Najlepší minister kultúry

Nová vláda je čudo, o tom však bolo popísaného dosť. Mňa už počas jej zostavovania zaujalo meno ministra kultúry, respektíve popis pod jeho nomináciou. Aj v tomto denníku zaznelo, že ho časť kultúrnej obce považuje za najlepšieho ministra od roku 1989.

Žiaľ, je to pravda. Tento názor môžem potvrdiť, pretože som ho počul za uplynulé roky veľakrát. Vždy ma to najskôr prekvapilo a potom zarmútilo. Považovať Mareka Maďariča za dobrého ministra kultúry je stručnou, ale výstižnou správou o jej stave v roku 2016.

Plastici a kolaboranti

Nepopieram, že je to mimoriadne šikovný človek a dokázal využiť hlavnú tému debát o kultúre a tou sú peniaze. Marek Maďarič stojí za zriadením Audiovizuálneho fondu a teraz aj Fondu na podporu umenia. Obe ustanovizne sa tvária plus mínus nezávislo.

Vravíme tu často o takej, či hentakej korupcii, pričom mnohým umelcom alebo kultúrnym aktivistom stačí k označeniu niekoho za dobrého, či dokonca skvelého ministra, ak im ten dá peniaze. O tie ide napokon aj pri ďalšej výkladnej skrini jeho doterajšieho pôsobenia, pri ponižujúcom zákone o kvótach pre slovenskú hudbu v rádiách.

Umenie dokáže divy – stačí si spomenúť na Plastikov a ich ukážku zásadovosti, ktorá ich len pre túžbu hrať svoju hudbu bez kompromisov dostala do väzenia, ich zatknutie zároveň spustilo Chartu 77. Netreba však umelcov preceňovať – v rovnakom čase ich ďaleko viac kolaborovalo. Nemôžeme očakávať, že by umelci boli nejako zvlášť citliví na stav spoločnosti. Ale aj tak by bolo fajn nepovažovať slovo kultúra za schopnosť rozdeľovať cudzie peniaze.

Nevšímavosť vo vláde

Všetci sme zhrození z toho, že máme v parlamente extrémistov. Som presvedčený, že pre ich nástup urobil kus poctivej roboty aj minister kultúry. Nič nemohlo viac povzbudiť skínov a nacionalistov, ako to, že sa na ich stranu pridali Robert Fico a Robert Kaliňák v prípade Hedvigy Malinovej. Bolo to zhruba v čase, keď sa začala aktivizovať Slovenská pospolitosť.

Predstavte si, že ste nazi-skinhead a vidíte, ako sa vašich ideologických súputníkov mlátiacich obyčajné dievča zastáva premiér a minister vnútra. Úžasná motivácia, nie? Čo robil vtedy Marek Maďarič? Nič. Samotný čin jeho kolegov z vlády bol dostatočne nekultúrny, zároveň má minister kultúry pod palcom menšinovú agendu a používanie jazyka.

„Nevšímanie“ je vo vláde Roberta Fica povinnosťou, to ale nestačilo, Maďarič urobil ešte dôležitú nadprácu, o krátky čas začal horlivo pracovať na jazykovom zákone – najskôr ochránime tých, čo bijú spoluobčianku preto, lebo sa im nepáči jej materinský jazyk a potom pritvrdíme zákonom.

Som presvedčený, že tento prípad bol testom našej ľahostajnosti voči ochrane extrémistov na úkor obete (ak je to vo fiktívnom „záujme štátu“) a tiež že bol spúšťačom ich cesty do parlamentu. Odvtedy je vidieť v našich mestách to, čomu som dúfal, že odzvonilo s odchodom Mečiara.

Maďarič a Maďari, Rómovia, utečenci

Deväťdesiate roky boli typické demonštratívnym správaním sa nazi-skínov, potom bol chvíľu kľud, až pokým Maďarič ako tvorca kampaní Smeru nezistili, že Mečiar nebol až taký babrák, a jeho nacionalistickú rétoriku prebral v ešte silnejšom vydaní.

