Prečo zostáva Československo naším zatiaľ najlepším projektom?

Autor je sociálny antropológ

Príchod chladnejšieho počasia v strede jesene je poznačený zásadnými politickými výročiami. Kým november 1989 zostáva pre mnoho občanov nedokončený, dátumy spojené so vznikom Československa pomaly odchádzajú z pamäti. Najmä odkedy sa nám „po tisíc rokoch poroby“ stala Slovenská republika, ktorá nám priniesla holú svojstojnosť. Aspoň sme si štát konečne mohli rozkradnúť sami!

Aj preto to stále vyzerá tak, že nevieme, načo sme na svete. Prečo majú Slováci republiku, keď sa dajú viesť cynikmi, šarlatánmi a hlupákmi, rozdrapenými na štyri svetové strany, ktorí sa v skutočnosti iba vrtia ako prd v gatiach? Treba predsa dobre vedieť, prečo sme v Únii, kde leží Moskva a kto nám v Amerike vybojoval hranice a štát. Naši ranení, žiaľ, nevedia ani toľko, čo priemerný karpatský kiráj, don Viktor z Felczútu!

Pri dnešných lapikurkároch tak vyniká dedičstvo progresívnej republiky. Táto úvaha však nejde plakať za Československom, ktoré už nebude. Ani sa nesnaží kriesiť selanku bratských národov, ich pokroku a demokracie v súradniciach doby. Ide tu o to – ako by povedal pokrokár, svetoobčan a nepriateľ boľševika v Rusku i v nás Milan Rastislav Štefánik, ktorého podobizeň naši predstavení radi vystavujú pri prejavoch za svojím chrbtom –, či na Slovensku ešte možno „veriť, milovať, pracovať“ tak, aby nám to dávalo zmysel.

Najdesivejšie zistenie príčetného rodáka totiž je, že Československo zostáva lepším projektom práve preto, lebo vtedajší papaláši sa rýchlo naučili, prečo vzniklo, ako sa má rozvíjať a kde má riť!

Arbitrážne kráže

Stred jesene okrem Nežnej a Československa pripomína aj tretie výročie. Aj toho roku prešlo takmer bez povšimnutia. Slovenský „Mníchov“, akt medzinárodného násilia v podobe Viedenskej arbitráže, donútil v roku 1938 Česko-Slovensko vzdať sa v prospech Maďarského kráľovstva územia na juhu s viac než miliónom obyvateľov.

Vo svetle imperialistických výbojov Ruska, reprezentujúceho fašizmus našich čias, je arbitráž vo Viedni kľúčovým mementom. Geopolitika v čase mečiarizmu bola oproti tomuto stavu priezračná pax americana! Vrchnosť dnes, rovnako ako v čase arbitráže i holej svojstojnosti, nie je pripravená na to, čo nás čaká, improvizuje, podkladá sa voličom. Zase to za nich budeme musieť oddrieť ako po Tisovi, Husákovi aj Mečiarovi. Aj proti vôli veľkej časti voličov. Veď ide o naše deti. Ale…

Cynici, šarlatáni a hlupáci konajú preto, lebo môžu a chcú. Nezastaví ich Brusel. Naše očakávania pripomínajú rozčarovanie budapeštianskych intelektuálov, keď zistili, že kancelárka Merkelová proti Orbánovi nič zásadnejšie nepodnikne. Zásadné je, aby sme sa pri najslovenskejšej hanbe a žiadnej inej dohodli, čo po Ficovi. Na úvod pripomeňme, prečo pokrokársky projekt Československa naďalej prevyšuje prázdnotu mečiarovskej republiky. Potom môžeme čítať v znameniach doby.

Progresívna republika

Zorientovaný rodák zhodnotil situáciu takto: „Deň 28. október býval štátnym sviatkom, Dňom vzniku Československej republiky. Vlastne je logické, že na Slovensku tento sviatok zrušili.“ Pre zakomplexovaných Slovákov dátum 28. október 1918 nič neznamená, resp. im kazí naučené mýty. Na dnešnom Slovensku sa vtedy nič podstatné nedialo. A v dnešnej Bratislave, vtedy predovšetkým nemecko-maďarskom meste, tobôž nie. Keď sa tam náhodou stretli dvaja Slováci, išli sa opiť do najbližšej krčmy. Aj prijatie Martinskej deklarácie 30. októbra bolo aktom malej časti inteligencie, poväčšine potomkov turčianskych zemanov – „sedmoslivkárov“. V januári 1919 obsadzovali českí vojaci územie dnešného Slovenska a oznamovali prekvapeným obyvateľom, že vzniklo Československo. Navyše na mnohých miestach bol problém oznámiť im to, lebo tam žili len Maďari (niekde žili Nemci, ale tým to nemali problém oznámiť, lebo po nemecky vedeli). Také Šahy boli obsadené až 24. apríla 1919. Pre nás ostatných je 28. október stále sviatkom. Pred 106 rokmi mohli Česi spojením so Slovákmi vytvoriť vlastný štát, v ktorom by neboli menšinou, a zachránili tým Slovákov ako národ.

