Panama Papers náš svet zásadne nezmenia

Po zverejnení takzvaných Panama Papers bolo opäť počuť hlasy, že od tejto chvíle bude všetko inak alebo že dokumenty spôsobili otras, z ktorého sa svet len tak nespamätá. Už po týždni však Panama Papers začínajú z predných strán novín miznúť.

Dopadnú podobne ako diplomatické dokumenty WikiLeaks, o ktorých sa v čase úniku tiež tvrdilo, že od základu zmenia naše nazeranie na politiku. No nestalo sa – dnes si už na ne málokto spomenie. Aj keď určite trochu prispeli k reálnejšiemu poznaniu sveta a svojím dielom aj k všeobecnej frustrácii a strate ilúzií, ktoré sú jedným z dôvodov rastúcej podpory populistov a extrémistov v demokratických krajinách.

Určite to neznamená, že by sa dokumenty ako Panama Papers zverejňovať nemali. A najmä dokumenty, ako sú Panama Papers. Za nimi je kus slušnej novinárskej práce a na rozdiel od mnohých zverejnení WikiLeaks neobsahujú toľko informácií, ktoré na verejnosť naozaj nepatria. Napríklad preto, lebo z WikiLeaks teroristi spoznajú možnosti a pracovné metódy západných tajných služieb a dokážu sa im potom lepšie brániť.

Napriek tomu je však pravdepodobné, že ani Panama Papers naše základné videnie sveta nezmenia. Pre väčšinu ľudí v demokratických krajinách (ktorých tieto informácie vôbec zastihnú) len potvrdili to, čomu verili i doteraz – že všetci politici a všetci boháči kradnú. Ak ich z týchto dokumentov niečo prekvapilo, bolo to skôr to, že sa daňových únikov dopúšťali futbalové a filmové hviezdy. O nich ešte mali, ktovie prečo, na rozdiel od politikov nejaké ilúzie.

Nepriama úmernosť medzi zločinom a trestom

Druhý a podstatnejší dôvod, prečo Panama Papers žiadnu politickú revolúciu nespôsobia, je, že existuje priama úmernosť medzi tým, aký demokratický nejaký systém (politik) je a aké vážne dôsledky preň účasť na odhalených podvodoch bude mať. Z rovnakého dôvodu však aspoň v politike často funguje aj nepriama úmernosť medzi vážnosťou odhaleného previnenia a trestom, ktorý previnilca postihne. Zločiny v diktatúrach bývajú oveľa vážnejšie ako zločiny v demokraciách, s pravdepodobnosťou postihu je to však naopak.

Zatiaľ jedinou obeťou škandálu je islandský premiér, ktorého vina bola v porovnaní s ostatnými naozaj minimálna. V extrémne citlivej/vyspelej škandinávskej politickej kultúre to však stačilo na to, aby skončil, a je to v poriadku.

Druhou obeťou spomedzi demokratických politikov môže byť David Cameron. Jemu neublíži ani tak (taktiež minimálne) angažmán v otcovej offshorovej firme, ako skôr to, že mu príliš dlho trvalo, kým všetko priznal. A najmä mu ublíži vyhranená atmosféra pred britským hlasovaním o zotrvaní v Európskej únii, v ktorej sa každý škandál nafukuje do obrovských rozmerov a získava neočakávaný význam. Hlasy za a proti sú veľmi vyrovnané a o výsledku môže rozhodnúť každá drobnosť spochybňujúca dôveryhodnosť Camerona a jeho kampane proti vystúpeniu.

Čiastky, ktoré sa točili na účtoch blízkych Vladimirovi Putinovi a ktorých časť môže patriť ruskému prezidentovi, boli obrovské, úmerné tomu, aké gigantické rozmery dosahuje rozkrádanie v ruskej ekonomike. Nikto súdny však asi nepredpokladá, že zverejnenie dokumentov týkajúcich sa Putina bude mať pre jeho blízkych, pre ruský vládny systém alebo pre prezidenta osobne akékoľvek vážnejšie negatívne dôsledky.

Vyspelé a zdravé demokratické systémy sú schopné vývoja a sebazlepšovania, a podobné škandály im v tom môžu pomôcť. Neprinášajú však nič prevratné v zmysle revolučných systémových zmien. Islandský premiér padol, čo je na prvý pohľad obrovský výsledok, ale ten iba potvrdil smerovanie krajiny. Nebol to žiadny obrat v jej vývoji.

Aj keby veľmi teoreticky Panama Papers ovplyvnením britského referenda zasiahli do budúcnosti celej Únie, stále by to nebola revolúcia a zásadný obrat vo vývoji európskej demokracie.

K pádu diktatúry zase takýto škandál samotný nestačí. Problémov musí byť oveľa viac, aby prekročili mieru útlaku, ktorú je obyvateľstvo ochotné znášať, alebo aby ľudia vôbec uverili, že hlava štátu nie je tým dokonalým vodcom, za ktorého sa vydáva. Vplyv Panama Papers v Rusku alebo v Číne bude minimálny, ak bude vôbec nejaký.

A ak v Sýrii padne režim Bašara Asada, nebude to preto, lebo mal uliate peniaze v daňových rajoch.

Pokazený imidž

V prípade ruského, čínskeho či sýrskeho vládcu a ich blízkych je vlastne hlavným prekvapením to, že si s ukrývaním svojich majetkov v zahraničí dali toľko práce.

Offshorové firmy či daňové raje majú zmysel v demokraciách s viac-menej fungujúcim nezávislým súdnictvom, právnym a daňovým systémom, pred ktorým si nemôžu byť istí ani tí pri moci. Tam potrebujete takéto zložité mechanizmy za hranicou zákona alebo aspoň za hranicou morálky, aby ste ukryli príjmy a minimalizovali platenie daní.

V Rusku, Číne či Sýrii je nepredstaviteľné, aby daňový úrad kontroloval hlavu diktatúry alebo niekoho z jeho blízkych a stíhal ich pre zanedbanie daňových povinností (ak teda dotyčný práve neupadol do nemilosti). Toľká opatrnosť sa tam zdá byť pre vládcov naozaj zbytočná. Putin si môže Kremeľ rovno prepísať na svoje meno a aj keby to prasklo, do väzenia nepôjde a nebudú ho otravovať ani pre nezaplatenie dane z nehnuteľnosti.

Ide skôr o to, že akékoľvek informácie o skutočných majetkových pomeroch narušujú starostlivo pestovaný imidž Putina a jeho kolegov ako skromných puritánov, ktorí sa pre svoj ľud obetujú a aspoň materiálne nič zo služby krajine nemajú. Preto treba tento majetok napriek beztrestnosti za jeho nakradnutie predsa len skrývať.

A u niektorých diktátorov, ako je Asad, môže byť za majetkom ukrytým v zahraničí aj obava, že ich režim nie je až taký pevný, ako sa tvári. Treba mať niečo v cudzine na tajných účtoch a v nehnuteľnostiach so skrytými vlastníkmi, ak by bolo treba rýchlo utekať.

Šedá zóna v ohrození

Najväčšia otázka je, ako takýto škandál zapôsobí v krajinách šedej zóny, v ktorých je demokracia slabá, jej imunitný systém nefunguje, namiesto vývoja stagnuje či skôr upadá a politici postihnutí podobným škandálom prirodzenou cestou neodídu.

Ak by o dnešnom slovenskom premiérovi vysvitlo to, čo o jeho islandskom kolegovi, toho nášho by to poškodilo, škandál by však pravdepodobne prestál podobne, ako prestál mnohé iné a oveľa vážnejšie. A menej demokratický premiér s menej citlivými voličmi by ho prestál lepšie ako demokratickejší politik, na ktorého majú aj jeho voliči vyššie nároky.

Práve v takomto type krajín môžu mať zverejnenia typu Panama Papers najväčšie dôsledky, ale tiež skôr v negatívnom zmysle. Môžu pomôcť zlepšeniu stavu demokracie, v tomto prípade však tiež nepôjde o revolučnú zmenu, iba o evolučné vylepšovanie demokratického systému. Skutočne prevratná zmena by nastala až v prípade, ak by zverejnenie dokumentov prehĺbilo nedôveru v demokraciu a stávajúce elity do tej miery, že by pomohlo k moci nejakej extrémistickej sile, ktorá by demokraciu zrušila.

Potom by sme konečne mohli povedať, že Panama Papers alebo nejaký ich nástupca spôsobili otras, z ktorého sa (náš lokálny) svet len tak nespamätá. Hranica medzi demokraciou a diktatúrou je totiž v takýchto krajinách občas dosť tenká a aj menej závažná udalosť typu Panama Papers môže v kritickej chvíli rozhodnúť o tom, kam sa váhy naklonia a či bude táto hranica prekročená.