Znakom krajnej pravice je aj to, že funkcie dostávajú arogantní hlupáci, hovorí politológ Nociar a vyberá päť kníh

Krajná pravica vo svete rastie. Nedávno to potvrdili aj americké prezidentské voľby, v ktorých vyhral republikánsky kandidát Donald Trump. Spustilo to vlnu diskusií o tom, čím si získal také veľké množstvo hlasov.

„Niektorí ľudia vyjadrujú počudovanie nad tými, ktorí sú ochotní, či už z frustrácie, alebo z protestu, voliť krajnú pravicu, pretože sa podľa nich dnes máme najlepšie v histórii,“ hovorí v rozhovore pre Denník N politológ a expert na krajnú pravicu Tomáš Nociar.

„To je síce nespochybniteľná pravda, avšak zabúdajú pritom na jednu podstatnú vec, že ten frustrovaný protestný volič si svoj život neporovnáva s niekým z 19. storočia z čias Ľudovíta Štúra, ale prirodzene sa porovnáva so svojím susedom. Nastupuje tam tak pocit relatívnej deprivácie,“ dodáva a vyberá päť kníh o krajnej pravici.

Vládne nám na Slovensku krajná pravica?

Krajná pravica u nás bola súčasťou vlád s menšími prestávkami prakticky od vzniku Slovenska, čo z neho robí krajinu, v ktorej má krajná pravica asi najdlhšiu vládnu históriu spomedzi členských krajín Európskej únie. Od roku 2016 mala krajná pravica zastúpenie vo všetkých koaličných vládach, či už prostredníctvom strany Sme rodina, alebo v súčasnosti opäť raz cez SNS, ktorá je krajnou, alebo presnejšie radikálne pravicovou stranou. Povedal by som teda, že rovnako ako v minulosti, tak aj dnes nám krajná pravica spoluvládne.

Smer nie je krajne pravicová strana?

Stretol som sa s názormi, že Smer možno označovať za krajne pravicovú stranu. Ja si to však nemyslím. Podľa mňa Smer síce nie je sociálnodemokratickou stranou, ale zatiaľ nie je ani krajne pravicovou stranou, aj keď sa na ňu čím ďalej, tým viac podobá. Smer totiž nie je štandardou politickou stranou, na ktorú platia štandardné politologické nálepky. Ak by som si mohol požičať jeden koncept od talianskeho politológa Giovanniho Sartoriho, Smer by som skôr označil za zvláštny politický mačkopes, ktorý sa pohybuje na trajektórii od akejsi regresívnej, teda spiatočníckej verzie sociálnej demokracie smerom ku krajnej pravici.

Smer síce využíva niektoré krajne pravicové témy, ale nemyslím si, že sú ústrednými komponentmi jeho ideológie. Strana ich skôr inštrumentalizuje a využíva vo svoj prospech preto, lebo vidí, že fungujú.

Na druhej strane treba dodať, že Smer je stranou, ktorá na Slovensku v najväčšej miere normalizovala krajnú pravicu a posunula ju do mainstreamu práve tým, že tak ako v minulosti aj v súčasnosti bola ochotná spolupracovať na vládnej úrovni s radikálne pravicovou SNS alebo ospravedlňovať rasistické výroky politikov ako Milan Mazurek, a to aj napriek tomu, že sa samotný Smer označuje za antifašistickú stranu.

Smer teda podľa mňa aspoň zatiaľ nie je krajnou pravicou, aj keď sa na ňu podobá určite viac ako na modernú sociálnu demokraciu. Zároveň sa tiež do veľkej miery pričinil o to, že krajná pravica je na Slovensku normalizovaná.

Povedali ste, že SNS je krajná, respektíve radikálna pravica. Aký je medzi tým rozdiel?

Krajná pravica je druh politickej ideológie, ktorá je tvorená minimálnou kombináciou nativizmu a autoritárstva. Nativizmus je presvedčenie, že skupina, ktorá je na danom území považovaná za domácu, je ohrozovaná zo strany údajných cudzích alebo cudzorodých elementov. Rozlišuje medzi tým, čo je domáce a čo je cudzie, respektíve cudzorodé. Autoritárstvo je zas viera v striktne usporiadanú spoločnosť, v ktorej má byť narušenie tradičnej autority a morálky prísne trestané prostredníctvom politiky zákona a poriadku. Rozlišuje medzi tým, čo má byť normálne a čo má byť deviantné.