Slováci teda boli v roku 1918 oslobodení. Stalo sa tak jednak so súhlasom mocností a vďaka lobovaniu rodákov v USA, jednak zásahom českého vojska a bezpochyby českého nacionalizmu, keďže slovenský – na rozdiel od začiatku 90. rokov – vtedy ešte nemal koho burcovať. Rozdelenie československého štátu si v roku 1993 väčšina obyvateľov neželala. Neudivuje rýchlosť, akou sa obyvateľstvo zmierilo s rozpadom štátu, ktorého legitimita nebola spojená len s vyše sedemdesiatročnou ideou československej štátnosti, ale v slovenskom prípade aj vyústením občianskej vojny v roku 1944. Udivuje popularita rozprávky o prirodzenosti rozdelenia. Najmä ak doteraz nevieme, načo sa nám Slovenská republika stala.

Aby nás viedli ľudia, ktorí nenávidia prírodu, zakrývajú neschopnosť útokmi na humor detí? Alebo malomeštiaci bez úcty k poctivej odbornej práci, tárajúci dve na tri na celé internety? Dubajskí cestovatelia a budovatelia gýčových palácov, lebo na nič prospešnejšie ako futbal nevedia dať nahrabané peniaze?

Zakladatelia československého štátu, naopak, vymysleli československú ideológiu ako ideológiu morálneho spoločenstva v súlade s reformovaným kresťanstvom, v ktorom videli ideály demokracie a humanity. Aký je slovenský vzťah k tejto tradícii dnes? Dá sa v Slovensko veriť, keď je popletené, milovať ho dorúbané nešťastníkmi, ktorí už ani nesľubujú sociálnu spravodlivosť, a pracovať, aby sa prebralo, pri tom všetkom jačaní „terazky som majorom ja“?

Slovenské theatrum mundi

Optimizmus po prvej svetovej vojne svedčil vzniku pokrokovej republiky na troskách zaostalých monarchií. Ďaleko bola ešte veľká kríza tridsiatych rokov, jubilejné školy umocňovali význam poznania bez ohľadu na náklady. Dnes sú trendy opačné. Upadá dôvera v médiá, v autoritu inteligencie a vedy či vo verejné inštitúcie vrátane cirkví. Ideologické a prisprostasté presvedčenia sú viac, ako keď pravda víťazí.

Vidno širšiu epistemologickú krízu, ktorú umocňuje kríza finančná, pandemická a vojnová. Vládne skepticizmus o odborných znalostiach, technokratickom poznaní, liberálnom vzdelaní, vedeckom výskume o životnom prostredí alebo o poznateľnosti reality všeobecne, a to v tej najprosperujúcejšej ére ľudstva. Vstupujeme do obdobia arbitráží, nie kvitnutia demokracie. Aj preto musíme čerpať z toho, čo doma máme.

Existujú dva trendy, ktoré hrajú v náš prospech. Prvý sa týka návratu asimilacionizmu ako projektu občianskej integrácie. Kým pred pár desaťročiami individualizmus voľby a politika identít narúšali pocit spolupatričnosti, pod tlakom pandémie a vojny v susedstve viac rozumieme, prečo potrebujeme politickú dôveru. Nejde o zdiskreditovaný nacionalistický asimilacionizmus minulého storočia, ale o morálne ospravedlniteľnú integráciu bez automatického zvelebovania kultúrnej rozdielnosti a odlišnosti.

Doba zároveň, verím, praje postsedliakom. V ekologickej kríze treba modifikovať, nie diskreditovať sebaobraz ekologicky udržateľného spoločenstva. Potrebujeme obnovu zdola – cez ľudový príbeh zelenej zmeny, ktorý čerpá z existujúceho fundamentu i pamäti živobytia a v ktorom je „ľud“ súčasťou vízie krajiny. Slovenský Green Deal nemá byť projektom zvonka, za ktorým dobiehame. Má byť emancipáciou zvnútra, ktorú chceme a potrebujeme.

Nenastane gigantomanickými diaľnicami do každej doliny! Tie aj tak od roku 2010 máme až do Košíc. Prosíme staré dobré spoľahlivo rýchle železnice. Zmenu neprinesú megalomanské jadrové elektrárne, ktoré na prvú rozstrieľa hocijaký zločinec z Kremľa, aj keby sa jeho slovenskí obdivovatelia, ktorí sa za ním ťahajú ako kura za sopľom, prikuli o chladiaci komín. Potrebujeme energeticky samostatné lokálne komunity, odolné proti katastrofám a nezávislejšie od veľkovýroby. Treba nám prestať páliť zuhoľnatené prasličky v autopieckach a tváriť sa, že veľké auto je status. Treba povedať nie veľkokapitálu na pôde, ktorý v mečiarovskej republike kvitne tak, že sproletarizovaných dedičov pôdy vyháňa za pásy fabrík v pasci stredných príjmov viac ako kolektivizácia.

Projekt na pozdvihnutie „ľudu“ spod nástrah cynikov, šarlatánov a hlupákov má byť naša ideológia rozvoja, otázka zmyslu a poslania štátu. Aby sme konečne vedeli, načo sme na svete.