Obranca z Hadieho ostrova a jeho 679 dní v zajatí: Rusi boli posadnutí tým, kto z nás poslal ich vojenskú loď na chuj

Mladý ukrajinský vojak Vlad Zadorin bol 24. februára 2022 na Haďom ostrove v Čiernom mori, keď tam niekto vyslovil slávnu vetu, ktorá obletela celý svet a stala sa symbolom ukrajinského odporu proti Rusku.

„Russkij vojennyj korabl, idi na chuj!“ zaznelo v éteri po tom, čo ruský krížnik Moskva vyzval ukrajinské námorné sily, aby sa vzdali a pohrozil bombardovaním. Tento slogan sa čoskoro objavil na bilbordoch po celej Ukrajine a s jeho motívom vydala ukrajinská pošta novú známku.

Vladovi Zadorinovi však vtedy do smiechu veľmi nebolo. Na ostrove, kde sa nedá skryť, sa veľmi bál o svoj život. Bol jedným z 80 vojakov, ktorých na maličký ostrov vyslali tesne pred vypuknutím totálnej ruskej invázie. A keď ho Rusi hneď v úvode totálnej vojny obsadili, ocitol sa na dlhých 679 dní v ruskom zajatí.

Na slobodu sa dostal po veľkej výmene začiatkom tohto roka. Počas jeho návštevy na Slovensku sme sa rozprávali:

• o tom, ako boli Rusi posadnutí tým, kto poslal ich vojenskú loď tam a radšej preto menil svoj hlas;
• ako prebiehalo ich mučenie: od elektrických šokov, po rozbíjanie fliaš na hlave a znásilňovania;
• o neustálom hladovaní, ktoré si kompenzovali jedením myší a slimákov;
• o sadistoch z Burjatska a Jakutska a jediných troch dobrých Rusoch;
• o dvoch pokusoch o samovraždu a o tom, čo ho nakoniec držalo pri živote.

Ako ste sa ocitli na Haďom ostrove?

Na ostrov som dorazil 3. januára 2022 na rozkaz môjho veliteľa, aby som vystriedal našich chlapcov. Pridelili ma na obranu ostrova. Mal som tam ísť len na mesiac, teda prísť v januári a 7. februára sa vrátiť domov. Ale požiadali nás, aby sme zostali ešte mesiac, tak sme to urobili.

Môžete nám povedať niečo o vašej jednotke?

Slúžil som v 35. samostatnej námornej brigáde pomenovanej po kontraadmirálovi Michailovi Ostorogradskom. Sme z Odesy, námorná pechota. V mojej jednotke som špecialista na protivzdušnú obranu, zostreľujem lietadlá a rakety. Poslali nás tam, aby sme čo najviac uzavreli oblohu nad Hadím ostrovom a umiestnili niekoľko protilietadlových zariadení.

Ako si máme predstaviť Hadí ostrov? Čo všetko tam je?

Ostrov je prakticky jedna pevná skala. Meria 500 krát 700 metrov. Kedysi tam bola obec Bile aj stanovište pohraničnej stráže, múzeum, maják a civilné domy, v ktorých žili inžinieri pracujúci na ostrove. A bolo tam aj mólo pre lode.

Aké boli vaše prvé dni na ostrove? 

Bolo teplo, hoci bol január, chodili sme v šortkách a tričkách. Dokonca, keď sme prišli prvý deň, v ostatných oblastiach Ukrajiny snežilo, no na ostrove kvitli kvety a bolo pekne teplo. Boli sme prekvapení, leteli sme v bundách. V prvý deň sa chlapci, ktorých sme vymenili, zbalili a odleteli domov. Prvý deň bol úplne obyčajný. Ukázali nám ostrov, povedali nám, kde čo je, kde je jedáleň, kde sú zbrane a tak ďalej. Začali sme si zvykať a na druhý deň sme plnili prvé bojové úlohy.

Keď začal Putin hovoriť o „denacifikovaní” Ukrajiny, očakávali ste, že Rusi zaútočia na tento ostrov?

Vôbec sme neočakávali inváziu v takom rozsahu, len sme sledovali správy z telegramových kanálov a videli sme, že zbrane a technika sa sťahujú na Krym, do Donecka, Luhanskej oblasti a k Charkivu. Mysleli sme si, že to robí len preto, aby nás vystrašil. Predpokladali sme, že nemôže Ukrajinu napadnúť. Takto nás už strašil viackrát a nič sa potom nedialo. Keď sa to skutočne začalo, dozvedeli sme sa to z telegramových kanálov.

Ste dôstojník protivzdušnej obrany. Čo je náplňou tejto práce? Musíte byť dobrý v matematike a mať dobrý zrak? 

Som starší operátor, strieľam. Mám svojho zameriavača, ktorý mi ukazuje cieľ a dáva mi súradnice, kam mám strieľať. Ak vidím lietadlo a letí smerom ku mne, musím ho celý čas preventívne sledovať. To znamená, že keď letí, musím naň strieľať nie do chrbta, nie do boku, ale do stredu, aby som ho presne zasiahol. Takže musí existovať nejaká logika konania. To je najdôležitejšia vec. A znalosť stroja, keďže sme si ich opravovali a udržiavali sami.

