Najväčšia chyba je, ak sa druhého jazyka bojíme, hovorí odborníčka na viacjazyčnú výchovu detí

Keď sa z Maďarska presťahovala do Barcelony, okrem maďarčiny hovorila dobre iba po nemecky, až tam sa zdokonalila v španielčine a katalánčine.

Svoje deti však od začiatku vychovávala ako štvorjazyčné: v maďarčine, nemčine, španielčine a katalánčine. K tomu sa ešte ako pubertiaci naučili angličtinu, respektíve francúzštinu.

Zita Máté hovorí, že na viacjazyčnú výchovu by sa mali rodičia pripravovať vedome a na jednojazyčný prístup treba zabudnúť.

V rozhovore sa dočítate:

• ako funguje viacjazyčnosť v Katalánsku a ako ju ovplyvňuje politika;
• kedy má zmysel začať viacjazyčnú výchovu;
• či je každé dieťa spôsobilé na viacjazyčnosť;
• aké chyby robia rodičia pri viacjazyčnej výchove.

V Barcelone žijete dvadsaťpäť rokov. Je viacjazyčnosť v hlavnom meste Katalánska bežná vec?

Je to dvojjazyčný región. Katalánčina má bližšie k francúzštine než k španielčine, ale obe sú románske jazyky. Katalánci ľahšie rozumejú Španielom ako naopak. Ak práve nepanuje politické napätie, tak to funguje, ľudia so španielskou materinčinou alebo lepšie ovládajúci španielčinu, ktorí tu už roky žijú, dokážu komunikovať bez toho, aby sa musel meniť jazyk. Jedna strana kladie otázky v katalánčine, druhá strana odpovedá po španielsky.

Podpisuje sa politické napätie pod používanie jazyka?

Absolútne, v uplynulom desaťročí sa to sťažilo. Približne polovica škôl je štátna, v nich je vyučovacím jazykom katalánčina, španielčina sa vyučuje ako cudzí jazyk. Na školskom dvore však všetci hovoria po španielsky, lebo deti sú veľmi tolerantné a rozprávajú jazykom, ktorému každý rozumie. Aspoň v Barcelone každý rozumie španielčine, na vidieku je silnejšia katalánčina. Medzi nadačnými alebo súkromnými školami sú aj španielske školy, respektíve školy s iným vyučovacím jazykom.

Keď som sem v roku 2000 prišla, asi jedno percento obyvateľov tvorili tí, čo sa narodili v zahraničí. Boli medzi nimi ľudia, ktorí prišli zo španielsky hovoriacej krajiny, ale mnohí prišli z krajín, v ktorých sa hovorí tretím jazykom, ako to bolo aj v mojom prípade. V generácii programu Erasmus, v ktorej sú obaja rodičia odinakiaľ, môže byť v rodine spolu s angličtinou aj päť jazykov. Štvrtina obyvateľstva je troj-, štvor- alebo päťjazyčná.

Prispela aj katalánska viacjazyčnosť k tomu, že ste sa rozhodli profesionálne venovať otázke viacjazyčnej výchovy?

Najviac ma motivovalo to, že som v roku 2003 začala učiť v trojjazyčnej škole. Keď som sem prišla, neovládala som ani španielčinu, ani katalánčinu, jazyky som sa musela naučiť. Po španielsky som sa skutočne naučila počas štúdia tlmočníctva a prekladateľstva. Mala som však pocit, že nestačí poznať všetky tri jazyky, že potrebujem ešte niečo navyše, aby som sa deťom dokázala adekvátne venovať. Prihlásila som sa na magisterské štúdium metodiky výučby jazyka a literatúry, kde som sa ako učiteľka špecializovala na viacjazyčnosť.

Jazyková politika krajiny sa podpisuje aj pod vzdelávaciu politiku a z tohto pohľadu som mala šťastie, lebo na barcelonskej univerzite sa viacjazyčnosti venujú veľmi otvorene a tolerantne. Viem, že to tak nie je všade. To znamená, že akceptujeme, že sú jednojazyční a viacjazyční ľudia. V prípade dieťaťa je jedno, či sa učí po kurdsky alebo francúzsky, preň je to to isté a tak sa mu treba aj venovať.

Do akej miery je jazyková politika témou v španielskom verejnom živote?

Závisí to od toho, v ktorej časti Španielska človek žije, lebo Katalánsko nie je jediný viacjazyčný región. Sú nimi aj Galícia, Baskicko, Aragónsko a andalúzsky jazyk sa trochu líši od kastílskeho. Je to podobné ako v Uhorsku, kde v čase monarchie žili v rôznych regiónoch rôzne národy.

