Čitatelia mi vyčítajú, že moje príbehy sú príliš krvavé, hovorí Juraj Červenák a odporúča päť detektívok na mrazivé večery

Juraj Červenák patrí k najznámejším slovenským autorom fantasy a detektívok. O riešení záhad si rád číta aj vo voľnom čase. Páčia sa mu najmä také diela, ktoré sa namiesto vzťahov sústredia v prvom rade na detektívnu líniu.

„Autor by nemal svojich čitateľov nudiť rozsiahlymi opismi, pridlhými dialógmi, častými ponormi do psychiky postáv či prisladkou romantickou líniou,“ myslí si.

Do rubriky Päť kníh vybral detektívky, medzi inými aj poľské dielo so severským nádychom, knihu, v ktorej je vyšetrovateľom budúci americký prezident, a krimi z prostredia Hollywoodu.

Robert van Gulik pracuje v knihe Strašidelný kláštor s nadprirodzenom. Mali ste pri čítaní zimomriavky?

Gulikove romány nie sú vyslovene horory, takže nie.

Ako to myslíte?

Z pohľadu niekoho, kto číta trebárs Stephena Kinga, sú nadprirodzené motívy v Prípadoch sudcu Ti skôr úsmevné. Je to také milé, príjemné strašidelno – ako keď sme v detstve čítali Troch pátračov alebo pozerali Scooby Doo.

Niekde sa zjavuje duch, inde tigrí démon, členovia istého rodu umierajú, lebo ich postihla kliatba. Čitateľ vie, že hlavný vyšetrovateľ nakoniec odhalí vraha z mäsa a kostí a ukáže sa, že všetko nadprirodzené bol iba trik.

Podobnú hru hrám s mojimi čitateľmi aj ja. V sérii Stein a Barbarič často zdanlivo vraždí nejaký démon či duch, ale nakoniec sa ukáže, že všetko má racionálne vysvetlenie.

Ako v knihe dávkovať a gradovať „strašidelno“, aby to bolo tak akurát? Dá sa to prestreliť?

Autor neustále odhaduje mieru čohokoľvek, nemusia to byť len prvky, ktoré čitatelia vystrašia či znechutia, ale nemal by ho ani nudiť rozsiahlymi opismi, pridlhými dialógmi, častými ponormi do psychiky postáv, prisladkou romantickou líniou…

V beletrii sa dá prestreliť čokoľvek. Mne občas čitatelia vyčítajú, že sú moje príbehy príliš krvavé, a to často ani nečítali tie, ktoré sú naozaj násilné. Trebárs Dobrodružstvá kapitána Báthoryho o protitureckých vojnách, tam je tých dobových ukrutností naozaj veľa.

Ktoré vaše dielo je zvlášť krvavé?

Pamätám si, ako mi vydavateľ po prečítaní Mŕtveho na Pekelnom vrchu (Artforum, Martinus) volal, či už na druhej strane musí byť scéna narážania tureckého zajatca na kôl, že by to mohlo niektorých čitateľov priskoro znechutiť. Trval som na tom, že ich treba uviesť do atmosféry doby, v ktorej gróf Nádasdy hral kolky s odťatými tureckými hlavami.

Vybrali ste aj knihu od Dennisa Lehana, ktorý je podľa vás najlepším súčasným autorom thrillerov a detektívok. V čom ovplyvnil vašu tvorbu?

Ničím, čo by som si priamo uvedomoval, ale v podvedomí tam môže niečo fungovať. Autora ovplyvňuje všetko, čo zažije, číta, počúva, pozerá. Často na to prídu až čitatelia, že sa ma spýtajú, či som tou ktorou scénou odkazoval na nejakú známu knihu či film, a ja si následne uvedomím, že zrejme áno, že nejako podprahovo tam taký vplyv presiakol.

Práve píšete knihu zo série Šarkanove poklady, ktorá sa odohráva v 19. storočí. Čím ste sa inšpirovali pri jej písaní?

