Trolejbusár Richard Filipko: Za meškaním MHD sú zápchy, vodiči áut, ktorí nám nedajú prednosť, ale aj cestujúci

Richard Filipko (1971) pracoval takmer tri desaťročia ako novinár, od apríla 2024 začal jazdiť v bratislavskej MHD ako autobusár. Od leta jazdí na trolejbuse.

Nebýva zvykom, že niekto po desaťročiach v jednej brandži prejde do inej. Dlho ste pracovali ako novinár, tento rok ste začali jazdiť ako vodič bratislavskej MHD. Plnenie detského sna alebo kríza stredného veku?

Dlho som si myslel, že je to kríza stredného veku, ale jeden z posledných rozhovorov, ktoré som robil ako novinár, bol so psychológom. Keďže v robote som už rok otravoval, že chcem byť vodičom MHD, pýtal som sa ho, čo sa so mnou deje, či nie som vyhorený. Povedal mi, že nie, že práve takáto radikálna zmena dokáže podobným problémom predísť.

Pravda je taká, že ako novinár som už upadal do stereotypu. Sedel som na 14. poschodí vo veži pri Národnom futbalovom štadióne a z okna som sledoval, ako po Bajkalskej ulici jazdia autobusy MHD. Fascinovali ma aj preto, že boli červeno-čierne ako farby Spartaku Trnava. Isté je, že jazdenie autobusom či trolejbusom nebolo mojím detským snom. Vlastne ani neviem, prečo ma to tak lákalo.

Ktoré povolanie je stresujúcejšie – novinárčina alebo šoférovanie MHD v hlavnom meste?

Obe sú stresujúce, akurát vedenie trolejbusu si ešte užívam ako nováčik. Rozdiel v oboch brandžiach je však veľký – ako novinár som si musel všetko vybaviť sám, čiže vybrať respondenta, zohnať naňho kontakt, osloviť ho, vybrať sa za ním, nahrať ho, urobiť fotografie, nahrávku prepísať, dať autorizovať… Všetko bolo na mne. Vo vozovni ma, naopak, všetko čaká hotové. Trolejbus je vyčistený, pripravený, má dohustené pneumatiky… Prídem a o nič sa nestarám, riešim len šoférovanie. A parádny servis mám aj počas neho.

Konkrétne?

Predstavme si, že by sa mi niekto v trolejbuse vyvracal, čiže znečistil sedačky aj podlahu. Ešte sa mi to nestalo, ale niektorým kolegom áno. Vtedy mi stačí zavolať na dispečing a o chvíľu prídu ľudia, ktorí vozidlo buď vyčistia, alebo mi dispečer povie, aby som ho odviezol do vozovne, kde mi hneď dajú náhradné. Rovnaké je to, ak mi napríklad začne klesať tlak vzduchu, lebo mi praskla hadička, alebo mám iný technický problém. Fakt sa nemusím o nič starať, len o krútenie volantom a o bezpečnosť cestujúcich.

Ja si len večer pred službou pozriem, kedy presne začínam, vo vozovni ráno zadám svoje služobné číslo a číslo linky, ktorú idem jazdiť, a všetko ostatné mi už ukáže palubný počítač. V týždenníku som bol v neustálom strese, lebo tam pracuje menej ľudí ako v denníkoch. Ak by mi vypadol nejaký rozhovor, napríklad by sa neúmerne natiahla autorizácia, ostalo by prázdnych osem strán. Preto som stále musel mať niečo v zálohe. Tu mám okolo seba ľudí, ktorí všetko riešia.

Existuje medzi vodičmi MHD čosi ako hrdosť, že robia túto prácu?

U mnohých áno. Mňa na autobus zacvičoval kolega so 16-ročnou praxou, ktorý jazdil na linke 98 do Petržalky. Autobusármi boli jeho otec aj brat. Vravel mi, že to je vyslovene práca, ktorú chcel robiť, a že to je už rodinná tradícia. Zacvičoval ma však aj chemický inžinier pred dôchodkom, ktorý mal vlastnú firmu. Skončil s podnikaním a začal jazdiť na autobuse. Nemal to teda vopred vysnívané. Faktom je, že mnohých, čo tam poznám, to baví, nech už ich motivácia prísť bola akákoľvek.

