Vojnový reportér Dorazín: Putin ide tvrdo proti Západu. Na Slovensko nezaútočí, ale v Pobaltí môže provokovať

Do českých kín prichádza dokument Vojnový spravodajca. Jeho hrdinom je novinár Českého rozhlasu Martin Dorazín, ktorý reportuje z Ukrajiny od začiatku ruskej vojny. Na Ukrajine už niekoľko rokov sám žije, vo filme s ním diváci uvidia príbehy obyčajných ľudí uprostred vojnového konfliktu.

Dorazín sa stal hviezdou nedávneho filmového festivalu v Poľsku, kde film v októbri získal hlavnú cenu za najlepší dokument. V rozhovore opisuje, ako sa z jeho respondentiek vykľuli zástankyne ruského sveta, s čím má Ukrajina na fronte obrovský problém a prečo Putina stále podceňujeme.

Martin, mení sa váš pohľad na svet, na smrť, na život, keď ste na Ukrajine od začiatku vojny?

Človek sa asi trochu obrúsi.

Nie je prvý mŕtvy rovnaký ako stý mŕtvy?

Nie je. Už to na mňa tak nepôsobí, tak to, bohužiaľ, je. Zvyknete si. Už vás to nedesí. Nemám z toho nočné mory.

A mali ste?

Nočné mory som nikdy nemal, ale na začiatku vojny som bol v hroznom šoku. Ale nemal som strach o seba. Ani keď sme boli v Mariupole a nevedeli sme, ako sa odtiaľ cez Rusov dostaneme.

Pritom ste taký vysoký, až to vo vojne musí byť nebezpečné, pretože sa do vás môžu ľahšie trafiť, nie?

Ale nie som tučný. Mňa by si Rusi možno mohli popliesť s topoľom. Keď si k tomu dám lístie na hlavu, budem v podstate v bezpečí.

Ale vážne. My sme nemali strach, ale šok z toho, že sa to vôbec stalo. Ako sa to mohlo stať v takomto obrovskom meradle.

Takže on to Putin naozaj urobil. A je jasné, že sa na to pripravoval. To nebolo nejaké náhle rozhodnutie alebo strata zmyslov. Ten človek nie je šialenec. Putin je chladnokrvný, cynický, asociálny zabijak, pretože mu je úplne jedno, koľko ľudí tam zomrie. Ukrajina ho zaujíma len ako kúsok zeme.

Ako kúsok pôdy s prístupom k moru. 

A ako ruská krajina. My Česi ho zaujímame ako satelity, vazalské štáty, ktoré môžu mať nejakú nezávislosť, ale zase nie úplnú.

Aké to je, vidieť sa v tejto súvislosti na veľkom plátne?

Je to vlastne dosť nepríjemné. Som človek z rozhlasu a ten má tú výhodu, že sa tam dá schovať. Nemusíte sa tam nijako strážiť. Mám porovnanie s Českou televíziou, kde som pracoval šesť rokov a kde je človeka, naopak, vidieť vždy.

Ľudia sú rôzni a musíte si na verejnosti dávať viac pozor. Rozhlas vám poskytuje súkromie. Môžete robiť úžasnú prácu a nemusíte za ňu platiť stratou toho súkromia. Navyše ja sa na seba nepozerám veľmi rád.

Ako by ste tedy opísali pocit, s ktorým ste sa na film pozerali po prvý raz? Hanbili ste sa?

Človek sám seba fotí, robí si selfie a potom si sám vyberie to, čo sa mu páči. Má to pod kontrolou. Lenže filmári chcú zachytiť práve tie situácie, keď si človek vôbec neuvedomuje, že tam tá kamera je, a správa sa prirodzene, neštylizuje sa do nejakej pózy, nesnaží sa hovoriť spisovne a je uvoľnenejší. O tom im ide. To je dôležitejšie. Ja to chápem, ale niektoré zábery, čo tam sú, by som tam nedal.

Prečo ste vlastne prikývli na to, aby o vás David Čálek a Benjamin Tuček natočili film?

