Denník N

中国同志在哪方面没有做错
Kde súdruhovia z Číny neurobili chybu

Strávil som dva týždne v Číne a pokúsil som sa pochopiť miestny komunizmus.

„Som zo západnej Číny, ale po škole som musel odísť. Žil som v zaspatom mestečku, ľudia tam až tak tvrdo nepracovali, nemali veľké ambície niečo dosiahnuť, bolo to ako…“ Muž sediaci oproti mne sa odmlčí a premýšľa, ako by tú zaostalosť novinárovi priblížil. „No, bolo to ako niekde v Európe.“

Muž sa volá sa Wej-tchao Li, odkedy opustil svoje provinčné mestečko (5 miliónov obyvateľov), študoval v Londýne a Soule, pracoval v Pekingu a dnes v Šanghaji ako PR profesionál zastupuje mnohé zahraničné firmy. Je mimoriadne priateľský a otvorený a je členom Komunistickej strany Číny.

Strávil som dva týždne v Číne rozhovormi s ľuďmi ako on, prešiel som sedem veľkých miest a precestoval v rámci Číny päťtisíc kilometrov  v snahe nájsť odpoveď na dve základné otázky.

Po prvé: Ako si dokázala čínska komunistická strana udržať moc, keď sa to sovietskej ani československej nepodarilo, a čo to hovorí o systéme, ktorý v strednej Európe považujeme za nefunkčný z princípu?

A po druhé: Ako vyzerá Čína, ktorá vyrába všetky naše mobily aj plastové hračky a aká je šanca, že tejto Číne bude ešte aj o 10 rokov Slovensko schopné konkurovať?


Hlavné mesto šmejdu

Najskôr som chcel vidieť ponožkové mesto (Ta-tchang, tretina svetovej produkcie ponožiek), dáždnikové mesto (Sung-sia, 30 % produkcie) alebo zapaľovačové mesto (Wen-čou, 80 %), ale nakoniec sedím v rýchlovlaku zo Šanghaja do Ťi-wu – hlavného mesta čínskeho šmejdu.

Už z vybavenia hotelovej izby je jasné, že sem sa nechodí za pamiatkami – vedľa šampónikov a uteráka je nachystaný prezervatív, čisté trenírky, pena do kúpeľa „zabraňujúca prenosu AIDS“. Na nočnom stolíku laminovaný nápis Neberte syntetické drogy. Sem prichádzajú nákupcovia zo sietí obchodíkov „Všetko za euro“ z Bratislavy a Bukurešti a majitelia tovární na kabelky z Istanbulu a Islamabadu, aby si našli dodávateľov na tunajšom „trhu drobných predmetov“.

Trh drobných predmetov je niečo ako naša tržnica rovnakým spôsobom, ako je Trnava slovenským Rímom a Róm na kandidátke Mostu slovenským Obamom.

Predstavte si najväčšie nákupné centrum, aké dokážete, povedzme bratislavskú Ikeu. Predĺžte ju na trojnásobok. Položte na strechu ešte jednu takú istú Ikeu. A za sebou do radu postavte päť takýchto budov.

Teraz vojdite dovnútra. Estetické priority sú opačné, ako má Ikea: zvonka je veľkolepá moderná architektúra, vnútri prítmie a nič len nekonečné rady tisícov obchodíkov. Každý päťkrát päť metrov, každý do posledného centimetra zaplnený vzorkami tovaru.

02

03

Začnem ich počítať nie na počet obchodov, ale na minúty. Prvá minúta, druhá minúta, stále kráčam len okolo obchodov predávajúcich výlučne hodinky. Chodby sa po každej polminúte rozbiehajú do oboch strán a aj vo vedľajších uliciach sú stále len hodinky. Šály: prvá, druhá, tretia minúta. Minúta pások do registračných pokladníc. Tri minúty plniacich pier. Minúta ručných vŕtačiek. Dvadsať sekúnd obchodov nepredávajúcich nič iné, len stužky do kvetov. Štvrťhodinka opaskov a v rámci nej niekoľko uličiek, kde sa predávajú len pracky k opaskom.

Môžete kráčať dva kilometre stále rovno, medzitým po chodbách spájajúcich jednotlivé bloky štyrikrát prejdete ponad diaľnicu, úplne sa zmení scenéria za oknami, ale stále míňate rovnako veľké obchody, v ktorých si z ničoho nemôžete kúpiť iba jeden kus, ale môžete objednať 5000 balíčkov samolepiacich farebných papierikov po 27 centov, krabicu káblov k iPhonu (falošné 15 centov, originál 95 centov) alebo kontajner futbalových lôpt po jednom eure.

„Mal som klientku, ktorá chcela vidieť všetko týkajúce sa kabeliek, ale po dvoch dňoch sme to vzdali,“ hovorí mi môj sprievodca a tlmočník Pavel Dvořák. Mne po dvoch dňoch krvácajú otlaky na oboch nohách a na mape mesta vidím, že z 25 nákupných zón som navštívil zatiaľ šesť. Vynechám veľtrh nábytku, tržnicu s osvetlením, veľkoobchody s jedlom, tržnicu s bižutériou, s vianočnými ozdobami, s domácimi spotrebičmi, výrobnými strojmi, drevenými surovinami, a tak ďalej. Som múdrejší akurát tak o poznanie, že hitom tohtoročných Vianoc budú znova drony, ako novinka také, čo vyzerajú a lietajú ako lietadlo, nie ako vrtuľník, a hračkárske autá, ktoré jazdia ako hračkárske autá a zrazu sa môžu zdvihnúť a odletieť.

Do mestskej časti so zapaľovačmi som omylom zablúdil, keď som hľadal trh s autosúčiastkami, a tam to vyzerá takto: vezmite husto zastavané slovenské sídlisko, odstráňte zeleň aj asfalt na ceste a namiesto každého prízemného bytu, dverí aj okna dajte jeden obchod so zapaľovačmi.

Je to celé omračujúci zážitok, niečo ako vo vatikánskom Chráme svätého Petra, keby bol inžinierskou stavbou: zostáva len pocit neuchopiteľnej ozrutnosti, priestoru, ktorý nemá žiadnu ľudskú mierku a nedokážete ho vôbec pochopiť.

Myslím, že už nikdy v živote nechcem nič nakupovať. Ale ešte chcem vidieť, ako sa tie veci vyrábajú.

