Trump je pre Ukrajinu – a pre celú Európu – existenčnou výzvou

Autor je profesor európskych štúdií na Oxfordskej univerzite a autor knihy Domoviny

Prvou obeťou druhého funkčného obdobia Donalda Trumpa vo funkcii prezidenta USA bude pravdepodobne Ukrajina. Jediní ľudia, ktorí môžu odvrátiť túto katastrofu, sme my Európania, no náš kontinent nie je v poriadku. Práve v deň, keď sme sa zobúdzali s informáciou o Trumpovom triumfe, sa v trpkom hneve rozpadla nemecká koaličná vláda.

Ak sa nám nepodarí nejako čeliť tejto výzve, nezoslabne len Ukrajina, ale aj Európa, ktorá do nového a nebezpečného obdobia európskych dejín vstúpi rozdelená a nahnevaná.

Päťpercentná šanca

Samotní Ukrajinci sa snažia nájsť v Trumpovom víťazstve aj niečo pozitívne. Koniec koncov, z predbežnej opatrnosti administratívy Joea Bidena sú čoraz viac frustrovaní. Túto nádej bolo dokonale cítiť v textovej správe, ktorú mi z frontu poslal jeden ukrajinský veliteľ. Ako napísal: „Je to človek prekvapení, možno sa veci zlepšia.“

Povedal by som, že existuje tak päť- až desaťpercentná šanca, že 47. prezident prekvapí (alebo aspoň prekvapivo pohrozí) zvýšením podpory pre Ukrajinu, aby prinútil Vladimira Putina k mierovej dohode. Napokon, na to ho vyzývajú aj niektorí z jeho prominentných proukrajinských priaznivcov, napríklad jeho bývalý minister zahraničných vecí Mike Pompeo. A ako rozumne zdôrazňuje ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj, Trump viac než čokoľvek iné nenávidí vyzerať ako porazený.

Je tu však však aj 90- až 95-percentná šanca, že urobí presne to, čo opakovane hovoril, teda že sa pokúsi ukončiť vojnu tak, že Ukrajinu prinúti k dohode.

Napríklad v júli pre Fox News povedal: „Povedal by som Zelenskému: Už nič viac. Musíte sa dohodnúť.“ Treba však dodať, že pohrozil aj tým, že Kyjivu poskytne „oveľa viac“ pomoci, aby prinútil Putina sadnúť si k rokovaciemu stolu. Ale k podmienkam, ktoré načrtol budúci viceprezident J. D. Vance, patrí akceptácia súčasného územného rozdelenia Ukrajiny a jej neutralita, čo by bolo pre Putina veľkým víťazstvom.

Európa musí pridať

V skutočnosti pravdepodobne neexistuje žiadna dohoda, ktorú by Putin i Zelenskyj v súčasnosti prijali. Putinov hovorca Dmitrij Peskov vo vzácne úprimnom momente poznamenal, že „konflikt na Ukrajine nemôžete ukončiť cez noc“.

Čo však nastupujúci prezident USA môže urobiť, je znížiť ekonomickú a vojenskú podporu USA tak dramaticky, že to Kyjiv oslabí natoľko, že bude nútený žiadať o prímerie. A čo je ešte horšie, mohlo by to vytvoriť to, čo vojenský expert Jack Watling nazval „brestlitovským scenárom“, v ktorom sa Ukrajina bude snažiť zabezpečiť dohodu z takej slabej pozície, že aj hrozba novej nepriateľskej ofenzívy by ju mohla prinútiť urobiť ďalšie ústupky, ako sa to stalo Rusku pri rokovaní o Brestlitovskej zmluve z roku 1918 s cisárskym Nemeckom a jeho spojencami.

Aj keby však jeden zo scenárov „mier prostredníctvom sily“, ktoré predpokladá niekoľko Trumpových jastrabov, uspel, Európa by musela urobiť oveľa viac. Ako spoluautor článku z Wall Street Journalu o „Trumpovom mierovom pláne pre Ukrajinu“ začiatkom roka Pompeo navrhol, aby európski spojenci v NATO zvýšili svoje výdavky na obranu na tri percentá HDP a prispeli 80 percentami na stomiliardový fond určený na vyzbrojenie Ukrajiny. A, samozrejme, museli by kupovať americké zbrane a strelivo. Robert O’Brien, bývalý Trumpov poradca pre národnú bezpečnosť, v časopise Foreign Affairs napísal, že „Trumpov prístup bude pokračovať v poskytovaní smrtiacich zbraní Ukrajine financovanej európskymi krajinami, pričom ponechá otvorené dvere diplomacii s Ruskom“.