Na začiatku som im to vyhováral, pretože nevedeli, do čoho idú. Chceli ísť do situácie, v ktorej nikdy predtým neboli. Hovoril som im, že sa môžeme dostať do veľa nepríjemných až nebezpečných momentov.

Nechcel som sa starať o ich tri malé deti. Obával som sa, že sa tam budú správať riskantne, pretože vojne nerozumejú. Ale dopadlo to výborne. Oni naozaj všetko zvládli a nedostávali seba ani mňa do nejakých nepríjemných situácií. Nemali z toho žiadnu ujmu, ani zdravotnú, ani psychickú.

Prekvapili vás nejaké situácie? Pýtam sa ja preto, že ste možno mali dopredu svoju predstavu, pretože ste vyštudovali na filozofickej fakulte estetiku literatúry a filmu. 

Študoval som to, ale nedoštudoval. Je pravda, že filmom sa zaoberám, nesmierne ma baví odmalička. Ale to nehovorím o dokumente, mňa fascinuje skôr umelecký hraný film. Toto s ním však malo dosť spoločné, pretože zábery sa museli opakovať. Nie je to televízna reportáž, ktorú čo najrýchlejšie natočíte a nejako zostriháte.

Toto má hudbu, s ktorou sa pracuje na základe nejakej logiky. Zábery sa často musia pretáčať, opakovať, keď nie je dobré svetlo alebo keď sa kameramanovi niečo nepáči, keď zvukár nie je spokojný… Vo filme sú často dlhé zábery, kde sa akoby nič nedeje. Sú to pohľady bez slov. V aute, na ulici, kdekoľvek.

Napríklad s Olegom (s vodičom a kamarátom Martina Dorazína – pozn. red.) stojíme pri ceste a teraz okolo ide vojenská technika. My sme priamo pri zasiahnutom ruskom tanku… Tento záber sa mi veľmi páčil, pretože mlčíme a pozeráme sa na to ako na nejakú vojenskú prehliadku. Pritom tie autá idú do vojny, ktorá je kúsok, pár kilometrov odtiaľ. Napriek tomu všetkému tam stojíme akoby nezúčastnene. To je krásny dlhý záber.

Nemali ste niekedy až pocit absurdnosti, ako tam vlastne dokumentujete vojnu, ktorá je taká hrozná, ľudia v nej zomierajú, a pridá sa k tomu hudba, aby to divákov v kine bavilo? Ja som si pri tom spomenula na film Pomaľované vtáča. Václav Marhoul tam jednoducho hudbu zámerne nedal, aby tej dráme ešte nepridával na intenzite. Chcel ľuďom ten príbeh sprostredkovať v surovej podobe, odmietol ich ešte manipulovať hudbou. Pritom vy ste natáčali reálnu vojnu. 

Ja som v našom dokumente hudbu ani veľmi nevnímal. Buď je filmová hudba taká dobrá, že o nej vlastne neviete, alebo sú z nej potom slávne soundtracky, ako sú tie z filmov Quentina Tarantina.

Ja som film po prvý raz videl celý a v konečnej verzii až vo Varšave na spomenutom festivale – a vážne som ani nepostrehol, že tam hudba je. A to je správne. Ona ten príbeh podporuje, a pritom tomu neprekáža. Konkrétne napríklad práve tie dlhé filmové zábery by bez hudby podľa mňa neboli dobré.

Všeobecne to, samozrejme, chápem. Ale ako sa na ten film pozerá konkrétne vám, ktorý s tými ľuďmi prežívate určitú blízkosť?

Mne sa vôbec nezdalo, že by to bolo ťažké. Navyše veľa z tých stareniek, tých viac-menej dôchodkýň, ktoré som natáčal, boli – ako sa teraz ukázalo – zástankyne ruského sveta.

Hlavne vo Vuhledare (mesto v Doneckej oblasti – pozn. red.), kam teraz vliezla ruská armáda, mesto dobyla a tieto ženy zostávali aj tak v podzemí školy, kam sme im vozili chlieb a ďalšie potraviny a všetko, čo potrebovali. Vtedy sa nechceli ani nechať fotiť a natáčať.

