Mám 78 rokov, ale stále sa učím a snažím rozvíjať, hovorí hudobník Dave Holland

Keď člen nejakej skupiny musí zrušiť turné na poslednú chvíľu, je náročné zohnať náhradu. Nie však pre kapelníkov, ako je Dave Holland. Tento britský kontrabasista žijúci v Amerike má možnosť vyberať si top spoluhráčov. Prvýkrát sa zviditeľnil už v roku 1969, keď nahral s Milesom Davisom jeho legendárne albumy In A Silent Way a Bitches Brew. Odvtedy patrí do svetovej džezovej špičky, no v množstve nahrávok, na ktorých sa podieľal, nájdete napríklad aj bluegrass či flamenco.

V sobotu 16. novembra vystúpi vo Veľkej sále Slovenského rozhlasu v Bratislave v rámci cyklu City Sounds so svojím triom Crosscurrents. V rozhovore hovorí:

• ako na tomto turné vyriešili problém s bubeníkom;
• čo vlastne zahrajú;
• prečo stále chodí koncertovať po svete;
• čo sa naučil od legendárnych muzikantov;
• akú hudbu počúva;
• v čom ho inšpiruje mladá generácia.

 

Pôvodne ste mali byť na turné s hráčom na bicích nástrojoch Zakirom Husseinom. Prečo vlastne necestuje s vami?

Bolo to naozaj na poslednú chvíľu, len pár dní pred začiatkom turné. Práve končil ďalšie turné, ktoré prebiehalo až do chvíle, keď mal začať hrať so mnou a saxofonistom Chrisom Potterom. Zakir bol s ďalším indickým hudobníkom na turné v Amerike a zostávali im ešte tri koncerty. V deň prvého vystúpenia sa necítil veľmi dobre a doktor mu navrhol, že bude lepšie, aby neletel do Európy, preto zrušili zvyšné koncerty. Bude v poriadku, želáme mu všetko najlepšie. Na leto budúceho roka sme so Zakirom naplánovali nové turné.

Teraz sme mali šťastie na dvoch skvelých bubeníkov, s ktorými s Chrisom radi hráme. Marcus Gilmore s nami cestuje do 19. novembra a potom ho na zvyšných koncertoch vystrieda Eric Harland.

Zakir Hussein využíva indické bubienky tabla a ďalšie nezvyčajné nástroje. Ako jeho neúčasť ovplyvnila váš koncertný program?

Samozrejme, že Zakira nemožno nahradiť. Je to špeciálny hudobník a aj hudba, ktorú robíme, je postavená na nás troch. Je určená pre túto konkrétnu kombináciu ľudí.

Takže teraz hráme pár skladieb z albumu Good Hope, ktorý sme nahrali so Zakirom, zvyšok programu budú veci, ktoré sa viac hodia Marcusovi a Ericovi. Oboch dobre poznáme, najmä Erica. So mnou pravidelne koncertuje aj nahráva, bol v mojom sextete, stretli sme sa aj v triu s Jaleelom Shawom. Aj Chris s ním spolupracuje vo svojich projektoch.

A ďalšia vec je, že Zakir bol Ericovým aj Marcusovým mentorom. Strávili s ním veľa času. Takže je v tom pekná kontinuita a mali sme veľké šťastie, že obaja títo bubeníci boli dostupní.

Fanúšikovia určite ocenia, že ste nezrušili turné. Ale na druhej strane, vy máte veľmi veľa možností, čo zahrať. Aj keby ste nezohnali žiadneho bubeníka a nebodaj by ochorel aj Chris Potter, mohli by ste pokojne urobiť sólový večer pre kontrabas. Alebo violončelový recitál, keďže aj na tomto nástroji hráte.