Okrem spomenutých ústredných komponentov sa krajne pravicová ideológia môže vyznačovať aj inými, na základe ktorých ju môžeme rozdeliť do typológie. Základným rozlíšením krajnej pravice je rozdelenie na základe jej vzťahu k demokracii na antidemokratickú extrémnu pravicu a radikálnu pravicu, ktorá antidemokratickou nie je.

Pokiaľ sa extrémna pravica inšpiruje, nadväzuje alebo odkazuje na medzivojnový fašizmus, tak môžeme hovoriť o neofašizme. Ak zas radikálna pravica pracuje s populizmom, môžeme v takom prípade hovoriť o populistickej radikálnej pravici, ku ktorej patrí drvivá väčšina úspešných a relevantných krajne pravicových strán súčasnosti.

Sú všetci krajní pravičiari populisti? Apelujú na ľud a emócie ľudí, rozprávajú o jednoduchých témach, ktoré v ľuďoch rezonujú.

V prvom rade treba povedať, že aj keď možno spomínané črty nachádzať pri populizme, populizmus nie je charakterizovaný ani jednoduchými témami, ktoré v ľuďoch rezonujú, ani apelom na voličov a ich emócie. Rozprávať jednoduchým jazykom a apelovať na emócie voličov je niečo, o čo by sa mala snažiť každá strana či politik, ak chcú byť úspešní.

Populizmus je však predovšetkým presvedčenie, podľa ktorého je spoločnosť zo svojej podstaty rozdelená na dve homogénne a proti sebe stojace skupiny, kde na jednej strane stojí dobrý „ľud“ proti zlým „elitám“, a ktorá tvrdí, že politika má byť vyjadrením všeobecnej vôle ľudu. Populizmus je tak z toho dôvodu demokratický, avšak nie je liberálny, pretože na rozdiel od liberalizmu nenazerá na spoločnosť pluralisticky, ale dualisticky ako na vzťah dvoch skupín – ľudu a elít.

Extrémna pravica preto už zo svojej podstaty nemôže byť populistická v pravom slova zmysle, a to aj napriek tomu, že populistické argumenty mnohokrát využíva. Je to z toho dôvodu, že kým populizmus je súčasťou demokratického rámca, extrémna pravica stojí mimo neho.

Pokiaľ ide o radikálnu pravicu, populizmus je súčasťou jadra ideológie drvivej väčšiny úspešných radikálne pravicových strán, nájdu sa však aj také, ktoré populistickými nie sú. Za príkladom pritom nemusíme chodiť ďaleko. Stačí sa pozrieť na SNS, ktorá je príkladom nepopulistickej radikálnej pravice, čo súvisí s tým, že bola mnohokrát vo vláde a jej predstavitelia nie sú natoľko politicky šikovní, na rozdiel napríklad od takého Viktora Orbána, aby napriek tomu dokázali efektívne prezentovať stranu ako reprezentanta ľudu, ktorý stojí v opozícii voči tým takzvaným „zlým elitám“.

Aký je rozdiel medzi krajnou pravicou minulého storočia a tou súčasnou?

Ak pod krajnou pravicou minulého storočia máme na mysli jej historickú formu manifestovanú predovšetkým medzivojnovým fašizmom ako masovým revolučným hnutím, tak ten na to, aby prežil, musel po svojej porážke v druhej svetovej vojne zmutovať. A zmutoval do dvoch základných foriem. Tú prvú formu predstavujú úspešné strany spomenutej populistickej radikálnej pravice, ktoré na rozdiel od medzivojnového fašizmu nie sú revolučné, ale často sa tešia masovej podpore. Tú druhú formu zas predstavuje neofašizmus, ktorý síce spravidla revolučný je, avšak nie je masový, ale naberá skôr podobu sfanatizovaných jednotlivcov či malých skupiniek, takzvaných grupuskúl, ako ich nazval britský odborník na fašizmus Roger Griffin.

