Denník N

Politológ Juraj Marušiak: Sulík má s Kotlebom spoločné črty

Juraj Marušiak (1970) Vyštudoval slovenčinu a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. V roku 1996 nastúpil do Ústavu politických vied SAV (vtedy Politologický kabinet SAV), kde pracuje dodnes. Od roku 2013 je členom predsedníctva SAV. Zaoberá sa predovšetkým modernými dejinami strednej a východnej Európy, slovensko-poľskými vzťahmi a slovenskou zahraničnou politikou. Je autorom a spoluautorom desiatok knižných publikácií a novinových článkov. Foto N - Tomáš Benedikovič
Juraj Marušiak (1970) Vyštudoval slovenčinu a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. V roku 1996 nastúpil do Ústavu politických vied SAV (vtedy Politologický kabinet SAV), kde pracuje dodnes. Od roku 2013 je členom predsedníctva SAV. Zaoberá sa predovšetkým modernými dejinami strednej a východnej Európy, slovensko-poľskými vzťahmi a slovenskou zahraničnou politikou. Je autorom a spoluautorom desiatok knižných publikácií a novinových článkov. Foto N – Tomáš Benedikovič

Keď niekto preberá Kotlebovu rétoriku, nestáva sa tým kotlebizmus ľudskejší, ale dotyčný sa približuje na jeho úroveň a hranica dovoleného sa posúva inde.

Tvrdí, že ľavica bola od roku 1989 vytláčaná na okraj a za toto vytláčanie môžu aj médiá. Pripúšťa, že z liberalizmu nie je ťažké skĺznuť k autoritárstvu. Obáva sa, že ak má byť alternatívou dnešná opozícia, tak nás nečakajú dobré časy. Politológ JURAJ MARUŠIAK.

Nedávno vyšlo najavo, že Richard Sulík sa minimálne pred voľbami v roku 2010 stretol s Marianom Kotlebom. Vy ste už v čase, keď to stretnutie prebehlo, napísali článok, ktorý sa dá aj dnes čítať tak, že majú niečo spoločné. Je to tak?

Spoločné majú videnie sveta, ktorý sa podľa nich delí na tých, čo si zaslúžia ľudskú dôstojnosť, rešpekt, tvoria idealizovanú a vykonštruovanú väčšinu, a na tých, ktorí si to nezaslúžia, akoby na to neboli dostatočne civilizovaní. Napokon to bolo prítomné aj v klasickom liberalizme 19. storočia. Nazvať Kotlebu liberálom je veľmi ťažké, ale toto videnie sveta majú spoločné. Samozrejme, sú medzi nimi aj rozdiely, prvý program strany Slovenská pospolitosť hovoril otvorene o zavedení nedemokratického režimu. Sociálny a ekonomický systém, ktorý ponúka SaS, vytláča tých, čo nepatria medzi víťazov ponovembrovej transformácie, na okraj spoločnosti, čím sa obsah demokracie vyprázdňuje. Kotleba však dokázal pozoruhodne spojiť prvky neoliberálnej ekonomickej doktríny – zavedenie 15-percentnej rovnej dane, čo pozitívne hodnotí aj SaS, reštriktívny sociálny systém spojený s prvkami štátneho donútenia – s populistickými sľubmi, akým je napríklad zavedenie odchodu do dôchodku vo veku 60 rokov. Samozrejme, Kotleba sa na rozdiel od Sulíka orientuje aj na konzervatívny elektorát, ktorému napríklad sľubuje ochranu tradičnej rodiny. K tomu sa pridáva primitívny rasizmus, ktorý však konvenuje práve stredným vrstvám, odmietajúcim sa podieľať na politike sociálnej solidarity. Práve toto odmietanie solidarity majú SaS aj Kotleba spoločné.

Čo je Sulík za politika?

