Reportáž z miesta, kde ropa priniesla len smrť. Životy tam ničia západné firmy

Spolu so šiestimi kolegami sedíme utiahnutí v dodávke uprostred zabudnutej dediny na úplnom juhu Nigérie a s miernymi obavami pozeráme na hádku dvoch skupín, ktorej veľmi nerozumieme.

Prvú skupinu tvoria poradcovia miestneho kráľa, ktorého sme pred chvíľou navštívili. V druhom tábore sú dedinčania, ktorých nezvyčajná výprava bielych dodávok a v nich ukrytých bielych mužov a žien zaujala. Niečo také tam úplne bežne nevidia.

Nie sme si celkom istí, čo je zle. Kráľ sa zdal byť priateľský – porozprával príbehy, vysvetlil, čo je v jeho dedine zle, a dokonca nám dal aj vypiť. Teraz zisťujeme, že dedinu až tak pod kontrolou nemá.

Nie je sa veľmi čomu čudovať. Cenou za jeho návštevu bola aj obálka, v ktorej šušťalo niekoľko stoviek dolárov. Pre dedinčanov nemáme nič, spoliehame sa na to, že sa miestny šéf s komunitou neskôr rozdelí. Bizarná hádka ukazuje, že tak to tu asi nefunguje.

Nezapôsobí na nich ani argument, že sme európski novinári, ktorí chcú doma ich osudy opísať ľuďom, čo o ich existencii veľmi pravdepodobne vôbec netušia. Toto tu počuli už veľakrát a aj tak sa nič nezmenilo. Nerobia si ilúzie, že práve naše reportáže teraz s niečím pohnú. Asi majú pravdu. O to horšie sa tento depresívny príbeh píše.

Pretože na svete existujú miesta, kde by sa nikto nechcel narodiť, a jedno z nich je práve tu. Zoznámte sa, Ogoniland.

Tvrdý stret so západným svetom

Celý príbeh by sa v skratke dal opísať asi takto: predstavte si, že po generácie žijete odrezaní od zvyšku sveta. Ten sa točí aj bez vašej účasti a platí to aj opačne.

Odrazu sa o vás začnú zaujímať ľudia, ktorých ste nikdy predtým nevideli. Hovoria, že práve tu, na tomto bohom zabudnutom mieste, sa ukrýva obrovské bohatstvo.

Ráta sa v bareloch a už čoskoro bude živiť celú krajinu a zopár medzinárodných spoločností k tomu.

Predstavte si, že pre toto bohatstvo postupne prídete o pôdu, živobytie a zdravie. Keď povstanete, postrieľa vás vlastný štát. A keď si už myslíte, že ste vyhrali, lebo sa ropné spoločnosti zbalili a odišli, bude to len zdanie. Prales a močiare, kde žijete, sú ešte stále popretkávané prestarnutými potrubiami, ktorými aj dnes pulzujú tisíce barelov ropy denne.

Ak máte šťastie, na konci dostanete zopár tisíc libier ako odškodné. Za zničené prostredie a obživu, za pitie vody, ktorá je mastnejšia ako ten najpoctivejší slepačí vývar.

Ani len takéto šťastie zatiaľ väčšina Ogončanov nezažila.

Rozprávanie o ich trápení je najlepšie rozdeliť na dve obdobia, ktoré oddeľuje ľudové povstanie z roku 1993.

Pred ním bol Ogoniland pre ropné spoločnosti, menovite pre Shell, jedným z najvýnosnejších regiónov v Nigérii. Vtedajší holandsko-britský koncern bol prvý, kto v delte Nigeru koncom 50. rokov začal s komerčnou ťažbou ropy. Hoci dnes v Nigérii pôsobia viaceré spoločnosti, Shell zostáva jednotkou.

„Ľudia ich tu vítali. Boli sme nevzdelaní, o rope sme nevedeli vôbec nič. Shell sme vnímali, akoby to bola vláda, a takto to bolo viac ako tridsať rokov, kým sme nezačali s povstaním,“ spomína Batom Mitee, jeden z účastníkov neskoršieho odboja.

