Denník N

Lekár v Kanade: Zabiť hodiny v čakárni? Vylúčené. Sestra sa cez deň stará len o štyroch pacientov

Kardiológ Marian Kotrec v práci. Foto - archív M. K.
Kardiológ Marian Kotrec v práci. Foto – archív M. K.

Pacientov na skúškach nám robia ostrieľaní herci, ktorí nás provokujú, vraví Marian Kotrec.

MARIAN KOTREC sa narodil v roku 1974 v Nových Zámkoch, vyštudoval Lekársku fakultu Univerzity Komenského. Má atestácie z internej medicíny a kardiológie. Začínal ako internista vo Fakultnej nemocnici v Bratislave, pred 14 rokmi odišiel robiť výskum na University of Ottawa Heart Institute v Kanade. Dnes je kardiológom v Niagara Health System neďaleko Toronta a učí kardiológiu ako odborný asistent na McMaster University v Hamiltone. Je ženatý, má dve deti.

Ako funguje kanadské zdravotníctvo?

Úplne inak ako slovenské. V Kanade je desať provincií a tri teritóriá, a každá riadi svoj systém sama. Existujú však aj spoločné federálne zákonitosti, napríklad tá, že každý občan Kanady má univerzálne zdravotné poistenie.

Čo to znamená?

Že každý má zdravotnú starostlivosť automaticky garantovanú štátom. Neexistujú tu teda viaceré zdravotné poisťovne ako na Slovensku, ale len jedna inštitúcia, ktorá patrí priamo pod ministerstvo zdravotníctva. Na starosti má vyplácanie lekárov za ich výkony. To však neznamená, že tento jeden zdroj financovania je lepší ako pluralitný systém.

Kanadskí občania si zo mzdy neplatia žiadne zdravotné odvody?

Presne tak. Celú starostlivosť im hradí štát, zdravotné odvody tu neexistujú.

Čo všetko garantuje v základnom balíku?

Prakticky všetko. Výnimkou je len uhrádzanie liekov v lekárňach – tie si buď pacient hradí v plnej výške sám, alebo si dobrovoľne platí pripoistenie v komerčnej poisťovni, ktorá mu náklady na lieky sčasti alebo úplne pokryje.

Štátne poistenie tiež nepokrýva zubnú starostlivosť a vyšetrenie zraku. Všetko ostatné od liečby nádchy, zlomenín až po transplantáciu srdca či liečbu onkologických ochorení však kompletne platí štát.

Zvláda to? Veď to je čistý socializmus.

A veľký problém. V kanadskej politike už dlho prebieha diskusia, či je správne poskytovať takmer všetko zadarmo. Systém sa ukazuje ako neudržateľný, hoci Kanada sa ním pýši už od 60. rokov minulého storočia.

Problém je, že niektoré provincie dávajú na zdravotníctvo až polovicu svojich rozpočtov. Kanada sa pritom veľmi rada dáva do kontrastu s USA, kde v zdravotníctve funguje opačný extrém.

Funguje tam klasická sieť obvodných lekárov ako u nás?

Väčšina pacientov síce má obvodného lekára, presocializovaný systém však generuje aj ich nedostatok. Výsledkom je, že mnoho pacientov žiadneho „obvoďáka“ nemá. V mojej provincii Ontario, kde žije 13 miliónov obyvateľov, ho nemá až 800-tisíc ľudí.

Čo ak taký človek ochorie? Za kým ide?

Navštívi jednu z takzvaných „walk-in clinic“, teda špeciálnu ambulanciu mimo nemocnice, ktorá funguje podobne ako slovenská pohotovosť. Buď si tam s ním poradia, alebo ho pošlú do nemocnice.

Aká je kvalita kanadských „obvoďákov“?

Sú slušne vytrénovaní, takže mnohí si trúfajú na veľké množstvo chorôb, ktoré by inak riešili špecialisti. Každý dobrý obvodný lekár však pozná svoje limity, preto sa netreba obávať, že by vás v prípade potreby neposlal za odborníkom.

Môže ísť pacient za špecialistom aj bez výmenného lístka od obvodného lekára?

Nie, výmenný lístok je povinný. Keby som ako špecialista niekoho vyšetril bez neho, ministerstvo mi daný výkon nezaplatí.

Výmenný lístok totiž zabezpečuje, aby pacienti nechodili za špecialistami bezdôvodne, čím by míňali peniaze zo systému na zbytočne drahé vyšetrenia. A zamedzuje sa ním možno aj tomu, aby špecialisti lákali pacientov k sebe, len aby na nich zarobili.

Marian Kotrec na dovolenke s rodinou. Foto - archív M. K.
Marian Kotrec na dovolenke s rodinou. Foto – archív M. K.

