Slovenský kňaz Peter Krenický, ktorého mučili ruskí okupanti: Ohúrilo ich, keď som povedal, že ma môžu zabiť

Peter Krenický (1956) je slovenský gréckokatolícky kňaz, ktorý viac ako 30 rokov pôsobí na Ukrajine. Od roku 2010 slúžil v Melitopole, kde ho v novembri roku 2022 zajali a mučili ruskí okupanti.

Ako vnímate koaličných politikov na Slovensku, ktorí sa vtierajú Rusku? Premiér Fico reční na lživom prokremeľskom propagandistickom kanáli, minister zahraničia Blanár sa stretáva s Lavrovom, europoslanec Blaha robí oslavné videá z Moskvy, podpredseda parlamentu Danko sa snaží stretnúť s Putinom… Vládna koalícia zároveň neustále kritizuje Západ za pomoc Ukrajine.

Menujete ľudí, ktorí sú podľa môjho osobného názoru skazení. Ich Bohom je vláda a moc. Nemajú úctu k životu, nepoznajú jeho hodnotu. Nechcú vidieť, nechcú počuť, lebo si chránia svoje kreslá. Majú oči a nevidia, majú uši a nepočujú. Majú srdce a nemilujú ľudí. Milujú svoje výhody. To všetko ich ženie priam až k diabolskej zlobe.

Myslíte si, že naozaj nedokážu rozlišovať agresora od obete, alebo sa tak len tvária, lebo im to prináša body?

Vraví sa, že stokrát opakovaná lož sa stáva pravdou. Už sú tak veľmi ponorení v tých lžiach, až ich začali vnímať ako pravdu. Keby sa chceli vrátiť k holej pravde, museli by sa vzdať svojej hrdosti, pýchy. A to nedokážu.

V rokoch 2010 až 2022 ste ako kňaz slúžili v Melitopole v Zaporižskej oblasti, čo je mesto na juhovýchode Ukrajiny s prevažne ruskojazyčným obyvateľstvom. Ako často ste tam pred vojnou stretávali banderovcov, fašistov a iných Ukrajincov, ktorí niekomu bránili hovoriť po rusky?

Všetky tieto tvrdenia Putina, Kremľa a ich hlásnych trúb sú totálne nezmysly. Banderovci a fašisti tam neboli vôbec, takže ak chcelo pred nimi Rusko chrániť obyvateľov, nebolo pred kým. Všetci sme tam nažívali pokojne, normálne, bez sporov. Vyvolali ich až Rusmi nasadení provokatéri.

Samozrejme, isté drobné animozity tam boli, napríklad niektorí rusky hovoriaci domáci sa pozerali zvrchu na tých, čo hovorili ukrajinsky. Brali ich ako sedliakov, ktorí hovoria teľacím jazykom. Bolo to teda presne naopak, než tvrdí propaganda.

Keď na Ukrajinu v roku 2014 vtrhlo Rusko, každý videl, že zámienka bola falošná. Napríklad naše farnosti vždy boli oázami ukrajinskej kultúry, ale nikdy tam nemali problém chodiť ani ruskojazyční občania. Nik im nič nevyčítal, hoci najmä starší Ukrajinci spomínali, ako sa ich odmalička snažili rusifikovať.

Konkrétne?

Jedna babička s ukrajinskými koreňmi mi raz po rusky povedala – nenávidím ukrajinský jazyk, nikdy ním nebudem hovoriť. Odpovedal som jej, že som Slovák, a napriek tomu mám rád aj ukrajinský jazyk. A zároveň som jej poďakoval za to, čo vyslovila, lebo vďaka tomu som pochopil, ako agresívne na tých ľudí tlačili v snahe rusifikovať ich. Nasávali to od materskej školy, lebo už tam ich učili milovať všetko ruské a nenávidieť ukrajinské. O tri mesiace sme sa stretli a hovorila so mnou po ukrajinsky. Akoby sa odblokovala. A takýchto výpovedí sedemdesiatnikov a osemdesiatnikov mám veľa.

