Ivan Mikloš: Sankcie proti Putinovi by som ešte pritvrdil

Ukrajinci premárnili veľa šancí; ak teraz nepresadia dôležité reformy, nezačnú bojovať proti korupcii, neprepustia prebytočných a úplatných byrokratov a nezastavia nezmyselnú čiernu dieru v obchode s plynom, tak to Ukrajina podľa neho neprežije. Zo slovenského ministra financií Ivana Mikloša sa stal jeden z mnohých zahraničných expertov, ktorí chodia do Kyjeva radiť vláde, ako predísť bankrotu a ozdraviť fungovanie štátu v čase vojny a rekordného deficitu.

Ako ďaleko je Ukrajina od bankrotu?

Ak máte na mysli to, že bude treba ukrajinský dlh reštrukturalizovať, je to veľmi pravdepodobné. Veľa závisí od toho, aké úspešné budú rokovania s MMF, ktoré práve prebiehajú. Prispieť však budú musieť aj Európska komisia a iné medzinárodné inštitúcie.

Akú sumu potrebujú Ukrajinci, je to tých 17 miliárd dolárov?

Je to viac, v priebehu dvoch rokov je to okolo 45 miliárd dolárov.

Na Ukrajinu chodievate od jari minulého roka, akú tam vidíte vôľu pre reformy?

Situácia je zložitá, pretože krajina je naozaj v zúfalej situácii. Nielen pre vojnu, ale aj pre zdedený stav ekonomiky, spoločnosti, inštitúcií. Na jednej strane je veľmi dobrý signál, že je tam dobrá vôľa, bol zvolený proeurópsky a proreformný prezident, premiér aj parlament a Ukrajinci majú teraz najlepšiu vládu, akú kedy v histórii mali – z hľadiska kompetentnosti a vôle krajinu meniť. Na druhej strane je jej problémom, že do značnej miery nemajú skúsenosti so štandardným fungovaním koalícií. A tak sa stáva, že mnohí ministri sú síce schopní manažéri s „drajvom“ z biznis sektora, ale nemajú politické skúsenosti. Ďalším problémom je, že nemajú jasno, či majú prezidentský alebo parlamentný systém. Neuľahčuje to ani široká koalícia piatich strán, ktorá zvyšuje riziko konfliktov. Vôbec nevedia, ako ich riešiť; u nás to pritom bola najväčšia časť koaličnej dohody: práve to, ako riešiť napríklad konflikty, keď ide o otázku, ktorá nebola súčasťou programového vyhlásenia.

A keď zarátame vplyv oligarchov…

… a obrovskú korupciu a nevýkonný verejný sektor, kde sú úradníci nielen prezamestnaní, ale často aj veľmi úplatní. Ukrajina však nemá inú šancu, len potrebné reformy presadiť. Situácia je taká zúfalá, že ak teraz premárnia šancu, krajina skolabuje. Aj ukrajinskí oligarchovia si uvedomujú, že pokračovať v doterajšom štýle vyciciavania znamená, že Ukrajina nebude.

Ktoré reformy musia urobiť ako prvé?

Mohli by sme menovať všetko, pretože na Ukrajine je ten zoznam nekonečne dlhý. Ale to, čo je kľúčové zmeniť z časového hľadiska a aby sa dali robiť aj ďalšie reformy, je makroekonomická stabilizácia a fiškálna konsolidácia, čiže ozdravenie verejných financií. Dnes je to absolútne neudržateľné. V tomto zmysle musia znížiť deficit verejných financií, ktorý je kľúčový – okolo desiatich percent HDP v minulom roku; inak to nevyzerá ani na tento rok. Samozrejme, to súvisí s devalváciou: hrivna sa držala na úrovni osem za dolár, kým dnes je to už vyše 25. To vedie k nárastu inflácie. Banky sú v zúfalom stave a na pokraji kolapsu. Bez konsolidácie verejných financií sa nebude dať urobiť nič.

Ako to zvrátiť?

Ukrajina musí hlavne znížiť verejné výdavky. Podiel verejných výdavkov v rozpočte je dnes okolo 53 percent, my máme okolo 39, pobaltské krajiny okolo 35 percent z HDP. Najakútnejším opatrením, ktoré môže najviac pomôcť verejným financiám, je odstránenie dotácií cien plynu a energií. Deformácie sú obrovské. Cena, za ktorú štát predáva plyn do domácností, je len zlomková oproti skutočným nákladom. Za polovicou minuloročného deficitu je Naftogaz, ktorý kupuje plyn z Ruska dnes už za svetové ceny, ale na Ukrajine ho predáva za nízke, dotované ceny.