Pre nigérijskú vládu aj pre Shell to boli zlaté časy. Pozemky, kde sa našli ložiská ropy, jednoducho vyvlastnili. Odškodné miestni nedostali ani za čoraz silnejší ekologický rozvrat.

Takým bolo napríklad otvorené pálenie miliónov kubíkov zemného plynu (tzv. gas flares), ktorý je vedľajším produktom pri ťažbe ropy. Nikto sa nestaral ani o časté úniky z ropovodov, ktoré zamorovali miestne vzácne mangrovové lesy, potoky a podzemné vody.

„Rodiny mali bežne toľko detí, koľko mohli mať, a preto si mysleli, že nie je veľmi dôležité, ak zopár z nich jednoducho zomrie,“ vysvetľuje Mitee, prečo miestni otrasné podmienky dlho tolerovali.

Ogončania, ktorí nečakane pocítili dotyk moderného sveta, si jednoducho mysleli, že takto to má byť.

Takto vyzerá ropná kliatba

Prebrali ich až aktivisti z Hnutia za prežitie Ogončanov (MOSOP) s charizmatickým lídrom Ken Saro-Wiwom.

Asi ťažko si na čele hnutia predstaviť vhodnejšieho človeka – bol úspešným podnikateľom a spisovateľom, milióny Nigérijčanov ho poznali vďaka populárnemu seriálu, ktorý produkoval. A najmä – bol scestovaný, videl, že ťažba ropy môže prebiehať aj inak, a mal viacero zahraničných kontaktov.

„Ľuďom hovoril: ‚Bratia, toto nie je dobré. Ropné spoločnosti nie sú vláda a v iných krajinách sa správajú lepšie. Tu si s nami robia, čo chcú, neberú nás ako ľudí. Musíme žiadať, aby štandardy, ktoré dodržiavajú v Európe, dodržiavali aj tu, v Nigérii, v Ogonilande‘,“ spomína na začiatky odporu Mitee.

Vďaka MOSOP-u nakoniec v januári 1993 asi 300-tisíc Ogončanov nenásilne obsadilo ropné polia a žiadali, aby Shell ľuďom zaplatil odškodné.

Boli prví, kto sa na podobnú akciu odhodlal. A narazili na tvrdý odpor.

Pretože aj keď sa v krajine ako na bežiacom páse striedali demokratickí politici s vojenskými diktátormi, jedna vec zostala nezmenená: z Nigérie sa v priebehu troch desaťročí stal štát závislý od príjmov z ropy. V roku 2005 pochádzalo 89 percent vládnych príjmov z predaja ropy a zemného plynu. Ogoniland, to je zhruba 500-tisíc ľudí. Keď prepuklo povstanie, Nigéria mala viac ako sto miliónov obyvateľov.

Bola to jednoduchá matematika. „Armáda nabehla hneď po tom, ako sme znemožnili ťažbu ropy na našom území. Zatkli vedenie MOSOP-u, zabili najmenej 2-tisíc ľudí,“ hovorí Mitee.

Všetko preto, že pol percenta nespokojnej populácie malo podľa vlády vtedajšieho diktátora Sani Abachu potenciál ohroziť značnú časť vládnych príjmov. Príjmov, na ktoré si okrem štátneho rozpočtu vďaka korupcii zvykol aj zástup ľudí siahajúcich na najvyššie miesta.

Miteeho brat Ledum bol ako člen úzkeho vedenia MOSOP-u súčasťou vykonštruovaného procesu, po ktorom vojenský režim popravil deviatich lídrov, vrátane Saro-Wiwu. Aj Batom strávil niekoľko mesiacov vo väzení, kde ho mučili. Jeho známi si dlho mysleli, že je mŕtvy.

„Keď sa začala represia, Shell sa zachoval rozumne, z Ogonilandu sa úplne stiahol. Predstierali, že o zabíjaní a pošliapavaní ľudských práv nič nevedia. Nezapájali sa priamo, no stále podporovali vládu,“ tvrdí Mitee.

Šťastné konce nehľadajte

Od roku 1993 sa ropa v Ogonilande neťaží. V roku 1995 diktátorský režim popravil lídrov povstania. Od roku 1999 je Nigéria demokraciou.