Spomínate si na ráno 24. februára 2022?

Ako prvé som zaznamenal výbuchy. Rusi začali bombardovať vojenské letisko, ktoré sa nachádzalo neďaleko jednej našej farnosti. Pochopil som, že som sa prebudil do vojny. Aj s ďalšími sme sa odobrali modliť do chrámu. Detonácie boli také obrovské, že sa tam triasli lustre. Keď to ustalo, začal som, ako mnohí iní, pomáhať tým, čo to potrebovali. Najviac ma bolel plač detí pri výbuchoch, preletoch lietadiel, pri tlakových vlnách, ktoré rozbíjali, čo im stálo v ceste.

Fungovali ste tam až do 25. novembra 2022. Vo viacerých rozhovoroch ste povedali, že ste vôbec nepociťovali ľudský strach. Odôvodňovali ste to tým, že doma ste aj tak tam hore, nie tu na zemi. Lenže potom vás Rusi zajali.

Napriek tomu sa žiadny strach nedostavil. Rovno som im povedal, nech ma pokojne zabijú, že mi je to jedno, že som pripravený odísť k Pánovi. Ohúrilo ich to. Dodnes si myslím, že ma nezabili práve preto, lebo videli, že sa ich ani trochu nebojím. Skúšali kadečo a muselo ich zaskočiť, že mnou nepohnú. Vrieskali na mňa, prečo sa nebojím. Vždy som odpovedal rovnako – a čoho sa báť? Vás, že ma odprevadíte do večného života?

Mám problém uveriť, že keď niekoho mlátia, kopú doňho, mieria naňho zbraňami, vyhrážajú sa mu, necíti strach.

Ani ja som si to nevedel predstaviť. Kedysi som s humorom rozprával, že raz chcem byť svätý, len nech ma to, Pane, nebolí. Ale k veci – to nie je tak, že si dnes poviem, ako zajtra všetko zvládnem. Pokojne zajtra môžem zlyhať v oveľa slabšej skúške. Nikdy vopred nevieme, ako sa zachováme, aké strachy nás dobehnú, čo nás nakoniec zlomí. Môžeme sa len modliť, aby nás v ťažkej chvíli objal Boh. Každý deň zažívame rôzne skúšky, pokušenia, útoky, poníženia. Držím sa len svojho sľubu Bohu – dávam ti moc nad svojím životom, nad svojím rozumom.

Chápem to správne, že treba žiť tak, akoby každý náš deň bol posledný?

Áno, ale v okupácii sa tomu ani nedá vyhnúť. Keď na vás každú chvíľu mieria zbraňami, keď neraz obchádzate obrovskú vojenskú kolónu, z ktorej vám kdekto ukazuje, že zomriete, jasné, že sa potíte, že ste doslova mokrý. Ale vždy som volal k Bohu. A keď som danú situáciu prežil, dostavila sa radosť, že ma neopustil. Niekedy vtedy som pochopil, prečo sa vlastne mučeníci nedali zlomiť. Jednoducho vnímali dobrotu, nehu a lásku Boha ako čosi bližšie, než temnotu a zlo naokolo.

Od kňaza sa v ťažkých časoch očakáva, že bude silou aj pre ostatných. Sám ste kdesi povedali, že je vašou povinnosťou byť oázou pokoja pre trpiacich. Nikdy vám nenapadlo, že by ste mali utiecť?

Nie, hoci som neraz rozmýšľal, ako to dopadne. Mnohí kňazi odišli, lebo to tak cítili. Mal som opustiť veriacich aj ja? Nechať ich tam? Starých, chorých, biednych, trpiacich, bojacich sa o život? Raz za mnou prišla babička a so strachom v očiach sa spýtala – otec Peter, aj vy odídete? Usmial som sa na ňu a povedal – odídem, ale ako posledný. Najskôr pôjdu ovečky, a až keď budú všetky v bezpečí, pôjdem aj ja. Ak mi to vôbec bude dovolené.

