Denník N

Lepšiu planétu hľadá v zrkadle

Oto Hudec v úlohe kozmonauta, ktorý hľadá bezpečie pre svoje včely. Foto - archív autora
Oto Hudec v úlohe kozmonauta, ktorý hľadá bezpečie pre svoje včely. Foto – archív autora

Oto Hudec robí umenie na hranici s aktivizmom a najnovšie aj píše – sci-fi príbeh o včelárovi, čo chcel zachrániť včely pred vírusom a odletel s nimi do vesmíru hľadať zrkadlovú planétu Zem.

Už ani nevie, ako presne k tomu nápadu prišlo. Urobiť včelín. Andrej Poliak a Igor Babjak ho zavolali do Dúbravice, malej dediny pri Banskej Bystrici, kde prevádzkujú Periférne centrá. Vyzvali ho, nech pre nich urobí dielo, ktoré by mohli nejako efektívne využívať. Kto bol už aspoň raz v Dúbravici, tak vie, že nároky na umenie sú tu trochu iné, než v čerstvo vymaľovanej galérii.

A tak vznikol včelín. Nie však hocijaký. Je to vesmírna raketa, ktorá unáša roj včiel pred neznámym vírusom na zrkadlovú planétu Zem. Sci-fi príbeh s utopickým riešením však v tvorbe Ota Hudeca nie je žiadna náhoda či novinka. V minulosti už urobil maketu lode, na ktorej by človek mohol prežiť katastrofu s vlastnoručne dopestovanými rastlinami, a ešte predtým pracoval na príbehu o mužovi, čo sa vybral hľadať ideálnu krajinu, no napokon sa vrátil na to isté miesto odkiaľ vyrazil.

Ale tak je to možno aj s včelárom, ktorý na pomyselnú „Noemovu archu“ nalodil svoje včely. Jeho príbeh môžete teraz sledovať v bratislavskej Gandy Gallery.

Z výstavy Ota Hudeca v Gandy Gallery. Vľavo: The Traveller, Akryl a olej na plátne, 120 x 87 cm, 2015. Courtesy Gandy gallery; v strede: Cosmonaut (distant lands), 2 Glazované keramické postavy, 25 x 15 x 15 cm, 2016. Courtesy Gandy gallery. Foto - Adam Šakový
Z výstavy Ota Hudeca v Gandy Gallery. Vľavo: The Traveller, Akryl a olej na plátne, 120 x 87 cm, 2015; v strede: Cosmonaut (distant lands), 2 Glazované keramické postavy, 25 x 15 x 15 cm, 2016. Courtesy Gandy gallery. Foto – Adam Šakový

The Helmet, Drevo, preglejka, látka, akryl, 200 x 200 x 200 cm, 2016. Courtesy Gandy gallery. Foto - Adam Šakový
The Helmet, Drevo, preglejka, látka, akryl, 200 x 200 x 200 cm, 2016. Courtesy Gandy gallery. Foto – Adam Šakový

Vľavo: DBSP 01 (mapa), Látka, keramika, drevo, 400 x 100 cm, 2014. Courtesy Gandy gallery; vpravo: The library of the day, Drevo, včelí vosk, 170 x 190 x 50 cm, 2016. Courtesy Gandy gallery. Foto - Adam Šakový
Vľavo: DBSP 01 (mapa), Látka, keramika, drevo, 400 x 100 cm, 2014. Courtesy Gandy gallery; vpravo: The library of the day, Drevo, včelí vosk, 170 x 190 x 50 cm, 2016. Courtesy Gandy gallery. Foto – Adam Šakový

Únik je len ilúzia

„Je to príbeh o mužovi, ktorý má teóriu o zrkadlovej planéte Zem. Nachádza sa na opačnej strane Slnka, a preto ju nikdy nevidíme. Vyzerá však rovnako ako naša. Včely sú na Zemi ohrozené neznámym vírusom, muž ich chce uchrániť, a tak sa rozhodne, že ich naloží do vesmírnej lode a odletí hľadať túto planétu,“ hovorí Oto Hudec.

Záver príbehu ostáva nejasný, autor ho úmyselne necháva otvorený rôznym interpretá­ciám. Vo videu síce vidíme, ako muž pristane so svojou vesmírnou loďou v Dúbravici, ťažko však odhadnúť, či je to Dúbravica na našej planéte, alebo na tej druhej, čo sa skrýva v tieni Slnka.

Možno to objasní až kniha – príbeh o zrkadlovej planéte by totiž mohol vyjsť aj v takejto podobe. „Je to sci-fi, no má aj robinsonovský rozmer. Včely na lodi umierajú v nehostinnom prostredí a okrem nich musí kozmonaut zvládnuť aj vlastnú samotu a neistotu.“

Jasne sa tu dá odčítať aj enviromentálna téma, no ostáva v pozadí za témou úniku, utopického hľadania lepšieho miesta pre život. „Nielen ja to mám často v podvedomí, že treba utiecť, keď veci nefungujú podľa mojich predstáv. Aj vďaka správam v médiách, ktoré sú prevažne negatívne, môžeme ľahko nadobudnúť dojem, že svet sa rúti do záhuby, a ak máte kam uniknúť, treba tak urobiť,“ hovorí Oto Hudec. Vo viacerých dielach už s témou úniku pracoval, no priznáva, že vždy to bolo skôr v akejsi podvratnej rovine. „Je to falošné riešenie, psychologický omyl. Rešpektujem aj takéto názory, no nie som ich vyznávačom.“

Oto Hudec ako kozmonaut so svojou vesmírnou raketou. Foto - archív autora
Oto Hudec ako kozmonaut so svojou vesmírnou raketou. Foto – archív autora

Umenie a Aktivizmus

Včelí úľ v podobe vesmírnej rakety je zatiaľ stále bez včiel. V Dúbravici sa stal najprv útočiskom detských hier, no zdá sa, že by sa napokon predsa mohol dostať do rúk miestneho včelára, podobne, ako je tomu v Žiline, kde tiež Oto Hudec pracoval s včelami a úľom, no celkom iným spôsobom.