Poznám vodiča, ktorý jazdí už 36 rokov, je to jeho život. Keď príde s autobusom na konečnú, vytiahne handru, naberie si do vedierka vodu a začne čistiť ráfiky kolies. Keď som sa ho pýtal, načo to robí, veď má pršať a aj tak to bude mať špinavé, odpovedal – to je jedno, chcem to mať čisté. Jednoducho každý deň drhne autobus, hoci nemusí, lebo to vníma aj ako poslanie.

Ako vyzerá vaša pracovná zmena?

Nemáme sedemdňový, ale šesťdňový týždeň, čiže štyri dni pracujem, dva dni mám voľno. Prvé štyri dni mám rannú zmenu, potom dva dni voľna, nasledujú štyri dni poobednej zmeny. Samozrejme, službu môžem vziať aj počas voľna. Robím to rád, najmä ak ide o moju obľúbenú linku.

Ranná zmena značí, že vo vozovni musím byť napríklad tesne pred štvrtou ráno. Keďže od jari do jesene jazdím do práce na skútri a pre zvieratá na cestách musím ísť zo Záhoria pomaly, vstávam aj o pol tretej ráno. Končím okolo jednej až druhej poobede, keď ma vystrieda kolega z poobednej zmeny.

Už ste naznačili, že vodiči mávajú svoje obľúbené a menej obľúbené trasy.

Je to tak. Mojou hlavnou linkou je 33, čo je krátka trasa na Dlhé diely. Aj so začiatočnou a konečnou má len osem zastávok, ale je veľmi náročná práve tým, že jazdy sa neustále opakujú hore a dole kopcom. A keďže tam v špičke jazdí osem trolejbusov plus autobusy z linky 32, jazdíme tam hore-dole ako ventilátor. V špičke stretávam trolejbus hádam v každej zákrute. Napriek tomu poznám chlapov, ktorí tú trasu jazdia už 18 rokov. Zvykol som si na ňu aj ja, hoci pocitovo služba na nej trvá veľmi dlho.

Obľúbenú mám však linku 44, ktorá je najdlhšia a jazdí sa na nej na najmodernejších trolejbusoch. Majú dokonca chladené sedadlá, čo je v lete paráda, brzdí aj pridáva sa na nich doslova ako na osobných autách. Krása tej trasy spočíva aj v tom, že väčšina z nej sa ide na troleji, ale časť aj na trakčnú batériu. Ide sa od Koliby po Hlavnú stanicu okľukou popri hradnom kopci a cez Drotársku cestu. Práve tam nie sú troleje, preto musím dať dole palice, čiže zberače, a potom ich zase nahodiť, pri ceste nazad to isté. Veľmi ma to baví. Pocitovo mi tam služba ubieha oveľa rýchlejšie.

Prečo vlastne trolejbusom padajú palice, teda zberače? Zažil som to mnohokrát – ideme, trolejbus zastaví, vodič vyjde von, nasadí si rukavice a dáva palice na troleje.

Niekedy ide o chybu vodiča, inokedy o technický problém. Napríklad mne prvé tri týždne nepadli ani raz, lebo som jazdil pomalšie. Výsledkom však bolo meškanie. Potom som zrýchlil a začali mi padať. Ak sú troleje rovné, môžem ísť naplno, ale ak mám ostrý oblúk, treba ubrať aj na dvadsiatku či tridsiatku, inak zberač padne.

Palice padajú aj pri rýchlej jazde cez kríženie trolejov, teda pri krížení rôznych trolejových trás. A padajú aj na výhybkách, ak nimi vodič prebehne rýchlo. Výhybku si tiež musím tlačidlom prehodiť na správny smer. Ak to neurobím, opäť mi zberač spadne, lebo trolejbus ide na jednu stranu a zberače na druhú po inej trolejovej stope.

Palice majú nejakú dĺžku, čiže zrejme musíte dávať pozor aj na to, aby ste príliš nevybočili z trasy. Napríklad pri obchádzaní iného vozidla.

Odkloniť sa môžem maximálne štyri metre od zberača, to už však musím ísť veľmi pomaly. Vezmite si smetiarov, ktorí majú pomerne vysoké autá. Keď idú hore Dlhými dielmi a zastanú priamo pod trolejmi, musím veľmi premýšľať, či ich predbehnúť alebo radšej počkať, aby som si nestrhol zberače. Lebo tie by sa mi mohli zachytiť práve na ich aute a poškodiť sa. Radšej teda meškám, než by som riskoval.

