Denník N

Fašizmus nezastaví matematika, ale dejepis

Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič
Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič

Dejepis a občianska náuka vychovajú z mládeže občanov vyznávajúcich humanitné hodnoty a to, čo kresťania nazývajú láska k blížnemu.

Autor je vysokoškolský pedagóg a árijec

Vstup nacionalistických a extrémistických strán do parlamentu priniesol aj otázky: Ako je to možné? Stala sa niekde chyba? a podobne. A objavili sa aj odpovede v podobe nevhodnosti niektorých učebníc dejepisu, obviňovania učiteľov, že nedokázali vysvetliť závažné otázky našich dejín vhodným spôsobom. Je to všetko pravda, má to však aj ďalšie rozmery, ktoré spočívajú v podceňovaní vyučovania dejepisu na základných i stredných školách všeobecne.

Tvorcovia školských reforiem nedoceňovali dôležitosť tohto predmetu pre formovanie mládeže. Naopak, z času na čas sa objavovali tendencie (aj pred rokom 1989) preferovania matematiky a prírodovedných predmetov. Ide o technokratický prístup, ktorý fetišizuje tieto predmety a vidí v nich základ pre ďalšie formovanie ľudstva len v oblasti vedy a techniky.

Tento prístup je však krátkozraký, pretože vidí pokrok len vo forme technológií a v konečnom dôsledku historiografiu a iné humanitné vedy za pravé vedy ani nepovažuje. To sa nakoniec odráža aj v súčasnom scientometrickom hodnotení týchto disciplín, ale to je už iný problém.

Kto sme?

Chcem poukázať na dôležitosť historických znalostí a súvislostí pre život každého človeka. Veď čo by nás – ako ľudské bytosti – malo zaujímať viac než odpovede na klasické otázky Kto sme? Odkiaľ prichádzame a kam smerujeme?

Nechcem znevažovať úlohu matematiky, ale pre každodenný život veľkej väčšiny ľudí stačia matematické zručnosti, ktoré zďaleka nevyčerpávajú povinné školské poznatky z tohto odboru. Ani podrobné znalosti o rozmnožovaní rastlín či zvládnutie chemických rovníc nevyformujú z detí hodnotných a kultúrnych ľudí. Možno niekomu pripadnú moje slová trochu provokatívne, ale domnievam sa, že práve dejepis, prípadne občianska náuka vychovajú z mládeže občanov v tom pravom slova zmysle, občanov vyznávajúcich humanitné hodnoty, toleranciu a to, čo kresťania nazývajú láska k blížnemu.

Patrí sem aj jasné rozlíšenie vlastenectva od nekritického obdivu k vlastnému národu, ktorý môže vyústiť do nacionalizmu až fašizmu. Korene fašizmu siahajú práve k nacionalizmu, čo si takzvane národne orientovaní občania (?) neuvedomujú či nechcú uvedomiť.

Obdivujeme výboje

Na ilustráciu deformovania dejín uvediem niekoľko príkladov. Pre pár rokmi som analyzoval učebnice dejepisu pre stredné školy (hoci len z hľadiska starších dejín – som archeológ) a našiel som v nich viac či menej explicitne vyjadrené nacionalistické formulácie a s nimi spojené ideologicky neobjektívne čierno-biele selektovanie poznatkov o minulosti.

Málokto si napríklad uvedomuje skutočnosť, že to, čo si najviac ceníme na Svätoplukovi, sú jeho výboje, ktorými rozšíril územie Veľkej Moravy. Obdivujeme teda fakt, akí sme boli kedysi veľkí. Svätopluk to dosiahol určite za cenu krvavých bojov, v ktorých zahynuli jeho vlastní bojovníci, ale najmä nepriatelia – či už domnelí, alebo skutoční. A v súvislosti s nesporným významom osobností Cyrila a Metoda zároveň len letmo, ak vôbec, spomenieme, že to bol práve Svätopluk, ktorý vyhnal Metodových žiakov z tohto územia (ešte predtým stihol vydať Rastislava Frankom).

Bolo nám lepšie?

Podobne je to aj s vojnovým slovenským štátom. Často sa stretávame s tvrdením laickej verejnosti, ale bohužiaľ aj cirkvi, ako nám bolo v tých časoch dobre. Lenže komu „nám“? Pamätníci majú podvedome, a niektorí iste aj vedome, na mysli občanov árijského pôvodu. Dá sa ospravedlniť domnelá či skutočná ekonomická prosperita zbavením veľkej časti občanov – lebo Židia i Rómovia boli občanmi slovenského štátu – majetku, dôstojnosti a neskôr aj života?

Podobne pokrivené chápanie slova my poznáme aj zo súčasnosti. Počúvame, ako za komunistov bolo dobre. Ak odhliadneme od toho, že je to dezinformácia šírená bývalými komunistami a ich rodinami, prípadne príslušníkmi štátnej bezpečnosti, musíme opäť zdôrazniť, že ako komu. Tým občanom, ktorí nepotrebovali cestovať, nechýbali im základné ľudské práva, skrátka sloboda, tí mohli mať pocit, že sa mali relatívne dobre, lebo štát sa o nich dokázal ako-tak postarať – samozrejme, na úkor ekonomického rastu. Zdôrazňujem slovo relatívne, lebo ak sa porovnávame len s našou minulosťou, v 80. rokoch bolo lepšie ako povedzme v 50. Koho však zaujímajú len peniaze a neváži si slobodu a demokraciu, tak si ich nezaslúži.

Výchova budúcich občanov

Všetky tieto skutočnosti by mali učitelia dejepisu a občianskej náuky trpezlivo vysvetľovať žiakom, keďže výchova v rodine pravdepodobne nie je dostatočná, ba niekedy aj škodlivá (ľudácke a komunistické myšlienky sa veľmi často dedia). Ak sú učebnice také, aké sú, tak veľmi záleží na učiteľoch, ako s nimi dokážu pracovať (nemienim sa teraz venovať otázke kvality učiteľov, čo je opäť trochu iná problematika). Často však nemajú na to dostatok času – výučba dejepisu je katastrofálne poddimenzovaná a na niektoré témy jednoducho nie je dostatok času.

Preto by najbližšia školská reforma mala prehodnotiť túto neutešenú situáciu a zvýšiť počty hodín dejepisu a, nech mi kolegovia prepáčia, trebárs aj na úkor matematiky, biológie či chémie. Jedine humanitné predmety dokážu vyformovať humánne a kultúrne ľudské bytosti a nie chladných technokratov. Škola by sa skrátka nemala zameriavať len na prípravu pre budúce zamestnanie, ale by jej malo ísť o výchovu budúcich občanov a nie iba príslušníkov národa.

Teraz najčítanejšie