Existujú limity, ktorými by ministerstvo brzdilo lekárov v počte výkonov u pacientov, ako to u nás robia poisťovne?

Nie, o limitoch tu však už prebieha veľká diskusia. Medzi ontarijskými lekármi a provinčnou vládou je teraz napätie. Vláda chce šetriť, lebo vidí, že aktuálny systém sa už nedá utiahnuť. Chce znížiť platby lekárom za výkony.

Ako ste platení teraz?

Systém je nastavený tak, že za identický výkon dostáva každý lekár rovnakú sumu bez ohľadu na to, či ordinoval na Niagare, v Toronte alebo Ottawe. Tento kontrakt medzi lekármi a vládou sa pritom obnovoval každé tri až štyri roky, pričom novú sumu bolo treba tvrdo vyrokovať. Vždy sa však zvyšovala minimálne o infláciu.

Posledný kontrakt lekárov s vládou však vypršal už pred dvomi rokmi a ďalšie rokovania boli neúspešné. Lekári súhlasili iba so zmrazením sumy na tri roky, vláda však chcela priamo škrtať, a tak vstala od rokovacieho stola a minulý rok platy lekárom jednostranne znížila. Kardiológom či rádiológom dokonca až o 20 percent.

Problém vyriešený a limity zažehnané, nie?

Ani náhodou. Vláda sa teraz vyhráža, že na každý rok vyčlení na zdravotníctvo celkovú sumu X, a ak sa trebárs po desiatich mesiacoch minie, dva zvyšné mesiace už lekárom nezaplatí nič. A to už budú v podstate klasické limity v ich drastickej podobe. Zatiaľ sa to však nezrealizovalo.

Koľko máte vo svojej ambulancii sestier?

Všetka asistencia, ktorú ako kardiológ v ambulancii potrebujem, sa týka administratívy. Nepotrebujem zdravotnú sestru, stačí mi sekretárka. Sestry sú v Kanade dobre platená profesia a bol by luxus najať si nejakú iba na papierovanie. Zdravotné úkony si urobím sám a odbery krvi robia špecializované laboratóriá.

Ako máte zabezpečené, že pacient u vás v čakárni nestrávi zbytočné hodiny?

Tak, že každý je objednaný na konkrétnu hodinu. Sekretárka mu zavolá a dohodne sa, kedy mu to vyhovuje.

Bezplatne?

Samozrejme. Príplatky za objednanie na konkrétny termín sa nevyberajú.

Počkať, veď pacient k vám predsa príde sám rovno s výmenným lístkom od „obvoďáka“, nie?

V Kanade to tak nefunguje. Tu obvodný lekár odfaxuje výmenný lístok pacienta priamo špecialistovi, pacient tak nemusí robiť poštára. Koniec koncov, pacienti nemusia nosiť svojim lekárom ani výsledky vyšetrení, vzájomne si ich preposielame sami. Sekretárka teda pacientovi vždy najskôr zavolá a dohodne termín.

U nás sa na vyšetrenia u väčšiny špecialistov, na rozdiel od mnohých západných krajín, nečaká dlhé mesiace. Ako je to v Kanade?

V tomto považujem situáciu za oveľa lepšiu na Slovensku. Napríklad na vyšetrenie u mňa čaká pacient aj mesiac či dva, a to sú ešte relatívne krátke termíny. U mnohých kolegov sa čaká oveľa dlhšie.

Nie je to pri chorobách srdca riziko?

Nie, lebo ak obvodný lekár usúdi, že ide o akútny prípad, pošle pacienta priamo do nemocnice, nie ku mne. Nik teda nie je ohrozený.

Navyše každý výmenný lístok si ako špecialista prečítam a sám rozhodnem, čo je urgentné a čo môže počkať. Sekretárka objednáva až po mojom zhodnotení.

Čiže ak som na Slovensku stihol v priebehu pár dní vyšetrenie u ORL, neurológa, internistu aj na CT a magnetickej rezonancii, je mi čo závidieť?

Áno, lebo v Kanade by ste na všetky tieto vyšetrenia museli čakať dokopy aj pol roka.

Ako je možné, že na Západe sú čakacie lehoty k špecialistom také dlhé?

Má to viac príčin. V Kanade je všeobecný nedostatok lekárov. Ďalší dôvod je, že systém práce je taký, že keď pracujem v nemocnici, moja ambulancia je zatvorená.

V nemocnici pracujem zhruba 50 percent času a denný pracovný čas je 12 hodín a viac. Ďalej je to dané tým, že na Slovensku vás obvodný lekár pošle k špecialistovi a vy ako pacient rovno vkráčate do jeho čakárne. Počkáte si tam síce pár hodín, ale zrejme vás v ten deň aj vybaví.