Hon na maďarskú menšinu pri vzniku prvej vlády Roberta Fica bol fantastickou živnou pôdou pre to, čoho sa dnes tak desíme. Potom sme „prihnojili“ – pri druhom úspechu to boli Rómovia, tí sa nenávidia ešte ľahšie, veď oproti Maďarom ich rozlíšite už aj vizuálne. V týchto voľbách sa šlo ešte ďalej a terčom sa stali utečenci, úplne najľahší terč. Všetky mimoriadne nekultúrne volebné kampane postavené na strachu a nenávisti kreoval „najlepší minister kultúry“ od roku 1989.

Mĺkvy pán

Keď sa vo svete dejú zásadné veci, politici toho-ktorého rezortu sa radi ukážu ako ľudia na správnej strane. Ako sa zachoval Marek Maďarič v prípadoch najznámejších útokov na kultúru? Čo urobil v prípade klubu Mariatchi, ktorý napadli náckovia v roku 2014? Vôbec nič. Ani sa nehral na to, že by mu to ako šéfovi rezortu prekážalo.

Rovnako prehliadol aj žalobu na filmárku Zuzanu Piussi za film Nemoc tretej moci o stave súdnictva na Slovensku, nevšimol som si, že by tento obľúbenec časti filmovej obce urobil čo len krôčik k obhajobe jej práva na slobodnú tvorbu.

Proces s výtvarníkmi Kalmusom a Lorenzom mu môže byť ako komunistickému kádrovi sympatický rovnako ako Vasil Biľak a jeho socha, tam sa jeho ticho dá pochopiť.

A napokon tu máme nedávnu stopku pre divadlo v Banskej Bystrici. Je nepochopiteľné, že učitelia a divadelníci vôbec šli asistovať Kotlebovi na slávnosť naplánovanú „náhodne“ na štrnásteho marca, Kotleba sa zasprával presne v súlade s charakterom výročia vzniku totalitného slovenského fašistického štátu. Ako však po absurdnom zákaze dokončiť predstavenie zareagoval ten „najlepší“ minister kultúry, navyše divadelník? Nemal by sa človek, ktorý stojí tretí raz na čele rezortu, zastať umelcov tak, aby ho bolo jasne vidieť a zreteľne počuť? Na bratislavské predstavenie súboru ide prezident, ale minister kultúry nie.

Bolo by fajn, keby sa minister kultúry ozýval aj vtedy, ak sa vo filmoch podporených štátom objavujú prominentní neonacisti ako Rasťo Rogel zo skupiny Juden Mord. Pod ministerstvo patria aj cirkvi – počuli ste niekedy Mareka Maďariča povedať niečo zmysluplné v otázke náboženskej tolerancie, alebo voči pritakávaniu časti štátom platených kňazov fašistickému režimu počas Slovenského štátu?

Láska sa dá kúpiť

Dlhodobo sledujem, ako veľká časť kultúrnej obce túži po opatere štátu či samosprávy. Nepáči sa mi, ako sa tu z politikov robia na jednej strane spasitelia, bez ktorých pohladenia nemôže existovať nič, alebo na druhej zločinci najhrubšieho zrna. Ak však robíme rebríčky ministrov kultúry, stačí si spomenúť na Ladislava Chudíka. Viete si predstaviť, že by robil podobný hon na menšiny ako Maďarič, alebo že by ticho pritakával Kotlebovej cenzúre? Alebo že by Agnes Snopko ostal ticho po všetkých tých fackách klubom či divadlám, že by sa neozval pri Moldave, alebo že by vymyslel ako súčasť politickej kampane to obludné stavanie plota na hraniciach s Rakúskom? Ani moderný presun kompetencií na samosprávy nie je všeliekom, veď Kotleba už ukázal, ako si predstavuje samosprávne riadenú kultúru.

Kultúra by mala túžiť v prvom rade po slobode vrátane slobody od politiky. Jedným z riešení sú iste aj nezávislé fondy, aké naoko zriaďuje Marek Maďarič. Urobil si z toho agendu, podobne ako pracuje na stratégii rozvoja „kreatívneho priemyslu“, za ktorú ho chvália aj kritickí kultúrni aktivisti.

Mimochodom, pojem kultúrny priemysel je mi z duše protivný. Ale ono to všetko sedí. Láska k ministrovi sa dá kúpiť, čo tam po nejakej Hedvige, Mariatchi či nejakom divadle. Budujeme priemysel. V mene veľkých priemyselných projektov sa vyvlastňujú pozemky, prečo by sa nemohlo aj svedomie či sloboda?