01

02

03

04

05

06

07

08

09

10

11

07

06

05

04

03

01

02

08

10

09

12

11


Koľko zarábajú Číňania

Začnime hádankou. Predstavte si nafukovací hrad, na akom skáču vaše deti niekde v slovenskom nákupnom centre. Môže byť tradičný s Mickey Mousom alebo moderný s Mimoňmi. Teraz si predstavte, ako sa takýto hrad vyrába. Stačí na to jedna menšia továrenská hala. Pri vchode je obrovský stôl, po ktorom jazdí jednoduchá robotická ruka a strihá materiál. V strede haly ležia na zemi poukladané rôzne narezané kusy hradu. A v poslednej tretine sedí za starými šijacími strojmi tucet robotníkov, ktorí veľké kusy na stole otáčajú a zošívajú. Keď hrad zošijú, pripoja ventilátor, nafúknu ho a otestujú ho tak, že si vnútri dôkladne poskáču. (Áno, môžu aj návštevy.)

grafy_cina2A teraz tá hádanka: Koľko podľa vás zarábajú krajčíri a šičky v takejto fabrike v čínskom Kantone? Odpoveď je: v čistej mzde v prepočte 1400 eur.

O 1200 kilometrov severnejšie som netaktnú otázku o platoch položil majiteľovi malej továrne na lepiace pásky a dozvedel som sa, že robotník po nástupe u neho dostane na ruku v prepočte 550 eur mesačne, ale šikovný obchodník aj 100-tisíc eur ročne.

V Šanghaji sa mi profesor ekonomiky sťažoval, že pred desiatimi rokmi ho človek starajúci sa mu o domácnosť stál 70 eur mesačne a dnes je to 700 eur. O ďalších tisíc kilometrov ďalej na sever v hlavnom meste mi majiteľka malej továrne na papieriku vypočítava, že jej najlacnejší robotník zarába 420 eur a inžinier 1100 eur v čistej mzde.

Čína je v priemere trikrát chudobnejšia ako Slovensko, ale priemer je pri takej gigantickej krajine veľmi zradný ukazovateľ.

„V Číne kto nič nevie, má oveľa menej peňazí ako u nás. Kto aspoň niečo vie, má oveľa viac,“ hovorí mi Čech Jan Hebnar, ktorý v Číne vedie pobočku slovenskej strojárenskej firmy Kinex. „Poznám napríklad českú strojárenskú firmu, ktorá vyrába aj v Číne, a ich personálne náklady sú tu o 30 percent vyššie ako v českej továrni.“

V  jedinej ázijskej továrni vyrábajúcej stavebnice Lego mi nechceli povedať, koľko robotníci zarábajú, ale pri každej otázke na náklady mi veľmi vytrvalo opakovali: Určite nie sme v Číne pre to, aby sme ušetrili peniaze.

„Kľúčovým dôvodom, prečo vyrábať v Číne (pre ázijský trh), je čas prepravy. Loďou to z Európy trvá dva mesiace a zatiaľ sa môže stať, keď to trochu preženiem, že tu už produkt nikto nechce,“ vysvetľuje mi Martin Binder. Je jedným z ôsmich Čechov, ktorí v Číne pomáhajú rozbehnúť výrobu Lega vďaka skúsenostiam z českej továrne.

Vraví, že továreň v Ťia-singu je prakticky dokonalou kópiou tej v Kladne a je ľahké mu uveriť. Pred vstupom aj pre návštevníka desaťminútové školenie o únikových východoch, reflexná vesta, prezuť bezpečnostné topánky, to všetko keby vám náhodou nejaká krabica s lego-bagrom nebodaj spadla na nohu. Lego tu zjavne nevyrába z dôvodu laxnejších ekologických alebo bezpečnostných noriem.

Samozrejme, veľa vecí sa začalo vyrábať v Číne preto, že mzdy tu boli a často stále sú oveľa nižšie, ako v Európe alebo Amerike. Ak ste však v Číne nikdy neboli, takmer určite dôležitosť nízkych miezd preceňujete a ostatné dôvody podceňujete.

Keď sa bývalého šéfa Apple Steva Jobsa pýtali, kedy sa pri rastúcich čínskych mzdách vráti výroba iPhonov do Spojených štátov, odpovedal: Nikdy.

„Tu v Kantone sú desiatky ďalších tovární vyrábajúcich nafukovacie hrady. Takých veľkých ako naša je možno desať,“ hovorí mi Nora Mei, obchodná riaditeľka firmy Aier Inflatables. Keď sa pýtam, odkiaľ pochádzajú jednotlivé suroviny a nakupované dielce, vždy neurčito ukáže rukou tým či oným smerom – tu zo susednej ulice, z vedľajšej štvrte, po diaľnici pár minút autom.

Obrovská koncentrácia výrobcov znamená, že nech vyrábate čokoľvek, tretina vašich zamestnancov už premýšľa, ako si založiť vlastnú firmu a vyrábať to lacnejšie. Ak vymyslíte čokoľvek nové, na druhý deň to budú držať v ruke konkurenti a premýšľať, ako to urobiť ešte lepšie.

Obrovská koncentrácia dodávateľov znamená, že keď si zrazu zmyslíte, že chcete zmeniť materiál alebo tvar suroviny, niekto vo vedľajšej ulici vám to urobí do týždňa.

A nakoniec, obrovská koncentrácia pracovnej sily znamená, že ak sa vám zrazu niečo predáva lepšie, ako ste čakali, nie je problém za deň prijať tisícky nových robotníkov alebo pokojne tisícky nových inžinierov a do pár hodín ich mať vo fabrike.

Túto kombináciu schopností napríklad pri elektronike, ktorej doprava po zemeguli nie je až taká drahá, už nemá okrem Číny prakticky žiadna iná krajina na svete. Nikto iný okrem Číňanov dnes nedokáže dostatočne rýchlo a kvalitne vyrobiť iPhone.

Kvalita? Áno, vyrába sa aj veľa šmejdu, ale Aier Inflatables, kde som si poskákal na nafukovacom hrade, vyrábajú s európskou certifikáciou a podľa európskych noriem, pretože tie sú najprísnejšie a je lacnejšie robiť všetko rovnako, ako posielať povedzme do Afriky nižšiu kvalitu.

Pracovné podmienky? Áno, niekde sú určite zlé, ale Nora Mei z tejto továrne práve čaká s manželom prvé dieťa a vraví, že keď sa to dozvedela jej šéfka, prikázala jej chodiť do práce o hodinu neskôr a odchádzať o hodinu skôr, aby sa vyhla zápcham a príliš sa nenamáhala.

Ako Slováci by sme asi dokázali Číňanom odpustiť, ak berú prácu našim fabrikám, lebo sú lacní a ničia si zdravie a životné prostredie. Neviem, či sa zmierime s tým, že nám berú prácu napríklad aj preto, že sú skrátka pracovitejší.