Vedome je tam Indiana Jones či eastwoodovské westerny, prvky Dobšinského rozprávok, hororov a mysterióznych detektívok, ale čitateľom tam môžu rezonovať aj ďalšie veci, ktoré som tam nevložil ako úmyselný odkaz, no niekedy som ich videl alebo čítal a precedili sa mojím podvedomím.

V čom je výnimočná Lehanova kniha Sbohem, baby?

Lehane začal ako autor klasických detektívok. Toto je štvrtá kniha zo série o dvojici súkromných vyšetrovateľov Kenzieho a Gennarovej a znamená istý prelom v jeho tvorbe, prechod od čistokrvných „ľahkých“ žánroviek k románom, aké Lehane píše dodnes.

Tie majú okrem zaujímavej kriminálnej či thrillerovej zápletky aj výraznejšie „vážne“ vrstvy, najmä spoločenské či sociálne témy, prepracovanú psychológiu či zložité historické pozadie.

Kufrové tango (Artforum, Martinus) od Michaela Connellyho sa odohráva v Los Angeles, nájdeme v ňom filmový svet, mafiu aj lásku. Aký typ čitateľa môže táto kniha zaujať?

Predovšetkým milovníka žánrovo čistej kriminálky. Je tu zločin, je tu pátranie, je tu pomerne prekvapujúce rozuzlenie. Connelly je autor, ktorý si ctí žáner, nepoužíva ho na výstavbu komplexnejších románov ako trebárs Lehane. To však neznamená, že v jeho knihách chýbajú vážne témy, ktoré hýbu súčasným svetom – rasizmus, trumpovská politika… V dvoch či troch románoch je zobrazená aj epidémia covidu a to, ako ovplyvnila fungovanie policajných zložiek či ekonomiku a následne aj zločinnosť.

Ako by ste opísali atmosféru knihy Zrnko pravdy (Artforum, Martinus)?

Hoci ide o poľský román z rýdzo poľského prostredia, mnohí ju označujú za severskú detektívku alebo „nordic noir“. Nálada je naozaj veľmi podobná – sú tu brutálne vraždy, ktoré vyzerajú ako rituálne, prípad sa ponára hlboko do traumatizujúcej minulosti, hlavný vyšetrovateľ je tak trochu vyvrheľ bojujúci so systémom…

Kniha otvára aj tému antisemitizmu. V čom ju Miłoszewski poníma inak ako ostatní autori?

Hovorí nielen o hrôzach holokaustu v koncentračných táboroch, ale najmä o tom, ako nacistickej mašinérii zla a smrti napomáhali domáci obyvatelia – doslova susedia Židov, ktorí potom skončili v plynových komorách. Aj ako antisemitizmus besnel v povojnovom období. A tí Židia, ktorí prežili tábory, neboli doma vítaní, ale vystavení ďalšiemu útlaku.

Napokon, dobre to poznáme aj z našej histórie. Aj to, že obludy, ktoré hrôzy holokaustu spochybňujú či dokonca schvaľujú, existujú aj v našom verejnom priestore, dokonca priamo na politickej scéne. A sú státisíce ľudí, ktorí týchto neonacistov vybľakujúcich o Chazaroch či Sorosovi ochotne volia.

Caleb Carr v knihe Psychiater spomína viaceré skutočné historické postavy.

Áno, napríklad jedným z vyšetrovateľov zločinu v New Yorku na konci 19. storočia je mladý Theodore Roosevelt. Pri písaní historického alebo dobového románu sa zapojeniu reálnych vtedajších ľudí skoro nedá vyhnúť Navyše je to dobrý spôsob, ako príbehu dodať na autentickosti.

S históriou pracujete v sérii Kapitán Stein a notár Barbarič aj vy. Cítite zodpovednosť za to, ako ju zobrazujete?

Píšem beletriu a zápletky mojich kníh sú z väčšej časti fikcia, ktorá sa odohráva v nejakých reálnych historických súvislostiach. Vždy sa svoj vymyslený príbeh snažím vpliesť do histórie tak, aby som dejepis takpovediac nezlomil cez koleno. Niečo ako „toto sa mohlo odohrať práve počas obdobia, keď o Thurzovom živote nemáme žiadne záznamy“. Občas však neodolám pokušeniu vykresliť nejakú dobovú postavu trochu inak, ako ju dnes všeobecne vnímame.