Hlboké rozdelenie

Mnohí Európania teoreticky uznávajú, že Európa, vtesnaná medzi agresívne postupujúce Rusko a agresívne ustupujúcu Ameriku, musí urobiť pre svoju obranu viac.

Francúzsky intelektuál Emmanuel Macron, ktorý je zhodou okolností aj prezidentom Francúzska, reagoval na Trumpovo víťazstvo tým, že na X informoval, že hovoril s nemeckým kancelárom Olafom Scholzom a spoločne budú pracovať na „jednotnejšej, silnejšej, suverénnej Európe v tomto novom kontexte“. Ale v dôsledku Macronovej arogancie má teraz Francúzsko slabú a nestabilnú vládu, ktorá je z hľadiska svojho politického prežitia fakticky závislá od populistky Marine le Penovej, priateľskej k Putinovi.

A Scholzova vláda sa o niekoľko hodín neskôr rozpadla, čím sa centrálna moc Európy ocitla v predvolebnom a povolebnom bezvedomí – potenciálne na mesiace, a to počas tohto kľúčového obdobia geopolitickej transformácie.

Medzi zdanlivé príčiny kolapsu nemeckej koalície patrilo odmietnutie lídra Slobodných demokratov a ministra financií Christiana Lindnera vynaložiť mimoriadne tri miliardy eur na urgentnú podporu pre Ukrajinu ako súčasť deväťmiliardového balíka núdzových výdavkov.

Akoby to nestačilo, Európa je tiež hlboko rozdelená v reakcii na Trumpa.

V mnohých z viac ako 40 európskych krajín zastúpených na samite Európskeho politického spoločenstva v Budapešti existujú významné politické sily, ktoré ho nadšene podporujú, a niektoré z nich sú pri moci. Na vrchole zoznamu je hostiteľ tohto stretnutia, maďarský premiér Viktor Orbán, ale tiež osobnosti ako Robert Fico zo Slovenska, Aleksandar Vučić zo Srbska či Geert Wilders, ktorého strana je súčasťou vládnej koalície v Holandsku. Talianska premiérka Giorgia Meloniová sa k nemu môže prikloniť tiež.

Niektoré z týchto síl nie sú formálne vo funkcii, ale napriek tomu majú politický vplyv, ako Marine le Penová vo Francúzsku, Nigel Farage v Británii, AfD v Nemecku, Právo a spravodlivosť v Poľsku či Vox v Španielsku.

Podľa štúdie Europe Elects v siedmich európskych krajinách – v Slovinsku, na Slovensku, v Moldavsku, Bulharsku, Maďarsku, Gruzínsku a Srbsku – by väčšina opýtaných, ak by mala tú možnosť, hlasovala za Trumpa. Priraďujú sa tým k 78 percentám Rusov, ktorí by urobili to isté. Áno, Trumpa by v Rusku zvolili.

Máme dva mesiace

No a potom je tu Británia. Vysokopostavení členovia kabinetu premiéra Keira Starmera v minulosti označovali Trumpa tými najotravnejšími urážkami („sociopat sympatizujúci s neonacizmom“), ale Starmer teraz zvolenému prezidentovi „srdečne blahoželal“ a „s láskou“ si zaspomínal na spoločnú večeru zo začiatku tohto roka.

Samozrejme, toto je bežné pokrytectvo medzinárodných vzťahov, ale existuje aj reálna možnosť, že vzhľadom na žalostnú ekonomickú situáciu Británie po brexite a 14 rokoch toryovských úsporných opatrení bude vláda v pokušení bojovať pre „špeciálny vzťah“ s Amerikou o výnimku z ciel, ktorými Trump hrozí Európe.

Ako sa nedávno vyjadril pravdepodobný budúci nemecký kancelár Friedrich Merz, aby Európa zachránila Ukrajinu a dokázala sa postaviť za seba v nebezpečnom svete, bude si to vyžadovať najužšiu spoluprácu medzi – minimálne – Nemeckom, Francúzskom, Poľskom a Britániou. No dá sa s takouto politickou a ekonomickou nejednotou skutočne dosiahnuť obranná a diplomatická jednota?

Do Trumpovej inaugurácie 20. januára zostávajú dva mesiace. Máme dva mesiace na to, aby sme prišli s lepšou odpoveďou. Musíme s ňou prísť.

To však neznamená, že to tak aj bude.