Všetci cudzinci v Číne mi rozprávajú o tom, že počet hodín, koľko sú Číňania schopní pracovať, je mimo možností chápania Európanov či Američanov.

Číňania so skúsenosťami zo zahraničia mi rozprávajú, že Európania a Američania im pripadajú leniví, ukolísaní neuveriteľne pohodlným sociálnym systémom.

„Číňania sú v kapitalizme skrátka lepší ako my Američania,“ hovorí mi americký novinár pracujúci pre štátny denník China Daily.

h1
h2
h3


Kúpite tričko s Gottwaldom?

Keby bolo Slovensko ako Čína, rýchlovlak zo Žiliny do Košíc by vyrážal každých 5 minút a cesta by trvala trištvrte hodiny. Centrum Bratislavy by bolo plné turistov, ktorí by si v ÚĽUV-e kupovali malé busty Husáka a Biľaka a tričká s nápisom Plán 14. päťročnice splníme na 100 %. Priemerný plat v Bratislave by bol dvetisíc eur a v Sobranciach dvesto. Slováci by mohli voľne cestovať po Európe a tí, ktorí by chvíľu žili v zahraničí, by po návrate boli väčší patrioti ako tí, čo sedia doma. O Stalinovi by sa hovorilo, že urobil 70 percent vecí dobre a 30 percent zle.

Našinec s krátkou skúsenosťou s vládou komunistickej strany môže mať pocit, že má o niečo lepšie predpoklady porozumieť čínskemu režimu než povedzme Američan. V skutočnosti môže byť skúsenosť s československým socializmom skôr na škodu, pretože slová sú rovnaké, ale znamenajú niečo úplne iné.

Napríklad: cenzúra. „Veľký čínsky firewall“ je najväčší a najlepší digitálny cenzorský systém na svete. Zamestnáva desaťtisíce ľudí, monitoruje miliardy správ a kompletne blokuje prístup ku Googlu, k Facebooku a k stovkám ďalších imperialistických webstránok. Je vzorom pre autoritatívne režimy po celom svete.

Ak sa chcete k blokovaným informáciám v Číne dostať, musíte urobiť toto: stiahnete si do počítača alebo mobilu jeden z desiatok voľne dostupných programov (VPN), kliknete na Vyskúšať zadarmo, a potom na Zapnúť VPN. A surfujete bez obmedzení. Ak sa vám nechce hľadať bezplatné programy, spoľahlivá služba obídenia čínskej cenzúry stojí 10 dolárov mesačne. Celé to trvá asi dve minúty.

Jedna z prvých príležitostí, ako sa človek narodený v Československu môže pri ceste do Číny zosmiešniť, je obávať sa, či mu na hranici niekto nebude prezerať mobil a hľadať softvér na obchádzanie cenzúry alebo sa inak kvôli nemu nedostane do problémov.

V hoteli nájdete upozornenie, že pre prístup na Gmail potrebujete VPN, na čínskych webových stránkach si môžete vybrať, či chcete navigáciu k reštaurácii na čínskej mape, alebo „Google mape s VPN“ a čínske štátne inštitúcie majú oficiálne profily na Facebooku, ktorý by tu oficiálne vôbec nemal existovať.

„Komunizmus v Číne, to je mýtus. Je tu kapitalizmus pod vedením komunistickej strany,“ vysvetľuje mi Vén Čermák, ktorý v Číne žije už štrnásť rokov, prednáša na Šanghajskej univerzite a v Šanghaji predsedá aj Československému klubu.

Jedna oblasť, kde čínsky komunizmus najviac pripomína ten sovietsky alebo československý, je neprehľadnosť zámerov najvyššieho vedenia a z toho vyplývajúce veštenie budúceho kurzu z najmenších náznakov pohybov na najvyšších poschodiach. Možné zmeny ekonomickej politiky sú predpovedané na základe rozostavenia ministrov na novej oficiálnej fotke či podľa početnosti rôznych slovíčok v prejave.

Nad kávou v Starbucks som si napríklad vypočul jeden dlhý výklad o tom, ako použitie slova „protikomunistický“ namiesto „protivládny“ v jednom z aktuálnych prezidentských prejavov signalizuje bezprecedentné pritvrdzovanie režimu.

„Čo náš prezident v skutočnosti plánuje,“ je obľúbená téma na kaviarenské debaty, pretože sa zdá, že nikto nepozná odpoveď. „Si Ťin-pching skoncentroval u seba moc ako nikto predtým, má jej možno viac ako samotný zakladateľ štátu Mao,“ hovorí Wej-tchao Li, ktorý bol pred prácou v PR zamestnaný ako redaktor v štátnom denníku China Daily. „Je teória, že to prezident urobil, aby mohol bez odporu urobiť radikálne reformy. Ale to nevieme. Len dúfame, že má dobré úmysly.“

„V článku nemôžete použiť moje meno. Stretnutie so zahraničným novinárom by som totiž mala nahlásiť nadriadeným.“ Mladá žena sediaca oproti mne v šanghajskej reštaurácii pracuje pre významné médium vlastnené čínskou vládou. Rýchlo vysvitne, že sa nebojí o seba, ale o mňa. Keď zistí, že som v Číne na turistické víza, snaží sa ma chvíľu presvedčiť, aby som radšej z cesty nič nepísal, pretože keď som takto raz obišiel novinárske víza, nabudúce už určite žiadne víza do Číny nedostanem.


Ako sa žije čínskym podnikateľkám

Ak patríte k staršej generácii, ktorá ešte používa e-mail, môže vám chvíľu trvať, kým pochopíte, čím sa 34-ročná Tchao Tchao Siao živí. Pozval som ju v Pekingu na kávu, lebo som sa na jej online profile dočítal, že má vlastný internetový obchod, ale už 10 minút sa mi nedarí získať jeho adresu. Nakoniec konečne pochopím: žiadna webová adresa neexistuje, Tchao Tchao skrátka zverejňuje fotky tovaru na WeChate, čo je niečo ako čínsky Facebook.

Keď si niekto z jej 1300 online kamarátov chce kúpiť trebárs nový krém z jej ponuky, napíše jej. Takýmto spôsobom si dokáže bez problémov zarobiť na živobytie, jej cieľom je dosiahnuť tento rok mesačný príjem v prepočte asi 4800 eur. Z jej kamarátov sa „šiesti, možno siedmi“ živia rovnakým spôsobom – jedna priateľka s 10-tisíc online kontaktmi si minulý rok za príjem z WeChatu kúpila auto aj byt.