Mohol, ale to závisí od promotérov. Keď očakávajú skupinu, možno by to pre nich nebolo také ľahké prijať. S Chrisom sa poznáme roky, on má, samozrejme, veľa fanúšikov, ktorí by mohli byť sklamaní, keby neprišiel. Keď nám Zakir oznámil, že sa k nám nemôže pripojiť, zavolal som Chrisovi a povedal mu: Chceš so mnou pokračovať a urobiť turné? Zhodli sme sa, že obaja ideme do toho. Chceme zahrať ľuďom aj si opäť zahrať spolu.

Čo sa týka playlistu, chystáte aj nejaké špeciálne prekvapenia?

Zostavili sme program pôvodných skladieb, Chrisových aj mojich, máme tak 12 až 14 vecí. Nehráme však každý večer to isté. Vyberáme vždy hudbu na ten konkrétny večer plus niečo zo skladieb, ktoré sme pôvodne naskúšali ešte so Zakirom.

Musím sa priznať, že ma prekvapilo zistenie, že za dva týždne vás čaká dvanásť koncertov v jedenástich krajinách.

Ale veď to je normálne.

Nepovedal by som. Máte 78 rokov, aj mnohým oveľa mladším hudobníkom by takáto šnúra dala zabrať. Prečo vás stále tak baví chodiť na turné?

V prvom rade z lásky k hudbe aj z lásky k spoluhráčom a k publiku. Samozrejme, musíte sa o seba starať. Dobre sa stravovať, dobre sa vyspať a celkovo sa udržiavať fit. Cvičiť nielen na nástroji, ale aj s vlastným telom. Skrátka, musíte sa pripraviť tak, aby ste vždy na pódium vyšli v najlepšej možnej kondícii. Robím to už 60 rokov a zvykol som si na tento život.

Muzikanti na rozdiel od športovcov odchádzajú do dôchodku oveľa neskôr. Ale vy by ste už pokojne mohli len nahrávať a vystupovať iba na špeciálnych akciách.

Pozrite, stále sa učím a stále sa mením. Aj hudba je neustále v pohybe. Takže to nie je tak, že by som hral rovnako ako pred šesťdesiatimi rokmi. Za ten čas sa toho veľa udialo a ja stále rozvíjam svoju hudbu a premýšľam o nových spôsoboch, ako k nej pristupovať.

Naučil som sa to od niektorých skvelých hudobníkov, s ktorými som hral. Napríklad Miles Davis tiež neustále rozvíjal svoju hudbu bez ohľadu na to, koľko mal rokov. O to isté sa snažím aj ja. Rovnako to majú moji spoluhráči Chris, Eric a Marcus. Nezdá sa nám, že naša hudba dosiahla vrchol a už sa nemusí meniť. Zmena je pre nás veľmi dôležitým prvkom v hudbe.

Naďalej teda máte pocit, že v hudbe je čo objavovať?

Pokiaľ máte otvorenú myseľ, ste zvedavý a máte rád zmeny aj vo svojej hudbe, stále je čo objavovať. Pre mňa je dôležité byť fyzicky stále schopný hrať na nástroji tak, ako by som chcel. A momentálne je všetko v poriadku. Hoci už budem mať pomaly osemdesiat rokov, stále ma baví hrať na kontrabase. Hrám a cvičím takmer každý deň – ako tenista, ktorý si musí udržať fyzickú kondíciu na určitej úrovni.

Stále učíte mladých hudobníkov?

Spolupracujem s dvoma školami – New England Conservatory v Bostone a Royal Academy of Music v Londýne. Zvyčajne ich navštevujem raz alebo dvakrát do roka ako rezidenčný umelec. Chodím tam robiť workshopy či majstrovské kurzy a potom ma občas pozvú aj na iné univerzity. Je to príležitosť pracovať s mladými hudobníkmi, čo ma veľmi baví.

Je z vášho pohľadu človeka, ktorý aktívne hrá už vyše šesť dekád, nová generácia muzikantov v niečom iná ako tie predchádzajúce?

