Sloboda je len otázkou okamihu

Hneď na začiatku uvažovania o najnovšej knihe Dušana Šimka, slovenského prozaika a esejistu žijúceho od roku 1968 vo Švajčiarsku, treba povedať, že Mramor a granit (Kalligram) sa vyznačuje viacerými zvláštnosťami. Pekný, príjemný dizajn (T. Hrapka, T. Szaniszló) graficky estetickej knihy kazí pomerne veľké množstvo jazykových nedostatkov v jej texte (najmä v štylizácii a lexike). Vonkajšia kompozícia pripomína súbor próz oddelených priestorovo i nadpismi; pod názvom Mramor a granit sa však uvádza, že ide o román a v jeho závere je zoznam použitej literatúry, čo je pre beletristický text zvláštnosťou.

Pre túto aj iné Šimkove knihy (osobitne Esterházyho lokaj a Gubio/Kniha udavačov) je charakteristické, že obsahujú obrovské množstvo funkčnej historiografie a ona svedčí o tom, že autor si dáva záležať, aby skutočnosť, ktorú stvárňuje, bola dôveryhodná. Môže sa právom zdať, že pre túto prózu platí viac tvrdenie, o čom je, než ako je napísaná. Toto „ako“ však neplatí pre kompozíciu, ktorá je mnohotvárna a miestami (najmä na začiatku) môže čitateľovi spôsobiť problémy v orientácii. Žiada sa povedať, že príjemca týchto Šimkových textov by sa mal vedieť orientovať v dávnejších i menej dávnych historických etapách a reáliách.

Dva typy rozprávača

Autor na malých plochách strieda čas – storočia, a keďže okrem autorského rozprávača využíva aj rozprávačov personálnych, závisí od uhla pohľadu, ktorá dejová línia je základná a ktorý rozprávač je nositeľom odpovede na otázku: O čom to je? Autor šikovne prepája reč autorskú s rečou postáv, takže aj dopovedanie a komentovanie vyznieva prijateľne. Všetky postavy a všetci rozprávači sú dôležití, pretože predstavujú minulosť i nedávnu prítomnosť, o čo autorovi ide. Prozaik prechádza z epizódy do epizódy, z motívu do motívu, a to práve pomocou dvoch základných typov rozprávača.

Dušan Šimko radí vedľa seba historické motívy, konkrétne udalosti, fakty, čo je u tohto autora typické a zakaždým obdivuhodne bohaté. Prítomnosť – to je najmä názor, konfrontácia protagonistov s minulosťou. V knihe objavíme aj prototexty, napríklad úryvok z dobovej tlače v jazyku originálu alebo list jednej z hlavných postáv.

V románe môžeme nájsť protagonistov ako hlavné postavy, ktoré držia príbeh pokope (Barbora – kunsthistorička, reštaurátorka; Prokop – fotograf), hlavné postavy z minulosti i prítomnosti, o ktorých sa hovorí a bez ktorých by Barbora a Prokop nemohli v tejto knihe existovať: sochár Matyáš Bernhard Braun (1684 – 1738); gróf Špork (1662 – 1738) a sochár Otakar Švec (1892 – 1955) a napokon postavy vedľajšie – aktuálne i z histórie. Spolu s hlavnými postavami sa ocitneme v 50. rokoch 20. storočia, v kúpeľoch Kuks (Sudety) a v Prahe, aby sme spolu s nimi a inými prešli až po začiatok 60. rokov, alebo spätne do 2. svetovej vojny i do obdobia renesancie a baroka.