Tchao Tchao predáva cez internet produkty z Nového Zélandu, kde rok a pol žila ako študentka a pretĺkala sa podobne ako slovenskí študenti vďaka rôznym pomocným prácam.

Je takéto podnikanie legálne či nelegálne? „Niečo medzi,“ vraví. Teraz to vláde vyhovuje, tak to nie je problém, ale raz to možno vláde vyhovovať prestane, a potom to problém bude, vysvetľuje.

Na druhý deň stojím v kuchyni bytu o generáciu staršej podnikateľky, 56-ročnej inžinierky Wa-ši Ma, a už tretíkrát chválim jej výhľad z 24. poschodia.

Prstence okolo čínskych miest tvoria panelové sídliská, ktoré by ste na fotografii nerozoznali od slovenských sídlisk spred dvadsiatich rokov, predtým, ako sme im začali fasády natierať na fialovo. Zblízka rozdiel spoznáte, lebo mierka nesedí. Keď je panelák vysoký, tak je vysoký dvadsať alebo 30 poschodí. Keď je široký, tak má dva tucty vchodov vedľa seba.

S Wa-ši sa po anglicky ledva dohovoríme, ale ona si šikovne pomáha prekladačom v mobile. Ukazujem na fotky rozostavené v obývačke a pýtam sa na jej rodinu. „Moji rodičia robili…,“ začne vetu, ťuká zároveň do mobilu a z neho sa po anglicky ozve: „vývoj jadrových zbraní“.

A čo ste vedeli o ich práci, pýtam sa. „Vôbec nič. A keď sa nás niekto spýtal, museli sme povedať, že vyrábajú traktory,“ smeje sa. Snažím sa vysvetliť, že aj u nás sa vtipkovalo, ako robotníkom podľa sovietskych nákresov traktorov vychádzajú stále len tanky. Wa-ši sa zo zdvorilosti smeje, ale už sme ďaleko za hranicou množiny anglických slovíčok, ktoré máme spoločné.

 

wa3

 

Wa-ši vždy snívala o práci novinárky, ale rodičia by nič také voľnomyšlienkarské nedovolili, a tak je z nej, rovnako ako z jej sestry, inžinierka. Pracovala v geologickej firme, ktorá objavila v Číne veľké náleziská železnej rudy a zlata. Pred pár rokmi ju známy požiadal o zostrojenie špeciálnej malej pece.

Ukázalo sa, že zákazníkov by mohlo byť viac, a tak si založila malú strojárenskú firmu, kde dnes zamestnáva 24 ľudí. Je hrdá na to, čo dosiahla, ale práca ju nebaví. Chcela by ísť na dôchodok a cestovať, ale nemá komu riadenie firmy odovzdať a „nechce sklamať zamestnancov, ktorí pre ňu robia aj sedem-osem rokov“. Cesta do práce a z práce pekinským metrom jej denne trvá tri až štyri hodiny. Cestuje metrom, pretože tak je to najrýchlejšie.

Po pár hodinách takýchto debát s ľuďmi z veľkých čínskych miest si uvedomím jedinú vec, ktorá ich odlišuje od toho, ako rozprávajú slovenskí podnikatelia: nikdy sa mi ich nepodarí vyprovokovať k žiadnej sťažnosti na to, čo by pre nich vláda mohla urobiť a nerobí alebo čo im robí a nemala by. Ak z nich nejakú sťažnosť vypáčim, nakoniec to vždy končí rovnako: nemôžeme sa však sťažovať, lebo sa máme o toľko lepšie ako naši rodičia.

„Moja práca je veľmi ľahká,“ hovorí mi Tchao Tchao vetu, ktorú od podnikateľky počujem asi prvýkrát v živote.

Jedna z mylných predstáv, s ktorými som do Číny prišiel, bola, že hovoriť napríklad o kultúrnej revolúcii, pri ktorej zomrelo 30 miliónov Číňanov, bude tabu. Predsa len ju spôsobila tá istá komunistická strana, ktorá je dnes pri moci.

„Je to naopak, rodičia nám o tom často rozprávali, aby sme si vážili, čo máme,“ hovorí mi 34-ročná Tchao Tchao popritom, ako v štýlovej kaviarni popíjame džús po 5 eur za fľašku. „Otec mal veľa súrodencov, ale všetci mali dohromady len jeden pár topánok. Jeho mama pri večeri každý deň plakala, lebo nikdy nemali dosť jedla pre všetky deti,“ vraví. „Moja mama doteraz odmieta minúť akékoľvek peniaze na zábavu, lebo ona si ešte pamätá hladomor.“

Druhá téma, ktorú takmer všetci Číňania v mestách do polhodiny od začiatku debaty vždy otvoria, je: my sa máme veľmi dobre, ale ľudia na vidieku, aj keď už nehladujú, sú stále chudobní. Stále znova ma to prekvapuje, lebo v Bratislave je skôr zriedkavé, že ak niekomu pochválite pekné auto, zavedie reč na to, že na Orave sú ľudia stále chudobní a mali by sme hovoriť skôr o nich.

Rovnako je v Číne oveľa častejšie, že keď sa ľudí opýtate na dôvod, prečo zmenili prácu či sa presťahovali, uvedú rodinu: plánujem kariéru, aby som sa mohla starať o rodičov, presťahovala som sa, aby som pomohla deťom.

05

06

07


Komunizmus 2.0

Keď sa pýtam, ako dokázali čínski komunisti prežiť posledné tri desaťročia neustále pri moci, narážam stále na to isté slovo: flexibilita. Čína videla, ako prestávajú byť socialistické ekonomiky konkurencieschopné a celý sovietsky blok sa rúti, tak si nechala červené zástavy aj portréty Marxa a Lenina, ale ich ekonomické teórie hodila do koša, a takmer kompletne odkopírovala princípy amerického kapitalizmu.

Čína má gigantický systém na cenzúru internetu, ale zároveň ho zámerne urobila dostatočne deravý, aby síce odradil bežných zvedavcov, ale zbytočne nefrustroval vedcov a nebrzdil elektronický obchod.

Notorickým problémom diktatúr býva, že pri absencii demokratických volieb vládcovia postupne prestávajú rozumieť ľudu a hromadená frustrácia nakoniec vedie k ich pádu. Čínska komunistická strana je preto posadnutá prieskumami v snahe odhaliť čo najskôr tlejúce ohniská nespokojnosti.

