Vyplakala som tam všetky slzy. Ako Moldavčanka Lora vyrúbala čerešňový sad a prečo za to môže EÚ

Mladý muž v mikine postáva pri stánkoch na miestnom bazáriku a kráti si čas. Nedávno prišiel z Talianska. Tu v najzápadnejšom cípe Moldavska, v oblasti s úrodnou pôdou, aká sa inde v Európe len ťažko nájde, a s ľuďmi, ktorí z nej dokážu dostať to najlepšie, o prácu nezavadíte.

„Už tri roky tam cestujem!“ vraví Nikita, vyťahuje mobil a ukazuje fotky. „Tu zbierame melóny, tu tekvice. Pekne to tam majú zorganizované. Ubytujú nás zadarmo, kŕmia, no za jedlo si niečo málo strhli. Ale málo. Za hodinu tvrdej práce dostanem sedem eur. O tom sa tu ľuďom ani nesníva. Lenže teraz na zimu som sa musel vrátiť domov.“

Okolo Nikitovho rodiska, moldavských Lipcan, je rovnako úrodná pôda ako v Taliansku. Napokon 77 percent Moldavska tvorí poľnohospodárska pôda. Tu na severozápade sa pestuje všetko možné.

Napriek tomu Nikita patrí k tretine obyvateľov v produktívnom veku, ktorí namiesto moldavských jabĺk zbierajú talianske alebo španielske, prípadne sa starajú o nevládnych nemeckých dôchodcov. Alebo aj v Moskve pracujú ako recepční či učia v Omsku dejepis. Rozptyl geografický aj odborový je obrovský.

Lebo v Moldavsku nezostáva nikto, kto nemusí.

„Stačilo by mi, keby som si doma zarobil tak 10-tisíc leu (niečo vyše 500 eur – pozn. red.). A nikdy by som nikam nešiel. Tu je tak krásne!“ povie Nikita a ide si zase krátiť čas.

Kapusta a chryzantémy

Žena v teplej veste ponúka kapustu po siedmich leu za kilo, čo je asi tridsaťpäť centov. To je dobrá cena. O pár kilometrov ďalej ju pri ceste muži predávajú za desať. Ruslana však išla s cenou dole, pretože záujemcov je málo a „predsa to nevyhodím“.

„Máme slušný pozemok, ale nedokážeme toho veľa predať. Koľko mesačne potrebujeme na normálny život? Tak desaťtisíc leu. A toľko za kvety a kapustu nezarobím. Žiadna iná práca tu však nie je,“ hovorí.

Ruslana je z dediny Trestieni. Doma má deti, manžela, starých rodičov, prasa, sliepky a niekoľko psov. „Zavárame všetko, čo vypestujeme, mlieko kupujeme od susedky alebo meníme za to, čo zase máme my. Prežijeme.“

V nedeľu Ruslana voliť nepôjde. Či vraj vyhrá tá, alebo onen, pre jej rodinu to nebude znamenať žiadnu zmenu.

Ešte lacnejšie hlávky než Ruslana má v susednej obci Satul statný Timur – kilo za šesť leu, teda 30 centov.

Ani on, ani ďalší obyvatelia tohto odstrčeného kraja nevedia, že Svetová banka investovala milióny eur do rôznych poľnohospodárskych projektov – napríklad na podporu ich konkurencieschopnosti. Timur o tom niečo počul, ale kde tie peniaze sú? Netuší. Asi v iných častiach Moldavska. Sem rozhodne nedorazili.

Nepočul ani o tom, že v roku 2022 EÚ dočasne liberalizovala obchod so siedmimi moldavskými poľnohospodárskymi produktmi: paradajkami, cesnakom, hroznom, jablkami, čerešňami, slivkami a hroznovou šťavou. Do EÚ smeli prúdiť vo väčšom množstve a bez ciel. Existujú ďalšie desiatky projektov Únie a neziskoviek na podporu moldavskej občianskej spoločnosti a poľnohospodárstva. Sem, do kraja medzi Ukrajinou a Rumunskom, ich ozvena príliš nedolieha.

Cukor a pánske obleky za polovicu

Timur voliť pôjde, ale neprezradí koho. Okrem kapusty ponúka jablká, kilo za 50 centov. Keď zistí, že sme česko-slovenský tím, dostaneme tri zadarmo. V 80. rokoch minulého storočia u nás slúžil, oznamuje s úsmevom. Dva roky strávil v 152. ženijnom prápore v Zdechoviciach. Vraj sa mu tam páčilo.