Mám pocit, že charakteristickou vlastnosťou Richarda Sulíka je, že vníma celé svoje pôsobenie v politike jedine cez prizmu dosiahnutia ekonomického efektu. Pre neoliberalizmus je typické, že všetko musí byť podriadené jedinému cieľu, ktorým je efektívnosť, bez ohľadu na to, aké sú morálne dôsledky týchto činov. Štát a ľudská spoločnosť však ako firma nefunguje. Pokiaľ v ňom neplatia hodnoty solidarity a demokratického  rozhodovania, ktoré vyvažujú ekonomickú moc menšiny, skôr či neskôr sa zvrháva do policajnej diktatúry.

Vysvetlime si terminológiu. Čo je klasický liberalizmus a neoliberalizmus?

Už to, že neoliberalizmus má predponu neo-, znamená, že sa v niečom odlišuje od klasického liberalizmu. Ten predsa len prikladal veľký význam formálnym pravidlám, konštitucionalizmu, predpokladal istú dôstojnosť jednotlivca, i keď v klasických liberálnych spoločnostiach nebola dôstojnosť chápaná univerzálne, ale veľmi selektívne.

Čo to znamená?

Vzťahovala na tých, čo žijú „civilizovaným spôsobom“, čo bolo možné definovať rôzne. Napríklad tak, že je to niekto, kto platí dane, kto nie je otrokom alebo nepatrí medzi domorodé obyvateľstvo, na ktoré sa liberálne vnímanie človeka ako slobodného jednotlivca, čo si zaslúži dôstojné zaobchádzanie a ochranu pred neoprávnenými mocenskými zásahmi, rozhodne nevzťahovalo. Samozrejme, nemali by sme zabúdať, že aj liberálne režimy sa dopúšťali ukrutností proti civilnému obyvateľstvu, napríklad voči americkým a kanadským Indiánom alebo domorodému obyvateľstvu v Juhoafrickej republike, Austrálii či Tasmánii. Spojenie liberalizmu a demokracie nie je starého dáta, možno o ňom hovoriť až od 20. storočia. Liberálni myslitelia a politici v 19. storočí vôbec nepovažovali napríklad všeobecné volebné právo za pozitívnu hodnotu. Neoliberalizmus sa snaží preniesť trhové zákony nielen tam, kde majú miesto, teda do ekonomiky, ale aj do ostatných sfér verejného života: do sociálnej či dokonca politickej sféry.

Je teda SaS liberálna strana?

Je liberálna, pokiaľ liberalizmus chápeme v súlade s podaním Herberta Spencera ako sociálny darwinizmus, ktorý nerešpektuje situáciu slabších. V tomto má SaS liberálny charakter, ale vo svojom vnútri má aj hlboké autoritatívne prvky. Už v začiatkoch jej činnosti predseda strany osobne dozeral na výber členov. Preboha, veď výberové strany sme tu mali pred rokom 1989, kde sa v komunistickej strane rozhodovalo, kto môže byť jej členom, a boli tam aj kandidátske lehoty! So Sulíkom sa spája aj mail, ktorý rozposielal pred voľbami v roku 2010, kde písal zamestnávateľom, aby vyzývali zamestnancov, nech im prinesú nepoužité hlasovacie lístky za niektoré strany. Neviem o tom, že by sa od neho dištancoval.

Richard Sulík a jeho tím. foto N - Tomáš Benedikovič
Richard Sulík a jeho tím. Foto N – Tomáš Benedikovič

To je mimo politickej súťaže?

So slobodnou formou politickej súťaže to nemá veľa spoločného. To, čo navrhoval, bolo prakticky odtajnenie volieb. Navrhoval aj to, aby sa platilo ľuďom, ktorí nepôjdu voliť, čo už s hodnotami individuálnej slobody nemá nič spoločné. Mimo politickej súťaže sú aj iné návrhy, napríklad na zavedenie takzvanej daňovej demokracie, teda podmienenie volebného práva platením daní. Nie je problém, že sa tieto extrémistické návrhy objavujú, ale to, že dostávajú priestor v mainstreamových médiách, kam patrí .týždeň, Hospodárske noviny alebo denník SME, ktorý poskytuje priestor napríklad názorom think tanku Menej štátu, ktorého členovia otvorene spochybňujú legitimitu demokracie. To, čo Sulíka spája s Kotlebom, bol aj nápad s jedným teplým jedlom denne pre sociálne odkázaných. Ale predstava, že ich život zredukujeme na živorenie, je až morbídna. Napokon pre SaS a jej voličov je charakteristické, že ich nezaujíma, čo sa deje päťdesiat kilometrov od ich mesta.