Ako rýchlo dokáže ísť trolejbus?

Má obmedzovač na 65 kilometrov za hodinu, ale bez neho by vedel ísť ako šíp. Predsa len je to elektrický motor s okamžitou silou. Do kopca je ideálny, okamžite zaberá. Má taký silný krútiaci moment, že ak je trochu napršané, pri silnom stlačení pedála normálne prehrabuje a zasiahne protišmykový systém. A to váži fakt tony.

Asi hlúpa otázka, ale – vie trolejbus cúvať?

Jasné, vie, ale s cestujúcimi nesmieme nikdy cúvať viac ako o jednu dĺžku vozidla. Také sú predpisy. A problém by bol aj pri cúvaní do výhybiek či kríženia trolejov.

Trolejbusy sú dlhé. Je veľmi komplikované nadbiehať si v križovatkách a zákrutách tak, aby ste nenabrali značky, semafory, obrubníky či nebodaj ľudí?

Je to iné aj v porovnaní s autobusom, lebo som limitovaný trolejmi. Autobus si môže nadbehnúť viac. Veľký pozor musím dávať na pravé zrkadlo, ktoré je vystrčené, aby som ním mohol kontrolovať aj dvere trolejbusu. Pri odbočovaní doľava preto stúpa riziko, že zachytím stĺp alebo značku na pravej strane. Dopravné značky totiž sú, ako naschvál, práve vo výške zrkadla. Všimnite si, koľko bratislavských značiek má ohnuté rohy. Obvykle ide o dôsledky bozkávania sa s trolejbusovým zrkadlom.

Pri odbočovaní doprava si zase musím dávať pozor, aby som zadným kolesom nechytil obrubník. No a problémom je, že do pruhov vyhradených pre MHD niekde zasahujú stromy. Napríklad na Štefánikovej ulici sú stromy naklonené trochu doľava, čiže do cesty. Ak by som sa držal výhradne jazdného pruhu, čoskoro mám po zrkadle. A takých úsekov je viac, napríklad Prievozská ulica smerom do centra. Bez pravého zrkadla som pritom skončil, lebo nevidím, ako mi nastupujú cestujúci.

Karoséria krátkeho trolejbusu má 12 metrov, kĺbového 18 metrov, dvojkĺbového 24,7 metra. Skvelé, naopak, je, ako z pozície vodiča vidím ľavý predný roh. Vďaka tomu dokážem v zákrutách obchádzať iné autá doslova o centimetre.

Je práca vodiča MHD dostatočne ohodnotená?

Rozhodne lepšie ako novinárčina. Ako začiatočník v MHD mám plat porovnateľný s platom novinára po 28 rokoch praxe. A ak vezmem služby navyše, tak aj o dosť vyšší.

Ľudí na MHD hnevá najmä ich meškanie. Ako vzniká?

Najčastejšie je za tým dopravná zápcha, ďalšou príčinou sú samotní ľudia. Predstavte si, že vám nastupuje dvadsať detí. Všetky idú jednými dverami. Logicky to trvá dlhšie, ako keby nastupovali všetkými dverami. Preto nestihnem zelenú, musím čakať na ďalšiu a meškanie narastá. Potom deti vystupujú a spôsobia to isté. Takto v pohode naskočia tri až štyri minúty meškania.

Niektorí kolegovia mi spomínali, že im nastúpi množstvo detí a učiteľka zakričí na vodiča, aby počkal, kým si ich spočíta, lebo potrebuje mať istotu, že sú všetky. To isté sa deje po vystúpení. Nebodaj je medzi deťmi vtipkár Jožko, ktorý sa schováva pod sedadlom a náramne sa baví, ako ho hľadajú. A trolejbus mešká ďalšie dve minúty, lebo opäť nestihne zelenú.

Krásnym zdrojom meškania sú bežci, čiže dobiehajúci cestujúci. Ak ich nepočkáme, hromžia, ale neuvedomujú si, že ak by napríklad na linke s dvadsiatimi zastávkami na každej pribiehal človek, na ktorého treba čakať 30 sekúnd, na dvadsiatich zastávkach to urobí 10 minút.