V podstate mozaikovitá kompozícia, v ktorej sa postavy niekedy aj trocha strácajú, umožňuje autorovi vytvárať najrôznejšie analógie a komparácie dejinných udalostí, niekedy len mýtov či legiend, ktoré sú dômyselne zakomponované do stvárnenej reality. Reštaurátorka Barbora a fotograf Prokop spolupracujú na výskume a zachovaní výtvarných artefaktov sochára Brauna v zdevastovaných kúpeľoch a v ich okolí. Postava Barbory je v knihe využitá na charakteristiku výtvarných diel – sôch a ich autorov, cez ňu prozaik vyslovuje aj svoje názory na iné druhy umenia, prostredníctvom nej uvažuje o otázkach života a smrti, o podobnosti medzi minulosťou a prítomnosťou. Vidí kvalitné Braunove sochy z pieskovca, ktorý zvetráva a drobí sa na piesok, a oproti nim v Prahe vníma Stalinovu sochu s jej obrovským súsoším zo žuly („Vieš, tá žula by mohla teoreticky odolávať storočia, zvetráva úplne inak ako pieskovec.“)

Letná verzus Kuks

Kniha má dve sémantické vrstvy: fakticitnú (Braunove zničené sochy v Kukse a zámer reštaurovať ich) a reflexívnu (úvahy rozprávačov nad tým, čo sochy stvárňujú, vypovedajú, akú mali funkciu v dobe, keď vznikli a prečo vznikli – bola to ideológia? Posolstvo? Vkus? Symboly na charakteristiku obdobia komunizmu sú trocha priezračné (náročné „oživovanie“ Braunových sôch, ale na Stalinov pomník v Prahe išli milióny). Celým textom sa nesie ideový protiklad medzi tou „obludou na Letnej“ a „pozemským rajom“ s biblickými sochami v kúpeľoch Kuks, ktoré dal postaviť v 18. storočí gróf Špork. Tento mecenáš je protikladom komunistických a iných mocipánov, lebo on túžil zostať (rovnako ako jeho sochár Braun) prostredníctvom výtvarných artefaktov.

Vždy sa robili sochy na nejakú objednávku, záviselo od toho, čoho sa týkali, kto ich vytváral, s akým zámerom, pod tlakom či voľne, slobodne. Šimko sa po motíve Stalinovej smrti vracia k tragickej postave sochára Otakara Šveca, ktorý vyhral súbeh na postavenie pomníka J. V. Stalinovi v Prahe na Letnej.
Dušana Šimka treba obdivovať za detailné opisy sôch a súsoší, za poznatky a údaje o ich pôvode a vzniku, za informácie o autoroch a ich práci. To sú najbohatšie a najzaujímavejšie časti knihy. Ide aj o ohromné množstvo reálií z výtvarného umenia – sochárstva, architektúry, odborné výrazy dôležité pre proces od ťaženia rôznych druhov sochárskeho materiálu až po vytvorenie sochy („Mramor, ten najušľachtilejší kameň, toho sa mu dostalo až na samom konci kariéry. Zato máme dostatok rôznych druhov žuly“).

Rozdielne politické pomery

Na takomto princípe je založený v knihe protiklad medzi politickými pomermi, udalosťami 20. storočia a prostredím umenia barokového sídla grófa Šporka z 18. storočia. Oáza krásy, pokoja oproti predpisovému, diktátorskému prostrediu. Aby hlavné postavy neboli iba nositeľmi informácií o dobe a výtvarnom umení, autor sporadicky načrie aj do ich súkromia a rodinného zázemia.

Sochár Otakar Švec je zdanlivo vedľajšia postava, ale práve na nej sa Šimkovi podarilo nastoliť a rozvinúť problém: ako jeden a ten istý umelec – sochár bol obdivovaný za dielo, ktoré vytvoril v čase 1. ČSR, a hanobený za dielo z obdobia komunizmu. Ide o konfrontáciu dvoch sôch, precízne vypracovaných, no jedna z nich vznikla pod vplyvom totalitnej ideológie. Ale aj gróf Špork v 18. storočí si objednával u Brauna sochy, niekedy i „portréty“ seba.

Dušan Šimko nepriamo stavia otázky, na ktoré, čo je pre umeleckú prózu dobré, neodpovedá. Odpoveď by si mal dotvoriť čitateľ.