Aké protivzdušné systémy ste mali k dispozícii? 

ZU-23-2 a ZSU-23-4 (protilietadlový kanón, pozn. red.). Keď sme boli na ostrove, bol tam ZU-23-2. Náš bol stacionárny, ktorý má dve hlavne a otáča sa. Nie je to S-300 s raketami, ale kanón so strelami kalibru 23 mm. Cvičili sme na zemi, ako súčasť pechoty, na ľahko obrnených vozidlách, na bezpilotných prostriedkoch.

Prečo je tento ostrov strategicky dôležitý pre Ukrajincov?

O tento ostrov sa v minulosti dlho bojovalo na diplomatickej pôde s Rumunskom. (To ho získalo po prehre Ruska v Krymskej vojne a stal sa súčasťou Rumunského kráľovstva a neskôr Rumunska. Zmenilo sa to po druhej svetovej vojne po Parížskej mierovej zmluve a nakoniec pripadol Sovietskemu zväzu, pozn. red.). Geograficky je bližšie k Rumunsku než k Ukrajine, no Rumunsko súhlasilo, že ho odovzdá Ukrajine, ak na ňom bude žiť obyvateľstvo a bude pod kontrolou Ukrajiny. Tento ostrov rozširuje naše územné hranice o 30 kilometrov do Čierneho mora. A výhodou je, že tam môžeme zriadiť radarové stanice na monitorovanie vzduchu a mora.

Čo tam hľadali Rusi?

Ich špeciálne jednotky tam hľadali biochemické laboratóriá. Boli presvedčení, že na ostrove je biochemické laboratórium, kde Američania cvičia delfíny a menia ich na mutantov-prieskumníkov či muchy s jadrovými hlavicami. Neviem, aké ešte veci (smiech). A oni tomu naozaj verili. Prevracali všetky kamene a hľadali tlačidlo, kde by sa mohla otvoriť tá brána do biochemického laboratória.

Ako si spomínate na prvé okamihy vojny na tomto ostrove?

Zobudili nás o štvrtej hodine ráno. Nachystali sme sa, rozbehli sme sa k našim zbraniam, pripravili náboje a náhradné hlavne a celkovo sme sa pripravili „pohostiť“ nepriateľa. O ôsmej ráno sme na obzore uvideli prvú prieskumnú loď. Blížila sa veľmi rýchlo a podnikla prvý úder na ostrov, no netrafila. Až okolo 11. – 12. hodiny sme uvideli ďalšiu hliadkovú loď triedy Vasilij Bykov, za ktorou plával krížnik Moskva. Začali sa k nám približovať, potom prepli na 16. kanál, čo je bežný komunikačný kanál medzi námorníkmi. Každý, kto bol v Čiernom mori, počul volanie ruskej lode na Hadí ostrov. Všetci to počuli. A všetci počuli tú istú frázu pre ruskú vojnovú loď. Začala sa pohybovať smerom k nám, plávala v kruhu a zároveň sa približovala.

Boli medzi vami aj civilisti? 

Áno. Velitelia sa dohodli, že civilistov treba evakuovať, poslať preč, aby sa im nemohlo nič stať. Ako armáda sme konfrontáciu mali riešiť sami. Rusi nám dovolili urobiť bezpečný koridor. Prišli k nám dva člny, do ktorých nastúpili civilisti. Veliteľ nám vtedy povedal: „Kto chce ísť domov, nechajte tu pušku a choďte domov k rodičom. To je všetko, vojna sa pre vás skončila“. Všetci sme odmietli. Každý bol pripravený brániť ostrov a ostal verný prísahe. Ale bolo smutné vidieť, že tá loď bola jediná šanca, ako sa dostať domov, a ona postupne opúšťala ostrov. Na ostrove ešte zostali dvaja civilisti.

O koho išlo?

Boli to vedúci majáka a vedúci móla. Len čo sa člny doplavili za krížnik Moskva, vyvesili na ňom červenú vlajku.

View this post on Instagram

A post shared by Mykyta Dmytrulin🇺🇦 (@dmitrula_nik)

Prešla do bojového režimu?