Cestujúci sa na to pozerá zo svojho pohľadu – bežím, vodič ma vidí, a aj tak mi zapleskne dvere pred nosom.

Väčšina vodičov na bežcov počká, ja to robím vždy, keď ich vidím. Treba však vysvetliť aj to, že nevidíme každého bežca. Predstavte si, že stojím pri obrubníku na zastávke, na ktorej je postavená aj strieška, ktorá je napríklad tri metre od obrubníka. V zrkadle z nej vidím len kúsok, inak vidím len smerom dozadu, takže ak k trolejbusu beží človek čo len trochu zboku, nemám šancu ho vidieť, hoci je odo mňa možno už len tri metre. Môže kričať, mávať rukami, ale ak beží zboku, my ho prosto nevidíme. Naozaj nemáme panoramatické zrkadlo, cez ktoré by sme videli celé okolie. Vidíme len dvere, dozadu a kúsok trolejov. A ak už zavriem dvere, je jedno, že niekto sa objaví pri dverách, lebo v tej chvíli už sledujem ľavé zrkadlo, aby som mohol vyraziť na cestu. Potom už len počujem nahnevaný úder do dvier. A hoci by som nemusel, aj tak zase otvorím.

Spomínali ste mi, že príčinou meškania bývajú aj takzvaní telefonisti.

Jasné. To sú tí, čo neodtrhnú oči od mobilov. Sedia na zastávke, ja prídem, otvorím dvere, ale oni sa spamätajú, až keď ich zatváram, prípadne sa pohnem. Zrazu vstanú a začnú búchať, že aj oni chcú ísť. No tak zastavím, otvorím a opäť naberám meškanie. Špeciálne typy neodtrhnú oči od mobilu dokonca ani pri nastupovaní. Potrebujú stlačiť tlačidlo otvorenia dverí, ale ani im nenapadne pozrieť sa, kde presne je, len naslepo hmatajú, lebo by im v smartfóne bohviečo uniklo. Potom komótne nastupujú, len aby sa nepotkli o schodíky, lebo veď načo by na sekundu odvrátili oči od telefónu?

Rizikom jazdy v MHD je prudké skočenie na brzdu. Cestujúci nie sú pripútaní, čiže by leteli smerom dopredu.

Prudké brzdenie sa, žiaľ, občas stane. A áno, padajú pri ňom ľudia. Mne zatiaľ našťastie nikto nepadol, musím si zaklopať na drevo, ale viem o prípadoch, keď sa ľudia aj zranili. Typický príklad, ktorý zažívame často – idem v rovnom autobusovom pruhu, cestu mi však nečakane prekríži auto, ktoré potrebuje zabočiť doprava. Napríklad na autobusovej stanici Nivy, kde ľudia odbáčajú do podzemného parkoviska alebo do McDrive. Šofér auta sa nezaradí za trolejbus, ale predbehne ma a tesne predo mnou strhne volant do mojej dráhy a začne brzdiť, aby stihol odbočiť. Keby som takéto veci nepredvídal, ľudia doslova vyletia zo sedačiek. Jednak totiž nemajú spomínané pásy, jednak nemajú zapreté nohy.

Rizikoví sú pre vás teda takzvaní „myšičkári“?

Presne tak. „Milujem“ najmä takých, čo mi napriek predpisu nedajú prednosť pri výjazde zo zastávky, čiže ma predbehnú, ale keď sa rozbehnem, prudko skočia na brzdu, lebo napríklad odbáčajú doprava. Ani netušia, aké rizikové situácie spôsobujú mne ako vodičovi, ale aj všetkým, ktorých mám v trolejbuse. Táto bezohľadnosť ma strašne ubíja. A stretávam sa s ňou v každej službe.

S nedaním prednosti pri výjazde zo zastávky sa zrejme stretávate bežne.

Keby som tie autá počítal, určite by šlo o stovky za jednu zmenu. Všetky pritom porušili predpisy. Napríklad na Dlhé diely niekedy idem počas jednej zmeny aj 22 jázd hore a 22 dole. Dokopy je to osem zastávok, čiže 176 zastávok smerom hore a 176 smerom dole. Smiešne pritom je, že keby mi tie autá dali prednosť, síce by stratili možno pár sekúnd tým, že by sa v tých zákrutách vliekli za mnou, ale musia predsa vedieť, že najneskôr po pár stovkách metrov im prestanem prekážať, lebo odbočím na ďalšiu zastávku. Kam sa všetci tak ponáhľajú, že nemôžu ani dať prednosť MHD?