Keď som nedávno na Slovensku sprevádzal rodinného príslušníka k ortopédovi, čakalo tam asi 40 ľudí. V Kanade je to vylúčené, toľko pacientov by si lekár na jeden deň nikdy neobjednal, lebo by nemal čas sa im dostatočne venovať. V tomto sú slovenskí lekári v nevýhode, pretože nemajú kontrolu nad počtom pacientov a snažia sa každého vybaviť.

Ku mne teda pacient bez toho, aby mu zavolala moja sekretárka, nepríde. Dorazí až 10 minút pred začiatkom vyšetrenia, čo zabezpečí, že čakáreň nie je preplnená a ľudia nečakajú hodiny. Nevýhodou je, že vás neviem objednať skôr ako o mesiac či dva.

Otázka je, ktorý systém je lepší.

Z hľadiska komfortu pacienta určite kanadský. Tu totiž nemusíte ísť do čakárne ráno o piatej, aby ste sa o jednej poobede dostali na rad.

Okrem toho mám na svojich pacientov dosť času. Na nového mám vyhradených 30 minút, na jeho kontrolu 20 minút. Za osem hodín nevyšetrím viac ako 20 pacientov. Každému totiž podrobne vysvetľujem všetko ohľadne diagnózy, každého úkonu v liečbe aj prognózy.

Západný pacient to zrejme očakáva, kým slovenský často skloní hlavu a odíde bez toho, aby mal informácie podané adekvátnym jazykom.

Lenže nás to takto učili v kanadských školách. Ak sa na niečo kladie mimoriadny dôraz, tak práve na to, aby sa lekár naučil vysvetľovať pacientom veci laickou rečou.

Musí sa to udiať na úrovni ôsmaka základnej školy, lebo je vedecky dokázané, že vtedy to pacienti naozaj pochopia.

Na Slovensku je bežné, že niektorých špecialistov je v nejakom okrese priveľa, iných málo, pripadne žiadny, lebo poisťovne buď nechcú, prípadne nevedia nikoho zazmluvniť. Ako je to v Kanade?

Ak máte potrebnú kvalifikáciu, môžete sa vybrať do hociktorého mesta či dediny v Kanade a otvoriť si vlastnú ambulanciu. Ak budete mať pacientov, môžete si účtovať výkony a ministerstvo ich musí zaplatiť.

Nik do toho nemôže hovoriť, sú tu však aj oblasti s vážnym nedostatkom lekárov. Ak sa chcete zamestnať v nemocnici, je to oveľa komplikovanejšie, tam si už veľmi pôsobisko nenavyberáte.

Nový špecialista v teréne však nemá garanciu, že sa nájde dosť obvodných lekárov, ktorí k nemu budú posielať pacientov.

Je to vec trhu, teda podobné, ako keby ste si otvorili novú reštauráciu. Aj vtedy musíte urobiť všetko pre to, aby k vám chodili zákazníci, inak neprežijete. Tak je to aj s každou ambulanciou.

Ak poskytujete kvalitné služby, teda skvelý servis „obvoďákom“, nemajú dôvod vás ignorovať. Zvyšok si medzi sebou povedia samotní pacienti. Tí veľmi dobre vedia, kde ordinuje príjemný odborník a kde neochotný šarlatán.

Marian Kotrec s rodičmi pri Niagarských vodopádoch. Foto - archív M. K.
Marian Kotrec s rodičmi pri Niagarských vodopádoch. Foto – archív M. K.

Prejdime k tamojším špitálom. Čo si do nich musí pacient priniesť?

Nič. Čo by ste si chceli nosiť?

Príbor? Toaletný papier? Pyžamo? Župan?

To všetko tam už predsa je.

Koľkí pacienti sú na jednej izbe?

V starších nemocniciach maximálne štyria, v novších dvaja. V našej nemocnici, ktorá je nová, je 80 percent pacientov ubytovaných na jednolôžkovej izbe, teda každý má svoje súkromie. Vrátane sprchy a WC.

V našich izbách pacient nemá žiadne súkromie, spolubývajúci vidia jeho vyšetrenia vrátane intímnych, a počúvajú všetky dôverné rozhovory s lekárom.

Áno, táto slovenská prax je šokujúca. Viete, čo je zaujímavé? Že kým som robil na Slovensku, ani som si neuvedomil, že je to problém. Systém doma nás totiž nenaučil rešpektovať právo na súkromie do tej miery ako v Severnej Amerike.