Mimochodom, výhoda rozhlasu je, že keď im poviem, že nebudú na obraze a nikto ich neuvidí, sú ochotné aspoň niečo na mikrofón hovoriť. Navyše väčšinou pozmením mená, aby to pre ne nebolo nebezpečné.

A teraz sme tie isté ženy, s ktorými sme natáčali v podzemí, videli, ako v ruskej televízii a na ruských sociálnych sieťach vítajú ruskú armádu ako osloboditeľskú, ako na tých záberoch hovoria, ako trpeli, ako im tí Ukrajinci ubližovali… Pritom my sme im zachraňovali život, bez nás by nemali čo jesť. A ony potom takto hovoria.

Rozhorčilo vás to? Alebo si myslíte, že nemáme právo ich súdiť?

Nesmieme ich súdiť. Ale môžeme povedať, že sú to potvory a klamárky. Ony si možno ani neuvedomujú, čo robia a čo ich výpovede spôsobia. A ešte navyše falošné výpovede.

Robia to zo strachu?

Ony to skutočne chcú prečkať za každú cenu. Miliónkrát sme im ponúkali, že ich odvezieme niekam do bezpečnej časti Ukrajiny, ale ony za živého Boha nechceli. Teraz hovorím o tomto jadre. Inak sme z Vuhledaru odviezli veľa ľudí. Z tých pôvodných asi dvadsaťtisíc ich po meste zostalo roztrúsených asi sto.

Tušil som, že to takto s ruským svetom majú, pretože som tam ako novinár bol veľakrát. To je výhoda, že v tejto krajine žijem – môžem niekoľkokrát ísť na to isté miesto a vďaka tomu pozorujem tamojší vývoj. Za tie skoro tri roky vojny sme mali bezpočet ciest do Vuhledaru.

A ja som videl, čo sú tí ľudia zač. To už potom spoznáte. Títo ľudia môžu klamať novinárovi, ktorého vidia raz za život, pretože on nemá šancu tú lož rozpoznať. Ale keď ste s nimi v bližšom kontakte dlhšie, z niektorých ľudí sa stanú napríklad kamaráti alebo minimálne známi.

Tieto ženy nám napríklad uvarili boršč. Chceli nám samy niečo pripraviť. A pri tom vám zrazu povedia, že o niečom nechcú hovoriť, potom si niečo hovoria medzi sebou. Moja výhoda je, že im rozumiem. Viem, čo si tam kto s kým rozpráva. Vďaka tomu si o nich urobím nejaký obrázok, čo sú zač.

To hlavné zistenie bolo, že tieto ženy nemajú veľmi rady Ukrajinu a len čakajú na ruskú armádu. Oleg z toho bol veľmi sklamaný. Ja nie, pretože som naozaj čakal, že nakoniec ich ruská propaganda zneužije. Len to bol veľmi rýchly strih.

Prekvapuje ma, že Oleg, ktorý pozná prostredie ešte lepšie než vy, to nečakal. 

On je pastor, takže v dobro človeka verí viac než ja. Aj v dobro človeka s proruským názorom.

Takže sa ich ako pastor snažil aj ospravedlňovať?

No… Napísal o tých dámach niekoľko škaredých slov. Zároveň mi však vysvetľoval, že keď do Vuhledaru nabudúce pôjdeme s humanitárnou pomocou, nemôžeme tam vyberať, komu ju dáme a komu nie. Navyše nikdy nemáte úplne stopercentnú istotu, čo si kto myslí. My teraz nemôžeme tých ľudí segregovať podľa toho, ako vystupujú v ruskej televízii.

„Ty si proruský, tebe chlieb nedáme.“ 

Veď práve. Aj keď v niektorých prípadoch by to možno bolo dokonca aj správne. Ale nedá sa nič robiť, to by bol ešte len oheň na streche.

A navyše ide aj o to, čo by to urobilo so vzťahmi medzi nimi. 

Presne, tí ľudia by sa zožrali. Predsa len tam žijú v ťažkých podmienkach, sami, bez elektriny, bez vody… Celé tie roky.