Aj keď hnedé zlato odvtedy zostalo pod zemou, Shell v skutočnosti nikdy neodišiel a život v oblasti ničí dodnes. V Ogonilande totiž pod povrchom ropa pulzuje aj ďalej.

Ropovody, ktoré prechádzajú Ogonilandom do exportného terminálu na neďalekom ostrove Bonny a ktoré denne zvážajú asi 150-tisíc barelov ropy, vlastní Shell. Ročne priznáva stovky únikov ropy.

Za únik ropy bola doteraz odškodnená celkovo jedna komunita – aj to až po súdnom procese v Británii a siedmich rokoch od katastrofy. A niektoré oblasti zostávajú zamorené aj po štyroch desaťročiach. V prípade ropných spoločností tu pravidlá fungujú len na papieri.

Šťastné konce na tomto mieste zjavne nájdete len veľmi ťažko.

Život zmizol okamžite

K akejsi pokrivenej obdobe happy endu sa asi najbližšie dostalo mesto Bodo.

V miestnej komunite bolo živobytie ľudí odjakživa úzko zviazané s priľahlým jazerom. Bola to ideálna kombinácia – v jazere sa mieša voda z potoka a neďalekého oceánu, na brehoch sa zas rozpínali mangrovové lesy. O potravu a prácu tu núdza nikdy nebola.

Všetko sa zmenilo koncom augusta 2008 vinou ropovodu, ktorý praskol v priľahlom močiari. Shell únik zastavil až po 72 dňoch. Presne o mesiac ropovod na inom mieste praskol znova. Opravili ho po 77 dňoch.

Shell oficiálne tvrdí, že z potrubia vtedy uniklo dokopy 4-tisíc barelov ropy. Nezávislé odhady hovoria o 4-tisíc bareloch ropy denne. Jazero plné života sa prakticky okamžite zmenilo na nepoužiteľnú stoku.

Nie je to nič nečakané, keďže objem vtedy uniknutej ropy je porovnateľný s katastrofou tankeru Exxon Valdez. Z neho v roku 1989 uniklo pri pobreží Aljašky najmenej 37-tisíc ton surovej ropy.

No kým na Aljaške sa so záchrannými prácami začalo okamžite, Bodo na to čaká už takmer osem rokov.

„Denne v našej komunite zomrie priemerne osem ľudí a my nevieme povedať ani to, čo ich vlastne zabíja. Môžeme sa akurát tak modliť,“ opisuje život po katastrofe Mene Sylvester Kogbara, jeden z lídrov mesta Bodo.

Títo ľudia v okamihu, bez vlastného pričinenia prišli o šancu na slušný život. Rybári odrazu nemali peniaze na školy pre svoje deti, na kúpu čistej vody či zdravotne vyhovujúcich potravín. Brániť sa? Žalobu na miestne súdy síce podali, no po pár mesiacoch im vyschli zdroje.

„Nepočuli sme ani obyčajné prepáčte, všetci sa na nás vykašľali. Vláda akoby hovorila, že im je jedno, či zostaneme nažive. Boli sme úplne opustení.“

Zachránila ich len práca mimovládok, ktoré sú v Nigérii veľmi aktívne. Prípadu sa okrem Amnesty International chytili aj britskí advokáti, ktorí zažalovali materskú spoločnosť v Londýne. Tá síce najskôr protestovala, že za dcérsku firmu v Nigérii zodpovednosť nenesie, a neskôr ponúkla odškodné 4-tisíc libier (čítate dobre), nakoniec však súhlasila s mimosúdnou dohodou za 55 miliónov libier. Z nich sa 35 miliónov rozdelilo priamo medzi takmer 16-tisíc rybárov, ktorí po úniku ropy prišli o obživu, zvyšných 20 miliónov malo skončiť vo fonde na rozvoj komunity.

S čistením zamorených vôd, pôdy či okolitých lesov, od ktorých bola miestna komunita kedysi bytostne závislá, sa však stále nezačalo. V auguste to bude osem rokov.

Na pomery Ogonilandu je to aj tak celkom slušný happy end.