Nemohol som odísť, keď som videl, že ľudia nemajú lieky, keď zomierajú bez pomoci, lebo prestali fungovať akékoľvek služby. A ak aj niečo bolo k dispozícii, vyrabovali to Rusi. Istý čas som po okolitých dedinách dokonca rozvážal chlieb.

Čo ľudia v takých chvíľach očakávajú najviac? Povzbudivé slovo? Lebo mier, ktorý potrebujú najviac, im sľúbiť neviete.

Potrebujú vidieť pokoj. Vnímať nádej. Cítiť, že Boh nedezertoval. Ak im pokoj nevie dať okolitý svet, musí to dokázať kňaz.

A ako si vo vojne, navyše v okupovanom meste, zachováva pokoj kňaz?

Napríklad som sa odstrihával od negatívnych informácií. Priorita bola jasná – ráno aj večer ku mne prichádzali ľudia, ktorí si potrebovali odpočinúť. Chceli byť v mojej prítomnosti, lebo verili, že prostredníctvom mňa budú bližšie k Bohu. A na to, aby načerpali sily, museli vidieť kňaza, ktorý je napriek všetkému pokojný.

Fungovalo by to aj na Slovensku? Mnohí ľudia sú zúfalí z dnešnej politiky. Pomohlo by im, keby ju prestali sledovať?

Problém nie je v tom, že sa k nim dostanú informácie. Úplne ich vypnúť by znamenalo, že nebudú vedieť, čo sa deje, a teda si nevšimnú ani zlo. Agresivitu a korupčné správanie mocných by to len povzbudilo. Podstatné je iné – negatívnu informáciu treba správne spracovať. Nenechať sa ňou pohltiť, upadnúť do depresie.

To sa ľahko hovorí.

Poviem, ako to mám ja – nedovolím, aby ma negatívne informácie zahltili. Ich pôvodcovia totiž nestoja za to, aby som im venoval svoju pozornosť v zmysle, že ma to bude ubíjať. Zlí politici si jednoducho nezaslúžia, aby ma oberali o drahocenný čas. Aj uprostred ľudského pekla predsa môže byť človek naplnený Bohom. Prečo by sa mal zameriavať na Judáša, keď existujú aj svätí?

Vráťme sa k 25. novembru 2022, keď vás zajali ruskí vojaci.

Už deň predtým mi oznámili, aby som zrušil bohoslužby, ale poslal som ich kamsi, že o tom nebudú rozhodovať oni, ale my sami. Že nás čakajú zlé časy, sa dalo vytušiť aj z toho, že na liturgiu prišli dvaja tajní, a týždeň predtým zavreli dvoch iných kňazov, s ktorými som mal kontakty.

Vtedy som už mal za sebou viaceré výsluchy. Chceli mi dať pocítiť, kto je tam pánom. Členovia FSB a vojaci sa mi tam vždy vyhrážali, že končím, lebo vraj naša cirkev nepodporuje politiku Moskvy. Správali sa ako gestapáci, boli mimoriadne arogantní, drzí, hrubí, násilní. V takých chvíľach som Boha vždy prosil o dar humoru. Vďaka nemu som na výsluchoch mohol s úsmevom hovoriť, že som pripravený cestovať hore a že doklady mám so sebou.

To znie, akoby ste si tie výsluchy priam užívali.

Kdeže. Každý výsluch ma doslova vyžmýkal, chodil som z nich celý spotený. Nebránilo mi to však využívať silu modlitby. Nemohol som dovoliť, aby ma preniklo zlo. Práve to tých ľudí štvalo – videli, že im vidím do hláv, do sŕdc, že ich v podstate ľutujem, ak nedokážu robiť nič iné, len ubližovať. Ani oni to nemali ľahké, lebo neverili ani vlastným, báli sa sami medzi sebou.

Ako prebiehalo vaše zatknutie?