V Kanade sú v strope nad každou posteľou koľajničky a na nich visia závesy, ktorými sa dá vytvoriť súkromný box. Je to úplne jednoduché a lacné riešenie. Závesy sú nielen nepriehľadné, ale do istej miery aj zvukotesné. Keď teda niekoho vyšetrujem, nik z okolia nič nevidí ani nepočuje.

U nás sa to zrejme ignoruje, lebo etiku lekárov nik poriadne neučí.

Presne tak, etiku sme na slovenskej medicíne mali iba v prvom semestri, a aj to v piatok poobede, keď sa všetci ponáhľali na vlak, čiže na ňu takmer nik nechodil. V Kanade však patrí k najdôležitejším veciam, ktorá sa veľmi prísne hodnotí aj pri praktických skúškach.

Tie sa tu totiž robia až na dvanástich či štrnástich štandardizovaných pacientoch, pričom každý z nich je iný, a nie na jednom. A minimálne tri prípady sú zvyčajne zamerané na etiku.

V akom zmysle?

Tak, že ten fiktívny pacient vás počas skúšok vyslovene dostane pod tlak, snaží sa vás znervózniť, vyhodiť z koľají, uraziť, správať sa hrubo.

Pacientov na skúškach vám totiž robia trénovaní herci, ktorí presne vedia, ako vás dostať do krajnej situácie. Skúšajúci tak vidí, ako reagujete v strese. Ak stratíte chladnú hlavu a prestanete sa správať eticky, máte smolu.

U nás nepredstaviteľné.

Áno, praktické skúšky na Slovensku v rámci medicíny či atestácie sa za mojich čias robili iba na skutočných pacientoch. Náhodne nám vybrali jedného z oddelenia. Má to dve nevýhody.

Konkrétne?

Prvou je absolútna strata intimity pacienta, druhou zase to, že neviete spravodlivo porovnať študenta A so študentom B. Ako sa dajú porovnávať, keď niekto dostane náročný a druhý pomerne ľahký prípad? Posudzujú sa tak jablká s hruškami.

V Kanade je to hodnotenie úplne objektívne. Napríklad pri atestácii z kardiológie som musel prejsť 12 rôznych miestností. V každej bol iný herec, ktorý postupoval podľa špeciálneho scenára, pričom na vyšetrenie každého som mal presne 10 minút.

Čo o pacientovi, respektíve hercovi vopred viete?

Nič, len na dverách je nalepený papier, ktorý vás uvedie do situácie – napríklad je tam nasledovná informácia: „Predstavte si, že ste kardiológ na pohotovosti a vnútri je 47-ročný pacient s bolesťou na hrudníku. Vyriešte ho.“

Zazvoní zvonec a začne sa vám odratúvať čas. Vojdete dovnútra a herec či trénovaný dobrovoľník začne hrať svoj scenár. Celý čas vás pritom sleduje lekár, ktorý postupne odškrtáva „checklist“.

Za každý správne urobený úkon získavate body, za zle urobený alebo zabudnutý ich strácate. Napríklad ak pacientovi nepodáte ruku, nepozdravíte ho, nepredstavíte sa mu svojím menom a nepoviete, že vašou úlohou teraz je ho vyšetriť, rovno stratíte pár bodov.

Také banálne a u nás nefunkčné.

V Kanade sa počas medicínskeho tréningu neustále zdôrazňujú princípy etického správania k pacientovi, až sa pre vás stanú úplne samozrejmé.

V rámci skúšky potom nasleduje pacientovo vyšetrenie, oznámenie nálezu a plán liečby. Musíte to stihnúť a slušne sa rozlúčiť, kým znovu zazvoní zvonec, lebo vtedy vás už čaká iný pacient s inou diagnózou, s iným správaním a iným scenárom.

Boduje sa aj dodržiavanie intimity pacienta? Naši lekári neraz poznajú len príkaz „vyzlečte sa!“

Samozrejme. Ak niekomu vyšetrujem hrudník, zvyšok tela je zakrytý čistou plachtou. Ak po hrudníku pokračujem vo vyšetrení brucha, nechám odhalené len brucho.

Ak vyšetrujem ženu, berie sa to zakrývanie ešte citlivejšie. Pri vyšetrení napríklad srdca zostáva jej hrudník čo najviac zakrytý, samozrejme, až pokým ho nepotrebujete vyšetriť aj vizuálne, napríklad na kožné nálezy, deformity a podobne. Toto do nás vtĺkajú roky a považujeme to za absolútne normálnu vec.

Čo ešte na skúškach simulujú pacienti, teda herci?

Napríklad vás skúšajú zlomiť, aby ste im predpísali nejaké lieky, trebárs morfín. Musíte zistiť, či je ten liek naozaj indikovaný, alebo pacient len klame, aby sa dostal k narkotiku.