Ďalším zásadným problémom je parkovanie áut v obratiskách MHD.

Typické v tomto je obratisko autobusov a trolejbusov na Dlhých dieloch, kde je malé Tesco. Okolo nie je veľa voľných parkovacích miest, a tak najmä večer ľudia parkujú, kde sa dá. Aj priamo na obratisku, značku zákazu vjazdu ignorujú. Nedávno som tam videl natrepané štyri autá. Mal som pár minút prestávku, tak som šiel za vodičom strieborného bavoráka a spýtal sa ho, či vie, kde stojí. Odpovedal, že veď tam bude len chvíľu, inak ho ani nehlo. Mal pocit, že ak zapol blikačky, všetko je v poriadku. Potom prišla jeho manželka s nákupom a bez slova zmizli.

Za ním stál ešte hlbšie v obratisku tmavomodrý touran, v ňom aj dve malé deti, opäť som začal vodičovi dohovárať, moralizovať, ale reakcia bola jasná – veď aj iní tu stoja. Videl som, že už ma má po krk, nakoniec začal odchádzať a ironicky mi kýval rukou.

Nasledovala ho pani na mercedese, už som s ňou ani nešiel debatovať, ale rozhodol som sa odfotiť tú scénu a dať si ju na Facebook. Zbadala ma, pýtala sa, či fotím ju, odpovedal som, že nie, lebo fotím auto, ktoré porušuje predpisy. Mykla plecom, ale keď už som odchádzal, zrazu za mnou začala bežať. V rukách držala tašku a ukazovala mi, že je pre mňa. Normálne ma chcela podplatiť – možno koláčikmi, možno jablkami či niečím iným. Absurdné.

Čiže ľudia na slušné upozornenie reagujú arogantne, ignorujúco, zosmiešňujúco, prípadne sa pokúšajú podplácať?

Zväčša je to tak. Chceme, aby tu všetci dodržiavali predpisy, aby nekradli, nerobili zlé veci, najmä politici, ale ani nám nenapadne začať od seba. Všetko chceme od druhých, ale ak máme byť čestní my sami, hneď to ignorujeme. V tomto sme fakt sebci. A ak sa už zľakneme, skúsime niekoho podplatiť.

Najviac ma štvú tí, ktorí na upozornenie, že porušujú zákon, reagujú agresivitou. Akoby sme v sebe mali niečo ruské. Ako novinár som raz robil rozhovor s hokejistom, ktorý pár rokov pôsobil vo Fínsku. Okrem iného trochu pohŕdavo povedal: „Fíni sú strašní slimáci, keď je na ceste 90, oni ani 92 nepôjdu, to je hrozné, ako sa vlečú…“ Podľa mňa by však bolo senzačné, keby sme žili v krajine, kde sa pravidlá dodržiavajú ako vo Fínsku, keby ľudia mali v sebe zodpovednosť a snahu fungovať slušne. Keby väčšina dodržiavala zákony, o to viac by kričal každý, kto na to kašle. Bol by za vyvrheľa, hlupáka, nie za jedného z milióna. Asi som však naivný.

Keď dnes vidím protesty na námestiach, kde desaťtisíce ľudí bojujú za správnu vec, kladiem si otázku – koľkí z nich potom idú domov tak, že dodržiavajú dopravné predpisy, že neprekračujú rýchlosť? Koľkí z nich si nezapália na zastávke a neodhodia ohorok na zem? Koľkí z nich pomôžu inému človeku, keď to potrebuje?

Ste nejako chránení pred prípadným napadnutím?

Máme tlačidlo, ktorým si môžeme privolať pomoc, navyše vozidlá sú veľmi poctivo okamerované. A dispečing presne vie, kde konkrétne sa nachádza každé jedno vozidlo. Okrem toho jeden vodič MHD sa vždy zastane druhého, čiže keby niekoho napadli, vodič z vozidla za ním alebo z vozidla oproti by mu šiel na pomoc.

Zároveň si myslím, že v časoch, keď medzi napadnutím nejakého človeka a zverejnením tváre agresora na sociálnych sieťach môžu uplynúť len minúty, si väčšina rozmyslí, čo vyvedie. Lebo opakujem – agresora vždy sníma viac kamier.

