Denník N

Svet sa rúti do záhuby

Istá dávka skepticizmu je užitočná, ale ak pesimizmus ovládne náš pohľad na svet, kde vezmeme motiváciu zlepšovať ho?

Autor prednáša na Peterson Institute for International Economics

Len tretina Japoncov v prieskumoch hovorí, že sa cítia byť zdraví. Sú objektívne zdravší a žijú dlhšie než Američania – a predsa svoje zdravie podceňujú. Subjektívne pocity niekedy vôbec neodrážajú realitu. Príkladov je mnoho. Na rovnakú otázku odpovedali aj Američania a takmer 90 percent z nich tvrdilo, že žijú zdravo. Myslia si to napriek širokému výskytu civilizačných chorôb a napriek faktu, že priemerný Američan míňa v lekárňach a nemocniciach vyše 9500 dolárov ročne. Len v roku 2013 minuli Američania na lieky 298 miliárd dolárov a spotreba liekov pravdepodobne odvtedy stúpla.

Sú príčinou pokriveného videnia sveta (a seba samého) kultúrne rozdiely? Viacero príkladov naznačuje, že ľudská psychológia má relatívne univerzálny sklon k často prehnaného pesimizmu. Ani obyvatelia USA, napriek svojmu sebavedomiu a skôr pozitívnejšiemu zmýšľaniu, nie sú voči pesimizmu imúnni. Približne polovica Američanov si myslí, že kriminalita rastie – napriek tomu, že počet obetí násilných trestných činov v USA klesol od roku 1994 viac než trojnásobne.

Minie sa pôda?

Presuňme sa bližšie k Slovensku. Keď sa konal celoeurópsky prieskum na vzorke 68-tisíc Európanov, takmer polovica respondentov vyslovila obavu, že naša planéta sa približuje maximálnemu možnému počtu ľudí. (Pesimizmus nie je špecificky „slovenský stav“ – Slováci sa v tomto prieskume vyjadrovali podobne ako Rakúšania.) Pritom výnos z polí za ostatné desaťročia sa viac než zdvojnásobil vďaka úspešným inováciám vedcov, ako je napríklad Norman Borlaug.

graf_populacia_opr

Vyšší počet žalúdkov neznamená, že sa „minie pôda“. Od roku 1959 sa svetová populácia zvýšila o štyri miliardy a hladová katastrofa v dôsledku tohto rastu nenastala. Počet ľudí na našej planéte sa v priebehu len pár desaťročí zdvojnásobil, no v rovnakom čase sa znížil počet hladujúcich ľudí a vo väčšine krajín sa zvýšila životná úroveň. Časť týchto detí žije v chudobe, ale (okrem hrozných výnimiek ako Severná Kórea) dnes deti vyrastajú v lepších podmienkach ako generácie ich rodičov.

Totálny optimizmus by bol naivný – moderné štáty čelia reálnym problémom a niektoré geopolitické a klimatické rozbušky môžu byť nebezpečné. Navyše, istá averzia voči riziku je celkom racionálna. Z evolučného hľadiska dáva zmysel, že z našich predkov mali väčšiu šancu prežiť tí jedinci, ktorí interpretovali každý šuchot lístia ako skrytého dravca v kríkoch. Tí optimisti, ktorí zvuky ignorovali, alebo ich interpretovali ako neškodný vietor, neprežili a nestihli zanechať podobne naladených potomkov.

Napriek racionalite istej dávky skepticizmu je vážne, ak veľa ľudí buď ignoruje ekonomické a demografické fakty, alebo žije v predstave, že svet sa neustále zhoršuje. Žiť v strachu, alebo dokonca v panike, je nielen nepríjemné a nezdravé. Negatívne psychické nastavenie má ešte vážnejšie následky, pretože naše názory formujú spôsob, akým vedieme naše životy. Ak pesimisticky predpokladáme, že budúcnosť bude len horšia, odkiaľ naberieme motiváciu vzdelávať sa, angažovať sa, investovať do seba a svojho okolia?

Ožiarení mrcha náladou

Ak nedôverujeme ľuďom okolo seba, odkiaľ vezmeme chuť spoločne hľadať riešenia a konštruktívne spolupracovať? Žiaľ, zdá sa, Slovensko v tomto smere trpí nedostatkom spoločenského kapitálu. Keď v strednej a východnej Európe robila prieskum Európska banka pre obnovu a rozvoj (EBRD), zistila, že miera vzájomnej dôvery medzi ľuďmi bola na Slovensku nižšia než v Rumunsku, Gruzínsku alebo Albánsku. Skeptickejšie sa na svojich spoluobčanov pozerali len ľudia v Macedónsku, Turecku a Arménsku.

O ekonomických úspechoch Slovenska by sa dali písať dlhé príspevky do akademickej knižnice, ale dnes je stále veľa oblastí, kde štát zlyháva. Javy ako regionálne rozdiely, vysoká nezamestnanosť a všeobecná nespokojnosť bijú do očí – a ďalej máme na krku aj tie menej uchopiteľné, ale rovnako škodlivé rany. Náš región funguje tak, akoby dostal za minulého režimu úpal po 41 rokoch trvajúcom ožarovaní mrcha náladou. Politológovia Joshua Tucker a Grigore Pop-Eleches vo svojom výskume zdokumentovali, že naša koža ešte nie je zahojená: občania v postkomunistických krajinách napríklad často vidia demokraciu v negatívnom svetle.

Vzhľadom na pomalý „liečebný proces“ je tragédiou strata ekonóma Martina Filka. Bol to typ človeka, ktorý veril a ukazoval, že veci sa dajú meniť, inštitúcie sa dajú zlepšovať, a pesimisti sa môžu mýliť. Ak sa nedáme opiť ilúziami o hroznom a nespravodlivom svete a ak sa naučíme rozmýšľať podobne ako Filko, tak po (dôležitom) ekonomickom napredovaní zažije Slovensko aj morálny pokrok.

Martin Filko

Teraz najčítanejšie