Slovenskú históriu niektorí politici a dezinformátori radi prekrúcajú. Aké máte z toho pocity?

Už ma prešiel smiech. Najprv to bolo len vtipne bizarné, všelijakí tí hejslovácki matičiari s plastovými diadémami na plešinách alebo takí, čo blúznia o nezmysloch typu „predkovia Slovanov postavili pyramídy“. Dnes už viem, že vedia byť aj nebezpeční, najmä keď sa dostanú k moci. Hoaxeri, internetoví bádatelia a šarlatáni, ktorým bolo dovolené prisluhovať súčasnej vláde, pretože „niekto“ už nemá šancu získať voličov medzi inteligentnými vzdelanými ľuďmi, a tak sa prostredníctvom takýchto hochštaplerov snaží osloviť to najjednoduchšie obyvateľstvo, ktoré uverí hocijakej kravine typu „vakcíny nám menia DNA“.

Medzi knihami, ktoré ste odporučili, nebola žiadna ženská autorka. Sú detektívky „mužské“?

To v žiadnom prípade, dokonca by som povedal, že v súčasnosti píšu detektívky viac ženy. Mnohé z nich aj čítam, je to trebárs Tana French či Dana Stabenow. Autori píšuci z mužského pohľadu mi však sedia viac, pretože sa zvyčajne viac sústredia na detektívnu líniu príbehu než na tú vzťahovú.

J. K. Rowlingová dokáže napísať 1000-stranovú detektívku, v ktorej je krimi zápletke venovaných tak 40 percent textu, zvyšok sú vzťahy a ponory do psychológie postáv. Čo je úplne v poriadku, ale mňa to nebaví. Stará dobrá Agatha Christie by podobný príbeh vybavila na 150 stranách a nič by tomu nechýbalo.

Čo je vašou slabou stránkou v písaní?

Neviem, či je to slabina, ale s pribúdajúcim vekom spomaľujem. Zamladi som dokázal napísať aj 10 strán za deň, dnes som rád za dve či tri. Áno, stále to stačí, aby som každý rok vydal novú knihu, občas dokonca dve, ale som z tej klesajúcej produktivity nervózny.

Pritom aj poznám príčiny. K príbehom, aké píšem dnes, potrebujem rozsiahlu rešerš, často sa mi stane, že si aj hodiny študujem pozadie k nejakej drobnosti, ktorú postava okrajovo spomenie v jednej vete. Okrem toho môj chrbát mi už nedovolí také dlhé „šichty“ za počítačom.

Kto vám pomohol stať sa lepším spisovateľom?

Čitatelia. Vrátane tých, ktorí čítali rukopis ešte pred vydaním, od priateľov a rodiny až po redakciu vo vydavateľstve. Všetky kritické pripomienky vnímam a venujem im pozornosť a snažím sa z nich poučiť. Asi to znie ako otrepané frázy, ale naozaj to tak mám. Ani so svojimi korektorkami sa nehádam a nepresadzujem za každú cenu svoju verziu textu, pokiaľ prídu s lepším návrhom.

Akú profesionálnu radu by ste dali svojmu o 20 rokov mladšiemu ja?

Hlavne aby sa ten človek viac staral o správne sedenie pri písaní, aby si doprial viac pohybu. Čo sa týka samotnej tvorby, poradil by som si ešte viac okresať zbytočnosti v texte, opisy počasia, hory prídavných mien a podobnú burinu.

Keď som s odstupom 10-15 rokov pripravoval na slovenské vydanie svojho Černokňažníka a Bohatiera, ktorí kedysi vyšli iba v češtine, tak som bol konfrontovaný so svojím mladším ja veľmi priamo a opravoval som po ňom množstvo chýb, v texte vlastne nezostal kameň na kameni.

Podstatné je príliš sa nezamilovať do toho, čo človek tvorí. Treba byť nemilosrdný a nekompromisný.