Je to len Sulík alebo celá strana? Napríklad Martin Poliačik má imidž saskára s ľudskou tvárou.

Je otázka, či sú jeho odlišné názory len prejavom politického marketingu, ktorý má osloviť solidárnejšie orientované mestské stredné vrstvy, ale nikdy som si nevšimol, že by vstupoval do otvorenej polemiky so Sulíkom alebo sa postavil proti tomu, čo Sulík hlása. Podľa mňa je to skôr marketing. Liberál s ľudskou tvárou s tým súhlasiť nemôže.

Ako SaS vyzerá v porovnaní s inými európskymi liberálnymi stranami?

Vo všeobecnosti majú európske liberálne strany väčšiu úctu k demokratickým princípom i k princípom solidarity. Tak ako v minulosti ani v súčasnosti liberalizmus nepredstavuje homogénny jav. Samozrejme, za liberálov sa v poslednom čase vydáva všelikto. V Rusku máme napríklad Liberálnodemokratickú stranu Vladimira Žirinovského, ktorá nemá – možno až na verbálny antikomunizmus – s liberalizmom nič spoločného. V skutočnosti ide o stranu ruských nacionalistov lojálnych k Putinovej administratíve. V Poľsku fungovala strana Únia reálnej politiky (dnes jej bývalý predseda vedie rovnomennú stranu Korwin), ktorá sa deklarovala radikálne liberálne až libertariánsky a svoj liberalizmus spája s autoritatívnou kontrolou spoločnosti, dokonca s požiadavkou, aby ženy nemali rovnoprávne postavenie. Napokon len nedávno Gérard Depardieu oslavoval Putinov režim v Rusku pre nízke dane, teda obhajoval ho z liberálneho hľadiska. K liberálnym hodnotám, k princípom slobodného trhu sa hlásil aj Pinochetov diktátorský režim v Chile. Takzvaný anarcholiberalizmus v podaní filozofa Roberta Nozicka, ktorý významne ovplyvnil neoliberálny diskurz, štátu prisudzuje úlohu „nočného strážnika“. Znie to sympaticky, ale nezabúdajme, že zdrojom autority nočného strážnika je spravidla poriadna bakuľa alebo pištoľ. Podľa týchto predstáv má teda štát, ktorý nevyhnutne predstavuje priestor a inštitucionálne zázemie na realizáciu demokratickej politiky, redukovať svoju funkciu na výlučne represívnu.

A liberáli v západnej Európe? 

Aj tam je to všelijaké. Holandskí liberáli sa preformovali až do xenofóbnej podoby. Liberáli združení v ALDE (Aliancii liberálov a demokratov za Európu) sú orientovaní podstatne sociálnejšie, napokon v podmienkach USA sú liberáli na ľavej strane politického spektra.

Geert Wilders zjavne útočí na islam, ale argumentuje napríklad tým, že pred islamom chráni hodnoty holandskej spoločnosti, napríklad tolerantný prístup k homosexuálom. To nie je liberálne?

V tomto zmysle áno. Samozrejme, zachoval si významné prvky liberálnej agendy, ale ukazuje, že liberalizmus môže byť spájaný aj s autoritatívnym myslením a konaním. Niekedy mám pocit, že v postmodernej spoločnosti dochádza naozaj ku kríženiu hodnôt. Je to možno výsledok toho, že štát v istých oblastiach nekonal aktívne, nebol aktívny v oblasti integrácie migrantov, prinajmenšom v tom, že od nich nepožadoval, aby aspoň navonok rešpektovali právny rámec, v ktorom funguje holandská spoločnosť.