Teraz sa do Vuhledaru už nedostanete. Je šanca, že sa tam situácia ešte zvráti?

Teraz sa tam naozaj nedostaneme, to by nás Rusi zabili. A do budúcna… Nie, teraz tam ten vývoj nevyzerá veľmi dobre. Rusi idú viac dopredu a Ukrajinci musia ustupovať, pretože nemajú zbrane, ktoré im Západ sľúbil. A hlavne Rusi tam valia ďalších a ďalších vojakov, v podstate ich tam tlačia na jatky. Rusom je to jedno. Je to hrozné.

Rusi tiež už o chvíľu nebudú mať odkiaľ brať. 

Už sa vyprázdnili. V krimináloch už naozaj nemajú kde brať, tak teraz majú tých severokórejských vojakov.

Spomínam si, ako som so Stanislavom Krupařom hovorila o tom, v akej nepríjemnej situácii sa ocitol. Z jeho priateľov zo sibírskej republiky Tuvy, za ktorými tak často cestoval, sa stali tí najväčší hrdlorezi Ukrajincov. Samozrejme, je na strane Ukrajincov, ale bolo mu z toho veľmi zle. 

U nich ide hlavne o to, že nie sú patrioti. Sú to neslovanské národy, väčšinou ide práve o pôvodné národy Sibíri. Ich neženie myšlienka na obnovu ruského impéria. Tí by, naopak, boli radšej bez Ruska, ale Rusko ich tam ženie. Ženie ich tam ich sociálna situácia. A tie obrovské peniaze, ktoré za to dostanú, či už sa vrátia domov, alebo umrú. Také peniaze si v Tuve alebo v Buriatsku nikdy nedokázali ani predstaviť.

Ide často o ľudí, ktorí žijú veľmi primitívnym spôsobom života, nikdy nikde inde než vo vlastnej dedine neboli. Čo sú zač tí ukrajinskí chlapci, ktorí v súčasnosti za Ukrajinu bojujú? To sa predsa časom tiež dosť mení. 

Bojujú v podstate muži všetkých profesií. Bojujú umelci, novinári, podnikatelia, ktorí odovzdali riadenie svojej firmy niekomu inému len preto, aby šli brániť Ukrajinu. Hovorím teraz o ľuďoch, ktorých poznám.

A potom je veľa ľudí, ktorí bojovať nechceli. Robia všetko pre to, aby tam ísť nemuseli. Niektorí sa jednoducho boja, majú rodiny.

Tá prvá zásoba ľudí, ktorí chceli Ukrajinu naozaj brániť, už sa, bohužiaľ, vyčerpáva a tí noví nechcú ísť bojovať, takže Ukrajina má obrovský problém s tým, ako mobilizovať, doplniť a rotovať. Naozaj sú tam, bohužiaľ, jednotky, ktoré bojujú od začiatku vojny a nikto ich nikdy nevystriedal.

V akom stave sú títo ľudia?

V desivom.

Asi najmä psychicky.

Ale majú tú výhodu, že vedia, prečo tam sú. Teraz hovorím o tých skutočne prvých práporoch z roku 2014, keď Rusko prostredníctvom separatistov obsadzovalo východ Ukrajiny.

A Krym. 

A samozrejme Krym. Tam vtedy vznikli vlastne dobrovoľnícke oddiely, ktoré neboli súčasťou ukrajinskej armády, ale nejako sa sformovali, a hoci tým pádom boli podľa ukrajinských zákonov vlastne nezákonné, boli tolerované. A niektoré brigády dodnes nie sú ukrajinskej armáde podriadené, pretože armáde neveria.

Je to také to „my sme to tu bránili, my to vieme a oni by nám do toho len kecali, takže my si to ubránime sami, vieme, ako sa to robí“. A tieto brigády sú najúspešnejšie. Naozaj majú skúsenosti a majú svoje kanály pomoci zo zahraničia.

Keď niečo potrebujú, privezú im to. Tú veľkú techniku im však musí dať armáda. Alebo ju musia od armády ukoristiť. Títo vojaci tam na rozdiel od ruských nie sú pre peniaze. Oni chcú brániť svoju krajinu. Ale bohužiaľ mali veľké straty.

