nedeľa

中国同志在哪方面没有做错
Kde súdruhovia z Číny neurobili chybu

Strávil som dva týždne v Číne a pokúsil som sa pochopiť miestny komunizmus.

„Som zo západnej Číny, ale po škole som musel odísť. Žil som v zaspatom mestečku, ľudia tam až tak tvrdo nepracovali, nemali veľké ambície niečo dosiahnuť, bolo to ako...“ Muž sediaci oproti mne sa odmlčí a premýšľa, ako by tú zaostalosť novinárovi priblížil. „No, bolo to ako niekde v Európe.“

Muž sa volá sa Wej-tchao Li, odkedy opustil svoje provinčné mestečko (5 miliónov obyvateľov), študoval v Londýne a Soule, pracoval v Pekingu a dnes v Šanghaji ako PR profesionál zastupuje mnohé zahraničné firmy. Je mimoriadne priateľský a otvorený a je členom Komunistickej strany Číny.

Strávil som dva týždne v Číne rozhovormi s ľuďmi ako on, prešiel som sedem veľkých miest a precestoval v rámci Číny päťtisíc kilometrov  v snahe nájsť odpoveď na dve základné otázky.

Po prvé: Ako si dokázala čínska komunistická strana udržať moc, keď sa to sovietskej ani československej nepodarilo, a čo to hovorí o systéme, ktorý v strednej Európe považujeme za nefunkčný z princípu?

A po druhé: Ako vyzerá Čína, ktorá vyrába všetky naše mobily aj plastové hračky a aká je šanca, že tejto Číne bude ešte aj o 10 rokov Slovensko schopné konkurovať?


Hlavné mesto šmejdu

Najskôr som chcel vidieť ponožkové mesto (Ta-tchang, tretina svetovej produkcie ponožiek), dáždnikové mesto (Sung-sia, 30 % produkcie) alebo zapaľovačové mesto (Wen-čou, 80 %), ale nakoniec sedím v rýchlovlaku zo Šanghaja do Ťi-wu – hlavného mesta čínskeho šmejdu.

Už z vybavenia hotelovej izby je jasné, že sem sa nechodí za pamiatkami – vedľa šampónikov a uteráka je nachystaný prezervatív, čisté trenírky, pena do kúpeľa „zabraňujúca prenosu AIDS“. Na nočnom stolíku laminovaný nápis Neberte syntetické drogy. Sem prichádzajú nákupcovia zo sietí obchodíkov „Všetko za euro“ z Bratislavy a Bukurešti a majitelia tovární na kabelky z Istanbulu a Islamabadu, aby si našli dodávateľov na tunajšom „trhu drobných predmetov“.

Trh drobných predmetov je niečo ako naša tržnica rovnakým spôsobom, ako je Trnava slovenským Rímom a Róm na kandidátke Mostu slovenským Obamom.

Predstavte si najväčšie nákupné centrum, aké dokážete, povedzme bratislavskú Ikeu. Predĺžte ju na trojnásobok. Položte na strechu ešte jednu takú istú Ikeu. A za sebou do radu postavte päť takýchto budov.

Teraz vojdite dovnútra. Estetické priority sú opačné, ako má Ikea: zvonka je veľkolepá moderná architektúra, vnútri prítmie a nič len nekonečné rady tisícov obchodíkov. Každý päťkrát päť metrov, každý do posledného centimetra zaplnený vzorkami tovaru.

02

03

Začnem ich počítať nie na počet obchodov, ale na minúty. Prvá minúta, druhá minúta, stále kráčam len okolo obchodov predávajúcich výlučne hodinky. Chodby sa po každej polminúte rozbiehajú do oboch strán a aj vo vedľajších uliciach sú stále len hodinky. Šály: prvá, druhá, tretia minúta. Minúta pások do registračných pokladníc. Tri minúty plniacich pier. Minúta ručných vŕtačiek. Dvadsať sekúnd obchodov nepredávajúcich nič iné, len stužky do kvetov. Štvrťhodinka opaskov a v rámci nej niekoľko uličiek, kde sa predávajú len pracky k opaskom.

Môžete kráčať dva kilometre stále rovno, medzitým po chodbách spájajúcich jednotlivé bloky štyrikrát prejdete ponad diaľnicu, úplne sa zmení scenéria za oknami, ale stále míňate rovnako veľké obchody, v ktorých si z ničoho nemôžete kúpiť iba jeden kus, ale môžete objednať 5000 balíčkov samolepiacich farebných papierikov po 27 centov, krabicu káblov k iPhonu (falošné 15 centov, originál 95 centov) alebo kontajner futbalových lôpt po jednom eure.