Rakúska FPÖ má v názve slobodu, aj Orbánov Fidesz bol najprv liberálna strana. Je prechod od slobody k autoritárstvu taký jednoduchý?

Obávam sa, že liberalizmus v sebe má aj autoritatívne a exkluzivistické prvky a liberál tam môže ľahko skĺznuť napríklad vtedy, keď sa cíti byť ohrozený. Americký sociológ Daniel Bell povedal, že keď sa liberál cíti byť ohrozený revolúciou, stáva sa z neho konzervatívec. Ale k vašim príkladom: čo sa týka Rakúska a Maďarska, je tam rozdiel. V každej krajine je iná situácia.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Tak najprv FPÖ.

Jej prípad je veľmi špecifický. Nebola len liberálnou stranou, liberáli v nej predstavovali jeden prúd. Bolo to zberné zoskupenie pre všetkých tých, čo sa nevedeli vmestiť do rámca neokorporatívnej spoločnosti, ktorú desaťročia vytvárali socialisti a ľudovci. Boli tam všelijakí ľudia: počnúc nemeckými nacionalistami cez liberálov po povedzme rakúskych evanjelikov, ktorí sú v krajine v menšine. FPÖ bola tretia strana, bola to strana protestu a mala aj veľkonemecký, až postnacistický elektorát. Rakúski liberáli boli ešte od habsburských čias orientovaní skôr na Nemecko, pretože boli v opozícii proti dvoru prepojenému s katolíckou cirkvou a v opozícii proti rakúskemu konzervativizmu. Až neskôr sa utajený nemecký nacionalizmus transformoval do rakúskeho nacionalizmu. Čiže hovoriť o FPÖ ako o liberálnej strane možno len v niektorých momentoch jej histórie, keď jej liberálne krídlo prevážilo.

A Fidesz?

Podľa mňa to bolo vedomé, cieľavedomé rozhodnutie a pochybujem, že by šlo o výsledok nejakej komplikovanej ideologickej diskusie. V každom prípade, keď sa rozsypalo Maďarské demokratické fórum, keď začali miznúť ďalšie, aj radikálnejšie orientované národné strany ako Csurkova Strana maďarskej spravodlivosti a života a Torgyánova Nezávislá maloroľnícka strana a keď sa maďarský liberalizmus reprezentovaný Zväzom slobodných demokratov posunul doľava, Orbán pochopil, že môže zhltnúť priestor napravo od stredu. Bola to vec marketingu. Možno si uvedomil, že aj medzivojnová maďarská spoločnosť bola do veľkej miery rozdelená medzi národných konzervatívcov, silnú extrémnu pravicu a slabšie sociálnodemokratickoliberálne zoskupenie, ktoré oslovovalo mestské prostredie. Orbán sa v tom ako génius politickej komunikácie našiel.

Nie je to lepšie? Nie je lepšie, keď Kotlebovu rétoriku občas preberie SaS alebo Smer?

Keď niekto preberá Kotlebovu rétoriku, nestáva sa tým kotlebizmus ľudskejší, ale dotyčný sa približuje na jeho úroveň. Úlohou politických elít by malo byť posúvať spoločnosť dopredu, nie prispôsobovať ju tým najnižším ľudským pudom. Lebo občania to potom vnímajú tak, že hranica dovoleného sa posúva inde a politické elity začínajú napodobňovať. Bohužiaľ, mám pocit, že väčšina politických strán nemá voči Rómom čisté svedomie a snaží sa preberať hulvátsku až rasistickú sociodarwinistickú rétoriku. Ale tým sa nezmení nič, a keď, tak k horšiemu. Ide predsa o to, aby sme vytvorili podmienky, aby bola minimálne rómska mládež zamestnateľná, aby mohla participovať na dôstojnom živote. Voličská podpora Kotlebu rástla po každých voľbách. A nie je to len pre Rómov, ale je to aj protestný hlas. Do veľkej miery ho volia mladí ľudia, ktorí vnímajú aj Rómov aj to, že štát nefunguje dobre. A je to asi aj dôsledok neoliberálnej výchovy, výchovy k tvrdému individualizmu a k pohŕdaniu slabšími. Je to súčasť atmosféry v spoločnosti, súčasť toho, akým spôsobom sa implementovali tieto hodnoty do verejného diskurzu.