Nebolo by lepšie zrušiť Naftogaz?

To nie je podstatné, cez koho štát ceny dotuje. Vláda musí dereguláciu urobiť, to bude podmienka MMF. Dotované deformované ceny plynu boli najväčším zdrojom korupcie. Na týchto deformáciách vyrástli oligarchovia, ktorí ich potom bránili, pretože z toho systému profitovali. Neuskutočnila sa reštrukturalizácia ukrajinskej ekonomiky ani sa nezatepľovalo, neexistovala žiadna snaha o energetické úspory. Samozrejme, časť ušetrených peňazí treba dať na sociálnu sieť, na ochranu tých najzraniteľnejších. Logicky sa k tomu vláda zrejme odhodlá od prvého marca či apríla, keď skončí vykurovacia sezóna. Malo by sa to spájať aj so schémami pri zatepľovaní a energetických úsporách.

Druhá kľúčová vec?

Zoškrtanie verejných inštitúcií. Prezamestnanosť je vysoká, ale nielen všeobecná a plošná. Ukrajinci majú množstvo inštitúcií, ktoré sú nielen zbytočné, ale priam škodlivé. Regulačné či kontrolné úrady vydávajú zbytočné povolenia, ktoré sú obrovským zdrojom korupcie. Tam je možné sekať veľmi výrazne.

Napríklad minister pre ekonomický rozvoj, ktorý je mimochodom vilniuský rodák, sa zaviazal, že zruší 20 percent miest na ministerstve. Celkovo vláda však len desať percent. Nie je to málo?

Samozrejme, aj 20 percent je ešte veľmi málo. Minister Aivaras Abromavičius má aj väčšie ambície. Keď som robil na ministerstve takú reorganizáciu v roku 2003, tak sme znížili počet zamestnancov o 30 percent. V ukrajinskej vláde sa optimálne číslo podľa mňa pohybuje medzi 30 až 40 percentami.

Korupcia je podľa niektorých hlasov pre Ukrajinu oveľa väčší problém ako vojna. Ako vidíte jej vplyv na ekonomiku?

Je obrovská. Daňový kontrolór zarába na Ukrajine 150 eur mesačne. Platy vo verejnom sektore sú úboho nízke a byrokratov je zároveň priveľa. Najefektívnejším antikorupčným prostriedkom bude deregulácia, liberalizácia a privatizácia. Napríklad tak, že zrušíte inštitúcie, ktoré vydávajú nezmyselné licencie. Zužovanie priestoru na korupciu je veľmi efektívne opatrenie. Potom je to užitočný zákon o slobodnom prístupe k informáciám (ten podľa vzoru Slovenska už Ukrajinci prijali), ako aj to, že zmluvy sú platné až po zverejnení vo verejnom registri. Teda to, čo sme presadili za Radičovej vlády. K tomu reforma súdnictva, ktorého stav je biedny.

To bude asi najťažšia vec….

Áno, to sa ukazuje aj u nás. Ale oni budú musieť urobiť ešte radikálnejšie kroky, ako sa podnikli u nás. Gruzínsko to urobilo. Prepustili obrovské množstvo sudcov a napríklad jedného dňa prepustili všetkých dopravných policajtov a len malú časť z pôvodných prijali späť.

Ukrajinské hospodárstvo bolo v rozvrate ešte pred vojnou na Donbase. Nakoľko ťahá konflikt krajinu nadol ekonomicky?

Výrazne. Priamo tak, že Donbas je priemyselne najrozvinutejší a tvorí až 25 percent priemyselnej produkcie krajiny a 15 percent HDP. Odhaduje sa, že krajina tak prišla až o 8 percent HDP a priemyselná výroba spadla o 15 percent. Nepriamo aj tak, že vláda teraz musí výrazne zvyšovať prostriedky na armádu, ktorá bola dlhodobo veľmi poddimenzovaná, a aj preto bola jej bojaschopnosť taká nízka.

Jedným z argumentov, prečo Putin živí konflikt na Ukrajine, je snaha zabrániť vláde v Kyjeve, aby presadila reformy, a Ukrajina sa tak nestala štandardnou európskou krajinou.

Presne tak. Putin to robí preto, aby Ukrajina nebola úspešná. V opačnom prípade by hrozil majdan aj v Moskve. A tak ako vyhnali Ukrajinci Janukovyča, vyhnali by Rusi Putina. Toto je ten hlavný motív. Ale aj imperiálne motívy sú v prípade Putina dôležité. Žiaľbohu, vychádza mu to aj vďaka šialenej propagande v elektronických médiách. To si nevieme predstaviť, to nebolo ani za komunizmu u nás. Je to ako v 30. rokoch v Nemecku, kde bola popularita Hitlera obrovská.

Putin si ju udržuje, odkedy anektovali Krym. Zatiaľ sa mu darí zvaliť vinu za zlú ekonomickú situáciu na Západ a jeho sankcie. Fungujú podľa vás?

Samozrejme, že fungujú. Ten, kto tvrdí, že nie, nevidí realitu. Síce ich Putin vo svojej propagande zneužíva, ale fungujú. Sú tri dôvody rozvratu ruskej ekonomiky: nízke ceny ropy, sankcie a ten posledný, o ktorom sa málo hovorí, je absencia reforiem. A v tom je rozdiel medzi Nemeckom 30. rokov, ktoré bolo ekonomicky veľmi silné, a Rusko, ktoré ekonomicky silné nie je. Aj preto by sankcie mali byť oveľa tvrdšie.

Uvažovali by ste aj o vylúčení zo SWIFT-u?

Určite áno. Vezmime si samotný fakt, že Rusko spolu so Spojenými štátmi a Britániou bolo garantom Budapeštianskej dohody o územnej celistvosti a zvrchovanosti Ukrajiny. Tá sa za to vzdala jadrových zbraní. Lenže jeden z garantov sa medzitým stal agresorom, čo je veľmi nebezpečný precedens. Ak sa bude tolerovať a svet sa proti tomu razantne nepostaví, je to začiatok konca. SWIFT sa napríklad ukázal veľmi účinný pri Iráne.

Ako vnímate, že u nás je napriek našej skúsenosti so sovietskou okupáciou ruská propaganda celkom úspešná?

Je to aj preto, aký je postoj nášho premiéra. Je to podlé, hlúpe a v rozpore s našimi záujmami. Slovensku, najmä východnému, by nič nepomohlo viac ako integrácia Ukrajiny do Európskej únie. Spomeňme si, ako vyzerala východná časť Rakúska za komunizmu a ako vyzerá teraz. Ak by sa Ukrajine podarilo presadiť reformy a stala sa modernou demokratickou krajinou, bol by to obrovský impulz pre Slovensko.

Poliaci to vidia správne?

Keď sa pozriete na to, ako sa k tomu stavajú krajiny, ktoré susedia s Ukrajinou alebo s Ruskom, tak jediný správny a jasný postoj zaujímajú Poľsko a pobaltské krajiny. Faktom však je, že Rusko na svoju propagandu používa obrovské množstvo peňazí najmä zo štátnych podnikov ako Gazprom. To nie je len podnik, ale zbraň, ktorá slúži na financovanie propagandy a podporu proruských názorov. Zoberte si financovanie armády internetových trolov nielen v Rusku.

Ako to funguje?

Dobrým príkladom je práca investigatívnych novinárov Reuters o oligarchovi Dmitrovi Firtašovi. Popísali jeho príbeh na základe dokumentov z daňových a colných dokumentov v Rusku, na Ukrajine a na Cypre. Príbeh človeka, ktorý sa stal miliardárom vďaka tomu, že Gazprom mu predával plyn hlboko pod trhové ceny. Firtaš ho ďalej predával za trhové ceny na Ukrajine či v zahraničí a časťou získaných peňazí podporoval Janukovyča, ktorý sa aj vďaka nim v roku 2010 stal prezidentom. Janukovyč v podstate nehájil záujmy vlastnej krajiny – bol agentom, konal v záujme Ruska. Len na Firtašovi (v Rakúsku čaká na to, či ho vydajú do USA) stratil Gazprom miliardy dolárov tým, že predával pod cenu, a Rusko zase stratilo na daniach aj na dividendách, pretože Gazprom mal menší zisk. A to je len jeden modelový príklad. Predstavte si, aké môžu byť motívy tých, čo šíria proruskú propagandu nielen v Rusku, ale aj v strednej Európe.