Znamenalo to, že je v pohotovosti a zasiahne nás. Onedlho prišiel prvý úder, mám z toho video. Všetci sme sa potom začali schovávať, kde sa dalo. Keďže je to ostrov zo skál, chlapci sa za ne skrývali, aby nás nebolo vidieť. Vbehli sme do jednej pivnice. Mysleli sme si, že sa tam zmestí asi 10 ľudí, ale bolo nás 30. Sedeli sme tesne pri sebe a čakali. Potom prišiel povel „vzduch“. Podľa manuálu sme mali bežať k našim zariadeniam a zničiť lietadlo. Lenže na naše pozície bolo treba bežať veľmi dlho a nestihli by sme to. Veliteľ povedal: „Zostaňte tu, budeme čakať. Len čo lietadlo začalo bzučať, vystrelilo svetlice – tepelné pasce, aby ho nezostrelili. Urobilo kruh a potom zhodilo bomby na ostrov. Zničili kontrolné stanovište, radar, múzeum, maják. Vďaka Bohu, nikoho z chlapcov nezasiahli. Boli zranení, ale nebolo to nič strašné. Potom tím vysielačkou oznámil, že výsadok sa chystá pristáť. Na ostrove boli len dve miesta, kde to mohlo prebehnúť: takzvaná „Dámska pláž“ a mólo. Celý ostrov bol pokrytý ostnatým drôtom. Našli sme na ňom tabuľku s nápisom „zamínované“. Na Dámskej pláži sme ju nechali. Rusi sa tam báli pristáť. Neskôr, keď nás zajali, nás tam zobrali, aby sme ho vyčistili od mín, ale nič tam nebolo.

Čo sa dialo s vami? 

Už sa stmievalo, bolo pol šiestej večer. Nemali sme žiadne prístroje na nočné videnie. Mali sme tak akurát prilbu, útočnú pušku a nepriestrelnú vestu. Práve, keď sme sa chystali presunúť na naše pozície, počuli sme, ako veliteľ v rádiu vydal povel: „Odhoďte prilby, nepriestrelné vesty, útočné pušky, vyjdite s rukami nad hlavou, vzdávame sa“. Čakalo nás zajatie. Pretože sily boli nevyrovnané, pochopili sme, že nás zabijú a nebudeme mať šancu na útek. Nakoniec nás zajali. Vyšli sme so zdvihnutými rukami, položili nás tvárou na asfalt móla, zobrali nám doklady, telefón a všetky veci. Na móle sme ležali do pol šiestej ráno, potom nás previezli do domu, kde sme bývali. Tam Rusi všetko vyrabovali. A tam, kde nás pôvodne bývalo 14, nás Rusi umiestnili všetkých – teda 80 ľudí. Ležali sme tam jeden na druhom. Na druhý deň prišla loď s vlečným člnom. Kedysi to bola ukrajinská loď, Rusi si ju vzali počas okupácie Krymu. A nás naložili na remorkér. Dva dni po spustení invázie, 26. februára, sme dorazili do Sevastopoľa.

Ako sa k vám správali?

Z lode nás vyviedli ruskí dôstojníci a dali nám suché jedlo a vodu. Prišli po nás dva autobusy s nápismi „Sevastopol – mesto hrdina“ a „Odesa – mesto hrdina“. Povedali, že nás púšťajú domov, že každý ide k svojej mame a otcovi. Ale nebola to pravda, poslali nás do kasární, kde slúžil môj starší brat v roku 2005. Zostali sme tam dva týždne. Prebehli prvé výsluchy, odoberanie odtlačkov prstov a fotografií. Vo všeobecnosti s nami zaobchádzali dobre. Práve preto, že Rusi verili v úspešný Blitzkrieg. Naozaj verili, že za tri dni obsadia Ukrajinu. Dávali nám kašu, mlieko, jogurt, bola tam telka. Dobre sme sa vyspali, mali sme aj sprchu. Potom nám jeden z dôstojníkov povedal, že ideme do väzenia. Nechápali sme dôvod. Potom nás poslali do Simferopoľa a odtiaľ do Kurska lietadlom, spolu s ďalšími chlapcami, ktorých zajali v Čangare a Čaplynke na hranici s Krymom.

To bolo vaše prvé väzenie? 

Do Kurska nás poslali len prechodne. Pristáli sme a zbadali veľa blikajúcich majákov. Stáli tam špeciálne jednotky a štekali psy. Naložili nás do nákladných áut – tam, kde sa normálne zmestí desať ľudí, nás naložili tridsať. Nesmeli sme ísť na záchod. Potom sme šesť hodín cestovali do Šebekina (Belgorodská oblasť). Hneď, ako sme tam dorazili, nás vyhodili z auta. Chytili každého z nás za golier a hodili na asfalt. Ten bol pokrytý snehom a ľadom, bolo mínus 20, veľmi chladno. Mali sme len bundu, nohavice a topánky. A niektorí z nás kľačali v snehu a ľade hodinu, iní dve či tri hodiny. Bolo to peklo. Potom nás jedného po druhom odviedli do stanu, kde boli vojaci, a tam nás vypočúvali. Tam som sa zoznámil s krokodílčekom.

Čo to je?