Kto to implementoval?

Politické, ale aj intelektuálne elity, osobitne na začiatku deväťdesiatych rokov, keď sa akákoľvek úvaha o kolektivizme a sociálnej funkcii štátu rovnala niečomu vyslovene nemorálnemu, niečomu, čo je na jednej úrovni s komunizmom a fašizmom. Dôvodom frustrácie stredných vrstiev i mladých je to, že je tu vrstva oligarchov a zahraničných podnikateľov, ktorí buď platia smiešne, alebo žiadne dane a na fungovaní štátu, verejných inštitúcií sa podieľa len stredná vrstva. Treba povedať, že čisté svedomie v tom nemá ani .týždeň, ani SME, ani Denník N, ktoré do veľkej miery určovali a určujú verejný diskurz a to, kto je a kto nie je hoden, aby sa na ňom podieľal.

Nebolo po roku 1989 pochopiteľné, že sa – ak je to tak, ako opisujete – kyvadlo vychýlilo opačným smerom?

Možno to mohlo byť pochopiteľné hneď po roku 1989, ale nie je pochopiteľné, ak sa to udržiavalo dokonca ešte po roku 1998, keď sa ľavicové premýšľanie dalo na rovnakú úroveň ako mečiarizmus len preto, že slovenská pravica nebola schopná poskytnúť inú alternatívu ako diskreditáciu názorového oponenta.

Bola tu nejaká ponuka zo strany ľavice? Teda okrem Smeru, čo tu vládne už takmer tretinu z 26 rokov, ktoré uplynuli od roku 1989.

Mohli ste voličom Smeru ponúknuť lepšiu alternatívu.

Kto? Novinári?

Ako novinári ste obraz spoločnosti do značnej miery vytvárali. SME a to, čo z neho odišlo do Denníka N, sa hrajú na to, že robia politiku a selektujú, kto je dostatočne demokratický a reformný. Spomínam si napríklad, že po voľbách v roku 1992 vyšiel denník Smena s čiernym rámčekom na titulke, čo sa jednoducho v demokracii nerobí, a to ani v prípade Mečiara. Vy ste neplnili funkciu verejnej kontroly, ale doslova robili politickú propagandu. Istý názorový prúd bol prezentovaný nielen ako lepší než všetky ostatné, ale jeho stúpenci si doslova budovali presvedčenie o morálnej nadradenosti vlastného názoru nad všetkými ostatnými. Ako dlho vedelo SME o Gorile?

Dlhšie, ale nedalo sa to overiť.

A potom už hej? V roku 2006 sa o tom, z čoho bola obviňovaná Penta, hovorilo u holiča. Médiá o tom vedeli a čo urobili pre to, aby to zverejnili? Viem, že existoval tlak, aby ekonomické oddelenia médií písali len o pozitívach reforiem druhej Dzurindovej vlády – z tohto hľadiska bolo mediálne prostredie veľmi zdeformované a novinári sa do veľkej miery správali tak, ako sa správali pred rokom 1989.

Novinári podľa vás robili roztlieskavačov pravice. Ako to ide dohromady s tým, že Smer vyhral už štvrté voľby v rade?

Je to aj istý prejav nedôvery k médiám. Dochádza k tomu, že občania vidia veľkú diskrepanciu medzi tým, aké informácie prinášajú médiá, a realitou. Len potom sa nečudujme, keď občania veria rozličným takzvaným alternatívnym médiám s nečitateľným pozadím, ktoré robia a budú robiť roztlieskavačov hoci aj Kotlebovi alebo Borisovi Kollárovi. Na druhej strane, Smer sa do veľkej miery tiež správa ako neoliberálny subjekt. Prvky sociálnej solidarity sú tam totiž tiež dosť slabé. Týkalo sa to najmä jeho prvého volebného obdobia, keď nedošlo k zásadnejším korekciám reforiem druhej Dzurindovej vlády. Smer má tiež veľmi blízko k oligarchom, čiže z tohto hľadiska si s SDKÚ nemá čo vyčítať.