Ste jednotlivec a príliš kritizujete politiku vlády? Dostanete od polície „pozvanie na čaj“, vysvetľuje mi bývalý novinár Wej-tchao Li. Nie je to väzenie, je to naozaj pozvanie na čaj, pri ktorom vám vysvetlia, že vaše reči nie sú v súlade so záujmami štátu. Wej-tchao má niekoľko priateľov, ktorí už čaj na polícii pili, vo väzení neskončil žiaden z nich.

Je už sťažujúcich sa ľudí priveľa? Tak sa včerajšie dogmy hodia do koša a systém mení kurz. Priveľa sťažností na korupciu? Začnú sa vo veľkom popravovať skorumpovaní úradníci. Milióny sú nespokojné pre zhoršujúce sa životné prostredie? Prichádzajú miliardové investície do zelených technológií a dramatické sprísnenie ekologických noriem.

Ignorovanie autorských práv a patentov už neškodí len Američanom, ale začína byť problém aj pre čínske hi-tech firmy či filmových producentov? Zákony o autorských právach sa sprísňujú takmer každý rok.

Rýchlosť toho, ako dokáže Čína vďaka centralizovanému riadeniu o päť minút dvanásť odvracať potenciálne politické katastrofy, sa dá v krajine bez problémov pozorovať voľným okom.

Pirátske DVD zmizli z čínskych ulíc rýchlejšie ako kedysi pár rokov po revolúcii na Slovensku.

Korupcia je stále obrovským problémom, ale odkedy začalo ťaženie prezidenta proti korupcii, „úradníci, ktorí ešte pred pár rokmi trávili dni na opiášoch, teraz sedia pekne poslušne celý deň za stolom,“ hovorí mi Pavel Dvořák, ktorý predo mnou po Číne sprevádzal už desiatky Čechov a Slovákov od malých obchodníkov až po vládne delegácie a tlmočil už aj čínskemu prezidentovi.

V továrni na lepiace pásky v Šang-si pri meste Ťi-wu  stojíme vedľa nádrží s chemikáliami a riaditeľ firmy Čang Čchang Čchun hovorí, že posledné dva roky sem chodia štátne kontroly „prakticky každý týždeň“. Kontrolujú ekologickosť prevádzky, bezpečnosť pri práci, testujú stroje, „občas odporučia, čo by sme mali zlepšiť“, vysvetľuje. Vzduch v Pekingu sa nedá vyčistiť za rok, ale čínska kultúra považuje za žiaduce nerobiť náhle, ale skôr postupné zmeny. Kde sa Slovák sťažuje, že to v Bratislave nie je ako v Londýne, Číňan si skôr hovorí – nie je to dokonalé, ale je to lepšie, ako to bolo včera.

_SAM4148

_SAM4198

_SAM4150

_SAM4185


Čo je lepšie ako voľby?

Šéf britskej Rady pre zahraničnú politiku Mark Leonard v roku 2008 v knihe Čo si Čína myslí, popísal systém poradných prieskumov verejnej mienky, ktorým Čína čiastočne nahrádza demokratické voľby.

Povedzme, že miestna vláda má rozhodnúť, ako minúť päť miliárd eur určených na rozvoj regiónu. Náhodne preto vyberie vzorku pár stoviek občanov, ktorí za malú odmenu strávia celý deň s expertmi a dostanú podrobné informácie o tom, aké výhody a nevýhody by priniesla stavba diaľnic, čističiek, parkov či renovácie námestia.

Až po celodennom nasávaní informácií zostavia svoj zoznam projektov, ktoré by podľa nich vláda mala podporiť.

„Západné demokracie sú ako keď idete do reštaurácie a môžete si vybrať, či chcete šéfkuchára Francúza, Taliana alebo Nemca, a ten vám vyberie, čo budete jesť. V čínskej demokracii máme vždy toho istého šéfkuchára – komunistickú stranu – ale čoraz častejšie si môžeme vyberať, čo bude variť,“ povedal Leonardovi Fang Ning z Čínskej akadémie sociálnych vied.

Ak ste si už niekedy po slovenských voľbách povedali, že niektorí ľudia by hádam ani nemali mať volebné právo, môžete sa považovať za fanúšika čínskeho modelu komunizmu, alebo ako ho nazývajú Číňania: čínskeho modelu demokracie.

Pri debate s čínskou strednou vrstvou nie je problém stretnúť ľudí, ktorí otvorene kritizujú miestnu korupciu, stav životného prostredia, príliš centralizovanú ekonomickú politiku, a niekedy ani po dvoch hodinách nenájdete nič, čím by sa odlišovali od typického predstaviteľa slovenskej strednej vrstvy.

Nenašiel som však jediného človeka, ktorý by mi povedal, že Číňania by mali dostať právo voliť. A vysvetľujú to takmer vždy rovnako: Ľudia mimo miest sú takí zaostalí, že im voliť nemôžeme dovoliť.

„Nie som si istá, či je najlepší nápad, aby mal každý človek presne jeden hlas,“ hovorí mi opatrne čínska novinárka, ktorá žila niekoľko rokov v západnej Európe. „Najmä ak toľko ľudí ako u nás žije na vidieku. Každá krajina by mala mať asi politický systém prispôsobený pre vlastné potreby,“ vraví diplomaticky.

Keď Číňan zo Šanghaja alebo z Pekingu rozpráva o vidieku, nie je to to isté, ako keď Bratislavčan hovorí o Istebnom, ale skôr Parížan o Kongu: sú tam chudobní ľudia a treba im pomôcť, ale rozhodne by nemali mať právo rozhodovať o niečom, čo sa týka aj nás.

S cenzúrou médií niektorí súhlasia a niektorí nesúhlasia, ale tí, čo nesúhlasia, majú rovnaké argumenty ako pri voľbách. „Mnohí ľudia sú jednoducho hlúpi. Vidia len jednu stranu, mohli by sa rozčúliť a urobiť niečo hlúpe,“ vraví mladá podnikateľka Tchao Tchao Siao.

Ak ste vyšší čínsky funkcionár, museli ste sa už predtým veľakrát osvedčiť na nižšej pozícii niekde v regiónoch, preukázať nielen kontakty, ale aj reálnu schopnosť niečo riadiť. Západný systém, kde človeka na vašej pozícii vybrali hlasovaním ľudia, ktorí vašej práci vôbec nerozumejú, sa vám určite nebude zdať spravodlivejší a efektívnejší ako čínsky. Ak tu chcete niekoho presviedčať o výhodách demokracie, očakávajte protiútok Donaldom Trumpom.

