Patrik Garaj
Tá posledná fotografia by mohla byť aj úplne prvá. Nevľúdnou čiernobielou krajinou sa vinie opotrebovaná a sotva udržiavaná cesta. Pomedzi holé stromy, vystupujúce v ostrom kontraste, sa kľukatí smerom nahor. Kamsi, kam nechcete ísť. Na jej konci musí byť niečo, čo má byť vyčlenené, ponechané bokom, za obzorom spoločnosti.
Vstúpiť do novej knihy fotografií Matúša Zajaca sa dá od konca. Práve cez záber temnej prístupovej cesty. Jej atmosféra načrtáva mnohé z toho, o čo tu pôjde. O svet psychicky hendikepovaných ľudí. Svet vyčlenený nielen fyzicky – čiže odľahlými adresami ústavov –, ale hlavne prísnym oddelením zdravého a chorého rozumu.
Zajac nie je aktivista. Nesnaží sa objektívom rozkrývať životné podmienky obyvateľov zariadení. A nie je ani voyeur, sliediaci po inakosti, ktorá by mohla pôsobiť exoticky. Hľadá skôr prepojenia medzi oddelenými svetmi „normálneho“ a diagnostikovaného. V radikálnom sebaspytovaní hľadá vo svojich objektoch aj seba.
Zajacove fotky je možné aktuálne vidieť na jeho výstave v rámci prebiehajúceho Mesiaca fotografie. Jednou z hlavných tém podujatia je duševné zdravie.
Ako vieme, ide o jednu z ťaživých otázok dnešnej spoločnosti. Priam epidemické šírenie úzkostných porúch a depresií pritom ostáva skryté kdesi pod povrchom. Zajacov expilicitný prístup hovorí, že ukazovať, skúmať a snažiť sa rozumieť je veľmi potrebné.
Vstúpiť do kruhu
Dlhodobo ho priťahujú uzavreté, okrajové a neprístupné skupiny. Či už sú to sociálne vylúčení ľudia, narkomani, alebo členovia subkultúr. Snaží sa dostať do diania za zatvorenými dverami.
Vyžaduje si to nielen duševnú odolnosť, ale aj časovo otvorený plán. Dni, mesiace aj roky pohybu v istom prostredí. Nadviazať kontakt, získať dôveru, vysliediť a napojiť sa na „fixera“, ktorý otvára dvere. Vytvárať blízkosť, no stále si udržať potrebný odstup.
Matúš Zajac navštevoval ľudí s psychickými poruchami na rôznych miestach v priebehu vyše dvadsiatich rokov. Tiež ich vníma ako formu subkultúry. Ako societu s vlastnými vzorcami správania, pravidlami a špecifickým spôsobom bytia.
Vo vnímaní väčšinovej spoločnosti sú klienti zariadení pre psychické ochorenia ľuďmi, ktorým niečo chýba. Trpia istým nedostatkom. V Zajacových očiach sa tento vzťah normálnosti a hendikepu spochybňuje. U koho naozaj niečo absentuje?
„Normálny“ život často beží vo zvieracej kazajke rovnakých dní a opakujúcich sa činností. V tomto diktáte strojového rytmu je málo priestoru pre seba, na kreatívne a sociálne vyžitie, pre činnosti bez tlaku na výkon či osoh. Práve toto, paradoxne, Zajac nachádza v životoch ľudí s duševnými poruchami.
„Sú ako my, niekedy aj slobodnejší. A správajú sa ľudskejšie,“ tvrdí.
Preskúmať sa fotografiou
Nejde tu, samozrejme, o primitívny a cynický záver, že by nám všetkým bolo lepšie v blázinci. Ale o to, aby sme si pri pohľade na inú formu ľudského bytia uvedomili čosi o tej svojej.
Pre Zajaca nie sú marginálne skupiny nejakým kabinetom kuriozít. Ale špecifickým ľudským výrazom, ktorý niečo vypovedá o človeku ako takom. Sú miniatúrnymi spoločenskými modelmi. Môžeme ich porovnávať a dávať do kontrastu s nastavením, v ktorom sami žijeme.
Preto pri rozhovore o svojej tvorbe často používa slovo výskum. Nie v zmysle akademickej a laboratórnej práce. Napriek desaťročiam skúseností neprehovára do odborného diskurzu. Výskum je v tomto prípade osobnou formou ujasňovania, zisťovania, učenia sa a otvárania očí.
A to aj voči sebe samému.
Opisuje príklad. Nachádza sa v psychiatrickom zariadení a chystá sa fotiť konkrétneho človeka. Najprv bežia rozhovory, oťukávanie, čakanie. Keď nakoniec cvakne spúšť, pohľad na výraz tváre jeho proťajška ním zatrasie. Rozozná v ňom sám seba.
Som si istý svojou „normálnosťou“? Alebo vôbec nie? Čo hlodá vo vnútri? Nie je aj to maniakálne úsilie, ťažké zadania a to veľké vypätie mimo normy a normálnosti? „Triezvo a pragmaticky zmýšľajúci človek by toto nerobil,“ tvrdí o sebe Zajac.
Zotrvať s fotkou
Listujeme jeho knihou Distant Proximity. Vzdialenosť a blízkosť sú parametre, na ktorých tu všetko stojí. Pri každej fotografii sa zastaví a dlho vysvetľuje. Rozpráva príbeh jej vzniku, osvetľuje zákutia kompozície a dramaturgie.
Zďaleka to nie je prístup, ktorý si dnes spájame s vizuálnymi podnetmi. Palec posúva fotografie na displeji telefónu v štvrťsekundovom takte. Koľko pozornosti sme ochotní niečomu venovať? Zapozerať sa na fotografiu? Spočinúť? Na ako dlho?
„Pol hodiny,“ tvrdí. Toľko času by sme si mali ideálne vyčleniť, aby fotografia na nás prehovorila. Aby rozkryla svoje vrstvy. Aby sme ju vnemovo obsiahli, nechali na seba pôsobiť, niečo sa dozvedeli. Zajac rozpráva o tom, ako na fotografických výstavách strávi hodiny.
A aj o tom, prečo knihu považuje za ideálne médium. To je miesto, kde sa dá pri fotografii bez rozptyľovania a sústredene zotrvať.
Hľadanie výrazu
Už sme si vyjasnili, že pobyty s fotoaparátom v zariadeniach pre psychicky hendikepovaných ľudí nechcú byť dokumentárne a odhaľujúce. Ak má ísť o investigatívu, tak len na úrovni podstaty človeka.
To však neznamená, že Zajac len pasívne stláča spúšť. Naopak. Približuje sa, pozoruje, skúma, vyhľadáva konkrétne osoby a prostredia. Ak ho niečo zaujme, odhodlane ide za tým – zachytiť špecifické svetlo, zvláštny predmet, dispozíciu priestoru.
Vie, že na to, aby mohol s týmito ľuďmi pracovať, potrebuje ich dôveru. Použitiu fotoaparátu predchádzajú hodiny oťukávania sa, debatovania, ničnerobenia, čakania.
„Stojím vonku a sledujem pána, ako vešia bielizeň. Romantická situácia. Začneme debatu. Ako sa mu tu páči, čo robí. Ukážem vám práčovňu, chcete? Poďme. Tu sú práčky, veci, všetko. Všimnem si bicykel, ošarpanú stenu, dlažbu na zemi, svetlo. Urobím vám portrét, dobre? Kde? Tu pri dverách.“
Zábery potom ostanú aj roky ležať nepozreté. Až kým nepríde ten správny okamih. Kedy to je? „Keď sa to naplní,“ hovorí. Nielen tým, že sa téma vyčerpá. Je to moment, keď je témou vyčerpaný aj on. Vtedy nastáva moment odkrytia kariet. Všetko ide na stôl, vyberajú sa najsilnejšie obrazy.
Zrazu sa vynoria dovtedy nevnímané detaily, priam mystické odkazy či prepojenia medzi jednotlivými fotkami. Zajac ich začne skladať do prúdu, ktorý má svoj rytmus a vibráciu. Ak mu v príbehu niečo chýba, vyberie sa chýbajúci článok dofotiť a doplniť.
Estetika a etika
O čo tu ide, je umenie a autorský výraz. Fotografii dáva silu nielen to, čo zachycuje, ale aj ako je urobená. Jej estetický výraz. Spolu s týmto konštatovaním sa vynára otázka, akú rolu v tom zohrávajú ľudia na fotografiách. Ako sa ich to týka.
Majú vedomosť o tom, čo sa s nimi deje? Sú schopní to rozoznať? Je vôbec legitímne ich fotografovať? Nejde tu o estetizáciu chorobopisov?
Matúš Zajac najprv načrtáva pragmatické okolnosti. Samozrejme, že na prítomnosť v zariadeniach i na samotné fotenie potrebuje oficiálny súhlas ich vedení. Osobné zvolenia dávajú aj ľudia na fotografiách alebo ich rodinní príslušníci.
Zajac okrem toho vysvetľuje, že sa zameriava na ľudí s ľahšími diagnózami. Na takých, s ktorými dokáže komunikovať, ktorí majú rozumieť tomu, čo sa deje. Vedia, že sa stávajú objektmi fotografovania, a preto ho buď odmietnu, alebo sa, naopak, začnú až príliš štylizovať. Tomu sa snaží fotograf vyhnúť.
Fotografovanie vníma ako prekračovanie hraníc. Čo by sme sa dozvedeli, ak by sme ich neprekračovali?
Poznávať umením
Ale predsa: chcem vedieť, ako by reagoval na výčitku, že fotografickou tvorbou estetizuje formu života, ktorú si druhá strana nevybrala. A že pritom koná z nadradenej pozície.
Bez dlhého rozmýšľania odpovedá odkazom na dejiny umenia. Tie sú predsa plné príkladov, keď sa marginálne, úpadkové, odpudivé či z normálu vystupujúce motívy partizánsky začleňujú do (na prvý pohľad) svätého a poriadkom požehnaného sveta.
Práve preto, aby poukázali na jeho zraniteľnosť, krehkosť, či v horšom prípade na neadekvátnosť, klam a skreslenosť. Zajac spomína Caravaggia či maliarov avantgárd začiatku 20. storočia. Expresionistov a surrealistov. Na ich obrazoch nie je zrejmé, či sú šialení zobrazení ľudia alebo sa z reťaze utrhol celý svet. Vizuálny odkaz týchto prúdov je v jeho tvorbe citeľne prítomný.
Práve umenie má páky na to, aby v človeku cez emócie a estetické vnímanie rozhýbalo empatické a poznávacie procesy. Čím väčšia miera umeleckej dôslednosti, tým razantnejšia skúsenosť a pozanie.
Čia diagnóza
Zajac hovorí o tom, ako sa tento prístup snaží predať ďalej svojim študentom. A komentuje zvláštnu skúsenosť. Epidémiu psychických problémov totiž pozoruje aj medzi svojimi zverencami.
Zároveň platí, že práve oni sa stávajú otvorení pre takéto témy a bez zábran sa ich snažia umelecky zachytiť. Znalosť prostredia im k tomu otvára dvere. „Fotografia sa tak stáva terapiou,“ tvrdí. A diagnostikovaný a skúmajúci splývajú v jedno.
Lúčime sa príbehom:
„V priestore ma niekto zaujme. Bavíme sa. Tvrdí, že má sklenené oko. Chcem ho fotiť. Potrebujem povolenie, idem do prijímacej kancelárie. Dobrý deň, som fotograf, môžem tu fotiť? Ahá, fotograf, jasné, tak poďte zaznačíme si vás. Nie, naozaj som fotograf. Áno, chápem, fotograf, tak poďte. Ale veď si ma vygooglite, tu je občiansky. Bože, prepáčte, pomýlila som sa. No tak to je buď vaša diagnóza, alebo moja.“
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
