Putin je na pochode, nech vyhrá ktokoľvek

Autor je britský novinár a spisovateľ

Či už dnešné voľby spôsobia, že sa do Bieleho domu v januári vráti transakčný politik Donald Trump alebo nastúpi neskúsená Kamala Harris, naša bezpečnosť je čoraz horšia. Roky váhavosti a bojazlivosti vo Washingtone a lakomosti a sebauspokojenia v iných krajinách nahlodali – pravdepodobne fatálne – sieť spojenectiev, ktoré za posledných sedem desaťročí podporovali globálnu bezpečnosť.

Pokles je najzreteľnejší tu v Európe. V posledných týždňoch som bol v Prahe, Rige a vo Varšave. Nálada v týchto štátoch je pochmúrna. Vojna podľa nich pravdepodobne príde, a to skôr, ako si myslíme. Za predpokladu, že Rusko dotlačí Ukrajinu do mŕtveho bodu, ruské sily by na ňu mohli byť pripravené do dvoch rokov, možno aj rýchlejšie. Všetci ešte stále dúfajú, že NATO bude fungovať a že Spojené štáty prídu pomôcť. Lenže už len málokto tomu verí.

To nik nevidí?

Sme na to škandalózne zle pripravení. Našim ozbrojeným silám chýbajú sily, zásoby i logistika na boj v skutočnej vojne. Ako poukázala tohtoročná ostrá správa švédskeho obranného think-tanku FOI, Británia by mohla v najlepšom prípade poskytnúť „obmedzenú expedičnú silu“, ktorá by mala „vážne problémy s udržateľnosťou“. Putin to vie. Rovnako tak to vedia aj naši priatelia, ktorých rozčuľujeme naším zvykom príliš sľubovať a neplniť. Severskí a pobaltskí členovia Spoločných expedičných síl, údajne pod vedením Spojeného kráľovstva, si to na decembrovom samite v Tallinne znovu vypočujú od britského premiéra Keira Starmera. Títo vitálni spojenci môžu začať hľadať líderstvo niekde inde.

Starmer by sa toho, že sa nevieme brániť, mal obávať ešte viac. Británii do značnej miery chýba protivzdušná obrana, ktorá by nás chránila pred raketami, ktoré dnes denne dopadajú na ukrajinské mestá a infraštruktúru. Ak by sme mali dobrý deň, napríklad za predpokladu (držte palce), že bude jeden z našich torpédoborcov triedy Daring spôsobilý na plavbu a bude kotviť v ústí Temže, mohol by ochrániť Londýn. Ale len na pár hodín. Keď totiž táto vojnová loď vypáli svojich 48 rakiet protivzdušnej obrany Aster, bude musieť siahnuť do našich skromných zásob. To by zabralo väčšinu dňa, a to za predpokladu, že máme stále funkčnú námornú základňu.

Aj v tejto veci predpokladáme, že nás spojenci ochránia. Lenže v prípade vojny bude protivzdušná obrana iných európskych krajín tiež plne zamestnaná. Minimálny ochranný štít len pre juhovýchodné Anglicko by stál 16 miliárd libier. Aká je šanca, že vznikne? Zdaňovať zvyšok krajiny, aby sa aspoň časť mohla brániť, je ošemetné. Ale štít pre celé Spojené kráľovstvo by bol neúmerne drahý.

Našou najväčšou slabosťou je sebaklam. Zredukovali sme svoje ozbrojené sily a škody sme maskovali utajovaním a veľkohubými vyjadreniami. Vyhodili sme znalcov Ruska, ktorí tým, čo sú pri moci, hovorili nepohodlné pravdy. Patrí medzi nich Keir Giles, ktorého oddelenie pre obranné analýzy bolo zrušené v roku 2010. Jeho nová kniha Kto bude brániť Európu? je hrozivým opisom našich nedostatkov v obrane. Hovorí, že nevidí „žiadnu známku“, že nová britská vláda uznala naliehavosť tejto výzvy.

Možno budú musieť

Rusko na nás útočí. Jeden muž z grófstva Leicestershire sa minulý mesiac priznal k podpaľačstvu, ktoré bolo spáchané v mene ruskej žoldnierskej vagnerovskej skupiny. Protiteroristická polícia vyšetruje balíkovú bombu v Birminghame. Ak by podobné incidenty nezachytili v Poľsku a Nemecku, bomby mohli poslať k zemi nákladné lietadlá. Veľa je aj záhadných požiarov: napríklad v apríli v muničnom závode v Monmouthshire a pred pár dňami v lodenici s jadrovými ponorkami v Barrowe. „V iných britských spoločnostiach súvisiacich s obranou došlo k ďalším nevysvetliteľným požiarom a incidentom,“ hovorí Francis Tusa, analytik Defense Analysis a jeden z popredných britských vojenských odborníkov. Ako hovorí, keď príde na tieto témy, úradníci a zainteresované spoločnosti zrazu „sklapnú“. Lenže mlčanie vyvoláva ešte väčší chaos.

Naše vyradené jadrové ponorky a ich oneskorené a predražené výmeny sú len slabou poistkou proti scenáru plného jadrového útoku. A už vôbec nezastavia agresiu, ktorej čelíme. Preto naliehavo potrebujeme zvýšiť našu odolnosť voči „podprahovým“ útokom: musíme lepšej chrániť infraštruktúru, priemysel a inštitúcie, či už verejné alebo súkromné. A potrebujeme aj nový arzenál sofistikovaných, ale bolestivých protiopatrení.

Niektoré krajiny sú pripravené: Fínsko má šesťmesačné zásoby potravín, paliva a liekov a priestory v protileteckých krytoch pre každého obyvateľa. Na ruské zasahovanie reaguje rázne. Estónsko vynakladá štvrtinu svojho obranného rozpočtu len na muníciu. Poľsko má už dnes najväčšie a najefektívnejšie konvenčné sily v Európe. Tieto krajiny vidia v Rusku existenčnú hrozbu a v prípade potreby budú bojovať samy. Možno budú musieť.

Viac ako my

Ukrajinci doplácajú na naše zlyhania. Nedokážu brániť svoju rozpadávajúcu sa frontovú líniu a doráňané mestá pred ruským náporom, pretože americkej pomoci prichádza príliš málo, prichádza príliš neskoro a je limitovaná tým, že Ukrajine bráni útočiť na letecké základne útočníkov a iné vojenské ciele. Ale zaplatíme to neskôr.

Mali sme šancu čeliť kremeľskému imperializmu spolu s veľkou, silnou a zjednotenou krajinou. Vystrašení z rizík a nákladov na poskytovanie skutočnej vojenskej podpory sme to odmietli. Ukrajina nám poskytla čas na vybudovanie vlastnej obrany. Aj ten sme premrhali. Sklamanie sa teraz mení na zúfalstvo – a zúrivosť. Porazená, beznádejná, traumatizovaná Ukrajina bude obrovským problémom pre celú Európu. A naša bezpečnosť a sloboda stále spočíva na krehkom predpoklade, že budúca americké vláda sa bude aj ďalej starať o našu bezpečnosť viac ako my.