Ak však pod krajnou pravicou minulého storočia myslíme takzvanú tretiu vlnu jej povojnového nárastu, ktorá odštartovala s prvotnými volebnými úspechmi francúzskeho Národného frontu v polovici 80. rokov a ktorá podľa niektorých politológov trvala približne do roku 2000, tak zásadný ideologický rozdiel medzi krajnou pravicou minulého storočia a tou súčasnou nie je. Rozdiel je však práve v jej normalizácii a mainstreamizácii, teda v tom, že súčasná krajná pravica je oproti minulosti vo väčšej miere považovaná za normálnu politickú alternatívu, ktorá postupne prenikla do politického mainstreamu, a naopak, že sa politický mainstream mnohokrát necháva inšpirovať radikálnou pravicou a radikalizuje sa.

Ak sa krajná pravica dostáva do mainstreamu a mainstreamová politika sa radikalizuje, ako vieme rozlíšiť, ktorá strana je krajne pravicová a ktorá je len konzervatívna? Aj krajne pravicové strany totiž o sebe hovoria, že sú len konzervatívne.

Istý holandský profesor politológie v polovici 90. rokoch napísal, že pre mnoho ľudí je krajná pravica akousi politickou pornografiou, pretože na jednej strane je ťažké ju definovať, ale ľudia ju spoznajú hneď, ako ju uvidia, a žiadajú, aby bola zakázaná. Nie som si úplne istý, či tento výrok obstál v teste časom.

V súčasnosti sme sa posunuli v tom, ako definovať krajnú pravicu, ale jej rozpoznávanie je čoraz zložitejšie práve v dôsledku narastajúcej spoločenskej akceptácie a spomínanej normalizácie či mainstreamizácie. Hranice medzi konzervativizmom a krajnou pravicou sú tak čoraz viac zahmlené.

Navyše, tak ako je nativizmus radikalizáciou idey národného štátu a populizmus radikalizáciou demokratického étosu, tak isto je aj autoritárstvo krajnej pravice radikalizáciou konzervatívnych hodnôt. Ako totiž hovorí holandský politológ Cas Mudde, kým extrémna pravica je z pohľadu liberálnou demokraciou bežne akceptovaných politických hodnôt akousi normálnou patológiou, tak populistická radikálna pravica je v tomto kontexte skôr akousi patologickou normálnosťou. Pre obe je však typické, že ich ústrednou témou je šírenie strachu alebo nenávisti vykresľovaním istých skupín obyvateľstva ako hrozby pre etnicky definovanú národnú komunitu.

V ktorých krajinách, ktoré považujeme za demokratické, vládne krajná pravica?

Zo súčasných alebo donedávna vládnucich politikov možno za krajne pravicových označiť napríklad znovuzvoleného prezidenta USA Donalda Trumpa, súčasného indického premiéra Naréndru Módího a jeho stranu BJP, aktuálnu taliansku premiérku Giorgiu Meloniovú alebo maďarského premiéra Viktora Orbána a jeho stranu Fidesz. Potom je tu šedá zóna rôznych etnonacionalistov, autoritárskych alebo nacionalistických populistov, ktorí možno v striktnom slova zmysle nie sú krajne pravicoví, aj keď tak bývajú označovaní, pretože k nim majú v mnohých aspektoch veľmi blízko. Tam patria politici ako ruský prezident Vladimir Putin, turecký prezident Recep Tayyip Erdogan, bývalý brazílsky prezident Jair Bolsonaro alebo izraelský premiér Benjamin Netanjahu.

Ako vnímate výsledok amerických prezidentských volieb? Prieskumy boli omnoho tesnejšie, ale Trump si napokon získal viac voličov, než sa čakalo.