Dovalilo sa ku mne auto a v ňom šesť chlapov – členov FSB a vojakov. Vrieskali, že mám dať hore ruky, potom za hlavu, a rovno ma začali kopať. Padol som na kolená, bitka pokračovala, potom mi kázali vyzliecť sa a postaviť sa k stene. Neustále ma mlátili ďalej, ale cítil som len prvý úder. Pri ostatných som už vnímal len obrovský pokoj, radosť, že som v rukách Božích. Po strachu ani stopa.

Von vtedy vybehli aj miestni chlapi, ktorí nám tam pomáhali, jeden z nich sa spýtal, čo sa deje. Ruský vojak mu tresol hlavu o stenu tak, že ho zaliala krv. Na mnohé detaily si už ani nespomínam, splývajú mi, človek v takých momentoch nestíha vnímať.

Čo nasledovalo?

Po obhliadke fary mi dali na hlavu vrece, posadili ma do auta a kamsi viezli. V tom vreci som sa dusil, tak som im povedal, nech mi ho buď dajú dole, alebo nech ma rovno zabijú. A zrazu mi šéf toho komanda oznámil, že mi ako cudzincovi urobia láskavosť a odvezú ma na hranicu okupovanej oblasti, čiže ma deportujú z ich územia. Možno sa mýlim, ale asi cítili, že zabiť kňaza, navyše cudzinca, by už bolo príliš.

Rovno vás teda deportovali?

Nie, odviezli ma do Vasilivky, kde nasledovali ďalšie prehliadky. Keď som sa trochu zdržal na WC, opäť ma začali mlátiť. Potom ma odovzdali do rúk nejakého ich poskoka, ukrajinského kolaboranta. Ten mi oznámil, že ma mieni mučiť podobne, ako to vraj ukrajinskí fašisti robia ruským vojakom. S tým, že nakoniec ma zastrelí. Bol strašne vulgárny.

Keď ma so šoférom doviezol na hranicu okupovaného územia, vytiahol kameru, prečítal na ňu oznam o mojej deportácii a poslal ma preč. Okolité územie bolo zamínované, našťastie na ceste, ktorou som šiel, míny neboli. Mimochodom, nedávno sa ku mne dostala fotografia toho človeka. Urobil ju šofér, ktorý nás viezol. Vďaka tomu sme mohli toho poskoka identifikovať.

Vravíte, že vás bili ľudia bez kultúry, morálky, ľudskosti. V inom rozhovore ste spomínali, že hlavné slovo tam majú udavači, neraz alkoholici a narkomani, ktorí obeti natiahnu na hlavu vrece a mlátia ju, kým z nej nevytlčú priznanie.

Je to tak. Človek tam cíti strašnú bezmocnosť. Nikdy nevie, kedy si poňho prídu a z niečoho ho obvinia. Môže to byť hocaká maličkosť, nezmysel, ale vďaka neustálemu násiliu ľudia podpíšu čokoľvek. Nemožno im to zazlievať. Môže ma len tešiť, že ja som si mal možnosť v takých chvíľach vychutnať silu pravdy, lásky a Boha.

Aj preto hovorím, že ak si mám vybrať medzi smrťou a kompromisom so svedomím, radšej zvolím smrť. Už komunisti nás učili, že nech si potichu pokojne veríme niečomu inému, podstatné je, aby sme sa ich báli. Nie Boha, nie Krista, ale komunistov. Pravda pritom bola taká, že to oni boli otroci, navyše primitívni. A tak je to aj s ruskými okupantmi na Ukrajine. Kremeľ ich zneužíva, obetuje ich životy, a im to vôbec nedochádza.

Kladiete si ako kňaz po osobnej skúsenosti s vojnou otázku, prečo to Boh dopúšťa? Lebo veriaci sa vás na to pýtajú stopercentne.

Ja osobne si ju kladiem, dokonca si myslím, že som našiel aj odpoveď. Nebyť veľkých ťažkostí, agresivity, tráum a bolesti, nebyť absencie ľudskosti, nikdy by sme nenašli hlboký a intímny vzťah s Bohom. Hovorí sa, že čo nás nezabije, to nás posilní. Súhlasím s tým. Ocitol som sa uprostred ľudského pekla, uprostred zabíjania, ničenia, rabovania. Boha som sa vtedy pýtal, či ma vôbec miluje. Prosil som ho, aby bol ku mne bližšie. A naozaj som precítil objatie Božskou láskou.

