Spoveď narcistky: Na seba aj ostatných mám vysoké nároky, ale zároveň nikdy nie som dosť dobrá

Každú chvíľu o sebe čítate, že sa s vami nedá žiť, že nie ste schopní vzťahu, máte sploštené emócie a psychopatické konanie. Články dávajú ostatným rady, ako vás majú zo svojho „nenarcistického“ života vyškrtnúť. Na jeden z takých textov v Heroine zareagovala Barbora, pre ktorú je narcizmus diagnózou a každodenným trápením. A začali sme sa rozprávať o tom, ako sa vlastne žije narcistom.

Po zadaní výrazu „narcista“ do Googlu vám vyskočia slovné spojenia ako „manipulátori bez empatie“, „krutí a bezohľadní“ alebo „utekajte od nich!“. Nič príjemné, ak narcizmom sami trpíte. Ako hovorí Barbora, tá diagnóza je s vami stále a je nesmierne ťažké ju dennodenne zvládať.

Musíte sa s ňou naučiť nejako fungovať. Pretože pocit, že nikdy nie ste dosť dobrí, podporený množstvom textov o tom, ako si na vás ostatní majú dávať pozor, vážne nie je niečo, z čoho sa dá čerpať optimizmus. Napriek všetkým tým rečiam o sploštenosti a bezcitnosti vo vnútri trpíte a nikto to cez váš komplikovaný povrch nevníma…

Keď vám nerozumejú ani lekári

Miera narcizmu v spoločnosti podľa štúdií v posledných rokoch narastá. Tieto rysy sa v určitej miere objavujú u všetkých ľudí, ale nebojte sa, chrlenie fotiek na Instagram z vás ešte psychopata opojeného sebaláskou nerobí. Narcistická porucha osobnosti totiž so samoľúbym pozeraním sa na počet lajkov pri vlastných fotografiách až tak veľmi nesúvisí.

Psychoterapeutka Eliška Remešová podotýka, že bežne nám zdravá forma narcizmu pomáha prežívať hrdosť na svoje úspechy a nachádzať radosť v osobnom živote. Navyše v určitých vývojových fázach sa môžu vlastnosti, ako je arogancia či pohŕdanie ostatnými, prejavovať výraznejšie (ahoj, puberta!). Skutočného narcizmu je však v spoločnosti málo.

Diagnostikovaných narcistov je v populácii zrejme menej než jedno percento, no táto porucha sa často (najmä u žien) prejavuje inými problémami, ktoré ju dobre maskujú. Pokým na ňu lekári prídu, chvíľu to trvá. Podľa Remešovej pútajú pozornosť odborníkov skôr postoje a správanie, zatiaľ čo vnútorný zápas pacientov zostáva skrytý.

S tým sa mi ostatne zveruje aj Barbora: „Mám pocit, že sa k môjmu narcizmu pridružujú ďalšie nezdravé veci, ako sú napríklad depresie, úzkosti alebo anorexia.“ Na jej diagnózu lekári prišli až pri tretej hospitalizácii v liečebni. A aj keď sa o svojom probléme veľa dozvedela, negatívne prívlastky, posmech a zaručené rady, ako si narcistov držať ďalej od tela, sa jej bolestivo dotýkajú.

Vnútorný zápas na život a na smrť

Narcistická porucha osobnosti býva sprevádzaná výrazmi ako grandióznosť, zaujatie samým sebou, nadradenosť, arogancia, bezohľadnosť a nulová empatia. Definície kladú veľký dôraz na obdiv narcistov k sebe, neutíchajúce sebavedomie a presvedčenie o vlastnej výnimočnosti a jedinečnosti. Lenže je to naozaj také čierno-biele?

„Máte o sebe pomerne vysokú mienku, pre čo sa často dostávate do konfliktov s ďalšími ľuďmi. Na druhej strane o sebe stále pochybujete, či by ste nemohli robiť viac, či nemáte latku príliš nízko,“ vysvetľuje mi Barbora, študentka dvoch magisterských odborov, ekofeministka, vegánka a politická a ekologická aktivistka.

