Zvonili pri dverách a bojovali s predsudkami ľudí, rozhovory zafungovali

Jeseň pred šiestimi rokmi v Spojených štátoch bola obzvlášť smutná. V priebehu niekoľkých dní tam spáchalo samovraždu niekoľko chlapcov, ktorí nezvládli šikanovanie svojho okolia pre svoju homosexuálnu orientáciu.

Osemnásťročný Tyler Clementi skočil z mosta v New Jersey po tom, čo jeho spolubývajúci zavesil na internet video, na ktorom má pohlavný styk s iným mužom. Trinásťročný Asher Brown sa zastrelil. Ďalší dvaja chlapci, pätnásťročný Billy Lucas z Indiany a trinásťročný Seth Walsh z Kalifornie, sa obesili. Nevydržali posmešky a týranie zo strany okolia.

Medziskupinové predsudky, čiže predsudky k ľuďom, s ktorými sa neidentifikujeme, sú v nás hlboko zakorenené. Psychológovia stoja pred závažnou výzvou, ako ich zmierňovať a pomáhať nám nájsť si k sebe cestu bez ohľadu na to, akú máme farbu pleti, náboženstvo alebo sexuálnu orientáciu.

Transfóbia

David Broockman zo Stanfordovej univerzity a Joshua Kalla z univerzity v Berkeley skúmali, ako znižovať predsudky k transrodovým osobám. Ide o ľudí, u ktorých panuje nezhoda medzi rodovou identitou a pohlavím prisúdeným po narodení. Štúdia vyšla v týchto dňoch v časopise Science.

Na počet trans ľudí na Slovensku sme sa pýtali Rominy Kollárik z TransFúzie, neziskového združenia na podporu trans ľudí. „Z praxe TransFúzie vyplýva, že počty trans ľudí, ktorí sa na nás obracajú, rastú s našou viditeľnosťou a so šírením informácií o téme a možnostiach sebauvedomenia. Za 6 rokov sa na nás obrátilo vyše 400 ľudí. Priemerne je to zhruba 1,3 človeka za týždeň. Za ostatné dva roky, keď je nás vidieť viac, tento počet výrazne stúpol. A rastie po každom článku či správe v novinách, keď sa o nás dozvedajú ďalší ľudia,“ povedala pre Denník N Kollarik.

Neopodstatnený strach z transrodových osôb sa označuje termínom transfóbia. O okrajovú záležitosť nejde. Výskumy, na ktoré sa autori štúdie odvolávajú, ukazujú, že u transrodových osôb je až 25-krát vyššie riziko zneužívania, napadnutia a samovraždy. Pre transfóbiu a diskrimináciu.

Kampaň v Houstone v Texase z konca minulého roka vykresľovala transrodové ženy ako „úchyláčky“, ktoré budú na spoločných toaletách sexuálne zneužívať deti.

V roku 2014 schválili v Miami na Floride nariadenie proti diskriminácii transrodových osôb na pracovisku a inde. V obavách z nevôle a protestov miestnych obyvateľov, ktoré by mohli viesť k zrušeniu nariadenia, povolali Broockman s kolegom dobrovoľníkov, aby chodili od dverí k dverám a o transrodových osobách s obyvateľmi otvorene debatovali.

O predsudkoch a stereotypoch sme debatovali aj v Science na N-tú. Zdroj – YouTube

Ako sa asi cítia transrodoví ľudia?

Nešlo o hocijaký, ale vopred premyslený rozhovor. Experimentu sa zúčastnili takmer dve tisícky ľudí. Rozdelili ich do dvoch skupín, experimentálnej a kontrolnej. V prvej došlo k intervencii, v druhej sa bavili o recyklovaní odpadu.

V čom zásah spočíval? Dobrovoľníci ľudí najprv požiadali, aby im vysvetlili svoj pohľad na vec. Potom im ukázali video, ktoré obsahovalo argumenty oboch sporiacich sa strán. Dobrovoľník následne ľudí požiadal, aby sa rozrozprávali o situácii, keď sa sami stali objektom nepekného súdenia alebo predsudkov, lebo sa líšili od ostatných.