„Hovorí sa, že Stoianoglo chce, aby sme boli s Ruskom. Ale mne sa to veľmi nezdá. Ešte sa spýtam. Viete čo? Ja teda voliť pôjdem, ale nech už to dopadne, ako chce, aj potom tu budem stáť a predávať. Do EÚ nás vraj povedie Sandu. A do Ruska on. V Európe nás veľmi nechcete, v Rusku by nás brali. Nemyslím si, že ja ešte zažijem nejakú zmenu. K horšiemu možno áno.“

Timur hovorí doma po rumunsky, ale jeho ruština je absolútne čistá, bez prízvuku. „Striedam to, ako sa mi zachce,“ vraví.

Podnikavý poľnohospodár si dokáže zarobiť na živobytie nielen ako oráč a trhovník. Každý týždeň cestuje na veľké nákupy k susedom, Ukrajincom, do mesta Černivci.

„Veľmi sa to oplatí. Pretože tam stojí kilo jabĺk desať hrivien, u nás desať leu. Ale keď si u nás nakúpite eurá a potom ich tam vymeníte za hrivny, vyjde vás to o polovicu lacnejšie než v Moldavsku,“ sype čísla z rukáva.

„Cukor v Moldavsku kúpiš kilo za dvadsať leu; na Ukrajine, keď sa to prepočíta, prevedie a vymení, za desať. Nakúpim, priveziem, čo mi colníci dovolia, a výhodne predám doma. Ešte sa tam pekne oblečiem. Oblek na Ukrajine tiež stojí polovicu toho čo u nás. A to nehovorím o plyne! V porovnaní s nami platia kopejky. Lenže plyn neprivezieš. No to sú všetko hlúposti. Hlavne aby nebola vojna.“

Na pohreb sa šetrí desiatky rokov

Timur je jedným z mála, kto sa nám výrazne nesťažuje a neživorí.

Vladimir zomrel v požehnanom veku 80 rokov. Na miestne pomery to je pekný výkon. Posledné tri roky maródil, a tak sa na pohreb odkladalo viac peňazí. Manželka je po mŕtvici a o tom, ako sa obaja rozlúčia so svojimi spoludedinčanmi, premýšľa už dvadsať rokov. Sporí a teraz sa konečne jej snaha zúročila v peknom, nie príliš honosnom ani nie príliš skromnom pohrebe.

Sme v najzápadnejšej moldavskej obci Criva. Leží v údolí rieky Prut a je to jedna z tých dedín, kde starí a tí najmenší žijú vo vynútenej symbióze. Ľudia v strednom veku odišli na prácu do zahraničia – na západ aj na východ. Do Európy alebo do Ruska. Ideológia v ich rozhodovaní hrala veľmi malú úlohu. Tým najpodstatnejším bolo, kto koho poznal, na koho narazil, kto mu pomohol sprostredkovať prácu.

„Kamarát tam odišiel, a tak som to urobil tiež,“ odpovedajú najčastejšie Moldavci z cípu zovretého zhora Ukrajinou a zdola Rumunskom.

Dcéra Jurija, ktorý zomrel, žije v Kanade. Tentoraz poslala viac peňazí než obvykle, aby sa zvládla aj dôstojná smútočná hostina. Nebožtík si ju zaslúžil.

V poľnohospodárskom kraji, kde má pôda tú správnu farbu aj konzistenciu, jazdil na traktore. Vedel to vraj tak ako nikto iný. Krachu poľnohospodárskych podnikov, úpadku jednej z najúrodnejších častí Európy, sa chudák dožil, prikyvujú príbuzní, ktorí takisto pracovali v poľnohospodárstve. Lenže družstvá sa rozpadli, hranice s Ruskom uzavreli, ich jablká, kapustu, orechy, zemiaky, cesnak, cibuľu ani melóny nikto nechce.

Pohreb je čiernou morou pre obyvateľov Moldavska nielen preto, že ide o smutnú udalosť spojenú so smrťou blízkeho človeka. Ale aj preto, že zhltne obrovskú časť rodinných úspor. A posledná rozlúčka tu má svoje železné pravidlá: obuť nebožtíka, obliecť, samozrejme, do nového oblečenia vrátane spodnej bielizne – na to padnú tri tisícky leu. Auto, ktoré odvezie otvorenú rakvu s telom na cintorín, stojí dvetisíc leu. Pravda, v balíčku s kňazom. Keď je telo predtým v márnici, treba za to zaplatiť 2 800 leu.

Ďalších pár tisíc padne na náhrobok a práce spojené s vyhĺbením hrobu a uložením rakvy doň. A ten najskromnejší stôl v reštaurácii vyjde na šesťtisíc. Avšak to je pre rodinu – ak opomenieme odchod blízkej bytosti – ďalšia trauma, pretože také skromné pohostenie je hanbou. Skrátka: za menej ako dvadsaťtisíc sa „slušný“ pohreb nedá zaobstarať.

A svadba? Ak nepozvete najmenej sto ľudí, nie je to moldavská svadba. Treba si pripraviť najmenej osemdesiattisíc leu.