Putin si už vtedy uvedomil, koľko ľudí je vlastne proti nemu, začal s represiami, potom začal zabíjať. Nemcova, novinárov… Teraz už sa to bude len zhoršovať. To si málokto uvedomuje.

Hľadá spojencov. Má Čínu, Severnú Kóreu, ktorá je vlastne jeho muničný sklad a teraz mu dodáva už aj živú silu, poskytuje mu technológie a drony. Putin hľadá podporu v treťom svete. Svet sa mu podarilo úplne rozdeliť. Rusko ide naozaj tvrdo proti našej civilizácii.

Čím môže Putin situáciu ešte vyostriť. Aké má možnosti?

Jeho cieľ je jednoducho Ukrajina, teraz Gruzínsko. Možno sa bude vyhrážať pobaltským štátom a ohrozovať ich. Hovorím o krajinách, ktoré považuje za sféru svojho vplyvu. A keď sa to teraz skončí na Ukrajine nejakým prímerím, nie je to koniec.

To je len Putinova prestávka, počas ktorej sa ruská armáda dozbrojí. On si premyslí ďalší postup. Pokoj bude len na chvíľku. Skrátka pokým ten človek bude v Kremli, nič iné čakať nemôžeme. Od neho závisí všetko, on má podporu ľudí.

V lete som v Gruzínsku stretla asi tridsaťročného Ukrajinca. Utiekol z Ukrajiny, aby nemusel narukovať, a skončil v Batumi na pláži, kde prenajíma ležadlá Rusom, ktorých nenávidí. Zdalo sa mi to veľmi smutné a zároveň ma to vlastne až vydesilo. Prečo si vlastne počas vojny na Ukrajine Putin ešte len tak mimochodom nezobral Gruzínsko, keď ono by sa nebolo schopné brániť? 

Pretože tam má proruskú vládu. To mu zatiaľ stačí. Keby sa tam vrátil niekto typu Saakašvili, bolo by to pre Gruzínsko kruté. Gruzínsko, samozrejme, aj obchoduje s Ruskom. Ale Arménsko je v ešte horšej situácii, pretože to má ešte za nepriateľa Azerbajdžan. Gruzínsko nemá nepriateľov. Okrem Ruska. Arménska je mi po strate Karabachu strašne ľúto. K tomu ten obrovský ruský vplyv… A ten druhý sused Irán tiež nie je práve výhra.

Teraz som si predstavila, že by sa situácia vyostrila a rovnakú vetu by ste povedali o nás: „Pokým tu v Česku máme proruskú vládu, môžeme byť relatívne pokojní.“

Ono je to taká simultánna partia. O takých Putin sám hovorí, že ich má rád. On o tom hovorí ako o simultánke, keď hrá na viacerých šachovniciach a používa rôzne metódy a prostriedky. U nás je to tá piata kolóna, ovplyvňovanie verejnej mienky a podobne. A čím bližšie k Rusku, tým sú tie prostriedky tvrdšie. Gruzínsko prišlo o Osetsko, prišlo o Abcházsko, v tom tiež malo Rusko prsty.

Putin je celkom úspešný kolonizátor. 

V podstate áno. A bojuje proti kolonializmu. To je teraz také populárne. Hovorí, že kolonializmus je hrozná vec, pritom tam má stovky podrobených národov. Putin nebude útočiť na Poľsko, Slovensko, Rumunsko, ale v Pobaltí môže provokovať.

Je toho schopný?

Je toho schopný, pretože ho zaujíma, ako bude NATO reagovať. Čo by asi tak NATO urobilo? Má zhodiť bombu na Kremeľ? To NATO samozrejme nikdy neurobí. NATO si povie: „Tak ešte počkáme a povieme Putinovi, aby to nerobil.“

A čo by NATO malo podľa vás robiť?