„Navyše stále posudzujete ostatných, ale často podľa toho, či vyhovujú vám, vašej ideológii. Nespriatelíte sa len tak s niekým, nieto ešte nájsť si partnera alebo partnerku – vaše nároky sú hrozne vysoké, na seba aj na ostatných.“

Pod povrchom narcistov prebieha každodenný súboj. Alebo im to tak aspoň pripadá. Fungujú v dvoch realitách. Na povrchu skvelosť a istota, ktorá ich chráni pred skutočným stavom vecí, pod povrchom úzkosť, ktorú sa úporne snažia zamaskovať. Strach, že ostatní prídu na ich domnelú prázdnotu, narcistov dusí a paralyzuje. Boja sa, že keby niekto zistil, akí naozaj sú, odmietne ich, čo sa im v detstve dosť možno veľakrát stalo.

Nedokážu ovládať sebaúctu vlastnými silami, sú závislí od názorov zvonku a hladní po utvrdení sa (v čom im skvele nahrávajú sociálne siete). Len čo sa na nich obrátite s kritickou poznámkou, skvelý obraz sa rozpadá. Buď totiž budú najlepší, alebo nebudú nič. A oni chcú jediné – utiecť pred pocitmi menejcennosti, hanby a zlyhania.

„Veľmi ťažko znášam akúkoľvek kritiku, som schopná sa počas sekundy rozplakať nad jednou vetou, ktorú o mne niekto povie, alebo aj vtedy, keď ma náprotivok neposlúcha. A taký mierny nesúhlas ma dokáže úplne vykoľajiť. Všetko si beriem veľmi osobne, a tak si niekedy hovorím, že je ľahšie žiť sama. Tieto pocity mám viac-menej zakaždým, keď sa s priateľom pohádame alebo mi len niečo vytkne – chcem prosto odísť a nikdy sa nevrátiť, napríklad odísť z krajiny, skončiť školu, ale niekedy aj život. Väčšinou to dopadne tak, že si musím nejako ublížiť – nejesť, poškriabať sa, mlátiť do steny.“

Bolesť siaha až do detstva

Mätúcemu dojmu z celej poruchy zrejme nahráva aj to, že existujú dva typy narcistov: jedni pôsobia arogantne, sebavedomo a majú hrošiu kožu, ktorá ich chráni pred zranením, druhí sú, naopak, vysoko citliví jednotlivci s nízkym sebavedomím. Tí sa držia v úzadí a pozornosti druhých sa vyhýbajú.

„Ľudí trpiacich narcistickou poruchou osobnosti mnohokrát poháňa hlboko zakorenená bolesť, ktorú prežívali. Často s ňou nevedomky pracujú práve tak, že usilovne bojujú o uznanie, pretože chcú zaplniť prázdne miesto vo vnútri seba. Lenže to je slepá ulička, nedostatok sebacitu a sebalásky sa nedá zahojiť prostredníctvom uznania druhých. Preto sa o nich hovorí ako o bezcitných, chladných, neprístupných… To, čo prežívali, bolo natoľko ťažké, že sa potrebovali odpojiť sami od seba, aby vôbec mohli nejako fungovať,“ vysvetľuje psychoterapeutka Eliška Remešová.

Korene narcistickej poruchy osobnosti tak môžeme okrem genetických faktorov hľadať v detstve a vo výchove. Ak je dieťa neustále kritizované, odmietané a zhadzované, nenechádza rovnováhu a sebaistotu. Vzhľadom na to, že nepozná pocit bezpečia a prijatia, buduje si okolo seba bariéry, aby mohlo prežiť.

Psychoterapeutka Remešová dodáva: „Izolácia, do ktorej sa môžu uchyľovať deti, ktoré nie sú bezpodmienečne milované, však spúšťa nebezpečný začarovaný kruh. V ňom sú uväznené ako v žalári a zviazané ideálnou predstavou o sebe samých. Tá im nedovoľuje naplno prežívať radosť zo života a autenticky vnímať šťastné aj náročné fázy života, pretože musia tento ideál naplniť.“

V dospelosti je potom náročné s pôvodnými vzorcami pracovať a vystúpiť zo zažitej reality niekam, kde to nepoznajú. Navyše jednotlivci, u ktorých sa rozvinula patologická forma narcizmu, zrejme nebudú schopní tento mechanizmus sami odhaliť. Skôr sa totiž identifikujú so svojím ideálnym obrazom než so skutočnými emóciami, len aby neboli zranení. Strážia si, ako na druhých pôsobia, je pre nich dôležitá fasáda, pod ktorú nikomu nedovolia nahliadnuť.