Podstatné je, že keď prejdete všetkých 12 miestností, skúšajúci lekár má detailný prehľad, ako konáte v strese, ako viete stanovovať správne diagnózy, vylúčiť tie nesprávne, ako komunikujete s pacientmi, čo sú vaše silné stránky a kde zlyhávate.

A keďže rovnakými scenármi prejdú aj všetci vaši kolegovia, máte istotu, že skúšajúci porovnáva hrušky s hruškami, a nie s jablkami. Nehovoriac o tom, že figurantom nenarúšate súkromie ako u bežných pacientov.

Aké by boli následky, keby ste v ambulancii alebo nemocnici vybuchli na pacienta? Napríklad by ste zvýšili hlas alebo neboli ochotný niečo vysvetliť?

Jasné, že aj ja mávam chvíľky, keď by som rád vybuchol, ale jednoducho nemôžem. Nemôžem dať najavo ani nervozitu. Kanadská spoločnosť je totiž nastavená na slušné správanie. Pacient má možnosť sa sťažovať na nemocničnom oddelení pre styk s pacientmi.

Také u nás ani nemáme.

Čo na to povedať? A keby som sa neslušne správal v ambulancii, pacient by kontaktoval rovno lekársku komoru.

U nás sa pacienti boja sťažovať najmä z dôvodu, že tých lekárov ešte budú potrebovať. Desia sa, že ak si ich pohnevajú, nabudúce sa im pomstia.

To ste celkom trafili. Teraz poviem niečo, čo sa niektorým čitateľom nemusí páčiť. Keď prídem na Slovensko a sprevádzam príbuzných na vyšetrenie, napriek svojej profesii som v ambulanciách nejaký záhadne zakríknutý a v podstate akceptujem všetko, čo lekár povie.

Je to až neuveriteľné. Asi je to dané spoločenskými a historickými zvyklosťami rešpektovať autority bez otázok. Keď prídem domov, podvedome sa prispôsobím.

Mám na Slovensku známu, ktorá má vážne trvalé následky len preto, lebo pri nej fatálne zlyhalo niekoľko lekárov. Či už intuíciou, alebo kanadským tréningom, kde vás naučia myslieť kreatívne, som diagnózu správne odhadol už po pár informáciách. Lekári moje podozrenie potvrdili až po piatich dňoch pre množstvo vyšetrení a víkend, „keď sa dané testy nerobia“. To však už bolo na zákrok neskoro.

Bavili sme sa s ňou o tom, či to treba riešiť cez Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a žiadať odškodné, ktoré by aspoň čiastočne pomohlo s nákladmi na opatrovateľku, pretože je odvtedy odkázaná na starostlivosť iných. Viete, aká bola jej odpoveď?

Tuším ju. Bála sa.

Presne tak. Povedala, že nechce, lebo tých lekárov ešte bude určite potrebovať. Štve ma to, lebo väčšina slovenských lekárov je nie vďaka, ale napriek systému kvalitných, a tých pár fušerov kazí meno všetkým.

Až na túto príhodu mám totiž so slovenskými lekármi, s ich vedomosťami a prístupom len dobré skúsenosti. K väčšine cítim hlbokú úctu, lebo pracujú v oveľa ťažších podmienkach ako ja, a zvonka sa mi kritizuje ľahko.

Marian Kotrec na kanadskej kardiologickej konferencii vo Vancouveri. Foto - archív M. K.
Marian Kotrec na kanadskej kardiologickej konferencii vo Vancouveri. Foto – archív M. K.

Vráťme sa ešte k nemocniciam. Koľko sestier je tam v službe?

Cez deň je jedna sestra na maximálne štyroch pacientov, v noci jedna na šiestich. Na JIS-ke je jedna sestra na jedného pacienta.

Sestry v Kanade majú silné postavenie vďaka odborom, ktoré ich chránia. Dokonca som bol svedkom prípadu, keď jedna sestra vypadla zo služby a nemocnica skúšala zavolať jej kolegyňu. Odpovedala, že ak na ňu pripadne až osem pacientov, tak ani nenastúpi.

U nás by ju vyhodili.

Tam si to nemôžu dovoliť. Sú také chránené, že vedenie si nemôže dovoliť ich prinútiť nastúpiť do podmienok, ktoré sú v rozpore s pravidlami.

Koľko zarábajú sestry?

Nadštandardne. Určite je to minimálne 1,5-násobok priemernej mzdy v Kanade. V rámci 12-hodinovej pracovnej doby majú nárok na dve 30-minútové prestávky, pričom si ich veľmi dôsledne vyberajú. Nemusia robiť ani minútu navyše.