No, dúfajme, že k tomu vôbec nedôjde, pretože by muselo svoju krajinu brániť. A ja sa obávam, že by k tomu nedošlo. Že by obranu Pobaltia niekto zablokoval. Keby Putin povedal: „Tak táto časť Estónska je ruská, tú si vezmem. V Lotyšsku je veľká ruská menšina, takže tiež…“ Pre Putina by nebolo ťažké miestnych Rusov radikalizovať a potom ich ísť brániť.

Podceňujeme Putina?

Nesmierne ho podceňujeme. Stále ho podceňujeme. Nehľadiac na to všetko, čo urobil.

Takže sa v podstate tak trochu opíjame teóriou, že je Putin psychopat, pričom on je šachový veľmajster. 

Tak možno nie úplne šachový veľmajster, tú Ukrajinu chcel za tri dni.

Aj veľmajster sa utne. 

Mal zlý odhad, inak by sa na to pripravil lepšie. On bol pripravený na to, že Zelenskyj utečie, že ho zabijú, na zabitie Zelenského bol pripravený plán. Chcel tam dosadiť proruskú vládu národnej jednoty a tým by sa to skončilo.

Bojíte sa už aj o Európu?

Bojím sa o ňu, pretože Putin nechce len územie Ukrajiny. To je mu v podstate na nič, pretože poľnohospodárstvo má aj tak v susednom kraji, pšenicu má tiež…

Kukuricu tiež…

Slnečnice má tiež, fabriky tiež, uhlie tiež, šachty tiež, má viac plynu, viac ropy, viac všetkého. On Donbas nepotrebuje. On ho chce ako územie bývalého ruského impéria znovu začleniť do ruskej ríše a vojsť do dejín ako zjednocovateľ všetkých ruských krajín. Ale asi sa mu to nepodarí. Dúfajme.

Úplne na záver by som rozhovor rada nasmerovala späť k vám. Kde máte domov? 

Teraz určite v Odese. Je to taký môj druhý domov.

A prvý? Tam, kde žijú vaši rodičia?

Prvý mám na Valašsku. Jasné.

Čo valašské vo vás zostalo? Dá sa to povedať? 

Tá valašská povaha. Ona je taká furiantská. Mne sa to nesmierne páči. Tí ľudia sú tam veľkí samorasti, originálni, do ničoho si nenechajú veľmi hovoriť, robia si všetko po svojom. Nezáleží im na tom, či si iní ľudia o nich myslia niečo zlé.

Čo vás robí šťastným?

Veľa vecí. Šťastie je, že si môžem sám do veľkej miery rozhodovať o tom, čo robím. Nikto mi nehovorí, čo mám robiť, ako to mám robiť, kam mám ísť a že toto by bolo dobré. Je to moje.

Takže vás robí šťastným práca. 

Nie. Tá sloboda v nej.

Potrebujete pre život adrenalín?

Určite. Ako každý. To je motor pre tú chvíľu. Bez neho je to nudné, nebaví ma to. A na tej práci vidieť, keď adrenalín nemáte.

Ako sa v práci prejavuje váš pud sebazáchovy?

Tak, že nechodíme tam, kde je to už veľmi nebezpečné.

Tomu neverím. Podľa mňa máte skôr šťastie. 

Šťastie mám. Ale tiež už mám odhad. A hlavne na to nie som sám. Mám okolo seba ľudí, s ktorými s Olegom cestujeme. Tí poznajú miesto, kam ideme, vedia, kde je nejaká priekopa, kam sa dá skryť. Bez nich by sme nemali vôbec šancu.

Počula som, že ten váš pud sebazáchovy… Skrátka keď idete s priateľmi lyžovať do Álp, jazdíte najšialenejším tempom. Za Dorazínom vraj nikto nestíha. 

Ja rád jazdím so svojimi neterami, pretože ony sú jediné, koho mám vždy za zadkom. A jazdia rýchlo.

Kde by ste chceli stráviť dôchodok? Trochu si privykáte aj v gruzínskom Batumi. 

Sú mestá, odkiaľ nerád odchádzam, a keď odídem, tak sa tam chcem hneď vrátiť. A to sú Batumi a práve Odesa. Už teraz by som vyrazil späť do Odesy.