Akože ste pocítili lásku a dobro uprostred obrovského zla?  

Ťažko sa to vysvetľuje niekomu, kto neprežíva hlbokú vieru, ale áno – keď ma bili, ponižovali, keď do mňa kopali, cítil som sa dobre. Chápem, že to znie neuveriteľne…

Nechcem to spochybňovať, ale takýto dar nemá ani väčšina veriacich. Ak im zabíjajú blízkych, ak prichádzajú o domov, ak sa strachujú o deti, či ich nezabije raketa, ak vidia, ako znásilňujú susedu a potom ju zastrelia, nemôžu sa predsa cítiť dobre. A aj keby, Boh má vtedy objímať najmä tie obete, nie?

Veď ja rozumiem, že sa to ťažko predstavuje. Neraz som hovoril s veriacimi, ktorých táto vojna obrala o všetko. Niektorí prišli o synov, jednej dievčine zabili snúbenca… Napriek tomu mi spomínali Božiu lásku. Potrebovali slovo útechy, poskytol som im ho, a nakoniec pochopili.

Konkrétne?

Ak niekto trúchli za niekým, o koho prišiel, môže to vnímať aj tak, že dotyčný mu bol poskytnutý ako dar, ale len na určitý čas. Potom mu už len môže pomôcť dosiahnuť nebo. Náš blízky sa stane anjelikom a práve on nás dokáže vytiahnuť z tej strašnej depresie, že sme oňho prišli. Lebo čo je alternatíva? To, že z tej bolesti zošalieme. Lenže my musíme žiť ďalej. Aj preto, aby ten mŕtvy ostal v našich spomienkach.

Nedávno som bol na východe Ukrajiny, lebo jeden z mojich ľudí tam bol vysvätený za diakona. Po ceste sa mi pokazilo auto, vonku bola strašná horúčava. Stopoval som, ale nešlo žiadne auto. Zrazu mi zastavil jeden mladý vojak, vyskočil z auta a hovorí – vás mi sem Boh poslal. Odpovedám mu – nie, to mne vás sem poslal Boh.

Potom mi vysvetlil, že v tom aute už priam kričal od psychickej bolesti. Nedávno mu zabili otca aj staršieho brata, potom aj najlepšieho kamaráta. Vravel, že je v situácii, keď už nechce žiť. Prosil Boha, aby mu dal nejakú odpoveď. A keď zrazu videl na ceste stopovať kňaza, pochopil to práve ako tú odpoveď.

A teraz to najdôležitejšie – nepovedal som mu nič zvláštne, ale videl som, ako zrazu začal žiť. Za ten čas, čo ma svojím autom viezol do dediny, sa už dokonca dokázal usmiať. Hovoril, že dostal toľko svetla, koľko by už nečakal. Zaskočený z toho som bol aj ja sám. Zhrnul by som to slovami – Boh dopúšťa, ale neopúšťa.

Ako teda znie rada ľuďom, ktorí trpia, lebo nespravodlivo prišli o blízkych?

Nech sa to nepokúšajú prekonať len rozumom. To sa nedá. Človek potom pociťuje najmä nenávisť, zlobu, nemá pokoj, nevie to v sebe uzavrieť. Nakoniec sa zrúti. Áno, je ťažké volať k Bohu z hlbín, ale on to vidí a dáva aj odpoveď. Stáva sa mi to opakovane.

Máte výhodu v tom, že veríte vo večný život.

Isteže. Mám skúsenosť s chlapcami, ktorí pri mne vyrastali, dnes bojujú na fronte. Vraveli mi, že ako kňazi či kapláni sa tam stretávajú aj s veliteľmi, ktorí sú voči nim ironickí, sarkastickí, vysmievajú sa im. Napríklad slovami – no čo, farárko, došiel si nás pochovať, vyspievať do neba? Vtedy som im povedal len to, aby vydržali.