Pozitívny prístup k viacjazyčnosti je novinkou aj vo výskumoch. Viac informácií máme od 90. rokov, odkedy si môžeme rozhovory zaznamenať a technológia sa rozvinula do tej miery, že vidíme do hláv detí. Výsledkom je, že okrem ťažkostí vidíme aj pozitíva. Viacjazyčné dieťa sa vyvíja inak ako jednojazyčné, čo má svoje výhody i nevýhody. Musíme ich však poznať, aby sme ich dokázali správne vyhodnotiť.

Aké sú dnes najväčšie predsudky voči viacjazyčnosti?

V každej krajine sú iné, lebo politika ovplyvňuje postoje občanov, ktorí sa môžu báť druhého jazyka a toho, že ak sa dieťa naučí aj druhý jazyk, tak nebude dostatočne ovládať vlastný jazyk. Alebo toho, aká bude identita dvojjazyčného dieťaťa. To sú pozostatky toho, čo si ľudia na mnohých miestach mysleli v minulosti. Tí, čo študovali pedagogiku či logopédiu v 80. rokoch minulého storočia a neskôr sa ďalej nevzdelávali, môžu šíriť staré nepravdivé poznatky. Najväčším problémom je, že každý má nejaké znalosti z tejto oblasti. Otázne je, do akej miery sa zhodujú s výsledkami najnovších výskumov.

Potrebujú rodičia nejakú špeciálnu prípravu, ak chcú vedome vychovať viacjazyčné deti?

Moje skúsenosti mi hovoria, že áno. Sú rodičia, ktorí majú veľmi dobrú intuíciu, majú okolo seba pozitívne prostredie, ktoré kladne vníma všetky jazyky dieťaťa, a sú aj dostatočne pružní, keďže vekom sa menia aj potreby detí. Počúvať ľudí, ktorí nie sú erudovaní, môže byť kontraproduktívne. Spomínajú sa metódy, ako učiť deti doma. Jednou z nich je, že sa s dieťaťom budem zhovárať len vo svojom jazyku a potom to pôjde. Tieto jednoduché prístupy k viacjazyčnosti sú v istých situáciách adekvátne, v iných však nie. Treba byť opatrný.

Je v poriadku, že sa so svojím dieťaťom zhovárate len po maďarsky, no otázne je, koľko sa s ním vôbec rozprávate. Dôležité je, či mu rozprávate rozprávky a koľko interakcie je medzi vami. Závisí to aj od povahy, introvert sa zhovára s dieťaťom menej ako extrovert. Alebo človek s depresiou rozpráva menej než človek, ktorý je mentálne v poriadku. Dôležité je, či dieťaťu čítate, či mu čítate básničky, ktoré sú pre viacjazyčné deti mimoriadne dôležité.

Prečo?

V básňach sa kladie väčší dôraz na výslovnosť, človek ju ľahšie začuje. Podstatné je aj to, či rodič hovorí čisto. Ďalšou otázkou je, čo urobíme, ak sa ocitneme v jazykovom prostredí, kde nikto nehovorí po maďarsky. Dôležitou súčasťou spolunažívania je, že ostatných nevylúčime, respektíve k tomu nevedieme deti. Treba sa naučiť stratégiu, že nech som kdekoľvek, nikdy nevylúčim svoj jazyk. Ak sa pozriem na svoje dieťa, musí očakávať, že sa mu prihovorím po maďarsky. Ak mu poviem, kam si má položiť kabát, alebo sa ho opýtam, či sa niečoho zľaklo, hovorím mu to po maďarsky. Jazyk pôvodu totiž nebude mať takú istú prestíž, ak ho používam len v intímnej sfére a nehovorím ním vo verejnom priestore.

Je veľmi dôležité naučiť dieťa aj to, že ak mi ostatní nerozumejú, tak im to poviem aj v ich jazyku. Od konkrétnej situácie závisí, ako im povedané zhrniem. Treba byť otvorený na všetky smery. Ak je dieťa v škole v inom jazykovom prostredí ako v jazyku pôvodu, ani to netreba uzatvárať pred jazykom pôvodu.

Ako to myslíte?