Počas druhej svetovej vojny sa používal poľný telefón (TA-57). Mal jeden kábel, ktorý spájal bod A a bod B. Bod A sa otáčal gombíkom na telefóne a ten sa pripájal k bodu B, aby sa mohlo telefonovať. No a z takého upraveného telefónu zaviedli dva káble k batériám. Pripájali to k bradavkám alebo k pohlavným orgánom. Keď sa telefón otočí, dostanete elektrický šok. Jedno otočenie stačí na to, aby vás úplne zhodilo zo stoličky a dostali ste kŕče. Toto boli naše prvé výsluchy. Neskôr sa používali oceľové päste, obušky a podobne. To bola moja prvá skúsenosť s takými výsluchmi. Potom nás poslali do stanu a tam sme zohrievali jeden druhého, lebo bola veľká zima. Priniesli nám obed, čo bol plastový tanier s teplou vodou a jedným plátkom cvikly. Pýtali sme sa, čo to je, a oni povedali, že to je ukrajinský boršč. Bolo to hrozné.

My sme poznali taký vtip: vieš, čo je to poľský boršč? Ukrajinský boršč znamená, že je v ňom veľa vecí: kapusta, cvikla a tak ďalej, ale poľský boršč znamená, že v ňom nie je nič. Preto mnohí Ukrajinci v takýchto situáciách hovoria, že je to poľský boršč. Tak ten sme vtedy dostali. A na druhý deň začali chlapcov zo Šebekina odvážať do rôznych väzníc. O deň neskôr som bol na zozname aj ja. Bolo nás 20, prišli po nás nákladné autá a skončili sme v Starom Oskole.

Súčasťou zajatia bolo mučenie. Ako prebiehalo?

V Starom Oskole to bol masaker. Môjmu kamarátovi, ktorý bol so mnou v cele, rozrezali jazyk na polovicu a oči mu vytlačili nožom. Nechcel sa priznať k zločinom, ktoré nespáchal. Bránil svoju krajinu a oni ho obvinili z rabovania, streľby do civilistov a podobne. Pripisovali mu genocídu ruského národa. Nechcel sa s tým zmieriť a neustále ho za to bili. V Starom Oskole sme mali takzvanú „saunu“, kde nás neustále bili. Bolo pre nás strašné ocitnúť sa tam. Zosmiešňovali nás. Keď sme tam išli, museli sme počítať po nemecky. Každý krok: ein, zwei, drei, vier. Niektorí mali hovoriť po francúzsky, iní po poľsky a ďalšími jazykmi. Boli presvedčení, že zajali zástupcov krajín NATO. Veď sú vo vojne s NATO a vraj porazili Alianciu.

Dokonca nám hovorili, že sme z „Gejrópy”, a tak sa musíme bozkávať. Ponižovali nás, ako sa len dalo, a hovorili, že muži v Európe sú opice, ktoré spolu spia. Sami tomu verili. Veľa zločinov z ich strany pritom spočívalo práve v tom, že znásilňovali chlapcov. Veľa chlapcov. Viem o prípade 28-ročného chlapca, ktorého prvé dva alebo tri mesiace každý deň niekam brali a dva alebo trikrát ho znásilnili. Mne napríklad rozbíjali fľaše o hlavu – viac ako desať. Stále sa z toho zotavujem. Pod nechty mi pichali ihly. Na vlastné oči som to nevidel, ale chlapci, ktorí to videli, mi povedali, že Rusi mali aj malú gilotínu. Museli do nej vložiť jazyk, genitálie, alebo prsty či nohu. Bola tam tiež taká istá sauna ako v Kursku, kam ma neskôr znovu poslali a strávil som tam rok.

Čo bolo v tej „saune”? 

Vzali tam chlapov a zvýšili teplotu na maximum, ako keby ich tam smažili. Sauny boli strašidelné. V Kursku bol aj takzvaný „štvorec“, ktorý nakreslili na podlahe. Museli sme na ňom stáť. Neustále nás potom bili. Ak sme z tohto štvorca vypadli, buď nás kopli alebo zbili ešte viac. Nesmeli sme spadnúť. Vo Valujkách, kde ma tiež nejaký čas držali, ma mučili paralyzérom. Nie obyčajným policajným, ale veterinárnym. Využíva sa na zabíjanie kráv, býkov, a ak sa použije naplno, človeka to môže zabiť. Tento paralyzér sa aplikoval do konečníka, úst, hlavy, krku a podobne. Zvuk paralyzéra ma stále desí. Keď počujem podobný zvuk, je mi zle.

Boli ste v zajatí v Rusku 679 dní. Čo bolo pre vás najťažšie?

Najťažší bol pocit nevedomosti. Nevedel som, čo bude nasledovať a ako dlho to bude trvať. Veľmi ťažké bolo aj to, keď ma odvážali na výmenu väzňov a ja som bol jediný, koho nepustili. Dvakrát som sa pokúsil o samovraždu. A napokon, samotka. Strávil som sedem mesiacov v rôznych obdobiach v ruských celách. A možno štvrtá vec – znásilnenie. Pre mňa je to najstrašnejšia vec, veľmi som sa toho bál, lebo chlapcov znásilňovali, nechcel som byť jedným z nich.

Keď sa pozriete späť na tieto takmer dva roky zajatia, ako vás to zmenilo?

