Nórsky rozum sa zastavuje nad slovenskými otázkami

Najprv štatistické údaje pre všetkých tých, ktorí tvrdia, že legalizovanie registrovaného partnerstva alebo manželstva ľudí rovnakého pohlavia vedie k nižšej pôrodnosti, k rozvodovosti alebo rozvratu tradičnej rodiny:

Nórsko malo k 1. aprílu 2014 – 5 124 383 obyvateľov (SR – 5 415 949), počas roka 2013 sa tu narodilo 58 995 (SR – 54 823) a zomrelo 41 282 (SR – 52 089) ľudí, teda čistý prírastok 17 713 (SR – 2 734). Do Nórska sa prisťahovalo 75 789 ľudí a vysťahovalo sa 35 716 Nórov, netto prisťahovalectvo predstavovalo 40 073 (SR – 2379), celkový prírastok obyvateľstva teda aj s narodenými bol v roku 2013 – 57 781 ľudí (SR – 5 113).

V Nórsku bolo legalizované registrované partnerstvo v roku 1993, teda pred 22 rokmi. Univerzálne manželstvo (bez ohľadu na pohlavie) bolo legalizované v roku 2009, teda pred  šiestimi rokmi.

Pôrodnosť v Nórsku je 1,78 dieťaťa (SR -1,34), rozvodovosť sa znížila od roku 2005 o 12 percent a v roku 2013 predstavovala celkovo 9 736 (SR – 10 946) rozvedených manželstiev. V roku 2013 bolo uzatvorených 23 410 (SR – 25 491) univerzálnych manželstiev, z toho 252 rovnakého pohlavia, 90 mužských a 162 ženských.

Registrované partnerstvo párov rovnakého pohlavia je povolené okrem Nórska v 18 európskych krajinách. Po prvýkrát bolo uzákonené v Dánsku v roku 1989, teda pred viac ako 25 rokmi.

Univerzálne manželstvo bez ohľadu na pohlavie s právom adopcie homosexuálnymi pármi je okrem Nórska povolené v Európe v nasledujúcich štátoch: Švédsko, Dánsko, Island, Veľká Británia, Holandsko, Belgicko, Luxembursko, Francúzsko, Španielsko a Rakúsko – celkovo v 11 krajinách. Prvýkrát bola táto právna norma prijatá v Holandsku v roku 2001, teda pred 14 rokmi.

Okrem toho sú adopcie dieťaťa partnerom povolené tiež v Nemecku, Slovinsku, Estónsku a Fínsku – celkovo teda v 15 krajinách Európy.

Nórsko malo od roku 1905 – za posledných 110 rokov – šesť všeľudových hlasovaní. Slovensko malo od roku 1993 – teda za posledných 22 rokov celkovo sedem.

Nórsky pohľad

O blížiacom sa slovenskom referende sa v Nórsku hovoriť veľmi nedá. Nie že by to nebola pre Nórov zaujímavá téma, ale nad otázkami, ktoré iniciátori predložili na všeľudové hlasovanie, im zastáva rozum.

Ak niekoho zaujíma, o akých Nóroch tu hovorím, tak o tých, ktorých som spoznal, s ktorými pracujem, stretávam sa v rámci spoločenského či súkromného života posledných 20 rokov. Od nemajetných ľavicových liberálov v strednom veku, cez etablované rodiny s deťmi, až po konzervatívnych pravičiarskych dôchodcov z dobrých rodín.

Je pre nich absolútne nepochopiteľné – a to bez výnimky –, ako sa môže väčšinové obyvateľstvo znížiť k niečomu takému nedôstojnému, ako je hlasovanie o ľudských právach nejakej menšiny, a snažiť sa tak zamedziť tomu, čo v Nórsku viac než 20 rokov bez problémov funguje.

Hovorím vedome o ľudských právach, napriek tomu, že slovenský Ústavný súd a prezident republiky umožnili o nich hlasovať. Našťastie ústavu nevlastní ani spomenutý súdny dvor, ani pán prezident, ale všetci občania. A títo nepotrebujú byť docentmi práva, aby tušili, kde je pravda.