Z dediny len kulturák

Farebné kostýmy, divoké masky a ponožky značky Adidas. To nám muži z komunity Goi pred spoločenskou halou predvádzajú folklór, v ktorom cítiť spätosť s neďalekou džungľou.

No miesto, ktoré bolo v tej chvíli plné života, je už niekoľko rokov mŕtve. Zopár metrov od nás les pomaly pohlcuje domy, v ktorých kedysi žilo asi 3-tisíc ľudí.

Neprehliadnuteľná je len zhrdzavená tabuľa s výstražným nápisom „kontaminovaná oblasť“. Goi postihol navlas rovnaký osud ako neďaleké Bodo. Neďaleko od dediny prechádza rovnaký ropovod, ktorý tu praskol v roku 2004 a 2007. Dvojitý únik ropy pri Bodo skazu už len smutne podčiarkol.

Brehy miestneho jazera sú pokryté čiernou hmotou. Že to nie je obyčajné bahno, dosvedčujú farebné škvrny na povrchu vody.

„Kedysi si tu ľudia užívali dobré ryby, každý z nás mal na stole dostatok jedla. Naše ryby sa predávali po celom Ogonilande,“ hovorí Eric Dooh, dnešný šéf komunity v Goi.

Táto úloha mu pripadla po smrti jeho otca Barizaa, ktorý dedinu pred tridsiatimi rokmi založil. Zomrel v čase, keď sa ľudia z komunity rozpŕchli preč. Žiť sa tam už nedalo.

„Jedlo je plné ropy. Z Ogončanov sa stali chodiace mŕtvoly.“ Rozdiel medzi Bodo a Goi je len v tom, že tým druhým Shell odškodné odmieta zaplatiť. Aspoň zatiaľ.

Dooh spolu s troma ďalšími farmármi z iných oblastí delty Nigeru obžaloval centrálu ropnej spoločnosti na holandských súdoch. Pomáha im neziskovka Priatelia Zeme, ktorú v Nigérii zastupuje organizácia Environmental Rights Action (ERA).

Súdny spor sa ťahá už osem rokov. Shell tvrdí, že nenesie zodpovednosť za dcérsku firmu v Nigérii a že únik ropy v Goi spôsobila sabotáž. Isté je len to, že prosperujúcu dedinu dnes pripomína len kultúrny dom, kde sa každý týždeň stretávajú bývalí susedia. Nevideli žiadne odškodné a o odstránení ropy z miestneho jazera môžu zatiaľ akurát tak snívať.

Náprava neznamená nič

V Bodo aj v Goi Shell bezočivo porušil nielen vlastné, ale aj vládne pravidlá, keď ani niekoľko rokov od úniku ropy nezačal s čistením zamorených potokov a pôdy. V skutočnosti na tom nie sú o nič lepšie ani tie miesta, ktoré čistením – teda aspoň oficiálne – úspešne prešli.

Ropnú spoločnosť z toho usvedčuje rešpektovaná správa Environmentálneho programu OSN (UNEP), ktorá vyšla v roku 2011.

Ide o prvé a doteraz jediné vedecké zhodnotenie stavu životného prostredia v Ogonilande. Závery UNEP boli jednoznačné – ekologický balans je v oblasti úplne zničený, dôkladné čistenie bude trvať najmenej 25 rokov. Správa tiež priamo povedala, že technika, ktorou sa Shell snaží obnoviť prostredie zničené únikom ropy, je úplne nevhodná.

Remediácia – tak znie jej názov – je totiž v podmienkach delty Nigeru úplne nevhodná. Shell to vie najneskôr od času, keď vyšla správa UNEP. Aj tak ju stále používa.

„Prehŕňame pôdu, aby sa z nej časom ropa vyparila,“ hovorí nám žena vo veste s nápisom Shell, keď sa spolu s nigérijskou kolegyňou pýtame, čo presne robia na mieste, ktoré vyzerá ako poorané pole. Stojíme tesne za dedinou Key Dere, kde má Shell „manifold“, akúsi rozvodňu, kde sa stretáva viacero ropovodov. Niekoľko desiatok metrov odtiaľ stoja prvé domy.