Nedávno však jedného vodiča MHD napadli.

Áno, 29. októbra v Petržalke. Vodičovi sa pokazil autobus, musel predčasne ukončiť jazdu, ale jeden z cestujúcich to nedokázal pochopiť, a tak vodiča fyzicky napadol. Našťastie sa mu ubránil. Verím, že nič také nezažijem.

Mávate problémy aj s taxikármi?

Jasné, k nim však treba pridať aj kuriérov. Spomínam si na jedného, ako si zo zastávky spravil parkovisko. Rozmýšľal som, či naňho bliknúť, zatrúbiť alebo počkať, kým sám pochopí. Kým som tam stál, aspoň som vytiahol smartfón a urobil si fotku. Asi ma videl, ako fotografujem, lebo ihneď odišiel. Drzejší doručovatelia v dodávkach však na nič nedbajú, pokojne sa vtrepú do zastávky a vykladajú chladničku pre paniu, ktorá práve vyšla z neďalekého vchodu domu.

Iný príklad – v strede frekventovanej zastávky mi stál pickup a pánko z neho vykladal kufre pre rodinku, ktorá išla asi na autobus. Tesne pred zastávkou zase zastavil taxikár. Keby som sa snažil obísť ho a pichnúť trolejbus medzi pickup a taxík, asi by mi zadok trolejbusu trčal do cesty. Ak by som zastal za pickupom, druhý trolejbus, ktorý sa blížil odzadu, by zase trčal do priechodu pre chodcov, lebo na zastávku by sa už nezmestil. Rozhodol som sa preto obísť pickup. Otvoril som dvere a odzadu som počul vodiča pickupu, ako hlasno hovorí tým, ktorých vykladal: „Debil, keby minútu počkal, mohol ísť do zastávky normálne.“

Takže ja, čo idem podľa grafikonu a naháňam každú sekundu, mám minútu počkať, kým sa veľactený pán, ktorého auto nemá čo robiť na autobusovej zastávke, rozlúči s rodinou. Mať to na každej zastávke, prídem na konečnú s dvadsaťminútovým meškaním. Samozrejme, taxikár, ktorý stál v buspruhu tesne pred zastávkou, sa ani nepohol, neurobil mi miesto.

Taxikári však môžu jazdiť v buspruhoch, nie?

Môžu, ale zastaviť tam nesmú. Ani na zastávkach. Buspruhy a zastávky si však doslova sprivatizovali. Zastavujú tam, blokujú cestu a čakajú na zákazníka. Ak im blikneme, aby šli preč, ani ich nehne. Iba krútia hlavou, čo vlastne chceme. Zapnú blikačky a myslia si, že už nezavadzajú.

Kolegu, ktorý jazdí viac ako 20 rokov, som sa pýtal, či už nie je alergický práve na taxikárov a kuriérov s dodávkami. Povedal mi, že si zvykol, lebo sa nemôže s každým hádať. No a polícia nestíha riešiť každého.

Na linke 64 ste neuveriteľne vytočili motorkára. Šli ste dole Šancovou ulicou a počúvali podcast Moniky Tódovej s režisérom Marekom Šulíkom.

Na červenej pred Račianskym mýtom stála na trojprúdovej ceste kĺbová dvadsaťjednotka, ktorá odbočuje doprava, tak som sa od nej trocha odtiahol, aby sme sa neťukli zrkadlami, ktoré trčia ako lopúchy. Dostal som sa tesnejšie k ľavej strane, kde boli osobné autá, a zastal na červenú. S kolegom sme si zakývali, ukázal som mu, nech ide do križovatky prvý, ale cez otvorené okienko som zrazu odzadu počul: „Ty k… vyje… skur…, to čo si urobil, ty ch… úbohý, ty točvolant sprostý.“

Pozrel som sa do ľavého späťáka a tam motorkár. Ako som sa odtiahol od vedľajšieho autobusu, zmenšil som priestor medzi sebou a osobnými autami na druhej strane. Práve tým priestorom sa on chcel predbehnúť dopredu, ale nemohol. Asi si myslel, že mu to robím naschvál. Keď ma potom predbehol, urobil myšičku, vystrčil postredník a mávaním rukou ma „fuckoval“, aby som sa dozvedel, čo si o mne myslí. Len preto, že som mu na križovatke nechtiac neumožnil všetkých predbehnúť a odísť z nej o päť sekúnd skôr. Sám som motorkár, ale za takých ako on sa hanbím.