Vnímam ich ako súčasť širšieho trendu. Nie je to totiž len prípad USA, aj v mnohých krajinách naprieč Európou vidíme, že krajná pravica posilňuje a dostáva sa do parlamentov či vlád. Videli sme to v holandských či rakúskych voľbách, ale tiež aj v krajinách ako Španielsko, Portugalsko a predovšetkým Nemecko, ktoré sme donedávna v dôsledku ich historických skúseností vnímali ako imúnne voči krajnej pravici. Sú za tým isté spoločné znaky a štrukturálne faktory súvisiace s modernizačnými a globalizačnými procesmi. O voličoch krajnej pravice sa totiž často hovorí ako o tých porazených v rámci týchto procesov. Potom sú tu aj špecifiká v jednotlivých krajinách, súvisiace či už s rozličným vyrovnávaním sa s autoritárskou minulosťou, alebo so schopnosťou samotných strán byť efektívne v rámci svojich ideológií, politík a kampaní. To, čo vidíme v USA, tak vidíme naprieč svetom.

Aj keď sa voliči krajnej pravice považujú za porazených v rámci transformačných a demokratických procesov, ako im pomôže to, že budú voliť krajnú pravicu, ktorá im neponúka žiadne riešenia ich problémov, ale len nenávisť a zlobu? 

Niektorí ľudia vyjadrujú počudovanie nad tými, ktorí sú, či už z frustrácie, alebo z protestu, ochotní voliť krajnú pravicu, pretože sa podľa nich dnes máme najlepšie v histórii. To je síce nespochybniteľná pravda, avšak zabúdajú pritom na jednu podstatnú vec, že ten frustrovaný protestný volič si svoj život neporovnáva s niekým z 19. storočia z čias Ľudovíta Štúra, ale prirodzene sa porovnáva so svojím susedom. Nastupuje tam tak pocit relatívnej deprivácie. Mnohokrát tak ľudia volia krajnú pravicu na protest, hoci nie úplne veria, že dokáže ich životy zmeniť k lepšiemu.

V iných prípadoch tomu, naopak, veriť môžu, keď uveria sloganom, ktoré hovoria, že urobíme Ameriku alebo inú krajinu znovu veľkou a vrátime sa do akejsi zlatej éry. Tú sa krajná pravica snaží idealizovať prostredníctvom niečoho, čo Zygmunt Bauman nazval retrotópiou, teda utopickou víziou minulosti.

Spomenuli ste Nemecko, kde v regionálnych voľbách v Durínsku, v bývalom východnom Nemecku výrazne uspela krajne pravicová strana AfD. Jej volebná kampaň bola postavená na tom, za čím ľudia cítia nostalgiu v rámci bývalého totalitného režimu. Neexistujúca nezamestnanosť, bývanie pre každého, dostupná zdravotná starostlivosť. Ako keby sa krajná pravica a krajná ľavica začali prelievať alebo minimálne útočili na rovnaké témy.

Niektorí ľudia dokonca tvrdia, že krajná pravica v skutočnosti nie je pravicou, ale krajnou ľavicou. Nerozumejú pritom tomu, že základným rozdielom medzi pravicou a ľavicou vo všeobecnosti je prístup k rovnosti. Kým pre pravicu je nerovnosť prirodzená, pozitívna a žiadaná, pre ľavicu je nerovnosť negatívnym konštruktom, ktorý treba odstrániť. Pri krajnej pravici sa jej pravicovosť najčastejšie prejavuje tým, ako nazerá na nerovnosť v etnickej rovine.

Čiže z pohľadu AfD je to bývanie pre každého, ale zabudli dodať, že pre každého etnického Nemca a kresťana.

Presne tak. Odborne sa tomu hovorí program šovinistického sociálneho zabezpečenia. Ešte však dodám, že existujú aj podobnosti medzi krajnou pravicou a autoritárskymi verziami krajnej ľavice, tie však spočívajú práve v tom autoritárstve, ktoré tieto politické prúdy spolu zdieľajú. Aj na Slovensku sme to pred voľbami mohli vidieť, keď sa Andrej Danko ako líder radikálne pravicovej strany snažil na svoju kandidátku dostať predstaviteľov Komunistickej strany Slovenska. Išlo síce o kuriozitu, mňa to však neprekvapilo práve z toho dôvodu, že oba tieto radikálne prúdy zdieľajú príklon k autoritárstvu.

Ako je možné, že Trumpa volili aj menšiny, napríklad imigranti z Latinskej Ameriky, hoci jednou z nosných tém jeho kampane bola deportácia migrantov?