„Áno, aj ja som veľmi zameraná na seba, dávam si pozor, ako pôsobím, pretože jediná možnosť, ako sa dokážem oceniť, je názor druhých ľudí,“ píše mi Barbora. „Na jednej strane s ľuďmi dlho nevydržím, musím sa niekam ukryť a byť sama, na druhej strane ich potrebujem, pretože mám pocit, že je to práve okolie, kto utvára moje hodnoty, vlastne sa vidím jeho očami.“

Narcis ako perokresba

Narcisti zvyčajne vnímajú svet čierno-bielo. Nerozlišujú odtiene, všetko sa odohráva v protipóloch čiernej a bielej, dobra a zla. Nebýva jednoduché im porozumieť a empaticky sa s nimi stotožniť. Navyše často čelia perfekcionizmu, ktorý vyžadujú aj od ostatných.

„Je to klišé, ja viem, ale nikdy nie som dosť dobrá,“ potvrdzuje Barbora. „Najviac to pociťujem v škole, pretože prevažne tam sa zatiaľ odohrával celý môj život – začína sa to pri komentovaní výučby, ktorá sa mi nezdá ako ideálna, až po väčšie spory na univerzite, keď som prosto vnímaná ako osoba, ktorá neustále niečo kritizuje. Najviac ma na tom mrzí, že hoci je tá kritika opodstatnená, oni si povedia, že podnety odo mňa nemusia riešiť. Alebo ma ešte obvinia, že im do toho zasahujem. Teraz napríklad v univerzitnom časopise vyšiel článok o tom, že genderová ideológia ničí tradičnú rodinu a Istanbulský dohovor je hlúposť. Zareagovala som textom, na ktorom som si dala veľmi záležať, poukázala som na všetky lži, ktoré sa tam píšu, na zvláštnosti v citáciách a urážanie homosexuálnych párov. Nakoniec som prišla na to, že článok onoho profesora je zrejme plagiát. Ani po troch e-mailoch mi nikto z redakcie neodpovedal. Riešila som to na seminároch, po troch mesiacoch sa to potom na impulz nášho nového vyučujúceho začalo riešiť v senáte, ale ľudia od toho skôr dávajú ruky preč – a to mne môj perfekcionizmus, ktorý je viac-menej súčasťou narcizmu, nedovolí,“ zveruje sa mi Barbora s každodennou realitou. Perfekcionizmus jej však dosť komplikuje aj vzťahy.

Byť vo vzťahu sám (sebou)

Sú narcisti naozaj takí nároční partneri, ako sa hovorí? Narcistickí partneri sa ťažko vciťujú do druhých a mávajú sklony k závislostiam.

Vyhovujú im skôr vzťahy s niekým, kto je ochotný sa čiastočne vzdať svojej autonómie a vždy za nich bojovať. Rovnako tak vyhľadávajú partnerov, ktorí im potvrdzujú ich výnimočnosť a sociálny status. Pokiaľ s tým ten druhý dokáže pracovať, permanentne láskavo nastavuje narcistovi zrkadlo a opatrne ho vedie zákrutami jeho vnútornej traumy, môže partnerstvo fungovať, ale vyžaduje si to veľa sily a trpezlivosti.

„Ľudia trpiaci narcistickou poruchou osobnosti potrebujú taký špecifický spôsob správania a komunikácie od svojich partnerov, že im druhí málokedy dlhodobo postačujú. Len čo zdravo sebaistý a sebavedomý partner asertívne chráni svoje hranice a konfrontuje narcistu s jeho slabosťami a chybami, vzťah sa skôr rozpadne, než aby by sa posúval do hlbšej a pevnejšej fázy,“ myslí si psychoterapeutka Remešová.

Barbora mi vysvetľuje, že plnohodnotný vzťah si dokáže udržať, ale stojí to nadmerné úsilie ju aj jej partnera: „Keď sa hádame, nekričíme na seba, nenadávame si. Naše hádky sú akási sokratovská rozprava, keď ani jeden z nás veľmi nevie, kto je Sokrates, ale chceme ním byť obaja. A keď si uvedomím, že ja to nie som, som schopná si následne niečo urobiť, porezať sa, nejesť, opiť sa – prosto chcem zmiznúť zo sveta. Neviem prehrávať.“

Ak však narcisti dokážu na svoje myšlienkové skratky nahliadnuť a pracovať s nimi, môžu sa objaviť záblesky iných farieb než len čiernej a bielej.