„Nefantazírujeme, že by sme chceli demokraciu, pravdu povediac, nie je tu po nej veľký dopyt,“ hovorí mi Pin Sü, ktorý prednáša ekonomiku na Čínsko-európskej medzinárodnej obchodnej škole v Šanghaji a ekonomickú politiku čínskej vlády inak kritizuje tak razantne, ako si to len u prirodzene umierneného a priateľského Číňana dokážete predstaviť.

„Dnešné pravidlá a dnešný systém nie je úplne to, čo by sme chceli. Ale tolerujeme ich, lebo by to mohlo byť aj horšie a navyše vidíme, že vláda sa postupne zlepšuje,“ hovorí Wej-tchao Li, ktorý vstúpil do komunistickej strany, keď sa chcel zamestnať v štátnom denníku. „Snažíme sa postupne tlačiť vládu k zmenám, napríklad aby pripustila viac hlasov pri tvorbe svojej politiky. Ale chaos, aký bol pri páde Sovietskeho zväzu, nechceme,“ hovorí.

Aké sú výhody klamstva

V Číne mi trvalo sedem dní, kým som prvýkrát začal hulákať v slovenčine na taxikára, že bez zapnutého taxametra mu nič nezaplatím, a desať dní, kým som sa prvýkrát prichytil, že lakťami odtláčam ostatných v rade na eskalátor v metre. Prebúdzať v sebe vnútorného Číňana je však vyčerpávajúce a po dvoch týždňoch som skončil ako turista z Vieweghovho románu, obhrýzajúci pizzu v anglickej reštaurácii.

Stereotypne negatívny pohľad na Čínu, a najmä podnikanie v Číne je asi takýto. Ak si majú Číňania vybrať nákup od známeho alebo nákup lepšieho tovaru, uprednostnia vždy známeho. Číňania podpísanie kontraktu chápu ako začiatok, nie koniec vyjednávania, a okamžite sa budú snažiť nájsť spôsob, ako postupne meniť podmienky vo svoj prospech. Pokojne vám budú klamať radšej, ako by povedali niečo nepríjemné.

To isté, ale v pozitívnom tóne, sa povie takto: Čínska kultúra je orientovaná na vzťahy, a tie majú prednosť pred všetkým ostatným. „Keď v Európe podpíšem zmluvu, a potom mi napríklad zdražejú suroviny, ktoré používam, mám smolu. Číňania sú flexibilnejší, skôr mám šancu im vysvetliť, že potrebujem zmeniť podmienky, pretože im ide o zachovanie vzťahu,“ hovorí Jan Hebnar zastupujúci v Číne slovenských strojárov. „Je pravda, že sa tu stávate paranoidnými, čo z toho, čo vám partneri hovoria, je naozaj pravda. Distribútor vám pokojne povie, že má 200 obchodov, aj keď má len päť – ale ďalších 195 už v duchu plánuje,“ vysvetľuje.

„Číňana zaujíma vzťah k inému človeku. Znamená to, že keď prídem do mesta, odkiaľ pochádza moja manželka, tak mi tam kedykoľvek pomôže aj jej strýko z tretieho kolena, aj keď ma nikdy nevidel. Alebo ak mám problémy vo výrobe, pokojne mi pomôže konkurent, lebo si váži náš vzťah viac,“ hovorí Ven Čermák, ktorého manželka je Číňanka.

Kedykoľvek som v Číne stretol Európana, nútil som ho k teoretizovaniu o koreňoch kultúrnych rozdielov.

Z Vena Čermáka dostanem toto: „Číňania sú odmalička extrémne preťažovaní. Ak sa musíte učiť alebo pracovať od ôsmej ráno do desiatej večer, musíte hľadať skratky, pretože inak to organizmus nemôže vydržať. Z toho možno vyplývajú typické problémy, keď po spustení výroby kvalita ide postupne dolu – sú zvyknutí hľadať najľahšiu cestu,“ hovorí.

Čech Martin Binder pracujúci pre čínske Lego vraví: „Vnímanie nielen vzdialeností, ale aj času je tu odlišné. Ak má vaše mesto 25 miliónov obyvateľov, čakáte v rade na všetko. Výsledkom nutnosti žiť v obrovskom meste je, že si ľudia vytvárajú vlastný svet, dajú si slúchadlá a pozerajú na telefón, snažia sa odstrihnúť od prostredia.“

Čína pri pohľade zo Slovenska je niečo ako Slovensko pri pohľade z Anglicka: na prvý pohľad ľudia príliš uzavretí a nevraživí, ale v momente, keď už pre nich nie ste úplne cudzí, zrazu prehnane priateľskí a pohostinní.

To, že sa mi profesor Šanghajskej akadémie sociálnych vied 15 minút ospravedlňuje za to, že som ja poplietol termín stretnutia, ma neprekvapilo. Ale že sa ma snaží donútiť, aby som aspoň vypil čaj z jeho šálky, keď naň budem musieť ešte desať minút čakať, už trochu áno.


Do Číny pomaly a ťažko

Keby som chcel napísať príručku 100 + 1 spôsobov, ako sa nechať v Číne okradnúť, určite ako prvú oslovím Ludmilu Hyklovú. „Základná chyba, ktorú našinci v uvažovaní robia, je, že si Čínu predstavujú ako z filmov Jackieho Chana o kung-fu, a nie, že vyzerá takto,“ hovorí a ukazuje na spleť futuristických mrakodrapov za oknom.

Sme v pekinskej kancelárii Európskej únie, ktorá má pomáhať malým a stredným európskym firmám presadiť sa v Číne. Brožúrku o tom, ako sa nenechať okradnúť, už držím v ruke, má diplomatický názov „Spoznajte svojich čínskych partnerov“ a je plná schém rôznych podvodov, ukážok typických falošných pečiatok a otázok, ktoré by ste mali položiť nielen svojmu čínskemu partnerovi, ale aj jeho susedom a niekomu, kto má podnik na tej istej ulici.

„Mnohé európske firmy sem prichádzajú úplne nepripravené. Prvýkrát svoj produkt vystavia na veľtrhu, tam príde 100 ľudí s foťákmi a o pár dní je už ich ochranná známka zaregistrovaná na niekoho iného. Potom sa snažia svoj vlastný výrobok doviezť a zadržia im ho na colnici, pretože porušili niečie autorské práva,“ popisuje jednu z klasických schém podvodov.

Príležitosti v Číne sú však stále obrovské. „Čínski zákazníci ešte veria, že európske produkty sú lepšie ako čínske. Čína dokáže vyrobiť trebárs chladničku, ale veľa Číňanov si stále myslí, že európska chladnička musí byť lepšia,“ hovorí Ming-čchi Sü, odborník na medzinárodný obchod zo Šanghajskej akadémie sociálnych vied.