Robia všetko to čo na Slovensku?

Ich práca je veľmi špecializovaná. Každá z nich nosí fonendoskop a ráno od hlavy po päty vyšetrí každého svojho pacienta. Zmeria mu tlak krvi, popočúva srdce, pľúca, vyšetrí brucho, pozrie kožu, či nemá nejaké opuchy alebo preležaniny.

Všetky výsledky potom podrobne zapíše do chorobopisu. Zvyšok času svojich pacientov opakovane kontroluje a zabezpečuje, aby načas prišli na všetky potrebné vyšetrenia.

Musia pacientov aj polohovať či prezliekať?

Na to sú určené ošetrovateľky. Sestry im pomáhajú, len keď tie nestíhajú.

Nespomínali ste odbery krvi.

Nerobia ich sestry, ale špecializovaný odberový tím. Ak si ako lekár objednám krvné testy, druhý deň ráno o siedmej do izieb nabehne armáda „napichávačov žíl“ s vozíkmi a zbiera vzorky, aby ich následne odviezla do centrálneho laboratória.

Kto „natáča“ EKG? U nás sestry.

V Kanade sú na to určení špeciálni technici, ktorí chodia po nemocnici s prenosným EKG a robia ho každému, kto ho má objednané. Priamo na izbe, pacienti teda nemusia nikam chodiť a sestry nie sú zaťažované zbytočnou prácou.

Kto triedi lieky pre pacientov?

Rozhodne to nefunguje ako na Slovensku, že sestra otvorí veľkú skrinku a každému pacientovi nadeľuje správne tabletky ráno, na obed aj večer. Všetky ich jej už totiž pripraví nemocničný farmaceut, ktorý sa nachádza na každom oddelení.

Ako to funguje?

Farmaceut má k dispozícii skrinku s množstvom zásuviek, kde každá je vyhradená pre jedného pacienta. Vopred do nich každému nachystá lieky tak, aby sestra už len prišla, naťukala svoj kód a meno pacienta, a samotný prístroj jej automaticky otvorí správnu zásuvku. Ona už len presype tabletky do umelého pohárika a odnesie na izbu.

Ako by v Kanade dopadla lekárka, ktorá v nitrianskej nemocnici bielila kartu novorodencovi?

Okamžite by stratila licenciu a už v živote by nepracovala ako lekárka.

U nás jej dal nový flek priamo úrad pre dohľad. Lekárku, ktorá na porušenie etiky aj zákona upozornila, zase nemocnica potrestala.

To sú šialené veci. Keď som o tom čítal, nechcel som veriť vlastným očiam.

Počuli ste niekedy o úplatkoch?

V kanadskom zdravotníctve? Nie, to si ani neviem predstaviť.

Existujú tam mocní muži kanadského zdravotníctva?

Takých tu nemáme. Nákupy sa dejú transparentne, iná vec je, že dodávateľské firmy v zdravotníctve majú mimoriadne vysoké marže. Je to však štandardná vec u všetkých a všade, je teda vylúčené, že niekomu by predali trojnásobne predražené CT a iný by ho dostal lacnejšie.

Marže sú pritom také prehnané, že ak potrebujete do ambulancie stolnú lampu, radšej si ju kúpite v normálnom obchode ako u zdravotníckeho dodávateľa, lebo ten ponúka tú istú, akurát za trojnásobnú cenu. Nejde teda o korupciu, skôr o zbytočné odčerpávanie peňazí zo systému.

Marian Kotrec s rodinou. Foto - archív M. K.
Marian Kotrec s rodinou. Foto – archív M. K.

Čo vlastne rozhodlo, že ste sa rozhodli stať lekárom?

Chcel som ním byť už od šiestich rokov, pretože mama bola zdravotná sestra a ako dieťa som trávil na jej pracovisku veľa času. A zrejme hral úlohu aj fakt, že môj starší brat je tiež lekár. Som veľmi vďačný rodičom i bratovi, že mi svojou bezpodmienečnou podporou umožnili splniť si tento detský sen.

Mladí lekári majú svoje ideály. Nasledovala u vás tvrdá zrážka s realitou?

Na medicínu som nastúpil v roku 1992, teda tesne po revolúcii. Už vtedy som vnímal, že zdravotníctvo nie je v poriadku, veril som však, že kým doštudujem, zmení sa to. V krajine sa totiž nerozprávalo o inom ako o masívnych reformách. Žiaľ, bol som naivný.

Raz ste mi povedali, že keby ste ako lekár ostali na Slovensku, neuživili by ste rodinu. Manželka totiž pracovala v súkromnom sektore a bola to ona, kto vám kúpil byt.