Rozvodňa v roku 2009 začala horieť a počas požiaru nastal masívny únik ropy. Keď tam o rok neskôr prišli odborníci z UNEP-u, zistili, že výskyt uhľovodíkov v podzemných vodách je 70-násobne a v pôde zas 12-násobne vyšší, ako povoľujú limity. V podstate povedali, že ani rok po požiari nezačal Shell s čistením škôd.

To už ropná spoločnosť dostala rozum a v roku 2012 bola oblasť oficiálne vyčistená. Dostali na to aj pečiatku od vládnej agentúry.

Prečo teda v práci pokračovali aj koncom minulého roka? Správa Amnesty International tvrdí, že Shell nemá v skutočnosti ani toľko slušnosti, aby po únikoch ropy poriadne poupratoval. Napriek tomu, že mu to prikazujú miestne zákony.

Problémov je totiž hneď niekoľko. Remediácia síce môže byť účinná, ale určite nie v trópoch, kde väčšinu roka prší. Ropa tak dodatočne zamoruje ešte väčšiu oblasť a zároveň preniká hlbšie.  Na niektorých miestach ju objavili v hĺbke piatich metrov. Keď sa dostane hlbšie ako meter pod povrch, remediácia nepomôže.

Bager laxne prehŕňajúci pôdu pri Key Dere svedčil o tom, že sa európska ropná spoločnosť od odborníkov poučovať nenechá. Ropu vidieť stále aj na miestach, kde už podľa pravidiel nemá čo robiť.

Svojich ľudí majú všade

Pre človeka z Európy (vrátane tej východnej) je prvým reflexom pýtať sa, čo teda robí nigérijská vláda. Prečo nestojí na strane vlastných ľudí a nenastaví pravidlá tak, aby ropné spoločnosti platili za svoje chyby? Odpovede sú v zásade dve a navzájom sa nevylučujú.

Prvý dôvod už spomenutý bol – štátny rozpočet, ktorý je takmer úplne závislý od ziskov z ťažby a predaja ropy.

„Zoberte si to z pohľadu politikov. Nemusia nič robiť, no príjmy do rozpočtu prúdia aj tak. Nemusia sa trápiť komunikáciou s ľuďmi a komunitami, stačí im spoľahnúť sa na ropné spoločnosti a potom pozbierať svoju rentu. Toto spravilo politickú elitu v Nigérii extrémne lenivou a neschopnou,“ hovorí Jay Gaskia, dlhoročný aktivista a výskumník, ktorý koncom 90. rokov pracoval pre ERA v Port Harcourt.

Iná možnosť – o ktorej hovoria aj miestni aktivisti či novinári – je, že v Nigérii funguje únos štátu. To je akademický názov stavu, keď veľké spoločnosti priamo ovplyvňujú zákony a regulácie, ktoré sa ich týkajú. Napríklad tak, že na ministerstvách majú lojálnych ľudí.

Čiastočne to potvrdzujú depeše, ktoré v roku 2010 unikli vďaka WikiLeaks. Americkí diplomati v nich tvrdia, že ľudia zo Shellu im potvrdili, že „dosadili ľudí na všetky dôležité ministerstvá“ a že ropná spoločnosť „má prístup ku všetkému, čo sa tam deje“. Diezani Alison-Madueke, ktorá v rokoch 2010 až 2015 viedla ropné ministerstvo a ktorá je podozrivá z miliardovej korupcie, bola pred nástupom do funkcie výkonnou riaditeľkou Shellu.

Nech už je pravdivá ktorákoľvek možnosť, ľudia v delte Nigeru ťahajú vždy za kratší koniec. Aj keď nie vlastnou vinou.

Shell vs rebeli

Je pravda, že ropné spoločnosti v Nigérii pracujú vo veľmi komplikovanom prostredí. V minulom desaťročí sa vo viacerých oblastiach Delty objavili militantné skupiny, ktoré unášali a zabíjali ľudí pracujúcich v ropnom priemysle, a začali tiež kradnúť a nelegálne rafinovať ropu. Oficiálne odhady hovoria, že denne sa takto „stratí“ 400-tisíc barelov ropy. No môže to byť ešte horšie.

