Zdravotná úzkosť: Čo robiť, keď vás obava z choroby ovládne natoľko, že takmer nemôžete dýchať

Horúci vzduch mi vo vlnách naráža do tela. Vo vreckách hľadám štuple do uší, ale nájdem iba pokrčenú vreckovku, ktorou si utieram spotené čelo. Vchodom pre umelcov a umelkyne prichádzame na festival Beats for Love, ktorý je v plnom prúde. Posledný deň tu bude hrať francúzsky DJ David Guetta a očakáva sa vyše stotisíc ľudí.

Cez ľudí sa predierame k miestu, kde budeme vystupovať, keď k nám príde človek v červenom tričku s nápisom Rozkoš bez rizika. „Poďte si k nám urobiť test na HIV, trvá to päť minút,“ vraví nám s úsmevom.

S kamarátkou sa na seba pozrieme, pohyb obočia nám stačí na to, aby sme sa pochopili, a ideme za pracovníčkou neziskovky k bielemu autu, za ním sa postavíme do krátkeho radu.

V tej chvíli sa to začalo. Srdce akoby sa mi chcelo predrať von z hrudníka, na každom končeku prsta mám kvapôčku potu, ktorá pri prudšom pohybe spadne na piesočnú zem, kde vytvára maličkú jamku.

V hlave mi horí. Mám strach. Čo ak som pozitívna? Čo ak niečo zistia? Čo ak zase zažijem tú strašnú bolesť?

Snažím sa upokojiť dych. Zrak upieram na zadné koleso auta a predýchavam úzkosť, ktorú cítim v celom tele.

„Ďalší,“ ozve sa z auta.

Vleziem dovnútra. Pich do prsta. Nebolí to.

Čakám na výsledky a snažím sa sa rozptýliť. V duchu sama sebe dohováram, snažím sa premôcť úzkosť. Niekto sa vykláňa z auta, podáva nám výsledky, chvíľku váha. Prevalí sa mnou vlna mrazivého pálenia, končí v nohách, kde zanecháva mierne brnenie.

Opakujeme naše mená, aby sme dostali svoju kartičku. Je mi zle, chce sa mi vracať. Negatívna. Nádych, výdych. Uf.

Moja úzkosť pritom nedáva zmysel. Jedenásť rokov mám jedného partnera, žiadny rizikový sex. Šanca, že by som bola HIV pozitívna, sa teda blíži nule.

Moje úzkostné zovretie však nesúviselo s opodstatnenou obavou z tejto choroby; korene má niekde hlboko v mojom vnútri, kam ešte nedosiahnem.

Akýkoľvek lekársky test začal byť zdrojom mojich úzkostných stavov po tom, ako mi pred rokom a pár mesiacmi diagnostikovali zhubný kožný nádor melanóm. Našla som si nové znamienko a dala si ho vyšetriť. Povedali mi, že pravdepodobne bude v poriadku, ale preventívne mi ho vyrezali. O štrnásť dní som si šla po výsledky s ľahkou hlavou, pri vyberaní stehov sa so mnou fotila sestrička, ktorá počúva náš podcast Vyhonit ďábla. V čakárni som si čítala, nečakala som žiadne zásadné oznámenie.

Tieto momenty ľahkosti si pamätám rovnako živo ako následný chaos: „Výsledky nedopadli dobre…“ Tlkot srdca a zmätok. Nepoznala som slovo melanóm, nechápala som, čo sa deje. „Máte nejaké otázky?“ spýtala sa ma lekárka, takmer som ju nepočula, ako veľmi mi hučalo v hlave.

Nasledovali týždne strachu zo všetkých vyšetrení a neopísateľná neistota. Nezvládala som to dobre, veľa som plakala, bála som sa smiať, nedovolila som si na to nemyslieť.

Tentoraz výsledky dopadli dobre. Vlastne najlepšie, ako v mojej situácii mohli. Cítila som obrovskú úľavu, myslím, že chvíľami aj radosť. Na chvíľu som mohla zabudnúť na stres z vyšetrenia a vydýchnuť si.

Až neskôr som zistila, že mi diagnóza pridala do života ďalšieho nečakaného kamoša – zdravotnú úzkosť.

Health anxiety

Zdedila som celkom početný balíček chorôb, takže som sa od detstva sem-tam dostala do zdravotníckych zariadení. V detstve som dokonca rada chodila do ordinácií, pretože v nich občas mali detský kútik.

Zvykla som si aj na pravidelné odbery krvi, hoci dodnes odvraciam zrak. V dospelosti som najčastejšie chodila k svojej endokrinologičke, pretože užívam lieky na štítnu žľazu. Vždy to boli príjemné návštevy, mám milú pani doktorku. Najväčší stres mi spôsoboval automat na povinné návleky, ktorý bol len na mince a tie som zväčša nemala.

Po melanóme sa to však zmenilo. Išla som na pravidelnú prehliadku k svojej endokrinologičke a v čakárni ma zachvátila taká úzkosť, že som si musela ísť opláchnuť tvár do kúpeľne.

Znova sa mi to stalo aj na mamografe a pri ultrazvuku brucha mi bolo tak zle, že som nemohla dýchať. Úzkostné pocity som prvýkrát v živote zažila aj u zubárky. Mám pritom za sebou trhanie všetkých osmičiek, vtedy bez väčšieho strachu.

Úzkosť sa však neobjavovala iba v ordináciách. Začala som sa výrazne viac sledovať.

Nová peha. Čudný tlkot srdca. Hrčka za uchom. Alebo je to len vyrážka? Pichanie v bruchu. Cukanie oka.

Je dobre, že som k svojmu telu vnímavejšia? Zachráni mi to život, ako keď som si vtedy na Bali všimla nové znamienko na nohe? Alebo je to príliš a z neustáleho pozorovania a skúmania vlastných telesných prejavov sa už nevymotám?