Potom ich povzbudili v tom, aby sa zamysleli nad tým, ako by im ich vlastný zážitok s predsudkami alebo hodnotením vlastnej osoby mohol pomôcť pochopiť pocity a prežívanie transrodových osôb. Celá diskusia trvala v priemere okolo desať minút.

Virginia a Gustavo

V jednom z takýchto rozhovorov navštívi Virginia Gustava. Pýta sa ho na jeho názor na práva transrodových osôb. Gustavo jej odpovie, že je rázne proti. Keď sa Virginia opýta prečo, respondent odvrkne: „Som z Južnej Ameriky a v Južnej Amerike nemáme radi buzerantov,“ cituje ho časopis Vox.

Virginia je inštruovaná, aby na urážky nereagovala podráždene. Otvorene povie, že je lesba. Nasleduje živá diskusia. Gustavo sa vyzná, že jeho žena je na vozíku. „Boh mi dal silu milovať invalida,“ povie. Na to Virginia pohotovo zareaguje, že transrodové zákony sú o tom istom – o starostlivosti o druhých ľudí.

Potom sa ho Virginia opýta, čo najhoršie by sa mohlo stať, ak by sa ocitol v šatni s transrodovou osobou. Prizná sa, že by sa nestalo asi nič. „Počúvajte, asi som sa mýlil,“ prehodnotí Gustavo svoju pôvodnú predstavu.

Ukážka z rozhovoru. Zdroj – YouTube

Vplyv 10-minútového rozhovoru

Názory na transrodové osoby vedci merali tri dni, tri týždne, šesť týždňov a tri mesiace po stretnutí s dobrovoľníkom. Autori zistili, že u ľudí došlo k výraznému poklesu transfóbie. Na spoločenskej úrovni ju prirovnali k zmene, ku ktorej došlo voči gejom a lesbám v Spojených štátoch medzi rokmi 1998 až 2012. „Dve desaťročia názorovej zmeny sa zmestili do 10-minútovej debaty. Výsledky pretrvávali aj tri mesiace po intervencii. To je veľký efekt,“ povedal Kalla pre časopis Vox.

Účinky rozhovoru fungovali bez ohľadu na to, či bol dobrovoľník transrodovou osobou alebo nie.

Časti respondentov vedci potenciálny názorový obrat skomplikovali. Vystavili ich politickým reklamám, ktoré na práva transrodových osôb útočili. Hovorilo sa v nich napríklad, že také práva zneužijú zvrhlí muži, aby sa mohli odhaľovať v šatniach pred ženami a dievčatami.

Ukázalo sa, že reklama mala okamžitý účinok a viedla k poklesu podpory práv transrodových osôb. Ale keď sa na názor týchto ľudí pýtali znovu po troch mesiacoch, negatívny účinok reklamy zmizol a prejavil sa iba pozitívny vplyv rozhovoru.

https://www.youtube.com/watch?v=gmjztjHe15s

Reklama proti právam transrodových osôb. Zdroj – YouTube

Whistlebloweri

Na celom výskume je pikantné, že jeho autori minulý rok odhalili, že iná štúdia, podľa ktorej takéto zásahy vedú k znižovaniu predsudkov voči gejom a lesbám, obsahuje vymyslené údaje. Pričinili sa o to, že ju časopis Science stiahol. O incidente sme informovali. Vo vedeckej komunite vyvolal prípad obrovskú vlnu pobúrenia.

Broockman a Kalla chceli overiť, či na stiahnutej štúdii predsa len niečo nebude. A tak začali v tichosti pracovať na vlastnom výskume – v tomto prípade sa netýkal gejov a lesieb, ale transrodových osôb. Zistili, že výsledok je vskutku pôsobivý.

Štúdia, spolu s doplnkovým materiálom, je voľne prístupná. Oceniť na nej treba aj to, že ju bádatelia nerobili v laboratórnych, ale v reálnych podmienkach. Platnosť zvolenej intervencie to iba posilňuje.