Ak sa napríklad dieťa v škole niečo naučilo po slovensky a ja mu poviem, že doma môže rozprávať len po maďarsky, tak má dve možnosti, ak mi chce povedať, čo sa v škole naučilo. Buď mi to povie veľmi zjednodušene, alebo bude hovoriť menej. Takto sa nerozvíja ani jazyk pôvodu. Ak mu však dovolím povedať to po slovensky a ja reagujem po maďarsky, teda to preložím do maďarčiny, rozvíja sa aj jeho maďarčina. Takto si rozvíja slovnú zásobu aj v jazyku pôvodu, keďže sa v ňom naučí to, čo sa najprv naučilo v druhom jazyku. Toto je veľmi dôležité.

Ako viacjazyčnému dieťaťu vysvetliť, ktorým jazykom má v rôznych situáciách hovoriť?

Pre dieťa je normálne to, ako sa správame my. Jednojazyčnosť nie je pre dieťa normálna. Pre dieťa je prirodzené jazykové prostredie, v ktorom žije. Je veľmi dôležité, aby sme nepodnecovali rozpory, aby sme sa nebáli druhého jazyka. Nepovažujme za problém, ak dieťa istý výraz počuje prvý raz v druhom jazyku, lebo ak ho už pozná, už mu nemusím veľa vysvetľovať, ľahšie sa dovtípi, čo mu chcem povedať.

Môže každé dieťa dostať viacjazyčnú výchovu alebo sú deti, u ktorých to netreba siliť?

Od narodenia sa učíme z drobných detailov. Čím sme starší, tým častejšie vychádzame z väčších súvislostí, no pozornosť detí sa upriamuje na niečo iné. Deti sa začínajú učiť jazyk na základe melódie. Nedávno vyšiel výskum zameraný na francúzske a nemecké deti. Vedci si všimli, že plač bábätiek kopíruje melódiu ich jazyka. U Francúzov ide melódia dohora, u Nemcov dole. Francúzske bábätko podvedome vie, že keď plače, melódia má ísť hore, nemecké bábätko zasa to, že má klesať.

Najprospešnejšie je, ak je dieťa už v tomto období v kontakte so všetkými svojimi jazykmi. Ak to nie je možné, tak to, do akej miery bude preň ľahké naučiť sa druhý jazyk, závisí od toho, ako dobre ovláda prvý jazyk na metajazykovej úrovni.

Odkedy sa dajú deti vychovávať dvojjazyčne?

Čím skôr, tým je to efektívnejšie. Ak má dieťa možnosť učiť sa druhý jazyk imerzne, teda od ľudí, pre ktorých je materinským jazykom, je dobré začať čo najskôr. V tomto období sa vytvára akcent. Veľkou výhodou malých detí je bezchybný sluch. Ak druhý jazyk učíme na úrovni podmet – prísudok, podstatné meno – prídavné meno, tak je to lepšie nad osem rokov, lebo dovtedy dieťa nedokáže uvažovať abstraktne. Čím sme starší, tým viac sa sústreďujeme na gramatiku a slovnú zásobu.

Je možné, aby sa dieťa naučilo dva jazyky na rovnakej úrovni, alebo vždy bude jeden jazyk dominantný?

Toto je ďalšie nedorozumenie. To, že sa viacjazyčné dieťa učí jazyky, je ako horská dráha. Je jedno, v ktorom jazyku sa niečo naučíš, ľahšie sa to potom naučíš aj v druhom jazyku. Všetky jazyky sa navzájom ovplyvňujú. Poznáme pozitívny a negatívny transfer, závisí od prostredia, do akej miery dokáže dieťa využiť pozitívny transfer. To, že je v istom okamihu jeden jazyk aktívnejší a druhý pomenej, sa mení v závislosti od životnej situácie.

Aký je správny postup, ak dieťa v jednej životnej etape začne protestovať proti používaniu istého jazyka vo viacjazyčnom prostredí?

Čo protest vyvolalo? Mohlo od niekoho počuť, aby týmto jazykom nehovorilo, lebo to nie je dobré. Ak sme mu niekedy povedali, aby druhým jazykom nič nevravelo, neskôr nás tým môže vydierať. Od škôlkarského veku sa môže stať, že dieťa sa chce veľmi integrovať, chce byť ako ostatné deti, celý deň používa daný jazyk, vtedy môže dôjsť k takémuto správaniu.

Ak sa objaví agresívnejší odpor, neoplatí sa to meniť vlastnými silami, treba ho radšej jemne upokojiť. Radšej by som povedala: „Hovorím, ako chcem. Ak mi neodpovedáš v tom jazyku, v poriadku, ale ja môžem hovoriť tak, ako chcem.“ Ak protestuje preto, že jazyk ovláda už len pasívne a robí mu problémy ním hovoriť, dá sa na tom pracovať. Je potrebná stratégia na to, ako doma jazyk posilniť.