Krajná pravica jednak neútočí na všetky menšiny, takže nie všetky menšiny sa nevyhnutne musia cítiť dotknuté. Zároveň pre niektorých voličov sú napríklad korupcia alebo ekonomické otázky dôležitejšie ako otázky týkajúce sa ich etnickej či inej identity. Dobrým príkladom sú kubánski migranti v USA, ktorí tradične vo väčšej miere podporovali Republikánsku stranu, predovšetkým pre jej striktnejšiu antikomunistickú agendu, hoci na druhej strane mala táto strana v porovnaní s Demokratmi striktnejšiu vždy aj migračnú politiku.

Netreba to však redukovať len na tento príklad. Môžeme sa pozrieť aj do Francúzska, kde niektorí gejovia a lesby podporujú Marine Le Pen a jej Národný front, pretože sa viac obávajú hrozby od islamistov ako zo strany krajnej pravice.

Krajná pravica má voličky aj medzi ženami, hoci ich posiela do kuchyne a do pôrodnice. Ako je to možné? A ako je možné, že niektoré krajne pravicové strany ženy vedú, ako napríklad Marine Le Pen alebo Giorgia Meloni?

Môžeme spomenúť aj političky, ako sú líderka austrálskej krajne pravicovej strany Jeden národ Pauline Hanson, bývalá predsedníčka nemeckej AfD Frauke Petry či jej súčasná líderka Alice Weidel, ktorá okrem toho, že je žena, je aj lesba a vychováva dieťa so svojou partnerkou. A vlastne vôbec nemusíme ísť ani za hranice. Môžeme sa pozrieť do nedávnej slovenskej minulosti a spomenúť si na Annu Malíkovú, neskôr Belousovovú, ktorá svojho času stála na čele SNS.

Pýtate sa, ako je možné, že v rámci krajnej pravice, ktorá sa voči ženám často prejavuje sexisticky a šovinisticky, dokážu ženy uspieť ako líderky. Je to tým, že tieto ženy sú oproti svojim mužským kolegom jednoducho schopnejšie a sú výraznejšími osobnosťami. Taktiež to môže byť doplnené aj rodinnými väzbami ako v prípade Le Penovcov.

Ako je však možné, že tieto krajne pravicové líderky podporujú ideológiu, ktorá je nepriateľská voči ženskej emancipácii? Tu si myslím, že je ten dôvod veľmi prozaický. Nie všetky ženy totiž podporujú ženskú emancipáciu alebo témy rodovej rovnosti. Niektoré – alebo možno skôr povedať, že mnohé – vidia svoju primárnu úlohu v starostlivosti o rodinu a v zabezpečovaní reprodukcie. Hlásia sa tak k tradičným rodovým rolám a nerozmýšľajú v tomto kontexte progresívne, ale skôr regresívne, a teda súznejú s tým, čo o ženách hlása krajná pravica. To platí rovnako tak o krajne pravicových líderkách, ako aj o voličkách krajnej pravice.

Kedy začína byť krajne pravicová strana skutočne nebezpečná? Až vtedy, keď sa snaží prekročiť hranice ústavy, alebo je nebezpečná už len radikalizovaním spoločnosti?

Krajná pravica je ideologicky aj organizačne rôznorodá, takže predstavuje rôzne typy hrozieb. Napríklad rôzne krajne pravicové subkultúry, ako boli rasistickí skinheadi alebo chuligáni, prípadne rôzne polovojenské skupiny či osamelí vlci ako terorista zo Zámockej, nikdy nemali skutočnú ambíciu alebo reálnu možnosť vládnuť, a ich nebezpečenstvo tkvelo v tom, že sa neštítili používať politické násilie ako metódu boja. Predstavovali a predstavujú tak bezpečnostnú hrozbu.

Keď sa pozrieme na extrémne pravicové strany, ktoré sú zo svojej podstaty protidemokratické, teda sa snažia nahradiť demokratický systém akousi autoritárskou formou vlády, tak tie predstavujú priamu hrozbu pre demokratický režim. Avšak tým, že sú vo všeobecnosti oveľa menej volebne úspešné v porovnaní s radikálne pravicovými stranami, tak ich hrozba je oveľa menej akútna.

