Denník N

Názor architekta: Zišla by sa nám manželská terapia

Architekti, developeri a verejnosť si nerozumejú, to je fakt. Ale prestáva to byť jedno.
Architekti, developeri a verejnosť si nerozumejú, to je fakt. Ale prestáva to byť jedno.

Juraj Benetin píše, ako sa architekti a developeri dostali do zákopovej vojny s verejnosťou.

Tento stĺpček sa volá Názor architekta, ale mám dojem, že ľudia majú architektonických názorov akurát tak dosť. Každá stará „komunistická opacha“ aj každý nový dom, ktorý im vyrastie pod oknami, je jednostranným názorom architekta. Architekti a developeri si skrátka robili a robia, čo sa im zachce.

Bol by som radšej, keby toto bol priestor pre obe strany, zmierenie alebo konflikt, obrúsenie alebo nabrúsenie hrán a katarziu (pod článkom je povolená diskusia).

Zišla by sa nám dobrá manželská terapia. Manželstvo architektov (a developerov) s verejnosťou sa už dlho podobá zákopovej vojne. Ako sme sa sem dostali?

Kto rozhodne, ako majú vyzerať mestá

Do roku 1989 sa dá len ťažko hovoriť o účasti verejnosti na výstavbe a architektúre. Tak ako všetko v čase kolektivizácie a centralizácie, dlhodobé plány vznikali v kanceláriách ÚV a projekty v projekčných ústavoch, na ktorých sa vytvorila architektonická elita autorov. Niektorí z nich, aj vďaka veľkému talentu, nadobudli takú autorskú slobodu (alebo moc), o akej sa nám dnes môže iba snívať.

Vďaka tomu tu dnes máme „haluze“ ako obrátené pyramídy a premostenia galérií, krásne vrcholné diela neskorej moderny, ale aj kopu nepochopiteľných a krutých zásahov do organizmu mesta.

Po roku 1989 stála spoločnosť na pár ľuďoch, ktorí mali akú-takú predstavu ako ďalej. Bohužiaľ, nebol medzi nimi ani jeden architekt. Nejako sme „upatlali“ základné smerovanie v ekonomike alebo v zahraničnej politike, ale nikto vtedy nepomenoval, ako by sme mali ďalej budovať mestá. Architektúra a urbanizmus sa zaradili do balíka ekonomických odvetví a zmietla ich so sebou vlna liberalizácie.

Ako by to vyzeralo, keby sa v Raji stavali domy

Je ťažké definovať, čo je to dobrá architektúra, alebo čo je to správna tvorba mesta. Je ale určite dobré, ak je kvalita rovnomerne rozdelená medzi všetkých účastníkov procesu.

Finančne silný, stabilný a vzdelaný developer, úžasný architekt, mesto s dobrou základnou koncepciou a jednoduchou i prísnou reguláciou, angažovaná verejnosť s jasne formulovanými požiadavkami.  Takto by to vyzeralo, keby sa v Raji stavali domy. My sme tu však za tých 25 rokov mali z tejto definície iba prvé dve slová: finančne silný.

Objem peňazí, ktoré po roku 1989 natiekli do stavebníctva, nás zaskočil totálne nepripravených. Akoby nikto nevedel čo s nimi. Veľký trh urobil z cukrárov (a vekslákov) developerov, architektov bolo málo dobrých a veľa zlých, riadenie mesta totálne nepripravené, verejnosť (a voliči) bez konštruktívneho záujmu.

A úprimne, platí to aj pre náš ateliér. Konkurencia medzi architektmi pred desiatimi rokmi nebola silná, mnoho dobrých architektov nezvládlo plynulo nabehnúť na digitálne technológie alebo založiť a udržať firmu. K veľkým projektom sme sa dostali, keď sme mali ešte ďaleko do tridsiatky. Učili sme sa na vlastných chybách a za pochodu. Kým naši šikovnejší rovesníci v New Yorku alebo Londýne boli radi, že môžu spraviť interiér kaviarne, my sme mali na stole celé mestské štvrte.

Prestáva nám to byť jedno

Neviem, aké bude architektonické dedičstvo týchto 25 rokov, ale stavil by som sa, že naše deti (mimoriadne populárny respondent v posledných týždňoch) sa budú chytať za hlavu, ako sme zvládli pri takom objeme postaviť tak málo dobrého.

Ale toto nemá byť spomienkový obrad za zosnulé nádeje.

Úprimne si myslím, že za posledných 25 rokov sa na Slovensku neudialo nič, čo by naše mestá nezvládli. Nenapraviteľné drastické zásahy už máme dávno za sebou a nemôže za ne liberalizácia ani stavebný boom. Organizmus mesta je mimoriadne silný a nejaká veža na nesprávnom mieste, zastavaná zeleň alebo invázia bilbordov ho nepoloží.

V tomto manželstve sa stalo veľa zlého, ale ešte sme si nepovedali také ukrutnosti, ktoré by sa nedali zobrať späť. A napokon, veď máme aj zopár vydarených detí. Mám pocit, že nám to prestáva byť jedno a náš vzťah môže nabrať novú silu. Budeme ju potrebovať, pretože ešte nám ostali nejaké výzvy. Ale o tých až na budúcom sedení.

Každý piatok nájdete v kultúre denníka N názor jedného zo štvorice súčasných architektov: Benjamín Brádňanský, Juraj Benetin, Vít Halada a Matúš Vallo.

Teraz najčítanejšie