Denník N

Úzkosti a neistoty nemôžeme vykúpiť perzekúciou menšín

Foto - TASR
Foto – TASR

Rodina je tým, čo spolu vytvárajú ľudia za múrmi svojich domovov, a jediné podstatné je, či je to miesto naplnené láskou

Narodil som sa v Československu a Slovensko považujem za súčasť svojho domova. Pred rokmi som na Slovensku nakrútil film Ivetka a hora o hľadaní vnútornej slobody a vlastnej životnej cesty, často napriek silným názorom zvonku.

Mám skvelú ženu, slobodomyseľnú slovenskú punkerku a katolíčku, ktorá sa v jednom zo svojich filmov zaoberala témou krehkej identity – témou, ktorá sa ukazuje byť naliehavejšia, všeobecnejšia a zasahujúca viac oblastí života, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Ego každého z nás pre fungovanie v tomto svete potrebuje spevnieť. Spevnieť spôsobom, ktorý mu umožní vydržať aspoň pár rokov, najlepšie celý život. Napríklad: som muž, som otec, som režisér, som docent, som katolík, som liberál, som súčasťou tradičnej rodiny, súčasť národa atď.

Je potom už na náture každého z nás, do akej miery sa s každou z ,,dosiahnutých“ identít stotožníme ako s uholným kameňom existencie, ktorý nemožno nijako spochybniť bez toho, aby bola ohrozená ona sama, alebo ich všetky zmeriate vo svojom srdci vnútorným smiechom pominuteľnosti našich dní.

Úzkosť a strach

Témy rodiny, starostlivosti o deti aj sexuálne stránky života, ako sa kladie v troch otázkach referenda, pred nikoho z nás nestavia sám život. Predstavujem si skupinu v mnohých ohľadoch úctyhodných ľudí, ktorí sa rozhodli svoju úzkosť, strach a neistotu nad zložitosťou a rozmanitosťou súčasného sveta riešiť tým, že sa pokúsia niektoré pojmy a väčšinovú prax zafixovať mocensky – a konzekventne vytvoria podmienky na kriminalizáciu tých, ktorí pojmom alebo definíciám takejto praxe nevyhovujú.

Úzkosti a neistoty väčšiny nemožno vykupovať perzekúciou menšín – a to tým skôr, že demokracia je systémom prerozdelenia moci, ktorý prinajmenšom procedurálne dáva väčšinovej vôli moc nad menšinou, na rozdiel od historických formácií, keď to bolo naopak.

Nekonečne veľkorysá láska

Rodina je tým, čo spolu vytvárajú ľudia za múrmi svojich domovov, a jediné podstatné je, či je to miesto naplnené láskou. Ak áno, je dobré aj pre deti, ktoré v dnešnom svete trpia najviac – štatisticky vzaté – konfliktnou rozvodovosťou, alkoholizmom a násilím dospelých.

Ak považujeme za rozumné láskyplné vzťahy, nekonfliktné prostredie pre deti a primeraný kontakt so skutočnosťou, nesúďte, čo je človek. Do debát za obranu rodiny vstupujú často ľudia, ktorí sa deklarujú ako veriaci alebo kňazi. Súhlasím s nimi, že Boh je láska. Láska tak nekonečne veľkorysá, že nerozlišuje, pojme všetkých.

Ak nedokážeme zniesť pohľad na iný spôsob života druhých, nie je lepšie sa mu radšej zasmiať či prinajhoršom vysmiať, než súdiť? Nie je to náhodou tak, že povedať ÁNO znamená hodiť kameňom?

Autor je režisér a pedagóg FAMU

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie