Každá ďalšia minúta Netanjahua v úrade je smrteľným nebezpečenstvom pre demokraciu v Izraeli

Izraelský premiér Benjamin Netanjahu ustavične hovorí o totálnom víťazstve Izraela vo vojne, ktorá prekračuje stále nové, nielen geografické, ale aj morálne či právne hranice.

Jeho konanie však smeruje skôr k porážke už aj tak nie perfektnej izraelskej demokracie. V utorok vyhodil ministra obrany Joava Galanta, šepká sa o tom, že rovnaký osud čaká aj veliteľa izraelskej armády, aj tajnej služby Šin Bet.

Dôvodom je vraj strata dôvery, ktorá napomáha nepriateľovi. To sú silné slová a aj by malo logiku, že hlavne v čase vojny premiér nemôže pracovať s niekým, komu nedôveruje a na koho sa nemôže spoľahnúť. Ľudia si predsa nesadajú aj s deťmi do auta s opitým šoférom.

Lenže ako vždy Netanjahu nehovorí všetko, respektíve hovorí len to, čo mu poradili jeho spindoktori. Dôležité totiž je, čo skutotočne Galantovi vyčíta, a aj to, koho nominoval ako jeho náhradu.

Lebo potom celá táto hra vyzerá ako osobná pomsta a snaha udržať sa pri moci. Čiže starý známy Netanjahuov repertoár.

Najprv k Israelovi Katzovi, ktorý by mal byť novým ministrom obrany. Je to človek oddaný premiérovi, súčasný minister zahraničia, o ktorého schopnostiach a faux pas sa izraelskí diplomati vyjadrujú podobne ako slovenskí o Jurajovi Blanárovi. Len s tým zásadným rozdielom, že Slovensko nie je aktérom obrovskej medzinárodnej krízy. Hlavnou výhodou Katza je to, že bude Netanjahua poslúchať na slovo.

To sa nedá povedať o Galantovi, ktorý bol Netanjahuovým vnútorným oponentom pri formovaní stratégie vo vedení vojny voči Hamasu aj pri vyjednávaniach o rukojemníkoch.

Tu len pripomeňme, že Netanjahu ho už raz vyhodil. V marci 2023, keď mal výhrady k súdnej reforme. Vtedy bol preto v Izraeli aj krátky generálny štrajk a Netanjahu musel Galanta zobrať späť. To bolo poníženie, na aké Netanjahu nezabudol.

Do ulíc vyšli tisíce ľudí na protest aj včera.

Tri silné dôvody 

Galant v utorok neskoro večer vystúpil v izraelskej televízii a zhrnul tri dôvody, prečo ho Netanjahu vyrazil (to je najpríhodnejší opis toho, čo sa stalo). Prvým je jeho nesúhlas s tým, aby sa naďalej umožňovalo ultraortodoxným mužom nenarukovať do armády, druhým presvedčenie, že Netanjahu sa dostatočne silno neusiluje o návrat rukojemníkov a rukojemníčok. A tretím to, že premiér odmieta vytvorenie komisie, ktorá by vyšetrovala udalosti 7. októbra 2023 a zlyhania k nim vedúce.

Dôležité je aj načasovanie Galantovho vynúteného odchodu. A to vnútropolitické aj zahraničnopolitické.

Pred pár dňami sa v izraelských médiách objavila informácia, že sudca jedného z izraelských súdov nariadil väzbu pre Netanjahuovho hovorcu Eliho Feldsteina a ďalších troch mužov – dvoch z bezpečnostných zložiek, jedného dôstojníka armády.

BibiLeaks  

Aféra medzitým dostala meno BibiLeaks. Ide o vyšetrovanie úniku tajných informácií do zahraničných médií, ktoré Feldstein údajne koordinoval. Ak sa mu preukáže vina, hrozí mu až 15 rokov väzenia za vynášanie tajných materiálov.

Pred istým časom sa v nemeckom bulvári Bild a britských novinách Jewish Chronicle objavila informácia, že izraelská armáda získala poznámky napísané medzičasom zabitým lídrom Hamasu Jahjom Sinvárom.

Údajne v nich boli pokyny, ako postupovať s izraelskými rukojemníkmi vrátane toho, že by sa mali presunúť do iných krajín, a malo byť z nich zrejmé aj to, že Hamas vlastne o žiadnu dohodu o ich prepustenie nestojí, ide mu len o psychologickú vojnu voči Izraelu.