Záleží na tom, o aké obdobie ide a kde ma držali. V Starom Oskole, Valujkoch, Aleksejevke, Kursku. Hneď na začiatku, keď som prišiel do každého z týchto väzení, som mal veľmi veľký strach, že to bude ešte horšie ako na tom poslednom mieste. Veľmi som sa strachoval, triasol. Bolo veľmi ťažké, keď sme nedostávali jedlo. Ako hovoria chlapci, ktorí boli so mnou v zajatí, môžete ma biť, len mi dajte jedlo. S jedlom sme mali veľmi veľký problém, najmä v Kursku. Dostávali sme tri kúsky chleba denne. Naučili sme sa jesť slimáky a červy, myši, toaletný papier a mydlo. Chceli sme chytiť holuba a ani neuhádnete, čo všetko sme robili, ako sme ho chytili. Zobrali sme deku, ktorú sme mali, vytiahli z nej nite a zviazali ich. Urobili sme slučku, dali do nej pár omrviniek chleba a hodili sme ju cez okno, aby sme holuba chytili a vtiahli do väzenskej cely. No nedarilo sa nám to.

Mali ste chvíľu, keď ste sa zmierili s tým, že toto je koniec?

Niežeby som rezignoval. V našej cele bol muž, ktorý sa volal Kolja Karpov. Bol to dospelý muž, farmár. Keď videl, že som rozrušený, sadol si vedľa mňa a povedal: „Neboj sa, čoskoro pôjdeme domov. A ak nie, tak nás odtiaľto odvezú.“ A tak som sa spamätal. Zmieril som sa s tým, čo sa stane. Nejako to prežijeme. Moja babička bola na Sibíri a prežila. Aj ja som prežil.

Povedali ste, že ste dvakrát uvažovali o samovražde. Čo vám pomohlo zmeniť názor?

Chlapci. Je veľmi dôležité, s kým ste vo väzení. Ak ťa spoluväzni podporujú, pomôžu ti v ťažkých chvíľach. Ja som sa často stiahol do seba, nejedol som, nič som nepovedal počas celého dňa. Okolo jednej v noci som si z prestieradla urobil slučku a priviazal ju k mreži na okne. Keď chlapci počuli hluk, rýchlo ma vytiahli, potichu ma odhovorili a striedavo ma sledovali, či si niečo neurobím. Dali mi kúsok chleba, zjedol som ho, cítil som sa lepšie a začali ma dostávať z tohto stavu. A druhýkrát som bol tiež smutný, spomenul som si, aký som mal život a detstvo. Žil som pokojne, potom sa začala vojna a teraz som vo väzení niekde v Rusku. Bál som sa a už som nechcel žiť. Chcel som sa znovu zabiť, no tentoraz som rozbil lampu a plánoval som si podrezať žily. Chlapci ma preto aj trochu zbili (smiech).

Čo vám dalo silu prežiť?

Počas tých dvoch rokov mi dvakrát priniesli ruský pas s mojou fotografiou. Povedali, že ho dostanem, len musím podpísať papiere. Dvakrát som to odmietol. Silu mi dodávalo to, že ma doma čakala rodina, otec, mama, starší brat, a to, že som zložil prísahu. Nemôžem nijako spolupracovať s Rusmi, jednoducho nemôžem. Pretože som Ukrajinec. To sú moje zásady. Iba z jedného zo všetkých chlapcov sa stal zradca. Všetci ostatní sa navzájom podporovali. A to nás motivovalo: „Chlapi, držíme sa, musíme sa odtiaľto dostať“. Každý deň sme si to opakovali a čakali, kedy nás pustia. Ale za celý čas, ktorý uplynul od mojej výmeny, nikoho z mojich kamarátov v Kursku nevymenili.

Rusi sa podľa vašich výpovedí veľmi snažili vyšetriť, kto povedal tú slávnu vetu s ruskou vojenskou loďou. Ako sa vás to týkalo?

Osobne ma osemkrát zobrali na zvukové vyšetrenie. Zobrali všetkých chlapcov, ktorí boli na ostrove. Niektorých raz, niektorých dvakrát. Mňa osemkrát, lebo si boli istí, že som to ja. Keď som išiel prvýkrát, uvedomil som si, že niečo nie je v poriadku, pretože nahrávali môj hlas. Chceli si to overiť pomocou nahrávky. A už sme tušili, že veta „ruská vojnová loď…“ sa k nim dostala a vedeli, že sa stala populárnou. Hľadali človeka, ktorý ju povedal. A ja som zakaždým zmenil hlas. Snažil som sa zmeniť intonáciu aj tón.

Prečo tým boli takí posadnutí?

Práve preto, že tá veta sa stala legendárnou a oni chceli tohto človeka držať v zajatí čo najdlhšie, aby to bol ich tromf. Možno ho chceli odsúdiť za kritiku ruskej armády, pretože majú zákon, ktorý hovorí, že za kritiku ruskej armády vás odsúdia na trest odňatia slobody. Hoci Ukrajina nepodlieha ich zákonom.

Viete, kto to povedal?

To nemôžem povedať, pretože som podpísal dokumenty, ktoré mi zakazujú hovoriť o tom, kto to mohol byť. Existuje oficiálna verzia Ukrajiny, že je to takzvaný Roman Hribov, to je môj kamoš. To je oficiálna verzia, stále sa jej držíme, v zajatí je doteraz šesť našich chlapov. Až keď ich prepustia, budeme môcť povedať, kto to povedal.

O Romanovi Hribovovi ukrajinská armáda nakoniec povedala, že išlo o informačnú operáciu pre bezpečnosť ostatných v zajatí.

Áno. A dokonca on sám urobil oficiálne vyhlásenie, že to tak je.

Túto vetu ste počuli aj vy, nielen v éteri, ale aj na ostrove?

Na to nemôžem odpovedať. Táto fráza je tabu.

Čo si o nej myslíte? 

Jednoznačne zahrala na city. Mali by sme vziať do úvahy, čo to urobilo pre našich ľudí a pre celý svet. Stala sa sloganom odporu ukrajinského ľudu proti ruskej agresii. A je ňou bez ohľadu na to, kto ju povedal. Táto veta zdvihla morálku chlapov na fronte. Ak Hadí ostrov mohol poslať ruskú vojnovú loď tam, tak aj oni môžu, budú bojovať.

Keď ste boli v zajatí, mali ste informácie z frontu? Napríklad, že Ukrajinci sa znovu vrátili na Hadí ostrov? 

Počas zajatia sme dlho boli v informačnom vákuu. Nevedeli sme, čo sa deje na Ukrajine. Rusi nám povedali, že je koniec, Ukrajina už neexistuje. Odesa je Rusko, Kyjiv je Rusko, že sa dostávajú do Ľviva a čoskoro pôjdu do Európy. Že donútia našich chlapcov, ktorí nebojovali proti Rusku, aby boli zmobilizovaní a išli bojovať do Európy. To nám povedali a my sme tomu spočiatku verili. A v Kursku, šesť mesiacov po tom, čo ma zajali, naverbovali nových chlapcov, ktorí nám povedali pravdu, že bola ofenzíva v Charkivskej oblasti, protiofenzíva, že Hadí ostrov je náš, krížnik Moskva bol potopený, Vasilij Evbekov bol potopený, že zostreľujeme lietadlá. Európa nám dáva zbrane, aby sme mohli brániť Ukrajinu aj Európu. To nás veľmi motivovalo. Pochopili sme, že Ukrajina sa nevzdala, že sa nielen bráni, ale aj útočí a berie si späť svoje územia. Zdvihlo nám to morálku.

Mali ste možnosť komunikovať s rodinou? 

25. februára 2022 dostali moji rodičia list, v ktorom sa píše, že som zomrel na ostrove. Prezident oznámil, že sme tam všetci zomreli. O deň neskôr sa moji rodičia dozvedeli, že som stále v zajatí, ale živý. Dvakrát som napísal listy domov, ale k rodičom sa nedostali. Mali ísť prostredníctvom Červeného kríža, ale nič také sa nestalo. Robili si s nami, čo chceli.

Ako ste vedeli, že vás vymenia?

Dozvedel som sa to 1. januára tento rok. Oslavovali sme Nový rok. Dostali sme „slávnostný čaj“. Večer sa otvorili malé okienka vo dverách väzenskej cely a dôstojník hovoril nejaké mená. Chlapci povedali: „Poďte, vypočujeme si, koho volajú.“ Sedel som na zemi a povedal som: „Chlapci, odíďte od tých dverí, nepočúvajte, je to nejaká kontrola alebo niečo podobné“. Potom sa otvorilo malé okienko v našich dverách a hovoria moje meno. Nevedel som tomu uveriť, prežíval som veľa emócii, mal som pocit, že dostanem infarkt. Pýtali sa ma na veľkosť oblečenia. Bol som veľmi zvedavý. Povedal som veľkosť a nakoniec nás vybrali štyroch. Iba nám povedali: „To je všetko, idete na výmenu väzňov“. Žiadne iné vysvetlenie nebolo. Nespal som 1. januára a nespal som ani na druhý deň. A 3. januára ráno prišli po mňa, všetkých štyroch nás prezliekli a vzali do auta. Potom nás niekam odviezli. Vonku bola zima a fúkal silný vietor. Odviedli nás na pole, nasadili nám čiapky a na oči dali pásku, aby sme nevideli, kde sme. Potom nás zobrali do autobusu. Bol som veľmi šťastný, že sa začína výmena. Mala prebehnúť o dvanástej, ale uskutočnila sa až o ôsmej večer. Bola to najväčšia výmena v histórii, 230 ľudí.

Váš brat potom napísal, že vážite 60 kilogramov a máte zlomené rebrá. Aké boli ďalšie následky mučenia?

Keď ma zajali, vážil som 120 kilogramov. Po zajatí 60. To bol dôsledok mučenia v Kursku. Mal som vnútorné poranenie hlavy, pretože ma bili fľašami po hlave. Rusi radi pili pri práci, takže sa nám takto vysmievali. Nemám žlčník. Podstúpil som operáciu, pretože som mal nedostatok vody v tele a v žlčníku jeden pevný kameň, ktorý mi lekári odstránili. Hnili mi nohy, pretože som dostal topánky veľkosti 41 namiesto 45. Chodil som s ohnutými prstami. Do chrbtice mi udierali kladivom, takže sa zdalo, že sa ohýba dovnútra. Najprv som tam stratil zrak. Taktiež mám PTSD, posttraumatickú stresovú poruchu. Táto choroba ma asi bude sprevádzať navždy.

Prišli ste na Slovensko na rehabilitáciu?

Prišiel som, aby som vyrozprával svoj príbeh, ukázal všetkým, aké je Rusko v skutočnosti, pretože nie všetci ľudia chápu, čo je ruský svet. Nie je to Disneyland. Je to len peklo a stredovek. Ľudia tam ani nedokážu pochopiť, čo znamená 21. storočie so všetkými novými technológiami.

Asi ste počuli, čo hovorí náš premiér Robert Fico. Rád opakuje, že na Ukrajine bojovali nacisti a otvorene vystupuje proti vojenskej podpore Ukrajiny. Čo si o tom myslíte?

Poviem to ako vojak, hoci teraz som civilista, no stále rozmýšľam ako vojak. Keby sme nemali financovanie a zbrane, ktoré nám dala Európa aj iné krajiny, frontová línia by už nebola na Ukrajine, bola by tu na Slovensku, v Poľsku, Rumunsku, Maďarsku, Moldavsku. Už by to nebol náš problém, ale problém celej Európy. Sme veľmi vďační Slovensku a celej Európe za pomoc. Máme problém aj s rehabilitáciou vojakov. Chlapci, ktorí sa vrátia z vojny, nie sú rovnakí, ako boli pred vojnou. Sú to úplne iní ľudia. Potrebujú rehabilitáciu. Ja som chodil na rehabilitáciu do Litvy, ale nie všetci chlapci majú takú možnosť, preto prechádzajú všetkými tými udalosťami len vo svojom vnútri. Títo chlapci potrebujú pomoc. Vyzývam Európsku úniu, aby nám s tým pomohla.

Aký máte plán do budúcnosti?

Mojou úlohou je pomáhať, kým nebude zo zajatia prepustený posledný z našich vojakov. Urobiť všetko pre to, aby sme ovplyvnili ostatné krajiny, aby nám pomohli dostať týchto chlapcov zo zajatia, a to nielen vojnových zajatcov, ale aj civilistov. 30 percent vojnových zajatcov sú civilisti. Koľko našich detí odviedli, adoptovali a zneužívajú, koľko žien je stále v zajatí… Musíme bojovať za všetkých. Chcem pomáhať chlapcom, ktorých prepustili zo zajatia.

S akými Rusmi ste sa počas zajatia stretli? 

Najväčší sadisti, ktorých som stretol, neboli ani obyvatelia Kurskej a Belgorodskej oblasti, ale Burjati a Jakuti. To sú skutoční sadisti. Aj mňa mučili elektrickým prúdom, obliali vodou a pustili 220 voltov elektriny. Za celý čas som stretol len troch dobrých ľudí. Dokonca by som ich nazval veľmi milými, správali sa k nám s porozumením. Sami kričali na ruských strážnikov, že „títo chlapci bránili svoju krajinu so zbraňou v ruke a vy ich tu bijete, neozbrojených. Kto sa potom môže považovať za muža? Oni sú muži, nie vy. Oni bránili svoju krajinu a vy sa bojíte vziať do rúk zbrane a ísť proti nim do vojny, pretože sa ich sami bojíte, keď sú ozbrojení.“ Mali pravdu, oni sa nás boja aj v zajatí, v zajatí som dokonca napadol dôstojníka špeciálnych jednotiek, preto som sa ocitol na samotke. Jeden z dobrých ľudí bol v Starom Oskole. Vypočúval nás, ale rozprával sa s nami normálne, nebil nás. Dokonca nám na konci dal cukrík. Druhý takýto človek bol v Kursku. Vždy sme sa báli čokoľvek spýtať, lebo za každú otázku nás veľmi bili. On sa nás pýtal, či niečo v cele nepotrebujeme, čo nám chýba. A nám chýbalo všetko, nemali sme vôbec nič, ani zubnú pastu. Preto nám niekedy priniesol tubu zubnej pasty. Tretí človek bol dôstojník špeciálnych jednotiek z Kurska, veľmi nábožný človek. Keď sme vychádzali zo sauny, kde nás zvyčajne mučili, dával každému chlapovi z každej cely do vrecka 5 – 10 cukríkov. A potom každému z nich hovoril: „Nech vás Boh ochraňuje! Určite sa musíte vrátiť domov.“

Kedy ste vstávali? 

V Kursku sme vstávali o šiestej ráno. Postele boli železné, zarezávali sa do tela, spať na nich bolo veľmi ťažké. Namiesto matracov tam bola tenká látka. Spali sme oblečení. Keď sme vstali, museli sme spievať ruskú hymnu. Bolo to povinné. Ak sa dôstojníkovi nepáčilo, ako sme spievali, spievali sme päťkrát, desaťkrát, dvadsaťkrát.

Čo by sa stalo, keby ste hymnu nespievali?

Prišli by strážnici, zbili by nás a potom by sme museli od rána do večera spievať ruskú hymnu. O siedmej ráno sme zažili najšťastnejší moment, keď nám priniesli jedlo, hoci to ťažko nazvať jedlom. Každému z nás priniesli tri krajce chleba. Mohli sme ho jesť celý deň. Tri krajce čierneho chleba, buď s popolom alebo s pieskom. Niekedy nám dávali staré sušienky s plesňou. Na tomto chlebe sme si pochutnávali, ako sa len dalo. Jedli sme ho kúsok po kúsku.

Čo vám napadlo ako prvé, keď vás prepustili zo zajatia?

Jedlo. Bol som veľmi hladný. Keď nás prepustili zo zajatia, sedeli sme s chlapcami a rozprávali sme sa o tom, čo budeme jesť. Moja prvá myšlienka bola jesť. Namiesto toho, aby som zavolal domov a porozprával sa s rodinou. Veľkú rolu zohral inštinkt. Boli sme pripravení zjesť jeden druhého, tento zvierací inštinkt bol v zajatí silný. Keď, nedajbože, niekto dostal lepší kúsok chleba, začal sa oň boj. Vtedy sme z prikrývok vytiahli nite, ktorými sme si krájali chlieb, aby mal každý rovnaký podiel. Takže áno, bol som veľmi hladný. Keď ma prepustili, nemal som žiadne emócie, len túžbu jesť. Emócie sa u mňa objavili až po mesiaci a pol od prepustenia zo zajatia. Mám dokonca video, na ktorom som sa po dvoch týždňoch stretol s rodičmi. A necítil som vôbec nič. Žiadnu láskavosť, žiadnu náklonnosť, vôbec nič.

Na frontovej línii je ťažká situácia. V októbri Rusi postupovali rekordným tempom na Donbase. Prečo je to také zlé? 

Situácia je zlá vinou nedostatku ľudí a zbraní. Nemáme dosť mužov a mnohí naši chlapci utiekli do Európy. Nechceli brániť svoju krajinu. Niektorí z nich sa stále skrývajú priamo na Ukrajine a nechcú ísť do vojny. Hovoria: „Prečo by som mal zomrieť ja a nie niekto iný?“ Prečo títo chlapci, ktorí mali 18 – 19 rokov, chceli zomrieť, zatiaľ čo ostatní chceli tak veľmi žiť? Napríklad tí, ktorí majú 35 – 40 rokov, prežili určitý život a možno už zanechali stopu, majú deti a nechcú brániť svoju rodinu a deti pred nepriateľom? A mladí muži, ktorí práve začali žiť, išli brániť krajinu. Potrebujeme podporu nielen Európy, ale celého sveta. Okrem tých, ktorí bojujú za Rusko.

Môže Ukrajina ešte zvíťaziť a získať späť svoje územia?

Z hľadiska zdravého rozumu sú Donecká a Luhanská oblasť považované za najnebezpečnejšie územie na svete. Sú úplne zamínované, je tam veľa nevybuchnutých granátov. Nie je tam vôbec nič, nie sú tam ľudia, ktorí by chceli žiť pre Ukrajinu. Okupanti sa tam už usadili. Vôbec nevidím zmysel v návrate Doneckej a Luhanskej oblasti. Už to nepotrebujeme. To je môj osobný názor. Ale my musíme bojovať za Zaporižskú a Chersonskú oblasť.

A Krym?

Aj Krym bude náš, ale to príde časom.

Nikdy ste neľutovali, že ste vstúpili do armády? 

Pýtali sa ma, či by som išiel do vojny, keby som mohol vrátiť čas. Odpovedal som, že stopercentne áno. Môj brat slúžil, môj otec slúžil. Prečo by som nemohol slúžiť ja? Či som ja horší? Navyše, na Ukrajine je vojna. Zmluvu som podpísal v roku 2019 a od roku 2014 je v krajine vojna. Bol som povinný ísť. Podvedome som mal predstavu, že musím ísť do armády. Pre otca a brata by bolo lepšie, keby zostali doma a starali sa o rodinu, a ja by som išiel do vojny. Mám vedomosti z medicíny a poznám rôzne taktiky.

Čo sa vám vybaví, keď počujete slovo Rusko?

Je mi na vracanie. Je mi zle z Ruska a Rusov. Je to jednoducho dno.

Prečo chce Putin zničiť Ukrajinu?

Nechce ju zničiť, chce ju okupovať. Chce ovládnuť Ukrajinu a zmobilizovať Ukrajincov, aby pokračovali v boji za ukrajinskými hranicami. Aby nás využil proti našim spojencom.

Z ukrajinčiny preložila Tamila Chui.