Niekoľko ľudí mi nezávisle od seba rozprávalo o produktoch, ktoré sa v Číne vyrábajú už priamo s označením Made in EU, a niektoré aj exportujú do Európy.

V akých oblastiach majú šancu slovenské firmy? Notoricky populárne sú v Číne európske potraviny a nápoje, za obrovskú príležitosť sa stále považujú zelené technológie. „Veľa mojich kolegov sa bojí kupovať aj čínske mäso, lieky, z Česka im vozím aj detské výživy, kozmetiku,“ hovorí Ludmila Hyklová z kancelárie EÚ.

„Predávame tu naše stroje aj vďaka tomu, že niektoré stroje, ktoré sme sem dodali pred 40 rokmi, ešte stále fungujú,“ vraví Jan Hebnar, ktorý Číňanov presviedča, že majú do svojich strojov nakupovať slovenské valivé ložiská. „Tu to ale nefunguje tak, že prídete s produktom o 15 percent lepším a niekto si ho od vás kúpi. On totiž výrobok už 15 rokov nakupuje od nejakého Wanga, ktorý bol aj na svadbe jeho dcéry, medzitým si vymenili množstvo darčekov, a nie je šanca, aby ho vymenil len preto, že niekto iný má lepší produkt. Mojou možnosťou teda je len nájsť niekoho, kto už vzťahy s konečným odberateľom má, a predať to jemu.“

Jediná vec, ktorou sa mi nejakého Číňana podarilo naozaj ohúriť, bola fotka Tatier v mobile. Vyťahoval som ju, keď miestni – študent, taxikár, hovorkyňa – začali nostalgicky spomínať na svoje detstvo, „keď bolo ešte vidieť modrú oblohu“. Zelená lúka, biely kopec a obloha pôsobia na ľudí z miest ako Peking či Šanghaj ako pohľadnica z nedostupnej rozprávky. Keby som bol zodpovedný za obchodnú stratégiu Slovenska v Číne, nerobil by som nič, len opakoval týchto sedem slov: Krajina ako Rakúsko alebo Švajčiarsko, ale lacnejšia.

„Na čínskom internete sa občas cítim ako radikál, lebo nemám pocit, že úplne všetko, čo robí čínska vláda, je zlé,“ sťažuje sa mi s úsmevom Wej-tchao Li. „Niekedy to vyzerá, ako keby sme boli pred rokom 1978 všetci za a teraz sme všetci proti.“


Jeden zázrak nestačí

Pred pätnástimi rokmi sa o budúcnosti Číny písalo ľahko. Čína sa postupne reformuje, stredná vrstva rýchlo bohatne a čoraz viac sa dožaduje aj politických práv. Krajina sa bude postupne demokratizovať, pretože všetky krajiny na svete, ktoré chcú ekonomicky napredovať, sa musia demokratizovať.

Pred piatimi rokmi to bolo tiež ešte ľahké: západný model kapitalizmu zlyhal, kým Čína zázračne ekonomicky rastie – Číňania by boli hlúpi, keby sa chceli viac podobať Západu. Je len otázkou času, kedy sa stane Čína najväčšou ekonomikou sveta a komunistická strana ju bude mať stále pevne v rukách.

Dnes je Čína v medziobdobí, keď je ťažké robiť dokonca aj nesprávne predpovede o jej budúcnosti tak, aby vyzerali aspoň trocha realisticky.

Čínska ekonomika rastie viac ako západné štáty, ale stále pomalšie a pomalšie. Posledné dve desaťročia Čína rástla najmä vďaka investíciám a exportu.

Čo znamenajú investície: veľa ľudí malo v Číne prácu, pretože vláda stavala diaľnice do každej dediny, futuristické železnice s gigantickými stanicami, železiarne a letiská v každom okresnom meste. Ale bude čoraz ťažšie nájsť miesta, kde by sa ešte dala diaľnica postaviť, efektívnosť takýchto investícií stále klesá, ocele je obrovský prebytok a gigantický dlh, za ktorý sa to všetko stavalo, bude raz treba zaplatiť.

Čo znamená export: veľa ľudí malo doteraz prácu, lebo boli ochotní pracovať za málo peňazí a vďaka tomu sa produkty, ktoré vyrábali, ľahko predávali v zahraničí. Ich životné náklady však rýchlo vzrástli, za tak málo peňazí už pracovať nemôžu, a tak bude treba vyrábať čoraz viac produktov, ktoré si môžu dovoliť aj Číňania, nielen Američania.

„Čína je dnes v ťažkej pozícii a transformácia na nový ekonomický model potrvá päť až desať rokov, ak sa podarí,“ hovorí Pin Sü z Čínsko-európskej medzinárodnej obchodnej školy CEIBS. Vo svojej kancelárii na univerzite na predmestí Šanghaja mi dlhé minúty vymenúva, čo všetko sa musí v Číne zmeniť, ak má ekonomickú transformáciu prežiť. Keby tu namiesto neho sedel Ivan Mikloš, rozprával by mi asi presne to isté. Vláda si musí uvedomiť limity svojich schopností a dať viac moci trhu. Treba sprivatizovať štátne firmy, pretože nie sú efektívne, alebo aspoň uvoľniť pravidlá, aby im mohli aj súkromné firmy konkurovať. Treba prestať zvýhodňovať štátne firmy pri bankových pôžičkách a uvoľniť pravidlá vo finančnom sektore. Treba znížiť dane a prestať platiť armádu zbytočných úradníkov.

„Nedúfame však v zmenu cez noc – taká zmena by možno ani nebola dobrá. Bude to postupné, ako sme to v Číne vždy robili,“ vraví Pin Sü. Najväčším konkurentom Číny bude podľa neho India, ktorá už po vybudovaní tisícok call-centier zistila, že fáza industrializácie sa v rozvoji krajiny nedá preskočiť, a sústreďuje sa čoraz viac nielen na služby, ale aj na výrobu. Našťastie pre Čínu má zatiaľ India veľké problémy so slabou infraštruktúrou.

Výhodou Číny v globálnej konkurencii už čoskoro nebude nízka cena práce, ale vybudovaná štruktúra dodávateľov pre každý priemysel, veľký vlastný trh a podľa Sü najmä to, ako veľmi Číňania investujú do vzdelávania vlastných detí.