Radikálne pravicové strany zase nie sú zo svojej podstaty protidemokratické, ale napriek tomu svojimi atribútmi podrývajú základné demokratické hodnoty. V dôsledku nárastu ich popularity však v súčasnosti predstavujú významný generátor a katalyzátor trendu, ktorý je v politológii označovaný ako demokratický úpadok. Rôzne typy krajnej pravice teda predstavujú rôzne hrozby pre spoločnosť, jej časti alebo pre demokratický systém, a to aj bez toho, aby sa uchádzali alebo priamo participovali na výkone moci.

Viete si predstaviť, že by v dnešnej dobe niekto prekročil hranice ústavy ako v minulom storočí?

Predstaviť si to síce viem, ale takýto scenár nepredpokladám. Nedávno som v jednej štúdii čítal myšlienku, že tak ako sa Francis Fukuyama na začiatku 90. rokov unáhlil, keď vyhlasoval definitívne víťazstvo liberálnej demokracie, rovnako sa dnes unáhľujú aj tí, ktorí vyhlasujú demokraciu za mŕtvu. Demokracia totiž nikdy v histórii nebola z vývojového hľadiska lineárnym procesom. Nikdy nešla iba smerom vpred, ale v niektorých obdobiach to boli povedzme dva kroky dopredu, jeden dozadu, a v iných obdobiach zas dva či tri kroky dozadu a pol kroka vpred. Súčasný vývoj by som preto nevidel úplne dramaticky či dokonca apokalypticky.

Podobne ako niektorí akademici skúmajúci krajnú pravicu používajú pri opise jej nárastu analógiu s vlnami, takisto aj teoretici demokracie argumentujú, že demokratizačné a autokratizačné trendy prichádzajú v rôznych vlnách, ktoré sú však špecifické. Súčasná, takzvaná tretia vlna autokratizácie, je špecifická tým, že v porovnaní s tými predošlými je menšieho rozsahu, a zároveň spravidla nedochádza k odstraňovaniu demokracií prostredníctvom násilných revolúcií či vojenských pučov.

V súčasnosti skôr dochádza k pozvoľnému a postupnému nahlodávaniu demokratických inštitúcií zvnútra. Politický vývoj v niektorých krajinách tak nesmeruje k diktatúre alebo autokracii, ale skôr k niečomu, čo sa dá pomenovať ako demokratický úpadok alebo neliberálna demokracia.

Minulé leto som bol v Budapešti na kurze, ktorý v tomto kontexte používal termín mäkké autoritárstvo. Nedozvedel som sa síce úplne presne, čo to je, ale predstavujem si to napríklad ako život v Budapešti s jej pulzujúcim nočným životom, avšak pod rukou vlády neliberálnej demokracie, respektíve volebnej autokracie. Karl Marx svojho času napísal, že história má tendenciu sa opakovať prvýkrát ako tragédia a druhýkrát ako fraška. Ak by sme to aplikovali na tento kontext, tak kým medzivojnové fašistické diktatúry boli so všetkými svojimi následkami tými skutočnými tragédiami, tak tieto súčasné režimy neliberálnych, defektných alebo hybridných demokracií sú skôr fraškami.

Prejdime ku knihám, ktoré ste vybrali. Odporúčate The Far Right Today od Casa Muddeho. Čo sa v nej čitatelia dozvedia?

Holandský politológ Cas Mudde je zrejme najvplyvnejším akademikom, ktorý skúma krajnú pravicu. Táto jeho posledná kniha z roku 2019 je podľa mňa nielen tým najlepším, ale aj čitateľsky najprístupnejším úvodom do problematiky krajnej pravice. Zhrnul tam všetko od histórie cez terminológiu, ideológie krajnej pravice, jej hlavné témy, rozličné organizačné formy, dôvody nárastu a ich následky až po existujúce protistratégie voči nej. Je to veľmi dobrý úvod do problematiky.

O čom je kniha Rogera Griffina Fašismus: Úvod do komparativních studií fašismu (Artforum, Martinus)? 