Viktória si sporí na tanec s pravnukom

S predvolebnou agitáciou sa tu práve neroztrhlo vrece. V Lipcanoch a v okolitých dedinách nájdeme len niekoľko plagátov Alexandra Stoianogloa, vyzývateľa súčasnej hlavy Moldavska Maie Sandu.

Lipcany sú pre zmenu vôbec najsevernejšie moldavské mesto. Odtiaľto je blízko na Ukrajinu aj do Rumunska.

Napokon okrem plagátov narazíme aj na živú kampaň – ženu v stánku s novinami s podobizňou kandidáta Stoianogloa. Agitátorka sa volá Viktória. Má dve dospelé deti: syna, ktorý pracuje v Rusku, a ťažko chorú dcéru, o ktorú sa stará. Aj jej dcéra, Viktóriina vnučka, odišla do Ruska.

Viktória pracovala celý život v distribúcii potravinárskeho tovaru na miestnom poľnohospodárskom odbore. Keď sa rozpadol Sovietsky zväz, rozpadol sa aj odbor.

„Ako je možné v poľnohospodárskej krajine zrušiť poľnohospodárstvo?“ hnevá sa a verí, že pán Stoianoglo by nabral ten správny smer. „Táto prezidentka nás vedie do záhuby,“ varuje okoloidúcich, ktorých je však málo – mestečko nepôsobí práve živým dojmom. Tak ako všetky okolité obce. Najaktívnejšia časť obyvateľstva je niekde v Európe alebo v Rusku.

Viktória má dôvod sa sťažovať. Musí sa veľmi snažiť, aby mala čo jesť. Ani noviny so Stoianogloom nerozdáva len tak – dostane odmenu v naturáliách. Čo a koľko, nechce prezradiť.

„Pracovala som tridsaťosem rokov. Na jednom mieste! A teraz je môj dôchodok 2770 leu (142 eur – pozn. red.). Pomáhala nám vnučka z Ruska. Lenže zavreli banky! Už mnoho mesiacov od nej preto nemôžeme dostať vôbec nič! A či ja za to môžem, čo sa deje, a že kvôli tomu zavrú ruské banky a ja tu umriem od hladu?“

Viktória býva v staršom domčeku, do ktorého plyn nikdy nezaviedli, čo sa dnes zdá výhodou, pretože vlani opäť prudko zdražel – ceny ruského plynu dokonale lemovali vzťahy Ruska a Moldavska. Tie sa už niekoľko rokov zhoršujú, suroviny dražejú.

Po tom, ako sa Kišiňov pripojil k protiruskej koalícii odsudzujúcej ruskú agresiu proti Ukrajine, muselo sa Moldavsko definitívne vzdať lacných ruských surovín. Mnohí Moldavci to berú osobne a vinia z toho prezidentku aj EÚ.

„Kúrime drevom. Predstavte si, pred pár rokmi stál kubík sedemsto leu a teraz som brala kubík za 1400. To by mi už však nezostalo na elektrinu, keby som si chcela zakúriť. Musím si zaplatiť aj internet. Ako inak by sme si mohli telefonovať s vnučkou?“

Invalidný dôchodok na dcéru sa vraj nepodarilo zariadiť. Nie je prvá, kto nám tvrdí, že to „nie je len tak“. Hlavne to nie je zadarmo, sťažuje sa. „Aby ste dostali invaliďák, treba zaplatiť úradníkovi. A na to ja teraz nemám.“

Vnučka – dnes už Ruska, učiteľka zemepisu a matematiky v ďalekom Omsku – sa v dôsledku ruskej agresie proti Ukrajine ocitla doslova na druhej strane frontovej línie. Situácia oboch žien sa bez dotácií od nej dramaticky zhoršila. Na sankcie Viktória úprimne nadáva; vojna na Ukrajine, ktorá je doslova pár kilometrov odtiaľto, nie je jej vec. A Európska únia? Tá to všetko zavinila.

„Voliť pôjdem, pretože keď vyhrá Stoianoglo, snáď mi pomôže ešte niekedy objať pravnuka,“ vysvetľuje svoju motiváciu Viktória.

Daniel chodí do šiestej triedy. „Posielajú nám fotky, ako chodia do parku, do kina, športovať. Žijú si ako páni! A ako on tancuje spoločenské tance. Vo fraku a s takým dievčatkom tancujú, ako v rozprávke. Ak niekde ušetrím pár kopejok, posielam mu to, aby si niečo kúpil. Viete prečo? Aby si babku, prababku pamätal. Aby vedel, že ju má.“

Viktória videla Daniela spolu dvakrát – ako bábätko, a keď mal štyri roky. Vtedy vnučka pricestovala do Moldavska. Potom však prišiel covid a vojna.