To sedí, v Bratislave som na vlastné bývanie nemal. Mohol som si dovoliť prenajať len izbu v nemocničnej ubytovni v Rači. Bolo mi jasné, že zakladať si v takých podmienkach rodinu bude problém.

A hoci ma výdatne podporovali rodičia, nezdalo sa mi normálne, že profesia lekára je ohodnotená tak nízko. Ak si dobre pamätám, v roku 1998 som mal nástupný plat v prepočte necelých 200 eur, po atestácii stúpol na 265 eur. Viete, prečo som to považoval za hrozné?

Prečo?

Lebo po atestácii lekárovi výrazne stúpla nielen kvalifikácia, ale aj zodpovednosť, kým ohodnotenie len marginálne. Je strašné, ak lekár ostane finančne závislý od iných ešte aj po atestácii.

Aké sú platy mladých lekárov po škole v Kanade?

Začínajúci lekár bez atestácie dostane určite viac ako priemerný zárobok v Kanade. U nás na Slovensku to bolo naopak ešte aj po atestácii. Pripomínam, že atestovaný lekár už má v Kanade minimálne trojnásobok priemernej mzdy v hospodárstve a niektorí špecialisti aj desaťnásobok. Z toho si však platia všetky náklady na ambulanciu.

Čiže ak sa na Slovensku pre rok 2016 odhaduje priemerná mzda 900 eur, začínajúci atestovaný lekár by tu podľa kanadských zvyklostí mal mať mzdu 2700 eur a špecialista v ambulancii príjem deväťtisíc eur.

V podstate áno. V Kanade je pritom aj ďalšia veľká výhoda – výborne prepracovaný systém lacných pôžičiek, ktorý sa aj vo veľkom využíva. Lekár má v postgraduálnom predatestačnom vzdelávaní štatút študenta, čo znamená, že banky mu veľmi rady požičajú.

Ponúknu mu 200-tisíc dolárov študentskej pôžičky s tým, že ich môže použiť podľa potreby, a splácať môže, až sa normálne zamestná. Tak som to koniec koncov vyriešil aj ja, pôžičku som použil na podporu svojej mladej rodiny. Splácam ju dodnes.

Berú si pôžičky tamojší študenti medicíny bežne?

Jasné, úplná väčšina, pretože za vysokoškolské štúdium sa v Kanade draho platí, a to už nehovorím o poplatkoch za bývanie a živobytie. Vyhnúť sa pôžičkám dokážu len deti z naozaj dobre zabezpečených rodín.

Od Slovenska vás odradil aj materiálny nedostatok v nemocniciach, nepohodlie pacientov, neadekvátna starostlivosť o nich, nízky komfort na izbách a celkové vzťahy na pracoviskách.

Áno, to som si však uvedomil až po dvoch rokoch v Kanade. Neadekvátna starostlivosť o pacientov vyplývala najmä zo zlého materiálneho zabezpečenia. Sestry aj lekári na Slovensku boli v mojich očiach perfektní, nešlo teda o ich neodbornosť, ale o absenciu štandardného vybavenia nemocníc, čo, samozrejme, automaticky generovalo nervozitu.

Konkrétne?

Poviem to na príklade – jedným zo základných liekov v kardiológii je furosemid, teda diuretikum, používané u pacientov so zlyhávaním srdca a zavodnenými pľúcami. Boli chvíle, keď sme naozaj mali len jednu dávku a s hrôzou som tŕpol, čo urobím, ak mi takí pacienti počas služby prídu dvaja či viacerí.

Prekážalo mi aj to, že lekári so sestrami boli odkázaní vylepšovať si platy inými druhmi príjmu. To všetko negatívne pôsobilo na mentálne nastavenie ľudí v systéme.

Máte na mysli úplatky?

Nezatvárajme si oči, že neexistovali už vtedy, lebo sa o nich vedelo. Hovorím to napriek tomu, že som na našom pracovisku nikdy nebol ich svedkom. Korene zlého mentálneho nastavenia by som však nehľadal len v zdravotníctve, ale v celej spoločnosti.

Všetko je totiž len odrazom správania sa ľudí všeobecne medzi sebou na úplne všetkých pracoviskách – v službách, reštauráciách, obchodoch, bankách. Zdravotníci sa totiž k pacientom nesprávajú inak ako predavačky v obchode k svojim zákazníkom. Je to dôsledok dedičstva komunizmu.

Kardiológ Marian Kotrec. Foto – archív M. K.
Kardiológ Marian Kotrec. Foto – archív M. K.

