom vlastnom záujme, aby som kupoval čo najlacnejšie, preto na všetky dodávateľské firmy tlačím, koľko sa dá. Nemám žiadnu motiváciu preplácať akýkoľvek prístroj či technikov, veď by som škodil sám sebe.

Nehovoriac o tom, že keby mi na niečo také prišli, vo vede som navždy skončil. V Holandsku som dokonca o niečom takom ako predražené nákupy ešte ani nepočul, a to teda za tie roky vidím do systému celkom dobre.

Ceny sa predsa dajú navyšovať aj nenápadne, napríklad servisom prístroja.

Tu to funguje inak – ak mi nejaká firma ponúka prístroj za katalógovú cenu, poviem jej, nech mi dá zľavu minimálne 50 percent s tým, že od nej kúpim spotrebný materiál za 20-tisíc eur ročne. Mnoho dodávateľov súhlasí.

Lebo ani vy, ani oni nepremýšľajú tak, že by ste z predraženého nákupu chceli províziu.

Samozrejme, je to vec mentality. Tu neexistuje, aby sme niečo kupovali za katalógové ceny, nemocnica si na všetko vydupe oveľa nižšie ceny. Minule som pre svojich technikov a študentov nakupoval počítače značky Dell. Stáli ma hádam o 30 percent menej ako v najlacnejšom internetovom obchode.

Zmluva medzi Dellom a nemocnicou sa pritom každý rok obnovuje, aby sme stále mali garanciu najnižších cien. Ak ich nedá, dohodneme si lacnejšie dodávky a ešte lepší servis trebárs u Hewlett-Packard.

A čuduj sa svete, funguje to, tak nakupujeme aj tlačiarne, sterilné rukavice, dezinfekčné prostriedky, všetko. Kauzy ako piešťanské CT sú preto u nás nemysliteľné aj bez verejného obstarávania.

Otázne je, či u nás povinné verejné obstarávanie nebrzdí v rozlete práve slovenskú mentalitu kúpiť čo najdrahšie a čakať za to províziu.

Preto si ani nie som istý, či by jeho zrušenie slovenskej vede určite pomohlo, hoci ho považujem za zbytočnú prekážku. Bojím sa, že ak sa isté veci uľahčia, kradnúť začne ešte viac ľudí. Na druhej strane si pamätám, čo spôsobovali nezmyselné administratívne obmedzenia na Slovensku v praxi.

Keď sme raz potrebovali na vysokej škole v Košiciach nakúpiť rúška, čo bola trápna objednávka za 10 eur, nedalo sa, lebo podpísať to mohol len dekan, ktorý práve dovolenkoval. Celé zle.

Odkiaľ prúdia peniaze do holandskej vedy?

Veľa dáva štát, stále je to však menej ako polovica celkového rozpočtu. Zvyšok dodávajú súkromné a charitatívne či pacientske organizácie. Budem hovoriť o svojich grantoch.

Posledný rok som dostal grant trebárs od americkej charitatívnej organizácie, ktorú si založili pacienti s Crohnovou chorobou. Dotujú ich bohatí filantropi, peniaze však vedia vyzbierať aj sami, aby ich potom distribuovali vedeckým tímom. Uchádzať sa o ne, samozrejme, môžu aj Slováci, stačí, ak majú užitočný nápad na potrebný výskum.

Ďalší grant som dostal od gastroenterologickej nadácie, ktorú si založili holandskí pacienti. Je to niečo podobné ako slovenská Liga proti rakovine, akurát v Holandsku má podobne silnú organizáciu prakticky každá skupina pacientov.

Grant mám aj od charitatívnej organizácie, ktorá funguje pri našej nemocnici. Peniaze zbiera od bežných ľudí aj od bohatých sponzorov a posiela ich na vedu, aby tá mohla skúmať lepšie možnosti liečby.

Toto na Slovensku prakticky nefunguje.

Viem, tu je však úplne iné myslenie. Bežne sa stáva, že zomrú bohatí ľudia, a ak nemali deti, celý svoj majetok odkážu nadácii. Prípadne deti zdedia iba časť majetku a zvyšok ide na vedu. Nekonajú tak však len ľudia pred smrťou, ale aj bežní občania, ktorí zarobili veľa peňazí a zdá sa im správne, aby prispeli na výskum konkrétnej choroby.