Marek Šulík v podcaste Monike práve rozprával, ako si pri točení dokumentu Prezidentka dal vytiahnuť príhovory všetkých doterajších slovenských prezidentov. Zistil, že všetci hovorili, ako sa nám tu rozmáha nenávisť a zlosť, že musíme byť lepší ľudia: „A napriek tomu sa nám spoločnosť rozvracia proti sebe. To je zaujímavé, ako nám hovoria, že máme byť lepší ľudia, a my ich nepočúvame.“

Podcast sa skončil a hovoril som si – no asi áno, sme schopní zbierať sa na náboje pre Ukrajinu, na obliečky pre nemocnice, na internetovú televíziu pre vyhodeného redaktora, ale nie sme ochotní začať od seba tým najjednoduchším – dodržiavaním pravidiel. Napríklad aj tým, že nebudeme fajčiť na zastávkach. Tento zákaz platí už fakt dlho, ale denne sa stretávam s opakom. A keď niekoho nebodaj upozorním, stretnem sa len s agresivitou. Fajčiari si pritom neuvedomujú, ako strašne ich cítiť aj v MHD. Môžu sedieť na zadnom sedadle, ale ja vpredu ich cítim.

Začať od seba je najťažšie.

O jednej po polnoci som sa na motorke vracal z práce domov na Záhorie a v našej dedine mi do nosa udrel dym spáleného lístia. V jednej zo záhrad horel záhradný odpad. Majiteľ asi vedel, že zákon to už dávno zakazuje, tak ho pálil v noci, aby to akože nik nevidel. Ľudia sa jednoducho pravidlami riadiť nemienia. Myslím si, že spoločnosť si zničíme sami, nepotrebujeme na to politikov.

Zaujímavé je, ako sme sa debatou o trolejbusoch dostali k moralizovaniu o spoločnosti.

Pritom by som mal byť ticho, lebo som si istý, že sám som miliónkrát porušil kadejaké predpisy. Aj nedávno som prišiel domov a našiel žltý lístok z pošty. Ukázalo sa, že je to pokuta 78 eur za neoprávnené parkovanie na platenom mieste. Šiel som do Petržalky na očnú kliniku a vôbec som si neuvedomil, že je to platená zóna. Predtým som vždy našiel miesto vyhradené pre klientov kliniky, teraz boli všetky obsadené. Zastal som tam, kde som videl ostatné autá, ale neskontroloval som si, či sa tam neplatí. Pritom mám v mobile aplikáciu a v pohode som mohol tie dve eurá zaplatiť. Vidíte, aj ja som niekedy ako blbec, neoverím si pravidlá.

Aby sme nekončili smutne – vravíte, že práca trolejbusára je krásna.

Je nádherná. Všetky problémy, o ktorých sme hovorili, tvoria len malé percento z toho, čo zažívam. Spomínali sme dobiehajúcich cestujúcich, pre ktorých zvykneme meškať. Neverili by ste, akí vedia byť vďační, ak ich počkáme. Zakývajú mi, prídu dopredu a poďakujú. Jedna pani raz bežala ovešaná taškami, počkal som ju a na konečnej ma začala ponúkať zákuskami. Mal som však smolu, lebo mi tesne predtým trhali stoličku. Mám veľa milých zážitkov, čo vyplýva aj z toho, čo mi raz v jednom rozhovore vravel psychológ – ak sa snažíte stále usmievať, časom sa to naučíte. S okolím to dokáže robiť čary, okamžite majú lepšiu náladu aj ostatní.

Mám rád napríklad ľudí na invalidných vozíkoch. Keď ich vidím na zastávke, okamžite letím von a hákom im vytiahnem plošinu, aby mohli pohodlne nastúpiť. Rád ich aj sám potlačím. Vďačnosť je asi najkrajšia reakcia, akú môžeme za volantom MHD zažiť. Rozhodne by som túto prácu nechcel meniť a teraz som v takom rozpoložení, že na trolejbusoch by som chcel jazdiť až do dôchodku.