Na tieto informácie, ktoré sa ukázali ako falošné minimálne (Jewish Chronicle už skončil spoluprácu s novinárom, ktorý o tom písal) v tom, že autorom poznámok nebol Sinvár, ale člen Hamasu zo strednej úrovne riadenia, sa odvolával aj Netanjahu, aby demonštroval, prečo sa s Hamasom nedá dohodnúť. Tlak na prepustenie rukojemníkov je v Izraeli zo strany verejnosti enormný, patrí napokon aj k oficiálnym cieľom operácie v Gaze. Netanjahu sa však do toho veľmi nehrnie.

Aby toho nebolo málo, už je oficiálne potvrdené aj to, že elitná policajná jednotka Lahav 433 (obdoba už zaniknutej slovenskej NAKA, rieši najzávažnejšiu násilnú aj ekonomickú kriminalitu a korupciu) vyšetruje už pol roka úrad vlády za to, že sa snažil zneprístupniť alebo korigovať zdokumentované vyjadrenie premiéra zo začiatku vojny týkajúce sa jej manažovania.

Rozsah a podrobnosti vyšetrovania nie sú úplne známe, lebo ide o utajované skutočnosti. V každom prípade ide o reputačný a potenciálne aj trestnoprávny problém.

V tomto kontexte môže byť výmena na poste ministra obrany dobrým maskovacím manévrom.

Navyše sa v týchto dňoch rokuje o zákone, ktorý by mal potvrdiť výnimky pri odvodoch ultraortodoxných mužov. Tí sú voličmi nacionalistických a náboženských strán Netanjahuovej koalície a vyhrážajú sa, že ak zákon neprejde, odídu z koalície. V samotnej Netanjahuovej strane Likud je však proti zákonu istý odpor, lebo nie všetci poslanci sú pripravení dať v čase vojny ultraortodoxným mužom ďalšiu priepustku od povinnej vojenskej sluby.

Tým, že Netanjahu vyhodil Galanta aj pre odpor k tomuto zákonu, signalizuje aj iným „vzbúrencom“, čo bude nasledovať.

Zároveň si vybavuje kšefty s armádou aj bezpečnostnými zložkami, ktoré pravidelne viní za zlyhania zo 7. októbra, pričom okato obchádza debatu o politickej zodpovednosti, hlavne tej svojej.

Odkaz Amerike 

To, že Netanjahu si vybral na takýto zásadný politický ťah večer pred americkými voľbami, bol jeho jasný odkaz Bidenovej administratíve.

Tá Galanta vnímala ako korektného partnera, s ktorým sa napriek rozporom dá hovoriť, na rozdiel od Netanjahua. Tým, že ho odstavil, definoval svoj postoj k najbližšiemu spojencovi Izraela.

Bidenovi a potenciálne Harrisovej naznačil, ako si váži toto spojenectvo. Napokon sa mu tento risk vyplatil, staronovým prezidentom sa stal Trump a s tým si Netanjahu lepšie rozumie.

Odvolanie Galanta má potenciál byť bodom zlomu. Jasne totiž ukazuje, že Netanjahu sa už stará len o svoje záujmy a zametanie stôp, na čo zneužíva štátny aparát. Kašle na rukojemníkov aj na bezpečnosť občanov.

Opozícia jeho konanie hodnotí prívlastkami šialené, prípadne Izrael označuje za banánovú republiku. Zvoláva ľudí do ulíc, iniciuje podanie na generálnu prokuratúru s cieľom vyšetriť, či bolo odvolanie Galanta v súlade so zákonom.

Na odvolanie Netanjahua v knesete nateraz nemá hlasy, ale ani politické schopnosti a predstavivosť, ako ich získať.

Pomôcť už môže len tlak verejnosti unavenej vojnou, zhoršujúcou sa ekonomickou situáciou aj rozpadom solidarity a jednoty, ktoré boli také silné v prvých mesiacoch vojny.

Netanjahu má tieto skutočnosti dobre načítané, a preto si myslí, že môže urobiť čokoľvek a všetko mu prejde. Keď sa pozerá na Trumpovo víťazstvo, môže tento pocit bohorovnosti uňho len narastať.

Lenže proti nemu stojí  časť izraelskej verejnosti, ktorá nechce štát a politiku podľa jeho predstáv a zároveň nechce a nemá kam odísť. Od týchto izraelských vlastencov a vlasteniek bude závisieť, kam až Netanjahu zájde.