Snažím sa prísť na to, kde nájsť hranicu medzi napojením a zraňujúcou fixáciou na svoje telo. Nachádzam iba neistotu. Vtieravé myšlienky a bujná fantázia ma nenechajú oddýchnuť.

Nakoniec ma väčšinou doženú k zrkadlu alebo na internet. Takmer vždy na sebe nájdem niečo potenciálne divné.

A ChatGPT mi vždy povie, že v ojedinelých prípadoch môže tento prejav znamenať nejakú smrteľnú chorobu.

Strach z hypochondrov

Úzkosť z choroby poznajú mnohí z nás pod zneužívaným pojmom „hypochondria“, ktorý sa už od môjho detstva používal značne pejoratívne a výsmešne. Predstierania choroby sa v našej spoločnosti bojíme ako čert kríža. Naša nevôľa voči „simulantom“ a „simulantkám“ má pôvod v strachu, že niekto bude dostávať podporu bez toho, aby ju „naozaj“ potreboval. Alebo sa niekto bude nedajbože ulievať z práce.

Obava z takejto nespravodlivosti prelieva našu pozornosť od nespravodlivostí iných. Chorí ľudia sú na základe toho nútení zložito a opakovane preukazovať svoje zdravotné ťažkosti a bojovať o peniaze, keď chcú napríklad invalidný dôchodok, PN-ku alebo napríklad len pochopenie od svojich blízkych či kolegov.

Vzájomné podozrievanie zo simulantstva je súčasťou politiky nedostatku, o ktorej píšu Beatrice Adler-Bolton a Artie Vierkant.

Simulanstvo má hlboké historické korene a bolo používané na to, aby tí pri moci mohli udržiavať kontrolu nad tým, kto má nárok na zdravotnú starostlivosť a sociálne dávky. Historicky sa simulanstvo často spájalo s morálnym zlyhaním – simulanti boli zobrazovaní ako podvodníci alebo nečestní ľudia, ktorí zneužívajú systém.

Táto stigmatizácia pretrváva aj dnes a prispieva k tomu, že mnohí chorí alebo zdravotne znevýhodnení ľudia čelia nedôvere a pochybnostiam ohľadom ich stavu. Zdravotná starostlivosť sa v rámci existujúceho systému vníma ako obmedzený zdroj, podľa toho je aj financovaná.

Tým sa upevňuje hierarchický systém, kde je starostlivosť o zdravie podmienená ekonomickými a sociálnymi faktormi. Takto nastavený systém dlhodobo znevýhodňuje všetkých chorých, najmä tých s chronickými chorobami alebo ľudí s neviditeľným či mentálnym znevýhodnením, ktoré nemožno nahmatať alebo preskúmať pod mikroskopom.

Fakt to existuje?

V tomto nastavení som vyrastala. Nie je preto prekvapujúce, že som si odpor a strach zo simulantstva zvnútornila a často si vyčítam, aké intenzívne zdravotné úzkosti mám.

Predstieram? Viem, že nie, ale táto otázka je takou veľkou súčasťou našich životov, že ju nedokážem nepoložiť ani sama sebe. Preháňam to? Veď je to iba klasická nervozita, nie?

Zdravotná úzkosť sa podľa terapeutky z Inštitútu Moderná láska Lucie Rott odlišuje od bežnej nervozity svojou chronickou povahou a výrazným vplyvom na každodenné fungovanie. Kým nervozita je prechodnou reakciou na špecifické zdravotné situácie a po čase odznie, ľudia so zdravotnou úzkosťou majú často tendenciu interpretovať bežné telesné prejavy (napríklad únavu) ako znamenia vážnych ochorení. Ani ubezpečenie od zdravotného personálu ich obavy často nerozptýli.

Štúdie udávajú výskyt zdravotnej úzkosti u štyroch až piatich percent populácie. Často sa rozvíja po traumatickej skúsenosti s inou vážnou chorobou. U týchto ľudí sa niekedy prežívanie podobá príznakom PTSD (posttraumatickej stresovej poruchy): ľudia opisujú napríklad vtieravé myšlienky o zdraví, náhle flešbeky na obdobie vážnej choroby alebo lekárske zásahy či nezámerné nadmerné upínanie pozornosti na svoje telo.

Postupný nádych

Keď mi po viacerých vyšetreniach oznámili dobré výsledky testov, čakala som, že príde opojná radosť. Ale neprišla.

Pocit úľavy sprevádzala tá nepríjemná pachuť bolesti, ktorú si telo pamätá. Jej intenzita sa premieňa. Občas ma úplne zachváti, inokedy dýcham bez nej.

Postupne prichádzam na spôsoby, ako sa so zdravotnou úzkosťou pomaly rozlúčiť alebo s ňou aspoň tráviť menej času.

Pomáha mi beh, návšteva ordinácií s niekým, inokedy zasa sama s hlasnou hudbou v ušiach.

Vypínam ChatGPT, radšej sa učím dychové cvičenia alebo idem cvičiť jogu. Po každej návšteve nemocnice som si naordinovala zákusok.

Takisto si o nej niekedy píšem, odkladám si ju do poznámok v mobile a teraz aj tu.

Úzkosť z choroby existuje. Tak ako ja ju cíti množstvo ľudí; niektorí o nej hovoria, iní sa za ňu hanbia. Je dosť otravná a ťažko ju sprostredkovať niekomu, kto ju nikdy nezažil.

Aby sme však mohli slobodnejšie pracovať s nástrojmi na jej zvládanie, potrebujeme bezpečný priestor o nej hovoriť. Alebo si ju aspoň len priznať a pomenovať sami pre seba.