„Naša vláda tvrdí, že denne sa vyťažia dva milióny barelov. Podľa nás sa toto číslo blíži k štyrom miliónom,“ naznačuje Philip Jakpor, bývalý novinár, ktorý dnes pracuje pre ERA.

„Kradnutie ropy je sčasti odbojom miestnych a sčasti kriminálnou aktivitou. Časť z týchto aktivít je určite financovaná ľuďmi s politickými konexiami, lebo nie je možné, aby mali také množstvo na svedomí len miestne skupiny. Prevyšuje to ich možnosti,“ potvrdzuje aj Gaskia.

V žiadnom oficiálnom vyhlásení Shell nezabudne použiť čarovnú formulku, že za väčšinu únikov ropy môžu miestni, ktorí ničia ropovody a kradnú ropu. Hovorca vždy dodá, že toto je tou „pravou príčinou tragédie v delte Nigeru“.

Dnes nikto nevie, do akej miery sú za únikmi zlodeji a do akej samotný Shell. Vďaka súdnemu procesu v Londýne však vyšli na povrch interné správy Shellu, ktoré dokazujú, že aj zamestnanci už roky upozorňovali vedenie ropnej spoločnosti na zlý stav ropovodov. Sú staré 40 rokov a často sa im už dávno skončila životnosť.

Skorodované potrubia firma nikdy systematicky neopravovala a dodnes sa vyhovára na to, že za to môžu miestni, ktorí ich vraj k ropovodom často nepustia. Kruh sa uzatvára – pretože ak by sa k týmto ľuďom Shell správal slušne, takéto problémy by pravdepodobne nezažíval.

Ropný gigant sa v Londýne usvedčil z klamstva a ľuďom z delty svitla nádej, že sa dočkajú odškodnenia. Len vďaka tomu napríklad komunita z Goi uspela s odvolaním na holandskom súde.

Zodpovednosť nesieme aj my

No tento príbeh nie je len o Ogonilande a nedá sa zredukovať ani na jednu spoločnosť či štát.

Nejde pritom ani tak o to, že takto sa v Nigérii správajú všetky ropné korporácie, že problémy Ogonilandu sú synonymom pre celú deltu Nigeru, a že Nigéria nie je jediná krajina, ktorej nerastné bohatstvo skôr ublížilo, ako pomohlo. V podstate nejde ani o ropu.

Ogoniland je skôr živou metaforou k šičkám v Bangladéši, ktorých produkty dennodenne kupujeme v obľúbených nákupných centrách. Metaforou k deťom v čínskych fabrikách na smartfóny. Alebo k produktom z palmového oleja, pre ktoré sa na druhej strane zemegule ničia tisíce hektárov pôdy.

Môžeme sa vyhovárať na to, že toto sú veci mimo nášho dosahu. Môžeme to ignorovať a sledovať, ako sa krajiny s veľkým potenciálom točia v začarovanom kruhu. Môžeme si povedať, že tak to bolo vždy, zmieriť sa s tým. Veď spojenie „tretí svet“ nevzniklo len tak.

Faktom však je, že patríme medzi najvyspelejšie krajiny sveta a za tieto krivdy nesieme svoj podiel viny. Rovnako ako veľké spoločnosti, ktoré sa síce navonok hlásia k princípom korporátnej zodpovednosti, v realite však naďalej zhoršujú životy konkrétnym ľuďom.

Hovoríme totiž o firmách, ktoré sídlia v západných krajinách, ich akcionári sú tu medzi nami a naši politici s nimi minimálne občas prichádzajú do styku. Ak by sme chceli, máme nástroje na tieto firmy zatlačiť, aby sa správali zodpovednejšie.

Na začiatok by možno stačilo rozmýšľať nad jednoduchým myšlienkovým experimentom amerického filozofa Johna Rawlsa, ktorého voľná parafráza by znela asi takto – čo keby som sa náhodou ocitol na ich mieste ja?

Reportážnu cestu podporila platforma mimovládnych organizácií (MVRO) z prostriedkov Európskej komisie a SlovakAid.