Dnes je veľa vecí, ktoré výrazne ovplyvňujú to, ako sa učíte. Keď som ja začínal hrať, neexistovali žiadne džezové programy, neexistovala žiadna škola, do ktorej by ste mohli ísť. Hudbu ste sa mohli naučiť iba od iných hudobníkov. Veľa som počúval nahrávky, hral som si doma s nimi a potom som mal možnosť hrať s množstvom hudobníkov, ktorí mi často rôznymi spôsobmi pomáhali spoznávať hudbu a učiť sa pesničky.

Tri roky som študoval v Londýne klasiku na Guildhall School of Music & Drama, kde som mal skvelého učiteľa a hral aj orchestrálnu hudbu. Takže to bolo moje formálne hudobné štúdium a k nemu ako neformálny doplnok škola na cestách. Teda škola, kde sa učíte hraním na koncertoch a tým, že ste medzi skvelými hudobníkmi.

Dnes majú mladí hráči neuveriteľné možnosti vďaka internetu. Mnohí sú výnimoční, neuveriteľne talentovaní a prinášajú nové nápady. Plus existuje veľa veľmi dobrých džezových programov, ktoré vytvárajú komunitu, pretože tu už nie je toľko klubov a možností koncertovania ako kedysi.

Jedna z vecí, ktoré sa mi na práci s nastupujúcimi generáciami páčia, je sledovať, kam hudbu ďalej posunú. Mnohí vyrástli na počúvaní Chrisa Pottera, mňa a iných starých muzikantov. Som zvedavý, čo s tým urobia. Vzniká akási nonstop slučka učenia sa, to je naozaj skvelé.

Takže inšpirácia je vzájomná?

Tak to bolo vždy. Každá generácia prináša do hudby nejaké nové nápady a stavia na minulosti. Baví ma zisťovať, o čom nová generácia premýšľa a čo začleňuje do svojej hudby.

Ste typ hudobníka, čo spätne nepočúva hudbu, ktorú nahral?

V rámci postprodukcie nahrávok, pri mixovaní a masteringu počúvam to, čo sme nahrali, naozaj intenzívne. No potom už nie.

Ani v prípade výročí, aké mali napríklad tento rok albumy Milesa Davisa Bitches Brew a In A Silent Way, na ktorých ste hrali?

Nechcem povedať, že nie, ale nerobievam to pravidelne. Aby ste mi rozumeli, viem si občas sadnúť a pustiť aj svoje nahrávky. Keď ide o niečo, čo vyšlo už dávno, je to skoro ako počúvať hrať niekoho iného.

Vo všeobecnosti ma však viac zaujíma počúvať nové veci alebo to, čo nepoznám. Pretože hneď po dokončení nahrávky poznám každý jej detail. Samozrejme, niekedy je zaujímavé vrátiť sa a pripomenúť si niečo, čo ste robili, potom to možno prestali robiť a možno by bolo dobré znova to zahrnúť do vašej hudby.

Keď už hovorím o tradícii, čítal som, že Anthony Braxton vám dal radu „Komponuj hudbu tak, ako hráš“. Je to jedna z vecí, ktoré odporúčate ostatným muzikantom aj vy?

Áno, pretože staviate na svojom vlastnom jazyku a rozvíjate ho. Treba nájsť svoj vlastný jazyk a vložiť ho do kompozície.

Poviem vám príklad. Keď John Coltrane napísal skladbu Giant Steps, vznikla z niektorých nápadov, ktoré cvičil. A keď zapísal túto hudbu, aby mohol mať kontext, v ktorom môže testovať nápady a myšlienky, ktoré cvičil, pomohlo mu to rozvíjať sa ako hráč aj ako skladateľ.

Takže pre vás je najdôležitejšie neustále sa venovať skúšaniu, komponovaniu, nahrávaniu aj koncertovaniu?

To je jedna z kľúčových vecí. Ale zároveň je dôležité byť otvorený iným veciam a počúvať ostatných muzikantov. Ak hrajú niečo, čo je pre mňa zaujímavé, pomyslím si: „Aha, toto môžem skúsiť začleniť do svojej vlastnej hudby.“