Ale veď Smer deklaroval snahu obmedziť zisk zdravotných poisťovní, zmeniť Zákonník práce, zvyšovať minimálnu  mzdu, čo sú typické sociálnodemokratické témy.

Samozrejme, ale neboli dotiahnuté do konca. Napríklad aj zásluhou Martina Filka sa niektoré parametre začali meniť, ale prepojenie politických strán s oligarchami zostáva a predstavuje brzdu realizácie akejkoľvek sociálnodemokratickej politiky.

Je teda Smer ľavicový? Alebo nakoľko je ľavicový?

Tá druhá otázka je lepšia. Proces transformácie na sociálnodemokratickú stranu nie je v Smere zavŕšený. Je niekde na polceste.

Snem Smer Nitra Chránime Slovensko
Foto N – Tomáš Benedikovič

Má to tam kto zmeniť?

Je pravda, že veľmi silným komponentom Smeru je národniarstvo, dokonca je tam až konzervatívny komponent, jeden bývalý poslanec kedysi vydal zbierku oslavných básní na Jozefa Tisa.

Nie je to pre catch-all party charakteristické?

Až taký široký diapazón si v nemeckej SPD neviem predstaviť. Sú určité hodnoty, ktoré by mali členov strany spájať, a mali by to byť hodnoty rovnosti, solidarity, demokracie.

Čo spája voličov Smeru?

To, že táto strana nemá nič spoločné s pravicovými stranami. Smer predsa len predstavuje alternatívu a hrá tu rolu aj komponent charizmatického lídra, hoci sa ukázalo, že aj to má svoje limity. Fico na rozdiel od Mikloša, Kaníka, Mihála či Nicholsonovej nevystupuje proti voličom arogantne a netvrdí im, že ich sociálno-ekonomická situácia je len ich vlastnou vinou. Fico a Smer majú elementárne pochopenie pre dôstojnosť povedzme manuálne pracujúcich či ľudí z rurálneho prostredia.

No stále je pod nimi ešte aspoň jedna vrstva, voči ktorej s vymedzuje.

Určite, ale druhá Dzurindova vláda, menovite minister Kaník, jej ubližovala ešte viac, napríklad opatreniami na začiatku roku 2004.

Prečo na Slovensku nikdy nevznikla relevantná strana, ktorá by bola ekonomicky ľavicová, ale venovala by sa aj spoločenským témam, ktorým sa venuje západoeurópska ľavica či americkí demokrati?

Zopár takýchto pokusov bolo, či už to bola postkomunistická SDĽ, ktorá vymrela a rozložila sa účasťou v pravicovej vláde, alebo SDA, alebo aj viaceré pokusy, ktorých symbolom bol Edo Chmelár. Dôvodov, prečo neuspeli, je viac. Jedným z nich je spôsob, akým sa na Slovensku robí politika. Zoskupenie, ktoré za sebou nemá silnejšie finančné zázemie, prakticky nemá šancu sa etablovať, či už je to v dôsledku nastavenia volebných kaucií, alebo ťažkosti získať desaťtisíc podpisov.

Ako sa už viackrát ukázalo, strana sa dá aj kúpiť.