Čo nasledovalo?

Ukázalo sa, že posmešky ani ponižovanie silu viery nezničia. Na prvú liturgiu im prišli traja vojaci, ale o dva týždne už prišiel aj ten veliteľ a poprosil ich, aby urobili sväté prijímanie, lebo sa chcú vyspovedať všetci vojaci vrátane velenia. A viete prečo? Lebo boli na svojej pozícii intenzívne ostreľovaní a všetci prežili. Nik z nich nechápal, ako sa to mohlo podariť. Prišli teda všetci dvadsiati chlapi a ďakovali. Jednoducho uverili, že ich zachránila aj sila modlitby.

Dokážete rozumieť človeku, ktorého vojna obrala o blízkych, o domov, že cíti nenávisť voči Rusom ako takým? Poznám Ukrajinky, ktoré si už nikdy nepustia ruskú klasickú hudbu, nikdy si neprečítajú ruských klasikov, dokonca hovoria, že ešte aj ich pravnuci budú cítiť nenávisť za to, čo im Rusko spôsobilo.

Áno, dokážem im rozumieť. A zároveň viem, že im treba pomôcť. Ak sa tak neudeje, negatívne emócie ich budú ubíjať, zožierať, ruinovať. Musia sa uzdraviť, oslobodiť, opäť spoznať lásku.

Putin je, poviem to cirkevnou rečou, Diabol, Satan. Nie je správne ho nenávidieť?

Nie. Správne je ho ľutovať. Za to, že sa dal do objatia s Diablom. Za to, že nemiluje ľudí, za to, že ničí ich životy. Nenávisť je totiž emócia, ktorá škodí jej nositeľovi. A ľuďom, ktorí dnes nenávidia Putina, už bolo uškodené dosť, nemusia si ďalej pridávať. Nenávisť zabíja lásku, tvorivosť, pozitívny postoj k životu.

Hovoril som s ukrajinskými vojakmi na fronte. Aj oni mi vraveli, že cítia nenávisť.

Veď to bežne hovoria aj mne. Cítia nenávisť, lebo im zabili kamarátov. Lebo prišli o normálne životy. Lebo vidia strašné veci. Vravia, že budú nenávidieť Rusov do konca života. Lenže je tam problém – ak budú žiť s nenávisťou, chtiac-nechtiac ju dajú pocítiť aj manželke, deťom, rodičom, kamarátom. Budú z nich ubití ľudia, v ktorých sa už nenájde miesto pre nič pozitívne. Už som to raz povedal – naničhodní ľudia si nezaslúžia, aby sme im vo svojich hlavách dávali toľko priestoru. Na druhej strane rozumiem, že mnohí sú už z toho všetkého zacyklení. Sedia v zákopoch, nevedia, či sa dožijú zajtrajška, a tak strácajú aj nádej.

Ako zastaviť kolotoč negatívnych myšlienok?

Niekomu pomôže psychológ, niekomu psychiater, niekomu modlitba. Ak niekto nemá silu zastaviť vnútornú bolesť, musí vyhľadať pomoc u niekoho iného.

A čo ak sa to niekomu napriek úprimným modlitbám nedarí?

Vtedy treba hľadať spoločenstvo iných ľudí. Je silnejší Boh alebo Diabol? Je silnejší Kristus alebo Diabol? Kto vo mne zvíťazí? A čie víťazstvo si sám želám? Dovolím nenávisti a zlosti, aby ma úplne opantali? Lenže tým začnem trestať aj svoje nevinné okolie. Navyše, Putinovi je to aj tak jedno.

Tak drsný príklad – som otec, ruská raketa mi zabije dve deti a ruskí okupanti mi znásilnia a zavraždia manželku. Do toho bude nejaký tamojší ekvivalent Blahu kričať, že Rusko je krásne, múdre a vyspelé. Nebude ospravedlniteľné, že chcem nenávidieť zámerne a do konca života?

Nie, lebo potom už nebudete žiť.