Pokiaľ sa nesmie hlasovať o registrovaných partnerstvách, ale o manželstve medzi jedným mužom a ženou áno, znamená to logicky, že registrované partnerstvo je ľudským právom, ale manželstvo záhadne nie. Toto postačuje, aby samotný verdikt, ku ktorému ústavní sudcovia dospeli, vypovedal všetko o svojej dôveryhodnosti.

Referendum odmietla aj slovenská ochrankyňa ľudských práv, čo svedčí o tom, že si váži nielen samu seba, ale predovšetkým úrad, ktorý zastáva.

Fakt, že šťastne druhýkrát ženatý prezident republiky napriek tomu referendum vyhlási, a zároveň prezradí svoje odpovede na tri vysúdené otázky, zdôvodniac to svojím konzervatívnym založením, predstavuje, eufemisticky povedané proces, v ktorom chýba miesto, kde sa dve myšlienky dokážu spojiť v jednej hlave. Štátu.

Toto na Slovensku akoby lichotivé označenie – konzervatívec má už nielen v Nórsku, ale aj v mnohých iných vyspelých krajinách sveta skôr opačný náboj. Znamená totiž urputné zotrvávanie na normách a tradíciách bez ohľadu na ich aktuálny obsah. Na zabehnutej stabilite nemennosti a na obavách z budúceho vývoja.

Každý z nás je v niečom menšina

Aj najväčší konzervatívec sa musí nad tradíciou, ktorej chce byť verný, niekedy dokázať zamyslieť, a nie sa ju za každú cenu snažiť zabetónovať referendom v zákone. Ako by asi dopadlo také referendum o hlasovacom práve pre ženy, keby o ňom mohli hlasovať slovenskí muži pred sto rokmi?

Alebo keby bolo teraz vo februári referendum o tom, či sa kňazmi v štátom financovanej slovenskej katolíckej cirkvi môžu konečne stať aj ženy? O niektorých otázkach sa v slušnej spoločnosti hlasovať nedáva, lebo každý jeden sme v niečom menšina, a veľmi rýchlo sa nám môže stať, že odrazu ťaháme za kratší koniec a väčšinové právo sa obráti proti nám.

Slovensku by namiesto umelého a často matérie neznalého štylizovania sa do konzervatívnych či liberálnych mundúrov pomohol skôr obyčajný rozum a srdce, v ktorom je kúsok miesta aj pre iných.

Slovenskí, po domácky definovaní konzervatívci by sa mali preto zamyslieť nad tým, kde leží hranica spoločenskej kontraproduktívnosti ich nevôle voči zmene, a či snívanie o spoločenských systémoch minulého storočia je naozaj správnym smerom pre rozvoj sveta. Lebo tak je to s tradíciami, niektoré prežijú, iné ľudia opustia, nakoniec aj tí konzervatívni, a nepomôže im v tom ani referendum.

Dva dobré výsledky

Ale všetko zlé je na niečo dobré. A výsledok slovenského referenda môže byť v tomto prípade len dobrý. Buď vyhrá nielen spomínaný zdravý rozum, ale predovšetkým úcta ľudí samých k sebe.

Neznížia sa na úroveň ústavných expertov, a nenechajú sa vmanipulovať do úlohy morálnych sudcov, ktorí budú rozhodovať o životoch iných. Zostanú doma a referendum bude v duchu bohatej a drahej slovenskej tradície opäť neplatné. Povedia tak jasne nie náboženskej ideologizácii a moralizovaniu, ktoré nemajú miesto v modernom sekulárnom spoločenskom zriadení.

Druhým, ale rovnako dobrým výsledkom bude, pokiaľ sa referenda zúčastní dostatočný počet občanov a odpovie kladne na všetky predložené ľudskoprávne a protiústavné otázky.

Slovensko sa tak jasne vymedzí nielen vo vzťahu k ostatným štátom západnej alebo severnej Európy, ale tiež voči svojím susedom, ktorí prijali legislatívu registrovaných partnerstiev bez toho, aby tento proces škandalizoval spoločnosť referendami, či rozsudkami ústavných súdov.

Slovensko sa ideologicky zaradí ku krajinám Východu či Juhu, ktorých spoločným menovateľom je absencia všeobecnej prosperity, nevraživý strach z okolitého sveta, ale predovšetkým vlastný patent na definíciu prirodzenosti a normálnosti, vrátane lokálnych zoznamov psychických ochorení.