Napríklad gastroenterologická nadácia každý rok organizuje zbierkový deň, keď tisícky pacientov s rakovinou či Crohnovou chorobou chodia od domu k domu a zbierajú príspevky. Niekto ich odoženie, iný prispeje a výsledkom sú obrovské sumy, ktoré končia vo výskume.

U nás nemysliteľné.

Lenže pacienti v Holandsku vidia, že to všetko má obrovský zmysel. Že ak bude dosť peňazí na biomedicínsky výskum, možno sa niektorému vedcovi čoskoro podarí nájsť lepší spôsob liečby ich choroby.

Koniec koncov, už teraz vidia, ako veľmi im veda pomohla, pretože prežívajú aj tí, ktorí by pred rokmi ešte zomierali.

V nadácii si dokonca dokážu nájsť kvalitných profesorov, aby im potom všetky žiadosti o granty posúdili. Chcú istotu, že skončia v efektívnych projektoch, pretože operujú možno s ôsmimi miliónmi ročne. Na Slovensku toto, žiaľ, neexistuje, hoci by mohlo ísť o obrovský zdroj peňazí.

Je dôvod na obavy o osud slovenskej vedy?

Bojím sa skôr toho, že sa raz v tej priemernosti utopíme. Je viac ako 26 rokov po revolúcii a vo vede stále prežíva socializmus. Pozrite sa na Slovenskú akadémiu vied, na jej priemernosť.

Šéf tej inštitúcie si ani nemôže dovoliť robiť rázne zmeny, lebo na ďalšie obdobie nebude zvolený a akurát si narobí nepriateľov. Kto ho dostal na ten post? Zase len ďalší priemerní akademici z priemerných a podpriemerných ústavov SAV.

Tak to funguje aj v školách – aby ste boli dekanom či vedúcim katedry, musíte vedieť uspokojiť priemerných a podpriemerných. Dobrí to nejako prežijú, rozhoduje však zvyšok tej masy. Je to škoda, lebo takto sa stále iba klameme.

Je to s našou vedou až také zlé, ako vyznieva z celého rozhovoru?

Nepochybne ma niekto bude označovať za odrodilca, ktorý len nadáva na rodnú hrudu. V skutočnosti je to inak, ja aj moja manželka, tiež vedkyňa, slovenským vedcom pomáhame, spolupracujeme s nimi, umožňujeme im pobyty v Holandsku. Chceme, aby videli špičkovú prácu, inšpirovali sa a prenášali to domov.

Každý rozumný človek vie, že dobrú zdravotnú starostlivosť nemožno mať bez špičkového biomedicínskeho výskumu. Môžeme sa tváriť, že máme vynikajúcu pediatriu či onkológiu, v skutočnosti to nie je pravda.

Stačí ísť do detailov a spýtať sa, ako riešime deti s Crohnovou chorobou. Zistíte, že hrozne, lebo ideme podľa postupov, ktoré v Holandsku fungovali možno pred 30 rokmi. Dnešné trendy sú úplne iné a často ani nie drahšie, napriek tomu ich nezachytávame.

Radšej sa ani nebudem pýtať, ako na Slovensku riešime zriedkavé choroby, teda tie, ktoré má len minimum populácie, takže ich lekár neraz ani nepozná. Naozaj každý z nich vie, kde nájde podobné skupiny pacientov? Trebárs v USA? Čo tam s nimi robili, ako ich liečili, či umreli, či prežili a v akom stave? Dosť o tom pochybujem, lebo kde nie je kvalitná veda, tam nie je nič.

Skúsme optimistickejší záver. Čo by ste poradili mladým vedcom, aby to u nás nevzdávali?

Aby boli kritickí k všetkému vrátane toho, čo im hovorí šéf. Nemyslím tým teraz prístup, že všetko je za každú cenu zlé, ale to, aby premýšľali a vyhodnocovali reálny prínos. Najmä nech chodia čo najviac do zahraničia a sledujú, ako to funguje tam.

Veľa sa tam naučia a veľa z toho budú môcť aplikovať aj doma. Musia zistiť, ako funguje svet, otvoriť sa mu, vnímať, ako premýšľajú špičkoví odborníci. Slovensko má luxusnú pozíciu v tom, že na to, aby napredovalo, nemusí vymyslieť nič nové.

Stačí sa mu pozrieť do krajín, ktoré to robia lepšie, a inšpirovať sa. A čo raz dobre funguje vonku, musí predsa po prispôsobení sa lokálnym pomerom fungovať aj na Slovensku.