Návrat k odtieňom

Poruchy príjmu potravy, závislosť od alkoholu, túžba si ublížiť, úzkosti a depresie bývajú častými sprievodnými javmi narcistickej poruchy osobnosti. Klienti vyhľadávajú pomoc primárne kvôli nim – nedokážu si pripustiť, že ich problémy sú dôsledkom iných problémov. Miera zraniteľnosti, ktorú pri terapeutických sedeniach zažívajú, pre nich môže byť natoľko neúnosná, že to s terapiou vzdávajú.

Od terapeutov potrebujú predovšetkým pocit prijatia a dôveru. „V prvom rade je kľúčové vytvoriť si silný pozitívny terapeutický vzťah a až potom mierne a láskavo konfrontovať pacienta s interpretáciou obranných mechanizmov, ktoré využíva,“ vraví Eliška Remešová.

Z pohľadu narcistu musí byť lekár, ktorému sa zverí, kapacitou vo svojom odbore, čo mi potvrdzuje aj Barbora: „Hľadanie psychoterapeuta alebo psychoterapeutky je dosť náročné – nikto mi nepripadá dostatočne dobrý, nikto mi dosť nerozumie a nemá podobné názory ako ja, čo je pre mňa takisto dôležité.“

Keď sa narcisti dostanú na skupinovú terapiu, môže im to pomôcť pozrieť sa na vlastné problémy inými očami. Úskalie je však v tom, že aj tu majú potrebu zaistiť si výnimočné postavenie.

„Stále som mala tendenciu hovoriť za ostatných, pretože som si myslela, že im rozumiem viac než oni sami sebe. Chcela som skupinovú terapiu viesť, pýtala som sa ich, až mi psychiater povedal, že je síce pekné, že sa o nich zaujímam, ale že tým chcem skôr ukázať niečo o sebe,“ opisuje Barbora svoju skúsenosť z terapeutickej skupiny.

Pri práci s narcizmom relatívne dobre funguje kognitívno-behaviorálna terapia: pomáha pacientovi zvládať precitlivenosť a zvýšiť mieru empatie a vnímavosti k druhým. Tento typ terapie pomáha zmeniť vyhrotené jadrové presvedčenia z detstva na jemnejšie (a reálnejšie) verzie. Zažité schémy sa pacienti učia meniť pomocou spochybňovania negatívnych myšlienok. Získavajú reálnejší pohľad sami na seba, dostávajú sa pod svoj grandiózny obraz hlbšie k sebe, k svojej bolesti a učia sa s ňou pracovať. Je to dlhá a náročná cesta, ktorá sa však vypláca.

Dokážeme nestigmatizovať?

Život s narcizmom nie je jednoduchý. Nie je to však jednoduché ani s depresiou, schizofréniou, panickou poruchou, OCD alebo hraničnou poruchou osobnosti. Duševné ochorenia sú v našej spoločnosti stále stigmatizované a ľudia, ktorí nimi trpia, sú redukovaní na niekoľko negatívnych vlastností alebo exemplárnych prípadov.

Opomíname ich vnútorný boj a osamotenosť, bojíme sa neznámeho, nemáme dostatok informácií. Nadradenie skupinových vlastností nad tie individuálne nahráva „dvojrozmernému“ vnímaniu duševných ochorení. Sú to však skrátka ľudia, nie súbor symptómov. Nie je čas, aby sa bariéra neporozumenia a strachu začala konečne rozpúšťať?

S Barborou sa lúčim otázkou, či by som mohla v článku uviesť jej skutočnú identitu. Svoju diagnózu totiž ľuďom nezamlčiava; naopak, hovorí o nej.

Nakoniec sa však rozhodla, že pod celým menom vystupovať nechce: „Bojím sa, že so mnou všetci začnú spájať negatívne vlastnosti, ktoré si pod touto poruchou predstavia. Nebudú so mnou chcieť diskutovať, budú mi hovoriť, že rozhovor so mnou nemá cenu, pretože ich nebudem počúvať. Narcizmus jednoducho stále nie je chápaný ako ochorenie, nebude sa nikdy stavať na rovnakú úroveň ako depresia alebo schizofrénia. Ľudia vás nebudú ľutovať. Skôr obviňovať bez toho, aby si uvedomili, že za svoju chorobu nemôžete.“