Všetky tieto štáty homosexualitu považujú nie za spoločenský jav, ale neduh. Ako napríklad Rusko, kde z Petra Iljiča Čajkovského idú in memoriam vyrábať heterosexuála, aby jeho hudba náhodou nepokazila ruské deti. Prečo je takýto výsledok pre Slovensko dobrý? Aby z neho mohlo niekedy v budúcnosti vytriezvieť. Aby sa mohlo zaraziť nad tým, že zahraniční turisti pri Kremnici nenájdu stred, ale jasný východ Európy. Aby sa mohlo odraziť od dna, kam pri hľadaní seba samého spadlo.

A aby ste vy všetci, ktorí sa chystáte v mene rodiny, ohrozených detí či dobrých mravov ísť hlasovať, zistili, že obmedzovaním iných sa neoslobodíte a neochránite pred vlastným strachom. A že označovaním iných za nenormálnych, chorých či menejcenných, nezvýšite vlastnú bonitu, práve naopak, prejavujete obrovskú neistotu a malosť.

Máte na to, samozrejme, plné právo, ale nezabudnite, že rovnako dovolené je tiež premýšľať. Vaša ľudská hodnota totiž spočíva práve vo veľkorysosti, ktorú sa treba v sebe pokúsiť nájsť, ak je to ťažké emocionálne, tak potom racionálne. Pokiaľ je toto referendum kľúčom v takomto hľadaní slovenskej veľkorysosti, tak akýkoľvek jeho výsledok bude výhrou.

Hľadanie ducha, nie potieranie tela

Nórsko túto veľkorysosť už dosiahlo, a to napriek tomu, že aj ono má svoju cirkev a svojich biskupov, skoro polovica z nich sú mimochodom ženy. Títo biskupi sa však namiesto písania predvianočných moralizujúcich pastierskych listov posledné roky zaoberajú tým, aký vysoký má byť prah na kostolných dverách.

Aby nebol taký vysoký, že vám odrazu všetci veriaci zostanú predo dvermi, lebo nedokážu splniť morálne nároky inštitucionálnej cirkvi. Aby ten prah nebolo treba podliezať alebo preliezať a žiť permanentne so zlým svedomím. Aby sa viera a cirkev vrátili späť k svojmu ľudskému rozmeru, a neštylizovali sa do pozície sexuálnej alebo manželskej poradne.

Nórski biskupi sú už, našťastie, jednotní v tom, že ich poslanie je o hľadaní ducha, nie o potieraní tela, že je o pochopení a zmierení, nie o súdení a moralizovaní. Nórska cirkev už vie, že tolerancia ju neohrozuje, ale práve naopak, posilňuje. Slovenské cirkvi majú túto myšlienkovú púť ešte len pred sebou, ale ani toto referendum ich pred budúcnosťou neuchráni.

Kedy, ak nie teraz

Na záver ešte pár slov všetkým vám, ktorí by ste niečo pred referendom mali slovenskej verejnosti povedať. Je vás dosť a ste úspešní v politike, médiách, podnikaní či v šoubiznise. Kedy, ak nie teraz chcete spoločnosti ukázať, že sa nehanbíte za to, kto v skutočnosti ste? Nemáte sa čoho báť, všetko ste dokázali nie vďaka, ale často napriek vašej orientácii, a nikto vám to už nezoberie.

Svoju kožu kvôli vašim právam nesú dnes na trh stovky heterosexuálov, ktorí musia znášať všetko od posmechu až po reálnu nenávisť. Na rozdiel od Čajkovského, Warhola či Dočolomanského sa vy ešte stále máte možnosť vyjadriť.

Napríklad namiesto reprodukovaného vyznania v zábavnej televíznej relácii nabudúce radšej iba povedať fanúšikom pár slov o sebe, o svojom živote, ktorý si zaslúži obdiv aj úctu, a dokážu sa s ním stotožniť všetci bez rozdielu.

Autor je štátom autorizovaný prekladateľ a vysokoškolský pedagóg,
prezident Spoločnosti priateľov Slovenska v Nórsku