Ale ja v tej pozícii nechcem žiť. To, čo sa stalo, ma obralo o zmysel života.

Tak potom nevidíte perspektívu večného života.

Nečudo, ak také udalosti človeka pripravia aj o vieru.

Potom treba hľadať pomoc u psychológa, terapeuta, u psychiatra. Zo Zaporižskej oblasti mi pravidelne posielajú vyčerpaných a zničených dobrovoľníkov, ktorí pomáhajú na fronte, utečencom a ďalším. Mnohí pociťujú nenávisť voči nepriateľovi. Ale prídu a zrazu stretnú pozitívne naladeného človeka, ktorý s nimi pracuje. Nabíja ich to.

Nikdy medzi nimi nebol niekto, kto vám povedal niečo v duchu – to sa vám usmieva, keď ste neprišli o najbližších, keď žijete v relatívnom bezpečí, keď neležíte v zákope?

Jasné, že prišli aj takéto výpovede, niekedy až útoky. Vždy im na to poviem niečo takéto: nič by ma nebolelo len vtedy, keby som nikoho nemiloval. Čo vy viete o mojej bolesti? Ako viete, že nik z tých, ktorých zabili, mi nebol blízky? Ako viete, že ma to všetko nebolelo? Práve preto som však hľadal pomoc a ruku, ktorá je silnejšia od mojej. Niekoho, kto by ma podržal. Nemusíš zmeniť svoj pohľad, pokojne ostaň nenávidieť. Ja sa s tebou môžem iba podeliť o svoju náruč, ruku, o svoje slovo, ostatné je na tebe. Pokojne ma môžeš odmietnuť. Ale pravda je, že keby som nemiloval, nebol by som na Ukrajine. Keby som nemiloval, nehľadal by som spôsoby, ako trpiacim zháňať lieky a rôzne iné veci.

Zaberá to?

Áno, mnohých to prebúdza, nachádzajú cestu k akémusi vyrovnaniu sa s tým, čo prežili. Uvedomia si, že dávať môže len ten, kto miluje. Kto má v sebe nenávisť, nedokáže to. Aj preto chcú tí ľudia opäť milovať.

Ako veľká vlastne bola oblasť, v ktorej ste pôsobili do roku 2022?

Zahŕňala samotné mesto Melitopol plus okruh asi 100 kilometrov. Dokopy šlo o 15 farností, ktoré spadali podo mňa. Samozrejme, sám by som taký obrovský priestor nezvládal, časom som tam už mal troch ďalších chlapcov – kňazov.

Hovorili ste niekedy s ruskými vojakmi o tom, ako vnímajú to, že okupujú cudziu krajinu?

Neraz. Mnohým som povedal, že kým tam neboli, na Ukrajine bol poriadok. A že teraz je tam ich vinou len bordel. Niektorí sklopia hlavy a povedia – prepáčte, nie sme tu zo svojej vôle. Nemôžu to však povedať nahlas, lebo prídu o život. Koľkí len tak pribehli a vraveli mi – báťuška, už chceme ísť domov.

Dnes slúžite v Zakarpatskej oblasti. Dokážu Ukrajinci žijúci v zónach, kde sa nebojuje, autenticky precítiť hrôzy toho, čo sa deje na východe a juhovýchode štátu?

Nie. To sa ani nedá. Sýty hladnému neverí. Ľudia v Zakarpatí majú iné problémy, než ľudia na Donbase. Veľkú rolu hrá osobná skúsenosť. Len málokto dokáže byť naplno otvorený bolesti bez toho, aby ju zažil na vlastnej koži. Tí ľudia, samozrejme, súcitia, pomáhajú, ale mnohí by už boli najradšej, keby sa všetko skončilo, trebárs aj za cenu strát nejakých území. Záleží aj na tom, či majú vo vojnových zónach príbuzných. Ľudia sa vždy držia toho, čo im je bližšie. Na to, aby sa človek naplno obetoval, napríklad v prospech pomoci trpiacim, treba dorásť.