Britský profesor moderných dejín Roger Griffin predstavuje pre výskum fašizmu to, čo Cas Mudde pre výskum krajnej pravice. Je jeho ústrednou postavou a čelným predstaviteľom takzvaného nového konsenzu v rámci fašistických štúdií. Kniha, ktorú som vybral, síce nie je jeho najvýznamnejšou, ale podobne ako v prípade Muddeho, je jeho najaktuálnejšou a z čitateľského hľadiska najprístupnejšou. Okrem toho sa dočkala aj českého prekladu.

Kým Cas Mudde sa sústreďuje primárne na súčasnú krajnú pravicu a jej najvýznamnejších predstaviteľov, teda na politické strany, ktoré možno charakterizovať ako populistickú radikálnu pravicu, Roger Griffin sa zameriava na extrémnejšiu podobu krajnej pravice zosobnenú fašizmom. Vysvetľuje, čo je a čo nie je fašizmus, a ponúka pritom svoju jednovetovú definíciu tohto fenoménu. Mapuje tak medzivojnový fašizmus, ako aj jeho evolúciu, mutáciu a adaptáciu na súčasné podmienky.

Kým pri Muddem oceňujem, že je veľmi priamy a zrozumiteľný v rámci svojho štýlu písania, ktorý je typický pre komparatívneho politológa, tak na Griffinovi mám rád, že je viac teoretikom, ktorý sa necháva inšpirovať aj politickou filozofiou a píše kvetnatejším štýlom, neraz okoreneným typickým suchým britským humorom.

Pred americkými voľbami sa ozvali niektorí bývalí spolupracovníci Trumpa a označili ho za fašistu. Je Trump fašista?

Pomôžem si tu Casom Muddem, ktorý svojho času na Twitteri uštipačne napísal, že ak je Donald Trump fašista, tak je prvým a jediným fašistom v histórii, ktorý odišiel od moci na základe demokratických volieb.

Ale odchádzal veľmi ťažko, nechcel uznať výsledky volieb a skončilo sa to útokom davu na Kapitol.

Odchádzal síce veľmi ťažko, to však na fašizmus nestačí. Rovnako tak ani to, ak je niekto xenofób, rasista či šovinista, pretože ako v jednom svojom rozhovore správne poznamenal Roger Griffin, fašizmus nemá monopol na tieto postoje.

Griffin vo svojej knihe argumentuje, že fašizmus je druh politickej ideológie, ktorý v rôznych svojich mutáciách zdieľa spoločné mýtické jadro reprezentované palingenetickým, teda revolučným ultranacionalizmom hlásajúcim národné znovuzrodenie. Tá revolučnosť fašizmu spočíva v tom, že má ambíciu vytvárať novú spoločnosť a nového človeka, čo bolo typické pre totalitné ideológie minulosti. V tom tkvie alfa a omega revolučnosti fašizmu.

Donald Trump a drvivá väčšina úspešných krajne pravicových strán a politikov nemá túto ambíciu. Donald Trump preto nie je fašista, ale bezpochyby je radikálne pravicovým politikom.

Ďalšia kniha, ktorú ste vybrali, je The Politics of Fear od Ruth Wodak. O čom je?

Ruth Wodak je rakúskou profesorkou lingvistiky a priekopníčkou prístupu, ktorý sa nazýva kritická diskurzívna analýza. To je niečo, čo som vždy chcel robiť, a nikdy som sa k tomu nedostal. Keďže je lingvistka, vo svojej knihe sa zameriava primárne na diskurz, konkrétne na diskurz krajnej pravice. Na príkladoch výrokov jednotlivých politikov a strán, prípadne ich vizuálneho stvárnenia vo forme bilbordov, poukazuje na to, akým spôsobom krajná pravica narába s jazykom, aké argumenty používa a ako využíva metafory alebo provokácie.

Wodak zároveň argumentuje, že krajná pravica prostredníctvom vytvárania obrazu akýchsi obetných baránkov konštruuje a následne využíva vo svoj prospech politiku strachu. Ako svojho času trefne poznamenal americký sociológ Immanuel Wallerstein, strach pritom nie je vždy najlepším radcom.

Ďalšou typickou črtou krajnej pravice je podľa Ruth Wodak v súčasnosti aj niečo, čo nazvala „aroganciou ignorancie“. Jej svedkami sme v poslednom čase aj na Slovensku, kde sa do exekutívnych funkcií dostávajú nekompetentní, ale o to arogantnejší hlupáci, ktorí nemajú jasno ani v tom, či je zemeguľa guľatá.