„Neviete si predstaviť, ako veľa energie do toho ide. Má to nevýhodu, že väčšina Číňanov má vďaka tomu mizerné detstvo. Ale buduje sa tým obrovský ľudský kapitál.“

Ako by krajina budúcnosti ideálne mala vyzerať, sa dá ľahko vidieť v juhovýchodnej Číne na skok od Hongkongu. Veľa miest na Zemi sa snaží odkopírovať Silicon Valley, ale Šen-če-nu sa ho podarilo odkopírovať ešte aj s kalifornským podnebím a s palmami. Sídlo telekomunikačného gigantu Huawei, skôr malé mesto ako mestská štvrť, je zároveň možno jediné miesto v Číne, kde chodcom niekto zastaví pred priechodom pre chodcov. Inak by hrozil masaker, dvadsiatnici s visačkami Huawei na krku tu prechádzajú cez cestu zásadne s očami prilepenými na displej mobilu. Ako v Silicon Valley.

Takéto by mali byť čínske firmy po transformácii: začínajú kopírovaním a prispôsobovaním zahraničných produktov, ale postupne sa dotiahnu na úroveň západnej konkurencie, ale s oveľa nižšími cenami, zisk rýchlo investujú a začínajú prinášať vlastné inovácie.

Ak posledné desaťročie patrilo internetu, predtým osobným počítačom a teraz prichádza mobilná doba, tak Čína má dobré predpoklady byť konečne tým kopírovaným, nie kopírujúcim. Kdekoľvek vo vagóne čínskeho metra ľahko na jednej ruke spočítate ľudí, ktorí sa nepozerajú na mobil, a aj pri dohadovaní oficiálnych stretnutí je lepšie vypýtať si rovno kontakt na mobilný chat, ako dlhé dni čakať, či si váš partner bude niekedy kontrolovať e-maily.

Keď Facebook v marci oznámil plánované zmeny v aplikácii Messenger, jednej z troch najpoužívanejších aplikácií na svete, znalci spoznali neskrývanú inšpiráciu čínskou aplikáciou WeChat. Už sme ju v tomto texte spomínali ako platformu, kde Tchao Tchao predáva novozélandské krémy – Facebook sa teraz bude snažiť napodobniť fenomenálny úspech WeChatu nielen v monopolizácii správ medzi priateľmi cez mobily, ale aj v mobilných platbách, marketingu či hrách.


Čínske storočie

Dva týždne v Číne reportérovi stačia na to, aby získal aspoň základný prehľad o vlastnej nekompetentnosti a uznal, že nevie nič o Tibete, nedokázal sa stretnúť so žiadnymi disidentmi, nevie posúdiť rizikovosť investícií od čínskych firiem pre Európu, nevie, koľko čínskych robotníkov vyrába produkty v neľudských podmienkach, ako dlho potrvá riešenie ekologických problémov, ako veľmi sa utláčajú menšiny alebo ako bude o 20 rokov demograficky vyzerať krajina, kde pár desaťročí milióny rodičov chceli mať len syna.

Jedno z nečakaných zistení je, ako málo je čínska totalita podobná napríklad tej ruskej. Čínska vyzerá v osobnom kontakte oveľa menej strašidelne, pretože málokto vás tu bude presviedčať, že váš režim je zlý a čínsky je ten dobrý. Ambícia strednej vrstvy v debatách je: skúste akceptovať, že si to môžeme robiť po svojom. Že sa sami môžeme rozhodnúť, aký rýchly progres chceme.

V roku 1980 žilo 84 percent Číňanov v extrémnej chudobe, dnes je to menej ako 10 percent obyvateľstva. To je takmer 700 miliónov ľudí, ktorí pred štvrťstoročím chodili večer spať hladní a dnes sú sýti a nespia už na daždi. Veľa krajín bolo pred pár desaťročiami rovnako chudobných ako Čína, ale žiadna iná pre takéto milióny ľudí toľko ako Čína neurobila.

Aj keď nevieme, ako rýchlo a ako dlho, Čína ešte nejaký čas bude bohatnúť, bude dramaticky zlepšovať život ďalších miliónov ľudí a čoraz sebavedomejšie o tom bude hovoriť. A pre nás bude čoraz ťažšie pozerať sa na ňu z morálnej výšky tých, ktorí nemajú trest smrti, necenzurujú noviny, nezatvárajú ľudí bez súdu a nevypúšťajú chemikálie len tak do vody.

„Veľmi málo z vecí, ktoré sa stali počas nášho života, si bude pamätať história aj po našej smrti. Aj 11. september či vojnu v Iraku… budú len poznámkami pod čiarou v historických knihách. Ale vzostup Číny je iný: je to najväčší príbeh nášho veku a bude mať vplyv na veľa generácií po nás,“ napísal Brit Mark Leonard.

Ak sa kultúra tvorí v strete s inými kultúrami, tak Slovákov môže čakať vo svete s čoraz väčším počtom čínskych firiem, manažérov, turistov a investorov veľa zaujímavých výletov do svojej vlastnej duše.

Dnes si môžeme hovoriť, že za socializmu sme chceli aj džínsy, aj zahraničné televízne stanice, aj slobodu. Súčasná Čína naznačuje možnosť, že keby boli zahraničné televízie dostupné, ale drahé, tak by ich veľká väčšina z nás nepozerala. A keby sme dostali džínsy a prísľub, že ich bude stále viac, tak bez slobody sa možno tiež zaobídeme.

Čínska ekonomika je dnes už takmer taká veľká ako americká, ale množstvo informácií, ktoré o Číne máme, je mnohonásobne menšie.

Ak o stále silnejšej Číne nebudeme vedieť dosť – nebudeme sa o nej učiť v školách, nebudeme mať dosť manažérov hovoriacich po čínsky, nebudeme rozumieť princípom čínskej kultúry – hrozí nám, že nezachytíme trendy meniacej sa ekonomiky a budeme relatívne stále chudobnejší. Nazvime si tento model „Číňania sa sťažujú, že keď volajú telefonickú podporu, operátori majú východoeurópsky prízvuk“.

Na druhej strane, ak Čínu začneme viac chápať, čakajú nás nepríjemné otázky: Ako veľmi naozaj veríme tomu, že si všetci ľudia majú byť rovní? Majú byť ľudské práva nedotknuteľné, alebo by častejšie mali ustúpiť záujmom väčšiny? Nazvime tento scenár: „Slovensko-čínsky Tomio Okamura presadzuje znovuzavedenie trestu smrti a volebné právo len pre ľudí s maturitou“.

Bude to zaujímavé storočie.

 

Cesta bola spolufinancovaná z európskeho projektu Médiá pre rozvoj.
Foto N – Pavel Dvořák a Tomáš Bella

Teraz najčítanejšie