„Kdeže, ja sa nebojím, že by na nás Rusi zaútočili. Oni sú takí, viete, keď ich necháte tak, neprovokujete, oni vás tiež nechajú. Nejako s nimi skrátka musíme vyjsť,“ vyhlási Viktória a dodáva: „Narodila som sa za ZSSR, v ZSSR som chodila do školy a pracovala celý život. Všetko som sa naučila v ZSSR. Mala som všetko tak akurát. A teraz je zo mňa chudák. Ale jedno si ešte chcem dopriať – zatancovať si na Danielkovej svadbe.“

Prečo je taliansky pekár lepší

Sedí pri poloprázdnej krabici s maličkými hlavičkami cesnaku a je naštvaná. Volá sa Lelija. Celý život pracovala ako predavačka, dotiahla to na vedúcu reštaurácie. „Za jedno euro kúpime dva bochníky chleba. To sme dopadli,“ horko sa rozosmeje.

Lelija mala 4. októbra 83 rokov. V roku 1996 sa rozhodla, že život sa ešte nekončí, a odišla sa do Talianska starať o nevládneho Taliana s penziou vyše dvetisíc eur. „Jeho rodina mi platila 1 200 eur mesačne. Dedo mal deväťdesiat, bol na mňa dobrý. Celý život pracoval ako pekár a takú peknú penziu mal.“

Týmto konštatovaním sa chvála Európy končí. „A ja som vychovala šesť detí, pracovala tridsaťosem rokov a mám čo? 1 800 leu dôchodok. 93 eur! O čo je on lepší než ja? Má ako ja jedenásť vnukov a jedenásť pravnukov? Choďte s tou svoju EÚ do hája!“ kričí na nás, akoby sme my mohli za jej biedu s núdzou.

„Rusko je bohaté. Veď vy nič nemáte. Žiadne poriadne nerastné bohatstvo. Tak netreba sa s ním hašteriť,“ usudzuje. „A ešte nás chcete spolu so Sandu zatiahnuť do vojny.“

Jej dcéra, vnuci a pravnuci žijú v Rusku. Ísť za nimi? Toľko peňazí nikdy mať nebude. Jeden z mladších vnukov však pracuje vo Francúzsku. „Ukončil dve vysoké školy a dostal tu v Moldavsku prácu za hlúpych tristo eur. Vari sa s tým dá založiť rodina? Tak šiel robiť do Paríža taxikára. Vyštudovaný ekonóm. Ak veríte v Boha, tak nech vás ochraňuje,“ ukončí rozhovor s nami, lebo vraj nikam nevedie. Pravdepodobne má pravdu.

Za všetko môžu „tí hore“

Pani zo susedného stánku má dôchodok 1 900 leu, teda 98 eur. Lora vie výborne počítať. Je inžinierka. „Vlani sme vykopali čerešne z dvanástich hektárov. Kdeže! Žiadna choroba! S láskou sme ich vypestovali, drina bola ich obrať, a potom sme ich tri roky po sebe vyhadzovali! Vyhadzovali, chápete? Tu sme kilo čerešní skúšali predávať za desať leu (50 centov – pozn. red.), ale ani tak ich nikto nebral. Ľudia si kúpia skôr cukor alebo chlieb, ale čerešne? Tak sme ich vykopali. Tých dvanásť hektárov je teraz solisko, pretože som tam vyplakala všetky slzy, čo mám.“

Na priestranstve, ktoré uvoľnili čerešne, kedysi patriace na moskovských trhoch k luxusnému tovaru, teraz nerastie nič. O život sa hlásia bodliaky a burina.

Lora si nechala dve kravy a skúša predávať syry vlastnej výroby. Za hodinu, čo sa s ňou zhovárame, neprišiel k pultu jediný záujemca.

„Predtým sme všetko vyvážali do Ruska, ale teraz ani zemiak. Ani liter vína. Všetko je zatvorené, zablokované, peňažné prevody sa nedajú robiť a tovar nedostanete nikam cez hranice. Tak tu s ním sedíme na námestí ako hlupáci a čakáme, ako dopadnú voľby. A čo asi zmenia? Nič. A nás vy v Európe pustíte k sebe s našimi jablkami? Veď máte svoje,“ usudzuje Lora.

Keď Lorino sovietske roľnícke družstvo zaniklo, spadla z piedestálu hlavnej ekonómky na miesto upratovačky na benzínovej pumpe. Lenže aj tú nedávno zavreli. Zostali jej dve kravy, ktoré vraj viac zožerú, než zarobia.

Ani Lora, hovorkyňa trhovníkov s najvyšším vzdelaním, nevie, čo zmeniť, aby sa Moldavčanom žilo lepšie. Voľby sú vraj nanič.

Po dlhom mlčaní pokrčí ramenami a nakoniec predsa len poodkryje tajomstvo moldavskej krízy: „Čo robiť? To sa musíte opýtať tam, tam hore.“