Ako štvrtú ste vybrali knihu Aspekty nového pravicového radikalizmu (Artforum, Martinus) od Theodora Adorna.

K vydaniu slovenského prekladu tejto knihy sa mi viaže osobný príbeh. Pred pár rokmi sa ku mne dostal článok, že v Nemecku vyšiel knižne text prednášky Theodora Adorna o radikálnej pravici, a povedal som si, že ako fanúšik frankfurtskej kritickej školy, ktorej bol Adorno popredným predstaviteľom, si musím tú knihu prečítať. Problém však bol v tom, že nehovorím po nemecky. Preto som s nápadom preložiť ju a vydať v slovenčine oslovil svojho kolegu a kamaráta, historika Jakuba Drábika, ktorý v tom čase založil malé vydavateľstvo. Našťastie ho nebolo treba dvakrát prehovárať a o pár mesiacov vyšiel slovenský preklad tejto knihy, dokonca skôr ako ten anglický.

Túto knihu odporúčam, pretože nie je bežné, aby sa jeden z najvýznamnejších filozofov 20. storočia zamýšľal nad povojnovou radikálnou pravicou. Mnohé z jeho úvah sa pritom javia ako nadčasové a pomáhajú lepšie pochopiť fenomén politikov ako Marián Kotleba či Milan Mazurek, a to aj napriek tomu, že boli vyslovené pred viac než polstoročím.

Potom tu máme ešte Návrat do Remeše (Artforum, Martinus) od Didiera Eribona.

Táto kniha trochu vybočuje z rámca, lebo nejde o odbornú literatúru. Zároveň kniha Návrat do Remeše nie je ani primárne o krajnej pravici, aj keď sa tejto témy dotýka. Ide skôr o autobiografiu a sociologickú reflexiu seba a svojej rodiny z pera tohto francúzskeho filozofa a sociológa, v ktorom sa bijú jeho dve identity. Na jednej strane je to identita kozmopolitného homosexuála a ľavicového intelektuála, a na druhej strane človeka, ktorý pochádza z nižšej pracujúcej triedy. Kniha sa nedávno dočkala aj filmovej adaptácie.

Eribon v nej píše o tom, ako sa po smrti svojho otca po desaťročiach vracia do svojho rodného mesta, z ktorého v mladosti utiekol, a zistí, že jeho rodina, ktorá podobne ako ostatné robotnícke rodiny volila ľavicu, prešla k podpore krajne pravicového Národného frontu. Namiesto toho, aby ich odsúdil, sa zamýšľa nad štrukturálnymi faktormi, ktoré k tomuto vývoju prispeli, a kritizuje ako intelektuálnu, tak aj politickú ľavicu, že na jednej strane si robotnícku triedu falošne idealizuje, ale na druhej ju do veľkej miery svojou transformáciou opustila.

Práve ten moment snahy o pochopenie v dnešnej polarizovanej spoločnosti, v ktorej sa sociálny alebo triedny konflikt pretransformoval do kultúrnych vojen, v rámci ktorých mnohokrát dochádza k tomu, že sa členovia vlastných rodín spolu prestávajú rozprávať, je podľa mňa mimoriadne dôležitý. Ako totiž poznamenal Eribon na margo svojej matky, keď zistil, že volila Národný front, na rozdiel od neho ona musela každé ráno o štvrtej vstávať do práce v továrni, aby on mohol po nociach študovať Aristotela a Kanta.

Práve na podobné momenty pritom mnohí zabúdame, keď s takou ľahkosťou odsudzujeme našich rodičov a staršie generácie pre ich mnohokrát spiatočnícke názory. Myslím si preto, že v tejto knihe sa môžu nájsť mnohí mladí ľudia, ktorí z chudobnejších slovenských regiónov odišli študovať do zahraničia alebo do provinčno-kozmopolitnej Bratislavy a pri návrate domov zažívajú podobné pocity ako Eribon. Ja som sa pri čítaní tejto knihy tiež mnohokrát našiel.