Ak si dieťa nespomenie na slovíčko v jazyku, ktorým hovorí, a vypožičia si výraz z druhého jazyka, treba ho na to upozorniť alebo je lepšie nechať ho hovoriť tak, ako vie?

Miešanie jazykov je zaujímavá vec. To, čo viacjazyčný človek vie a čo dokáže povedať v jednom alebo druhom jazyku, sú dve rôzne veci. U jednojazyčného človeka je to to isté, no u viacjazyčného sú to dve rôzne veci. Pýtajú sa ma, kedy dieťa vyrastie z miešania jazykov. Mám zlú správu: nikdy. Keď použije slovo z iného jazyka, spýta sa, ako sa to povie, no nemôže sa to pýtať v každej vete. V takomto prípade reagujem tak, aby v odpovedi boli po maďarsky všetky slová, ktoré povedalo, čím zároveň odpoviem aj na to, ako sa to či ono povie.

Spomínali ste, že často panujú obavy z toho, aká bude identita viacjazyčného dieťaťa. Vaše deti hovoria najmenej štyrmi jazykmi, aké sú vaše skúsenosti v tejto oblasti?

Identita nie je statická. Zdravé dieťa do piatich-šiestich rokov nevie, kto je. Okrem toho, že je Števko, Janko či Erika. Ak je vojna, tak už dvojročné dieťa vie, kto je nepriateľ a kto priateľ. Nie je to dobré znamenie, ak deti veľmi skoro vedia, kto sú. Dieťa môže mať viac identít, je dobré nechať ho, aby v sebe našlo jednu či druhú. Na základe priateľov či prostredia. Toto sa vekom neustále mení. Je veľmi dôležité pristupovať k tomu tak, že ani jedna identita nie je nadradená druhej. Aj z hľadiska učenia sa jazyka je dôležité nehovoriť, že jeden jazyk je dôležitejší než druhý, lebo to nie je skutočná motivácia. Čím jemnejšie pristupujeme k týmto veciam, o to zdravší bude aj prístup dieťaťa.

Na Slovensku veľmi rozdeľuje otázka, ak maďarskí rodičia zapíšu svoje deti do slovenskej školy. Často sa totiž obávajú, že budú znevýhodnené, ak sa nenaučia dobre po slovensky. Čo by ste poradili v tejto situácii?

Dovoľte mi povedať zaujímavý príbeh o trojjazyčnej škole, v ktorej už dvadsať rokov pracujem. Pred 30-40 rokmi to bola nemecká škola, v ktorej sa miestne deti a deti nemeckého pôvodu učili osobitne. Poznám ľudí, ktorí do nej chodili v tomto období. Tí, čo chodili do miestnej triedy, majú akcent a nie sú si v jazyku istí. Neskôr sa to zmenilo, keďže sa zvýšil status španielskeho jazyka, stal sa jazykom Európskej únie a dnes sa deti učia v integrovaných triedach. To znamená, že deti, ktoré dobre ovládajú nemčinu, chodia do jednej triedy s deťmi, ktoré dobre hovoria po katalánsky či španielsky. Odvtedy nevidno rozdiel a každému to prospieva.

Pre deti je veľkou výhodou, že sa učia jazyk aj jedno od druhého. Nemusí to byť vedomé, nasajú do seba, ako sa treba správať v druhom jazyku. Viacjazyční ľudia sú práve z toho dôvodu dobrí v neverbálnej komunikácii. Ak tieto deti od seba oddelíme, zoberieme im možnosť naučiť sa oba jazyky.

Na to je však potrebné aj to, aby bol status jazykov rovnaký.

Rozhodne, to je základ. Vo Fínsku v jednom staršom výskume porovnali deti, ktoré chodili do jednojazyčnej fínskej škôlky, s deťmi z fínsko-švédskej škôlky. V druhej triede základnej školy skúmali, ktorým deťom ide lepšie angličtina. Deti z dvojjazyčnej škôlky sa učili angličtinu rýchlejšie než deti z jednojazyčnej škôlky. Ak sa deti učia dva jazyky imerzne, učia sa ich oveľa ľahšie a ľahšie sa naučia aj ďalší jazyk.

Akých najčastejších chýb sa rodičia dopúšťajú vo viacjazyčnej výchove?

Najväčšou chybou je, keď sa bojíme druhého jazyka. Ďalšou chybou je jednojazyčný prístup. Ak vychádzam len z jedného jazyka, nedokážem využiť možnosti, ktoré viacjazyčnosť ponúka.