Keď budeme postupovať takto, nedostaneme sa do západnej Európy, ale priblížime sa ruským a ukrajinským štandardom. Ak sa z politickej strany stáva tovar, demokratické princípy sú podriadené peniazom a dochádza k vyprázdňovaniu demokracie. Ale aby som sa vrátil k pôvodnej otázke, je to aj dôsledok stereotypu, že modernizácia je spojená s pravicou a že v strednej vrstve sa začala tvoriť nálada proti solidarite s najchudobnejšími. No dôvodom je aj to, že sociálna demokracia prechádza krízou v celej Európe, vo všetkých vyspelejších štátoch. Sociálnodemokratické strany v strednej Európe, ale čiastočne aj na Západe sa podieľali na budovaní neoliberálneho konsenzu, zúčastňovali sa na často veľmi netransparentnej privatizácii, na implementácii veľmi nepopulárnych neoliberálnych a vo svojej podstate antisociálnych reforiem. Ak aj priamo neboli ich iniciátormi, tak sa ich snažili podávať v soft verzii, pričom ich vždy vystriedala pravicová strana, ktorá začala realizovať ich tvrdšiu verziu. Sociálnodemokratické strany sa postupne stávali stranami establišmentu, hoci boli vždy stranami, ktoré chránili slabších. Len čo sa takáto strana stane stranou establišmentu, jej lídri ju pochovávajú. Moja predstava je, že by sa tieto strany mali posunúť viac doľava.

Potom by Smer nevyhral voľby.

Ťažko povedať. Svoju úlohu tu možno zohráva aj špecifická atmosféra v slovenskej spoločnosti a to, že konzervatívny presah v Smere je veľmi silný.

Smer vyhral, ale získal „len“ 28 percent. Prečo?

Smeru sa vypomstilo, že chcel hrať na všetkých hudobných nástrojoch. Ak sa chcel priblížiť kotlebovskému elektorátu, výsledkom nebolo, že by ho prevzal, ale ukázalo sa, že tento elektorát narástol, ľudia volili autentickejšieho predstaviteľa týchto názorov, a nie niekoho, kto to len napodobňuje. Ak chcel Smer podporovať tradičnú rodinu, tak v tom sú autentickejší predstavitelia náboženskej pravice v OĽaNO alebo SNS, ktorej predseda bol jediným predsedom, ktorý sa podpísal pod Deklaráciu za rodinu. Toto široké rozkročenie sa Smeru veľmi nevyplatilo a teraz je nútený vládnuť v koalícii.

Parlament
Národná rada. Foto N – Tomáš Benedikovič

Keď sa pozriete na slovenský parlament, zodpovedá v ňom niekto klasickým politologickým škatuľkám, ako sú liberáli, sociálni demokrati či konzervatívci?

Povedal by som, že po tom, ako odišlo z parlamentu KDH, už asi nikto. Ale aj KDH bolo vo veľmi zvláštnej situácii, pretože na jednej strane chcelo oslovovať rurálny elektorát a nižšie stredné vrstvy, na druhej strane podporovalo tvrdé liberálne programy a od sociálnejšie orientovaných reforiem sa dokonca dištancovalo. Napríklad tým, keď v roku 1992 nechalo odísť Oberhauserovo krídlo a prakticky sa zbavilo odborného potenciálu v oblasti ekonomiky.

Ale aj nacionalizmu.

Áno, ale ekonomický program pre KDH prakticky pripravovala ODÚ – VPN. Z tohto hľadiska kresťanskí demokrati rezignovali na svoj program a držala ich pohromade subkultúrna lojalita. Zároveň sa sami dobrovoľne vyradili z procesu budovania nezávislej Slovenskej republiky, aj keď sa potom neskôr k nej vehementne hlásili.

Čo znamená, že sa žiadna zo strán nedá jednoducho začleniť do škatuľky?

V slovenskom parlamente vidíme veľkú diskontinuitu, nie je tam už žiadna strana, ktorá tam bola od prvých volieb či aspoň od vzniku republiky. Ľudia dali najavo, že nie sú spokojní s tým, ako sa u nás doteraz vládlo, a chcú zmenu. Je však otázka, čo má byť tou zmenou, či to majú byť nečitateľné, absolútne nepredvídateľné zoskupenia, ako je Kollárovo hnutie Sme rodina, alebo to má byť iné antipolitické zoskupenie OĽaNO, alebo to má byť vyslovene egoistická a absolútne nezodpovedná pravica predstavovaná SaS. Naozaj je otázkou, či si slovenská spoločnosť praje takúto alternatívu. Ak áno, tak nás nečakajú dobré časy.

Slovensko

Teraz najčítanejšie