V rámci projektu Medzicentrum spolupracoval s Danielou Krajčovou a Greenpeace Slovensko. Vznikol tu úľ v podobe paneláka, ktorý bude obhospodarovať včelár na žilinskej Stanici. „Urobili sme tu aj hru pre deti o včelách a vzniklo aj animované video, ktoré priamo hovorí o ekologických témach a súvislosti s úbytkom včiel,“ hovorí.

Tieto dva príklady – Dúbravica a Žilina – celkom jednoducho ukazujú, ako rôzne Oto Hudec pracuje. Jeho umenie často prekračuje hranice k aktivizmu a naopak. A netýka sa to iba ekologických tém, ale i politiky a spoločnosti. Napokon, práve teraz môžete vidieť aj jeho diela na výstave o utečencoch v bratislavskej Kunsthalle, kde sa venuje vývozu zbraní a používaniu kazetovej munície, ale aj posudzovaniu ľudí na základe rôznych nezmyselných kritérií.

„Začalo sa to tak, že som mal chuť vyjadriť sa k istým témam, ale cítil som, že to nestačí. Zdalo sa mi, že človek by sa v takom prípade mal snažiť čosi reálne ovplyvniť, ideálne dokonca zmeniť, čo však považujem skôr za ilúziu. Často sa tak pohybujem na hranici medzi umením a aktivizmom. Výpoveď problému a hľadanie riešenia je pre mňa niekedy dôležitejšie, než ich umelecká kvalita. Vždy sa snažím, aby ju dielo malo, ale väčšinou je to skrátka tak, že ma niečo naštve, a ja na to musím reagovať,“ vysvetľuje.

Karavan - projekt Daniely Krajčovej a Ota Hudeca už existuje tri roky. Foto - archív autorov.
Karavan – projekt Daniely Krajčovej a Ota Hudeca už existuje tri roky. Foto – archív autorov.

Karavan v Hontianskych Nemciach. Deti sa učia rôzne animačné techniky, po pár dňoch si spolu pozrú videá, ktoré urobili. Foto - archív autorov
Karavan v Hontianskych Nemciach. Deti sa učia rôzne animačné techniky, po pár dňoch si spolu pozrú videá, ktoré urobili. Foto – archív autorov

Karavan

Oto Hudec je jedným z mála umelcov tohto charakteru, pohybujúcich sa aj v rovine aktivizmu či participatívneho a sociálneho umenia, ktorí u nás pôsobia. A stále vraj hľadá ten ideálny model, v ktorom by si umenie a aktivizmus neodporovali.

Príklad, keď sa to podarilo, je jasný: projekt Karavan. Vymysleli ho spolu s umelkyňou Danielou Krajčovou a majú za sebou už tri ročníky. Oto o Karavane hovorí ako o istom type sociálnej práce. Chodia do obcí či miest s veľkými rómskymi komunitami a za tri dni naučia deti rôzne jednoduché animačné techniky.

„Obe strany čosi dostanú. Obe prijímajú aj dávajú. Nás stretnutie s rómskymi deťmi síce stojí veľa námahy, ale je to nesmierne naplňujúce a dáva nám to veľa energie späť. Keď si po troch dňoch pustíme zostrihané videá, ktoré sme spolu urobili, je skvelé sledovať ich, akú z toho majú radosť,“ hovorí Oto.

Krok k autenticite

Toto leto by sa Karavan mohol vydať na cesty už po štvrtýkrát, potrebuje však trochu opráv a veľkú zásobu energie Ota aj Daniely. „Aj v prípade Karavanu spolupracujeme s tretím sektorom – sú naším prostredníkom, nemusíme sami nadväzovať kontakty v komunitných centrách, a to nám veľmi pomáha.“

Je podľa neho trochu škoda, že sa „klasické“ umenie a aktivistické či sociálne umenie v našom prostredí voči sebe vymedzujú. „Dôvod, pre ktorý robím veci tak, ako ich robím, nebol ten, že by som mal pocit, že umenie v galérii už nefunguje. To, že niečo robím na ulici, vychádzalo skôr z pocitu, že v istom momente som sa ako umelec v ateliéri cítil izolovaný a autenticita mojich diel sa vytrácala.“

Robiť sociálne, participatívne či aktivistické umenie je teda uňho krok k autenticite. „A nevidím problém, ak potom nejaké dielo vytvorené vo verejnom priestore skončí v galérii. Vnímam to ako prepájanie rôznych svetov. Galerijný svet je bublina, ale komunita, s ktorou pracujem, je tiež bublina. Myslím, že má význam prepájať ich.“

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Kultúra

Teraz najčítanejšie