Napriek tomu ste neplánovali v Kanade ostať dlhšie ako dva roky. V nemocnici ste si v roku 2002 vzali len neplatené voľno. Čo rozhodlo, že ostanete?

Na tom, že som sa dostal robiť výskum do Kanady, majú zásluhu najmä moji nadriadení na druhej internej klinike Fakultnej nemocnice v Bratislave – profesor Andrej Dukát, primár Boris Krahulec a docent Ján Lietava. Bez ich podpory by som ani nevycestoval.

Vedenie kliniky mi dalo neplatené voľno s garanciou návratu. Keď som však potom videl, ako sa žije v Kanade, že tá krajina funguje pre ľudí, a nie proti nim, že zdravotníctvo môže naozaj fungovať aj dobre, zmenil som názor a rozhodol sa ostať.

Čo za výskum ste robili?

Najskôr mi pomohol výborný kanadský kardiológ a emigrant z Československa z roku 1968 profesor Juraj Fodor. Spoznali sme sa ešte počas môjho štúdia, keď som mu robil asistenta pri jeho pracovných návštevách na Slovensku.

Práve on jednému svojmu kanadskému kolegovi navrhol, či by mi neumožnil robiť výskum hypertenzie na zvieratách z jeho grantovej podpory. Začínal som teda s experimentmi na potkanoch.

Ten kontrakt však po roku vypršal.

Grant na projekt sa vyčerpal. Prišlo obdobie, keď som zistil, že emigranti to majú v Kanade extrémne ťažké. Poznám stovky tamojších Slovákov a nik to nemal ľahké. Po vypršaní kontraktu som si hľadal nové pôsobisko, a aby sme sa uživili, manželka musela mať dva džoby.

Boli to náročné situácie, keď človek zvažoval, či ostať, alebo sa vrátiť, lebo v istých chvíľach pociťoval priam existenčnú hrozbu.

Nakoniec opäť pomohol profesor Fodor.

Áno, zaradil ma na svoje pracovisko, kde som dva roky robil klinické experimenty na ľuďoch. Od tej chvíle to už bola vlastne iba cesta nahor. V Bratislave som dal výpoveď a definitívne sa rozhodol ostať v zahraničí.

Neodrádzalo vás, že Kanada vám neuznala slovenskú atestáciu a bolo treba začať odznova?

V prvom rade som si uvedomil, že nechcem celý život stráviť vo výskume. Ak by to tak malo byť, radšej by som šiel domov, viac ma lákalo robiť v klinickej praxi. Lenže dostať sa k nej je pre emigranta v Kanade ťažký oriešok.

Papierovo ma totiž naozaj vrátili do pozície práve spromovaného medika, čo ešte komplikoval fakt, že som bol považovaný za zahraničného lekára. A bez postgraduálneho štúdia sa nedalo pokročiť ďalej.

Stačilo sa naň prihlásiť ako na Slovensku, nie?

Kdeže, bolo to takmer nemožné. Na Slovensku je to tak, že po medicíne sa môžete umiestniť aj v špitáli hociktorého malého mesta a po pár rokoch si urobiť atestáciu.

Postgraduál v Kanade je však možné robiť si výhradne na univerzitných pracoviskách, ktorých je v celej krajine len desať či dvanásť. Dostať sa tam je pre zahraničného študenta takmer nemožné, lebo miest je málo a záujemcov veľa.

Čo vás zachránilo?

Našťastie mi známy kardiochirurg Fraser Rubens ponúkol robiť výskum na jeho pracovisku. Šlo o kombinovanú pozíciu, kde som sa okrem výskumu staral aj o 30 pacientov po operácii srdca priamo na oddelení.

Bola to len limitovaná licencia, nemohol som robiť dokonca ani na inom oddelení tej istej nemocnice, pre mňa však šlo o kľúčový moment. Z konkurencie niekoľkých stoviek uchádzačov ma vybrali na jedno zo štyroch miest na postgraduálny tréning pre zahraničných lekárov.

Znamenalo to síce sťahovanie sa o niekoľko tisíc kilometrov, ale oplatilo sa. A keď už som získal atestáciu z internej medicíny, prihlásiť sa na postgraduál z kardiológie nebol problém – už ma totiž brali ako kanadského, nie zahraničného lekára.

Ukončili ste ho až v roku 2012.

Čo znamená, že celý proces od môjho príchodu do Kanady až po získanie plnej kardiologickej licencie trval neuveriteľných 10 rokov. Menej odolných by to možno odradilo, ja som však so zaťatými zubami a za výdatnej podpory úžasnej manželky Janky vydržal.

Som šťastný, pretože žijem a pracujem v dobrej krajine s dobrým systémom. Už by som nemenil.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie