Keď telo nedovolí sex. Nehovorte žene s vaginizmom, že jej pomôže trochu vína a ten pravý

Markétu roky trápila neodbytná predstava, že je rozbitá. „Dlho som zažívala obrovskú hanbu, bola som sklamaná sama zo seba. Nenapadlo mi, že by som mohla mať zdravotný problém, ktorý je riešiteľný. Namiesto toho som si opakovala, že som slaboch, pretože nie som schopná vydržať sex,“ hovorí.

„Prvý sex predsa bolí. Všetci to prežili, iba ja nie, pretože som trpiteľ. Nikdy nebudem mať plnohodnotný vzťah, nikto so mnou nevydrží. Do konca života budem sama. Nikdy nebudem môcť mať deti. Ako žena zlyhávam.“

Markéta pracuje ako učiteľka. S deťmi sa počas výučby veľa venuje sexuálnej výchove, predovšetkým konsentu. „Inak som humanitne založená, biológia nie je môj odbor, takže sa často niekto čuduje, prečo sa venujem práve tomuto. A či mám nejaké zlé skúsenosti. Nedochádzalo mi, že tam môže byť spojitosť, ale nevedomá.“

Prvýkrát to bolí každú

To, že je niečo zle, Markéta prvýkrát zaznamenala v pätnástich rokoch. „S rodinou sme sa chystali na celodenný výlet do akvaparku a ja som pred odchodom dostala menštruáciu. Všetko sme mali naplánované, takže mi mama bežala kúpiť tampóny, aby som mohla ísť do bazéna,“ vysvetľuje s tým, že v tom čase nebola na ich zavádzanie ani trochu zvyknutá. „S mamkou sme si povedali, že to na mieste nejako zvládneme.“

Markéte však zaviesť tampón vôbec nešlo. Nebolo to ťažké spôsobom, aký je známy mnohým mladým dievčatám, ktoré sa len zoznamujú s vlastným telom: pomôcku jednoducho nebolo možné dostať dovnútra.

Márne pokusy, ktorými strávila asi hodinu, Markétu dokonale vydesili. „Veľmi som pri tom plakala. Cítila som veľký tlak na to, že to musím zvládnuť. Čo tam inak budem celý deň robiť? Dokonca to potom skúšala aj mama. Svaly však boli úplne stiahnuté. Okamžite mi napadlo, že keď mi tam neprejde ani tampón, prvý sex bude hrozný. Prvýkrát to predsa bolí každú, takže u mňa to bude oveľa horšie.“

Strach z toho, že pre ňu bude sex namiesto rozkoše znamenať len bolesť, sa Markéte uložil hlboko do hlavy, hoci zážitok s tampónom na niekoľko rokov vytesnila.

„V každodennom živote ma to vtedy nijako neobmedzovalo. Prvá návšteva u gynekologičky bolela, ale prehliadku dokázala urobiť. Myslím, že gynekológia mi vadila menej, pretože som bola psychicky pripravená na to, že to nebude nič moc. Sex však má byť príjemný, bolesť sa s ním veľmi nezlučuje. Zostali z neho vo mne obavy a postupne som sa čoraz viac uzatvárala,“ vysvetľuje. „Doslova.“

Tabu inakosti

Markéta vtedy ešte netušila, že zápasí s vaginizmom. Vaginizmus je stav, pri ktorom sa mimovoľne kŕčovito sťahujú svaly panvového svalstva okolo pošvového vchodu. Znemožňuje tak prienik do vagíny nielen penisu a erotických hračiek, ale napríklad aj prsta, i keď si to žena výslovne praje. Akékoľvek pokusy o prienik zväčša sprevádza úporná bolesť.

Vaginizmus môže byť primárny aj sekundárny – zatiaľ čo pri sekundárnom došlo k sťahu svalov až časom a žena predtým mala možnosť zažiť bezbolestný sexuálny styk, pri primárnom vaginizme sa prienik bez bolesti nepodaril nikdy.

Odhady toho, koľkých žien vo svete sa vaginizmus týka, sa značne líšia. Kým dánska štúdia z roku 2022 hovorí o iba 0,8 percenta žien, častejšie odhady vrátane štúdie publikovanej vo vedeckom časopise Women’s Health z roku 2010 hovoria o jeho výskyte u piatich až sedemnástich percent ženskej populácie.

Pretože je vaginizmus v spoločnosti stále veľkým tabu, skutočný počet žien sa odhaduje zle: často sa nezverujú lekárom ani okoliu. Podľa analýzy z roku 2015 mnoho žien s vaginizmom trápia pocity inakosti, strachu a hanby sprevádzané presvedčením, že sa im nedarí napĺňať úlohu ženy.

Príčiny vaginizmu môžu byť rôzne: od biologických, ako sú zápaly a infekcie, až po prežité traumy, napríklad znásilnenie.

Neznamená to však, že vaginizmus vždy naznačuje nepríjemné zážitky či skúsenosť s násilím z minulosti.

Niekedy môže byť na vine zvnútornená obava z penetrácie ako takej spôsobená napríklad nerealistickými predstavami o „normálnej“ veľkosti penisu, ktoré môže vyvolávať napríklad porno. Alebo, ako v prípade Markéty, veľký strach z bolesti pri sexe. Prípadne akékoľvek ďalšie dôvody, ktoré sa v najlepšom prípade podarí odhaliť spoločnou prácou sexuológa či sexuologičky a psychológa či psychologičky.

Zďaleka to však nie je norma: aj preto, ako málo sa otvorene hovorí o vaginizme.

Podľa jeho predstáv

Keď mala Markéta sedemnásť, našla si prvého chlapca – a všetky úzkosti, ktoré mohla dovtedy prehliadať, vyplávali na povrch.

„Bol to dosť problematický vzťah,“ pripúšťa. „On mal dvadsaťpäť. Mal prácu, auto, zarábal. Ja som nedostávala ani vreckové. Nemala som žiadne skúsenosti. Čokoľvek mi povedal, to platilo. Nerozmýšľala som nad tým, čo chcem ja. Len som sa snažila spĺňať jeho kritériá. To sa týkalo aj prvého sexu. Kamarátky mi povedali, že je fajn sa spolu vyspať po troch mesiacoch vzťahu. Vyvodila som si z toho, že takto je to jednoducho správne.“

Prvýkrát sa však o stratu panenstva Markéta nakoniec ani nepokúsila. Tak veľmi sa bála bolesti. „Museli sme sa dohodnúť, že to odložíme. Všade som počúvala, ako hrozne to bolí. Od kamarátok, z internetu, z časopisov. Nie som človek, ktorý dobre znáša bolesť. Tieto predstavy sú v spoločnosti stále veľmi živé,“ uvažuje.

Zo snahy o stratu panenstva sa stalo šesť mesiacov obrovského trápenia, ktoré jej partner nijako neuľahčoval. Naopak.

„Priateľ na mňa veľmi naliehal. Občas sa tváril, že to chápe, ale inokedy mi zdôrazňoval, že žiadny iný by so mnou nemal takú trpezlivosť. Mali sme orálny sex, ale ten mu nestačil: tvrdil, že si pripadá ako pubertiak. Pokojne sme si pritom mohli kúpiť hračky, experimentovať. Vraj to musí tajiť pred kamarátmi, inak by vyzeral ako idiot, že so mnou je. Takú vetu si človek pamätá dlho.“

Nakoniec priateľ úplne prekročil Markétine hranice. Bez dovolenia a bez varovania.

„Rozhodol sa, že keď ma prekvapí, pôjde to. Je to predsa v hlave, nie? Jeden večer mi bez môjho vedomia v posteli skúsil strčiť prst do pošvy. V tej chvíli som vykríkla od bolesti,“ spomína. „Príšerne som sa zľakla. Veľmi mi ublížil.“

Zlosť a úľava

Markéta vydržala vo vzťahu rok, kým sa ho sama rozhodla ukončiť. Po rozchode si chcela dokázať, že napriek spôsobu, akým ju jej ex vykreslil, vie zažívať rozkoš. Cítila, že by niekde vo vnútri mohlo byť to dievča, ktoré si erotiku užíva a cez svoju sexualitu zažíva vytúženú slobodu.

„Často som počúvala, že keď stretnem niekoho, kto sa mi bude vážne páčiť, pôjde to samo. Samozrejme, že to bola blbosť, ale chcela som jej veriť,“ hovorí s ironickým úsmevom.

„Zbalila som jedného tridsiatnika a rozhodla som sa, že tentoraz pôjde len o sex. Telo, to je všetko. Keď sme však šli spolu do postele, dopadlo to rovnako ako predtým. Bola som zmätená, rozčarovaná. Prečo, keď ma tak veľmi priťahoval? Pamätám si, že som začala poťahovať nosom, na čo môj náprotivok reagoval slovami: ‚Prosím ťa, hlavne sa nerozplač, lebo sa naseriem.‘ S každou ďalšou skúsenosťou sa všetko len zhoršovalo.“

Zvrat prišiel až v Anglicku, kam Markéta odcestovala na dvojmesačnú brigádu. „Zblížila som sa s jedným Britom. Letná láska, ale vzťah na diaľku nám vydržal aj potom, ako som sa vrátila do Česka. Povedal mi, že ma má rád a že keby so mnou nemal mať do konca života pohlavný styk, nevadí mu to. S ním som to prvýkrát konečne zvládla,“ hovorí Markéta s úľavou.

To však podľa nej rozhodne neznamenalo, že sa problémy samy od seba vyriešili. „Na začiatku a na konci to bolelo, ale dalo sa to vydržať, aj keď to nebol ohňostroj, aký som čakala. Nešlo nám to vždy. Tým, že sme s partnerom mali vzťah na diaľku, bol každý sex vlastne nanovo. Stále som navyše to, čo sa so mnou deje, nedokázala pomenovať.“

Aj to sa však zmenilo v deň, keď si Markéta zo zvedavosti pustila podcast s autorkou svetoznámej Biblie vagíny Jen Gunterovou. Kanadská gynekologička v ňom rozprávala o vaginizme – a konečne do seba všetko zapadlo.

„Sedelo to úplne presne. Toto je ono, mám vaginizmus! Zrazu som si uvedomila, že som stratila celých päť rokov, plných sklamaní a zmätenia. Celý deň som preplakala,“ pripúšťa.

„Mala som chuť ísť a tým prvým dvom chlapom zakričať do ksichtu, že to nie je moja chyba. Že mám zdravotný problém. Mala som hroznú zlosť, že na mňa boli neprávom hnusní. Nikdy som to však neurobila, nevedia to,“ dodáva.

„Okrem negatívnych emócií prišla úľava: zrazu som vedela, že moja situácia má riešenie.“

Pozrieť sa v zrkadle medzi nohy

Markéta sa najprv obrátila na sociálne siete. Medzi profily, ktoré jej najviac pomohli, patrí instagramový účet Od sebe k sobě o živote s vaginizmom z pohľadu psychologičky.

„Vaginizmus nie je tvoja chyba, ale za jeho liečbu si zodpovedná len ty,“ píše sa napríklad v jednom z príspevkov.

„Veľmi sa mi uľavilo, keď som si napríklad prečítala, že naše telo je prispôsobené na pôrod dieťaťa, takže je hlúposť, aby sme nezvládli styk. Tento uhol som si potrebovala uvedomiť. Z liečby vaginizmu sa pre mňa stal spôsob hľadania seba samej a cesty k vlastnému telu. Zaobstarala som si dilatátory vagíny a začala trénovať,“ opisuje s tým, že na začiatku mala jasnú podmienku: pokiaľ dovnútra nezasunie ani najmenšiu veľkosť pomôcky, navštívi odborníka.

Podarilo sa to na druhý pokus. Dilatátory pastelových farieb dostala Markéta poštou. Tie objemnejšie doma najprv radšej schovala, aby ju pohľad na ne nestresoval.

„Začala som byť schopná hovoriť o vaginizme. S kamarátkami som riešila, aká je najčastejšia veľkosť u chlapov, aby som vedela, o čo sa mám snažiť. Ukázala som im celú súpravu dilatátorov a zhodli sme sa, že taká štvrtá veľkosť je ideálna,“ smeje sa.

„Na každý stupeň som si nechala mesiac času. Z trojky na štvorku, potom mesiac, dva, aby som to mala v pohode. Teraz som už na piatom dilatátore. Musím naň byť naladená, inak bolí, ale zvládam ho,“ chváli sa.

Príspevok z profilu Od sebe k sobě, ktorý Markéte pomohol.

View this post on Instagram

A post shared by Od sebe k sobě | Život s vaginismem (@odsebe.ksobe)

Markéta tak zvládla svoj vaginizmus čisto vďaka informáciám, ktoré si sama vyhľadala. Odborná liečba potom závisí od príčiny vaginizmu: väčšinou však kombinuje viacero metód, medzi ktoré patrí napríklad posilňovanie svalov panvového dna, relaxačné techniky alebo zavádzanie pošvových dilatátorov, pripomína Národný zdravotnícky informačný portál.

V niektorých prípadoch je nutné najprv vyriešiť problémy, ktoré vaginizmus spôsobili, ako je napríklad endometrióza. Inokedy je vhodné prepojiť liečbu so psychoterapiou alebo so sexuálnou terapiou, ktorá dokáže posunúť vnímanie vlastného tela a sexuality.

Presne taká premena sa stala Markéte. Od chvíle, čo vaginizmus aktívne rieši, sa na seba začala pozerať úplne inak.

„Môj pohľad na vlastnú sexualitu sa veľmi zmenil,“ vraví. „Donedávna som sa nedokázala ani pozrieť na vlastnú vulvu v zrkadle, pripadala som si nechutná. Potom som raz skúsila trénovať s dilatátormi pred zrkadlom. Nabudilo ma to. Zrazu som si pripadala ohromne sexy. Teraz sa na seba snažím pozerať očami niekoho, koho by som mohla priťahovať.“

Markétu okolo vaginizmu najviac hnevajú opakujúce sa klišé, ktoré by najradšej vymazala z repertoáru celej spoločnosti. „Napríklad rady o tom, že s trochou vína to určite pôjde. Aj keby áno – to sa mám opíjať vždy, keď chcem mať sex? To predsa nejde,“ krúti hlavou.

„Najhorším mýtom, aký by sa žene s vaginizmom nikdy nemal hovoriť, však je, že keď si nájde toho pravého, problém zmizne. Kto je ten pravý, nemusím vedieť ani v päťdesiatich rokoch. Dievčatám, ktoré si prechádzajú rovnakou skúsenosťou ako ja, chcem povedať, že to bude dobré! Čaká nás super sexuálny život,“ verí.

„Len to bude dlhšie trvať. Tú potlačenú vášeň v sebe však konečne prebudíme.“