„Mal som klientku, ktorá chcela vidieť všetko týkajúce sa kabeliek, ale po dvoch dňoch sme to vzdali,“ hovorí mi môj sprievodca a tlmočník Pavel Dvořák. Mne po dvoch dňoch krvácajú otlaky na oboch nohách a na mape mesta vidím, že z 25 nákupných zón som navštívil zatiaľ šesť. Vynechám veľtrh nábytku, tržnicu s osvetlením, veľkoobchody s jedlom, tržnicu s bižutériou, s vianočnými ozdobami, s domácimi spotrebičmi, výrobnými strojmi, drevenými surovinami, a tak ďalej. Som múdrejší akurát tak o poznanie, že hitom tohtoročných Vianoc budú znova drony, ako novinka také, čo vyzerajú a lietajú ako lietadlo, nie ako vrtuľník, a hračkárske autá, ktoré jazdia ako hračkárske autá a zrazu sa môžu zdvihnúť a odletieť.

Do mestskej časti so zapaľovačmi som omylom zablúdil, keď som hľadal trh s autosúčiastkami, a tam to vyzerá takto: vezmite husto zastavané slovenské sídlisko, odstráňte zeleň aj asfalt na ceste a namiesto každého prízemného bytu, dverí aj okna dajte jeden obchod so zapaľovačmi.

Je to celé omračujúci zážitok, niečo ako vo vatikánskom Chráme svätého Petra, keby bol inžinierskou stavbou: zostáva len pocit neuchopiteľnej ozrutnosti, priestoru, ktorý nemá žiadnu ľudskú mierku a nedokážete ho vôbec pochopiť.

Myslím, že už nikdy v živote nechcem nič nakupovať. Ale ešte chcem vidieť, ako sa tie veci vyrábajú.

01

02

03

04

05

06

07

08

09

10

11

07

06

05

04

03

01

02

08

10

09

12

11


Koľko zarábajú Číňania

Začnime hádankou. Predstavte si nafukovací hrad, na akom skáču vaše deti niekde v slovenskom nákupnom centre. Môže byť tradičný s Mickey Mousom alebo moderný s Mimoňmi. Teraz si predstavte, ako sa takýto hrad vyrába. Stačí na to jedna menšia továrenská hala. Pri vchode je obrovský stôl, po ktorom jazdí jednoduchá robotická ruka a strihá materiál. V strede haly ležia na zemi poukladané rôzne narezané kusy hradu. A v poslednej tretine sedí za starými šijacími strojmi tucet robotníkov, ktorí veľké kusy na stole otáčajú a zošívajú. Keď hrad zošijú, pripoja ventilátor, nafúknu ho a otestujú ho tak, že si vnútri dôkladne poskáču. (Áno, môžu aj návštevy.)

grafy_cina2A teraz tá hádanka: Koľko podľa vás zarábajú krajčíri a šičky v takejto fabrike v čínskom Kantone? Odpoveď je: v čistej mzde v prepočte 1400 eur.

O 1200 kilometrov severnejšie som netaktnú otázku o platoch položil majiteľovi malej továrne na lepiace pásky a dozvedel som sa, že robotník po nástupe u neho dostane na ruku v prepočte 550 eur mesačne, ale šikovný obchodník aj 100-tisíc eur ročne.

V Šanghaji sa mi profesor ekonomiky sťažoval, že pred desiatimi rokmi ho človek starajúci sa mu o domácnosť stál 70 eur mesačne a dnes je to 700 eur. O ďalších tisíc kilometrov ďalej na sever v hlavnom meste mi majiteľka malej továrne na papieriku vypočítava, že jej najlacnejší robotník zarába 420 eur a inžinier 1100 eur v čistej mzde.

Čína je v priemere trikrát chudobnejšia ako Slovensko, ale priemer je pri takej gigantickej krajine veľmi zradný ukazovateľ.

„V Číne kto nič nevie, má oveľa menej peňazí ako u nás. Kto aspoň niečo vie, má oveľa viac,“ hovorí mi Čech Jan Hebnar, ktorý v Číne vedie pobočku slovenskej strojárenskej firmy Kinex. „Poznám napríklad českú strojárenskú firmu, ktorá vyrába aj v Číne, a ich personálne náklady sú tu o 30 percent vyššie ako v českej továrni.“

V  jedinej ázijskej továrni vyrábajúcej stavebnice Lego mi nechceli povedať,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás